Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/180/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615205946
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615205946.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, spol. s
r.o., so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpený splnomocnenou
advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 821 01
Bratislava,Martinčekova13,protipovinnémuT.I.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXM.XX,ovymoženie
pohľadávky v sume 662,99 Eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom

JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 979 01 Rimavská Sobota, Kálmana
Mikszatha 268, pod spisovou značkou Ex 5233/2015, o odvolaní oprávneného zo dňa 31.08.2015 proti
uzneseniu Okresného súdu Lučenec číslo konania 17Er/312/2015-13 zo dňa 27.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 5233/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v nadväznosti na ustanovenia § 52, § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka platného a účinného
v čase uzatvorenia zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere
posúdil ako spotrebiteľský vzťah a okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv aplikoval
pri právnom posúdení tohto vzťahu aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci
z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98
a vo veci C- 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o
úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o
úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským

alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam

poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v
zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za
materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou
vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd,
ako exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a

prekročil zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002Z.z.). Z povahy veci nemožno priznať exekučnému
súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech interpretácie ustanovenia

§ 37 ZoRK svedčia jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni
tomu, aby opätovne bola vec exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res
iudicata“ konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania
zákonných predpokladov pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky bol povinný postupovať v
súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán. Oprávnený namietal taktiež porušenie

zákazu retroaktivity, pretože Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o úvere taxatívnym
spôsobom vymedzoval, na aké zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Oprávnený ďalej namietal, že
v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4. Občianskeho zákonníka a porušením § 153
ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie
exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň

sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa,
nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia
strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“
súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním
nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel oprávnenému právo byť účastným na konaní,
čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikáciu
sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ súdom prvého stupňa. Nie je
možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento
nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,

ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade nie interpretačný. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred
exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania

oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu

zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §

212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka

konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je

zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej

právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je

úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19).
Okrem záverov obsiahnutých v predmetných rozhodnutiach odvolací súd upriamuje pozornosť aj na

právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013,
ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR vo veci
oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave v skutkovo a právnej totožnej
veci a mimoriadne dovolanie ako nedôvodené zamietol.
Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci

odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice

obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne

zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,
ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19

dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave spisovej značky : II/2014-1618 zo

dňa 25.04.2014. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok
veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa
17.07.2008, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky VÚB. Súd prvého stupňa vzhľadom
na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Všeobecných
obchodných podmienok, obsahujúcich rozhodcovskú doložku v čl. IX. bod 3., vec správne právne

posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne,
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebného úvere súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci
jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce
z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto

osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu
tohto zákona. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom
zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo
podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď
je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu

k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú
ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom
úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskejčinnosti;teda,jemožnékonštatovať,žeprávnaúpravaspotrebiteľskejzmluvyobsiahnutá
v § 52 ods. 4 Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej
definícii tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Predmetným ustanovením bol aproximovaný do nášho právneho poriadku článok 2 písm. b/

Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý
zhodne s citovaným zákonným ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto
smernice pod pojmom "spotrebiteľ" má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej

veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný
zmluvnývzťahmedzioprávnenýmadlžníkomzaspotrebiteľskývzťahv zmysleustanoveníObčianskeho
zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku
spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Pokiaľ oprávnený namieta údajné retroaktívne

aplikovanie ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, odvolací súd s konštatovaním, že daná
zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 17.07.2008 uvádza, že z ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného a platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je tak zjavné, že aj na
právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o spotrebnom úvere zo dňa 17.07.2008,

od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany
práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného
zákonníka

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva zo Všeobecných obchodných
podmienok VÚB v čl. IX. bod. 3, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné
strany „dohodli“, že akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú riešiť výlučne v
rozhodcovskom konaní, navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správnesúd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to

výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva
na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej
doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia
svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného
výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy

podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná
právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou
dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie, práva
a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich
ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je

skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná
a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy, a teda aj obsah
rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2

O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.