Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/226/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411212934
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6411212934.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov
senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej v spore žalobcov 1/ W.. E. J., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom L. XX/XX, XXX XX L. J., 2/ W.. R. J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom
XXX XX T. č. XXX, právne zastúpení JUDr. Ľudmilou Petrušovou, advokátkou, Advokátska kancelária
s. r. o., so sídlom A. Dubčeka 386/10, Žiar nad Hronom, proti žalovaným 1/ C. Y., nar. XX. XX. XXXX, s

trvalým pobytom ul. G. X. XXXX/XX, XXX XX L. J., 2/ S. Y., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C.,
O. XX/XX/X, O., právne zastúpení Mgr. Marekom Parom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
Šancová 48, 811 05 Bratislava, o zaplatenie 35.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/,
2/ proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/241/2011-260 zo dňa 08. 10. 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, vo výroku ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 35.500,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne

od 02. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj sumu 678,65 EUR všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (III. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia 1/, 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 08. 10. 2015 uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 35.500,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 02. 12. 2010 do
zaplatenia, ako aj sumu 678,65 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu
zamietol (II. výrok). Zároveň vo výroku rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku podľa ust. § 151 ods. 3 OSP (III. výrok).

1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou
domáhali, aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 35.500,-
Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z uvedenej sumy od 31. 10. 2010 do zaplatenia, ako aj sumu
686,63 Eur predstavujúcu 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 32.380,- Eur od 02. 12. 2010 do 24.
02. 2011, a to z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalovaných 1/ a 2/, ktoré získali tým, že im mimo
kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve zaplatili uvedenú sumu 35.500,- Eur, pričom od kúpnej zmluvy

žalovaní 1/ a 2/ odstúpili a následne bola vyhotovená zmluva na obnovenie pôvodného stavu, pričom
žalobcoviaimokremsumy35.500,-Eurnevrátiliačasťkúpnejcenyvovýške32.380,-Eurnebolavrátená
v dohodnutom termíne.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že napokon aj v e-mailovej
komunikácii žalobcu 1/ a realitnej kancelárii v súvislosti s návrhom kúpnej zmluvy je uvedená suma
180.000,- Eur a nie suma 147.000,- Eur, pričom v danom prípade by teda išlo skutočne o radikálne

zníženie ceny 33.000,- Eur. Žalovaní 2/ pritom potvrdili, že by boli spokojní aj s kúpnou cenou 160.000,-
Eur, z čoho možno vyvodiť, že určite by nepredávali nehnuteľnosti za sumu 147.000,- Eur, keď verziu snábytkom žalovaní nijako nevysvetlili, ako to vlastne malo byť. Zhrnúc všetko uvedené mal súd potom za
preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ skutočne dňa 09. 08. 2010 prevzali od žalobcov 1/ a 2/ čiastku 35.500,-
Eur a túto im nevrátili ani do súčasnosti. Pritom žalovaní nemajú žiadny právny titul, vzhľadom na

uvedené skutkové okolnosti, aby si túto čiastku ponechali, nakoľko kúpna zmluva, ktorou došlo najskôr
k prevodu nehnuteľnosti na žalobcov bola dá sa povedať „vrátená do pôvodného stavu“, kedy sú zase
vlastníkmi žalovaní 1/ a 2/. Čiastku 32.380,- Eur žalovaní žalobcom vrátili, no zvyšok, ktorý obdržali
nevrátili.Poprávnejstránkeideobezdôvodnéobohateniesažalovanýchosumu35.500,-Eur,atopodľa
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaní získali majetkový prospech v tomto rozsahu bez

právneho dôvodu. Podľa § 451 ods. 1 a § 456 Občianskeho zákonníka musia potom toto obohatenie
vydať žalobcom, na úkor ktorých ho získali. Súd priznal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, avšak odo
dňa02.12.2010,nakoľkožalovanímalipodľadohodyovrátenínehnuteľnostivrátiťobdržanéprostriedky
do 5 dní odo dňa povolenia spätného vkladu vlastníckeho práva v ich prospech, k čomu došlo dňa 26.
11. 2010. Následne uplynutím 5 dní, t. j. od 02. 12. 2010 sa žalovaní dostali do omeškania. Takisto od 02.
12. 2010 sa dostali žalovaní do omeškania s vrátením sumy 32.380,- Eur, nakoľko aj táto sa mala vrátiť

do 5 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva, zaplatili ju však na účet žalobkyne 2/ až dňa 25. 02.
2011. Preto za obdobie od 02. 12. 2010 až do 24. 02. 2011 boli žalovaní v omeškaní, pričom vzhľadom
na výšku úroku z omeškania 9 % ročne sú potom za túto dobu povinní zaplatiť žalobcom sumu 678,65
Eur, t. j. za 85 dní omeškania. Vo zvyšku súd žalobu zamietol.
1. 4. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 518 ods.

