Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415222896
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4415222896.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zast. HMG
LEGAL, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: B. T., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V. O., R. V. XXX/X, o zaplatenie 697,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13. októbra 2016 č. k. 4C/753/2015-62 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 65,78 eura a úrok z omeškania zo sumy 414,19 eura vo

výške 3% ročne od 01. 12. 2015 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

V napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa zamietnutia úroku 19,5% zo sumy 300 eur od 01. 12.
2015 do zaplatenia, zamietnutia poplatkov v sume 115 eur, zamietnutia debetného úroku vo výške
25% ročne zo sumy 102,64 eura od 02. 09. 2015 do zaplatenia
p o t v r d z u j e .

Odvolací súd výrok o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 516,83
eura s 5,05% úrokom z omeškania p. a. od 01. 05. 2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní po
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 74%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 708 ods. 1, 2, § 710 Obchodného zákonníka,
§ 1, § 2, § 4, § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších noviel účinný k
10. 08. 2010, § 53, § 53a, § 53b, § 53c, § 54 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného

dokazovania zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 10. 08. 2010 uzavretá Zmluva o bežnom
účte a o produktových balíčkoch pre deti, študentov a mladých, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal viesť,
počnúc od 10. 08. 2010 bežný účet pre žalovaného. Zároveň bola dňa 21. 12. 2011 uzavretá zmluva
o povolenom prečerpaní k bežnému účtu. Žalovaný prečerpal zostatok na bežnom účte, preto žalobca
vyhlásil celú svoju pohľadávku splatnú k 30. 04. 2014. Debetný zostatok žalovaného k 30. 11. 2015
predstavoval sumu 594,97 eura, ktorá pozostávala z istiny 300 eur, riadneho úroku v zmysle zmluvy v
sume 114,19 eura, úrokov z omeškania v sume 65,78 eura a poplatkov v sume 115 eur. K 01. 09. 2015

bol na bežnom účte nepovolený debetný zostatok vo výške 102,64 eura, z ktorého si žalobca uplatňuje
debetný úrok vo výške 25% p. a. od 02. 09. 2015 do zaplatenia. Z predložených dôkazov je zrejmé, že
medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o bežnom účte, v zmysle ktorej si žalovaný zriadil bežný
účet u žalobcu, žalobca si plnil povinnosti zo zmluvy o bežnom účte, žalovaný riadne vykonával operáciena bežnom účte, avšak zo strany žalovaného došlo k prečerpaniu povoleného prečerpania účtu v sume
102,64 eura. Keďže sa jedná o prečerpanie prostriedkov na bežnom účte, ktoré finančné prostriedky
žalovaný neuhradil žalobcovi riadne a včas, súd ho zaviazal k náhrade týchto prostriedkov v plnom

rozsahu. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná čiastočne dôvodne.
Medzi stranami sporu došlo k uzavretiu platnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, v zmysle
ktorej žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 300 eur. Tento úver bol poskytnutý
žalovanému v zmysle písomnej zmluvy o úvere, teda zmluva bola uzavretá v súlade s platným právnym
predpisom. Súd skutkovo a právne vyhodnotil, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z., a to konkrétne formou úveru podľa Obchodného
zákonníka. Keďže žalovaný si neplnil povinnosti z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobca
odstúpil od zmluvy a nastala splatnosť celej sumy poskytnutého úveru. Takto súd žalobcovi priznal
nezaplatenú istinu vo výške 300 eur, ako aj nezaplatené riadne úroky do zosplatnenia úveru, t. j. do 30.
11. 2015 vo výške 114,19 eura, takže celkovo sumu 414,19 eura. Súd nárok žalobcu v časti uplatneného
úroku z omeškania vo výške 65,78 eura zamietol, nakoľko žalobca túto sumu riadne nešpecifikoval,

v doplnení žaloby z 12. 10. 2016 konštatoval, že jednotlivé sumy úrokov z omeškania vyplývajú z
predloženej špecifikácie, ktorú však nepredložil. Predložil súdu sumarizáciu úveru k 30. 11. 2015, z ktorej
však nie je možné zistiť, z akej sumy, za aké obdobie a v akej výške bol uplatnený úrok. Splatnosť úrokov
bola dohodnutá medzi stranami sporu do zaplatenia úveru, tým, že žalobca vyhlásil úver za predčasne
splatnýk30.04.2014,nemôžesiužpožadovaťodžalovanéhoúrokyzúverupojehosplatnosti,lenúroky