2 Občianskeho zákonníka.
1. 5. V závere odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 151 ods. 3 OSP bude
o trovách konania rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku z dôvodu potreby zúčtovania trov konania,
ktoré boli platené štátom v súvislosti s prekladom listín a tlmočením.

2. 1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu)
v zákonnej lehote odvolanie proti vyhovujúcemu výroku (I. výrok) a proti závislému výroku o trovách
konania (III. výrok) a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedených výrokoch
zmenil a žalobu žalobcov v tomto rozsahu zamietol.
2. 2. V odôvodnení odvolania namietali, že prvoinštančný súd vyhovel žalobe aj napriek absencii

priameho dôkazu, ktorý by priamo preukazoval odovzdanie sumy 35.500,- Eur, v konaní došlo k
vykonaniu nepriamych dôkazov, ktoré ustálili skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu. Ďalej
poukázali na výpoveď svedka N. pracovníka realitnej kancelárie, ktorý potvrdil znižovanie kúpnej
ceny, nepoznal však dôvod jej znižovania, preto nemožno tvrdiť, že svedok mal zásadné informácie
o skutočnostiach, ktoré vznikli medzi žalobcami a žalovanými. Poukázali na ocenenie predmetnej

nehnuteľnosti znaleckým posudkom na hodnotu 148.000,- Eur, a preto sa rozhodli dom predať za
uvedenú cenu v posudku, s tým, že kúpna cena by nezahŕňala nábytok. Uviedli ďalej, že znalecký
posudok bol vypracovaný deň pred podpisom kúpnej zmluvy, a preto sa cena nehnuteľnosti zmenila
vplyvom odhadovanej ceny nehnuteľnosti uvedenej v znaleckom posudku a vplyvom rozhodnutia
žalovaných nepredať nehnuteľnosť spolu s nábytkom, pričom žalobcom po podpise kúpnej zmluvy

boli odovzdané kľúče od nehnuteľnosti za účelom jej prezretia, ako aj nábytku, s tým, že následne
mali žalobcovia uviesť, o aký nábytok majú záujem. Namietali, že prvoinštančný súd sa nezaoberal
odhadovanou cenou uvedenou v znaleckom posudku, ako aj rozpornými tvrdeniami žalobcov a
žalovaných o dojednaní výšky kúpnej ceny, pričom podľa listinného dôkazu - sprostredkovateľskej
zmluvy sa uvádzala kúpna cena za nehnuteľnosť vo výške 180.000,- Eur, s tým, že v nej bol zahrnutý od

počiatkuprezentovanýichúmyselpredaťnehnuteľnosťspolusnábytkom.Ďalejpoukázalinato,žeakby
došlo k vyplateniu sporných 35.500,- Eur zo strany žalobcov, nič nebránilo uvedeniu tejto sumy v dohode
o vrátení nehnuteľnosti ako druhá časť kúpnej ceny, pričom tým sa nenavyšovala celková kúpna cena
vo výške 147.000,- Eur. Konštatovali, že z výpisov ich bankových účtov nevyplýva žiadna transakcia
vo výške 35.000,- Eur a niekoľko dní po podpise zmluvy došlo k prevodu prvej časti kúpnej ceny zo

strany žalobcov vo výške 33.000,- Eur v zmysle výpisov z bankových účtov. Taktiež poukázali aj na
výpoveď svedka I. F., pracovníka banky, ktorý nevedel uviesť, čo sa dialo v miestnosti po jeho odchode
a nebol priamym svedkom rokovania medzi žalobcami a žalovanými. Následne po stretnutí žalobcov
a žalovaných v banke, sa dotazoval žalobca 1/ u svedka na kamerové záznamy zo dňa 09. 08. 2015
zo stretnutia, pričom mu bolo oznámené, že vzhľadom na odstup času ich banka už nemá k dispozícii.

Z uvedeného preto vyplýva, že neexistuje žiaden priamy dôkaz, ktorý by s určitosťou preukazoval, čo
sa dialo v miestnosti po odchode svedka F.. Ďalej konštatovali, že je v rozpore s ľudskou logikou, aby
došlo zo strany žalobkyne 2/ k odovzdaniu peňazí bez toho, aby spísali nejaký doklad. V súvislosti s
výpoveďou svedka I.. S. B. uviedli, že svedok potvrdil iba dohodu so žalobcom 1/ o poskytovaní právnychslužieb a uskutočnené mimosúdne rokovania medzi stranami sporu. Poukázali na to, že odmietnutie
výpovede I.. T., ktorá bola právnou zástupkyňou žalovaných v otázke vrátenia nehnuteľnosti, sa zákonné
ustanovenie § 23 ods. 3 Zákona o advokácii nemôže vykladať v neprospech žalovaných. Namietali

domnienku prvoinštančného súdu, že 3 dni pred stretnutím so žalovanými vybral žalobca 1/ zo svojho
účtu 35.500,- Eur, a preto muselo dôjsť k odovzdaniu uvedenej čiastky v priestoroch banky v J., keď
nebolo preukázané, že peniaze vybrané z účtu žalobcu 1/ sú tými, ktoré boli odovzdané na stretnutí v
banke a neobstojí domnienka súdu, že dôvodom pripojenia kolaudačného rozhodnutia k znaleckému
posudku je vyhýbanie sa daňovej povinnosti zo strany žalovanej 1/.

3. Žalobcovia 1/, 2/ sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolanie žalovaného bolo podané dňa 01. 05. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2016 ako nový procesnoprávny kódex (ďalej

len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konania aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

5. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných
ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a
contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti,

t.j. v I. výroku a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací
súd konštatuje, že napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcom výroku ( I.
výrok) a závislom výroku o trovách konania (III. výrok) je vecne správny a z uvedených dôvodov ho
preto podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

8. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa stotožňuje i s
odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, je zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektami, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení

neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým
spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej
logiky).

9. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá

kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2
CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty žalovaných uvedené v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne posúdil nárok žalobcov 1/, 2/ v zmysle
ustanovení § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu pôvodne uzavreli dňa 06. 08. 2010 kúpnu zmluvu
ohľadne nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území L. J. zapísaných na LV č. XXXX a č. XXXX,pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 147.000,- Eur v zmysle článku II. zmluvy s tým, že prvá časť
kúpnej ceny vo výške 33.000,- Eur bude hradená na účet žalovaných 1/ a 2/ (predávajúcich) ihneď po
podpise zmluvy a druhá časť vo výške 114.000,- Eur bude uhradená z hypotekárneho úveru. V konaní

nebolo sporné, že dňa 09. 08. 2010 došlo k stretnutiu strán sporu v peňažnom ústave A. J., pobočka J. za
účelom podpisu zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti v prítomnosti pracovníka peňažného
ústavu, ktorého po podpise zmluvy požiadali, aby ich nechal osamote. Tento svedok I. F. potvrdil, že
na žiadosť žalobcu 1/ ponechal žalobcov a žalovaných osamote v zasadačke a tiež skutočnosť, že
približne 3 týždne od podpisov dokumentov sa žalobca 1/ dotazoval na existenciu kamerového záznamu

z predmetného stretnutia, pričom vzhľadom na uplynutú dobu peňažný ústav predmetným záznamom
už nedisponoval. Uvedený svedok takisto potvrdil, že záznam požadoval žalobca 1/ z dôvodu vyplatenia
peňažných prostriedkov žalovaným mimo dohodnutej kúpnej ceny. Taktiež z výpisu z účtu žalobcu 1/
bolo preukázateľné, že dňa 06. 08. 2010 zo svojho účtu vybral čiastku 35.500,- Eur, pričom išlo o
výber z účtu vedenom v D. D., a. s. Časť kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy vo výške 33.000,- Eur bola
prevedená z účtu žalobcu 1/ na účet žalovaného 2/, čo preukazuje výpis z účtu A. J.. Odvolací súd

konštatuje, že napriek nepredloženiu písomného listinného dôkazu žalobcami o prevzatí sumy 35.500,-
Eur, s prihliadnutím na ďalšie okolnosti a to najmä výbery z účtu žalobcu 1/, výpoveď svedka I. F., ale
aj podstatné zníženie kúpnej ceny nehnuteľnosti, ako aj stretnutie žalobcov a žalovaných v peňažnom
ústave bez prítomnosti zamestnanca banky tieto preukazujú dôvodnosť nároku zo strany žalobcov. V
súvislosti s argumentáciou žalovaných 1/, 2/ o znížení kúpnej ceny po ocenení nehnuteľnosti znaleckým

posudkom, odvolací súd uvádza, že túto argumentáciu považuje za neprijateľnú a nevieryhodnú,
pričom k cene nehnuteľnosti vrátane nábytku sa žalovaní nevedeli jednoznačne vyjadriť. Podľa názoru
odvolacieho súdu cena nehnuteľnosti stanovená znaleckým posudkom nie je smerodajný údaj pre
požadovanú kúpnu cenu zo strany predávajúceho a táto môže mať vplyv iba na účely poskytnutia
hypotekárneho úveru. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaných, že v zmluve o vrátení nehnuteľnosti

nebola uvedená žalobcami nárokovaná suma 35.500,- Eur, ale iba prvá časť kúpnej ceny vo výške
33.000,-Eur,takskutočnosťjepochopiteľná,pretožeakdošlokvyplateniupeňažnýchprostriedkov,ktoré
nevyplývajú z písomnej kúpnej zmluvy, či z iného dokladu nebol dôvod túto sumu uvádzať v uvedenej
zmluve. Skutočnosť, že z výpisov bankových účtov žalovaných nebola preukázaná suma 35.500,-
Eur, podľa názoru odvolacieho súdu neznamená, že vyplatená nebola, navyše keď k jej odovzdaniu

došlo pri osobnom stretnutí v peňažnom ústave a nie prevodom na účet. Odvolací súd konštatuje,
že žalobcovia, ktorí vyplatili žalovaným sumu 35.500,- Eur bez akéhokoľvek písomného dokladu, sa
týmto vystavili značného riziku, čoho dôkazom je súdny spor. Dôkazy (priame a nepriame) získané
zákonným spôsobom hodnotí súd podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní bránili, že

priamy dôkaz neexistuje o vyplatení žalovanej sumy a prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie len na
nepriamychdôkazoch,taktototvrdeniezostranyodvolacieho súdunebolovyhodnotenéakorelevantné.
Odvolací súd k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov pred prvoinštančným súdom poukazuje na
to, že hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov zásadne nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. V čase

konania pred súdom prvej inštancie v tom momente platný procesno-právny predpis Občiansky súdny
poriadok nemal zákonné ustanovenia o priradení dôkaznej sily tomu - ktorému vykonanému dôkaznému
prostriedku, pretože vykonané dôkazy hodnotí súd z hľadiska ich pravdivosti, dôležitosti, výpovednej
hodnoty v kontexte s ostatnými dôkazmi a zisťovaným skutkovým stavom v tej - ktorej samotnej sporovej
právnej veci. Prvoinštančný súd v čase svojho konania a rozhodovania takto vykonané dôkazy pred

ním vyhodnotil, ich zhodnotenie aj zdôvodnil, a pokiaľ uvedené nebolo vykonané v zmysle predstáv
žalovaných, prípadne ich námietok, tak podľa vyššie uvedených zhodnotení a záverov odvolacieho
súdu toto neviedlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Podľa záveru odvolacieho súdu prvoinštančný súd spoľahlivo zistil skutkový stav veci, ktorý aj vecne
správne posúdil a právne vyhodnotil na základe jednotlivých zákonných ustanovení, ktoré v odôvodnení

svojho rozsudku citoval a tieto aj správnym spôsobom interpretoval.

11. Odvolací súd konštatuje, že ohľadne sumy 678,65 Eur, ktorá suma predstavovala vyčíslený úrok z
omeškania za 85 dní pri omeškaní žalovaných s vrátením sumy 32.380,- Eur za obdobie od 02. 12. 2010do 24. 02. 2011, súd prvej inštancie rozhodol správne, nakoľko podľa dohody o vrátení nehnuteľnosti
boli povinní žalovaní vrátiť túto časť kúpnej ceny do 01. 12. 2010.

12. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol
(II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 3 CSP).

13. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď vo výroku rozsudku (III. výrok) konštatoval, že o trovách
konania bude podľa v tej dobe platného ustanovenia § 151 ods. 3 OSP rozhodnuté po právoplatnosti

rozsudku.

14. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

V predmetnom prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní 1/, 2/, preto im podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.

15. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).