z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu,
a to jednak v podobe úrokov z omeškania, ako aj v podobe úrokov z úveru, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. V čase vyhlásenia úveru za predčasne splatný bolo
treba považovať celý dlh za splatný, nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru,
preto nebolo možné žalobcovi priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, preto v tejto časti

súd žalobu zamietol. Súd žalobcovi nepriznal poplatky spojené so správou úveru, ani poplatky za výzvu
a upomienky, pretože žalobca si účtoval poplatky za zaslanie výzvy 3 x po 35 eur + 10 eur za upomienku,
čo považoval súd za neprimerane vysokú cenu za odoslanie výzvy, navyše žalobca nepreukázal, že
by reálne bol žalovanému nejakú výzvu odoslal. Žalobcovi súd nepriznal ani 25% ročný debetný úrok
zo sumy 102,64 eura od 01. 05. 2014 z dôvodu, že považoval takýto úrok za neprimerane vysoký

s poukazom na ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru súdu jednorazovým
zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o
kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia, s ktorým sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je
v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Takto si môže veriteľ uplatňovať po zosplatnení úveru úrok z
omeškania, a nie už sankčný úrok, ktorý podľa názoru súdu mu prináleží len do zosplatnenia úveru.

Z toho dôvodu súd žalobcovi sankčný úrok zo sumy 102,64 eura vo výške 25% p. a. od 02. 09. 2015
do zaplatenia nepriznal. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5,05% p. a. z priznanej
sumy od 01. 05. 2014 do zaplatenia, ale krátený o 3 percentuálne body, nakoľko žalobca si uplatnil úrok
z omeškania vo výške 8,05%, a to podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale v zmysle platnej
novely vyhlášky č. 87/1995 Z. z. od 01. 02. 2013 vo veciach občianskoprávnych sa úroková sadzba

počíta podľa úrokovej sadzby ECB (táto činila k 01. 05. 2014 - 0,05%) + 5 percentuálnych bodov, teda vo
zvyšnej časti úroku z omeškania súd žalobu zamietol. Súd pritom konštatoval, že žalovaný sa dostal do
omeškania so zaplatením úveru k 30. 04. 2014, preto žalobcovi prináleží úrok nasledujúci deň po tomto
dni. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní čiastočne úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 74%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v zamietajúcom výroku a vo výroku o
trovách konania žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd vec v napadnutej časti nesprávne právne
posúdil. K zamietnutiu žaloby v časti uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 65,78 eura
uviedol, že súdu bola s podaním zo dňa 11. 10. 2016 predložená podrobná špecifikácia, z ktorej bolo,

okrem iného zrejmé aj to, z akej sumy, za aké obdobie a v akej výške bol uplatnený úrok z omeškania
v jednotlivých kalendárnych mesiacoch, a tak bolo nepochybné, akým spôsobom žalobca dospel k
platnej výške úrokov z omeškania, vyčíslenej za obdobie od 22. 12. 2011 do 30.11. 2015 vo výške 65,78
eura. Tiež je nepochybné, že žalovaný sa dostal s plnením svojich záväzkov do omeškania, a tak je
povinný uhradiť úroky z omeškania. K nároku na zaplatenie úrokov po zosplatnení úveru uviedol, že

žalobca svoj nárok na riadne úroky aj po zosplatnení úveru odôvodňuje skutočnosťou, ktorú uviedol
v odôvodnení aj samotný súd, a teda, že splatnosť úrokov bola dohodnutá medzi stranami sporu do
zaplatenia úveru. Nebolo tak dohodnuté len medzi stranami sporu, ale nárok žalobcu na riadne úroky
z poskytnutých finančných prostriedkov vyplýva aj priamo zo zákona. K vráteniu poskytnutého úveru,a teda k jeho zaplateniu do dnešného dňa nedošlo. Žalobca dňa 30. 04. 2014 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru v súlade s ustanovením § 506 Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z ustanovenia § 16
ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľovi prináležia zmluvné úroky až do reálneho splatenia

úveru. K splateniu úveru do dnešného dňa nedošlo. Z uvedeného dôvodu je potrebné rozlišovať medzi
pojmami „splatenie úveru“ a „zosplatnenie úveru“. Žalobcovi patrí úrok z úveru až do jeho faktického
splatenia, tzn. vrátenia peňažných prostriedkov predstavujúcich istinu úveru. V opačnom prípade by
sa žalobca využitím zákonného oprávnenia podľa § 506 Obchodného zákonníka dostal do anomálnej
situácie, v ktorej by bol v horšom postavení, než aké mal pred porušením povinnosti žalovaným, čo by

bolo v rozpore so základnými právnymi princípmi. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove,
NS ČR sp. zn. 33 Cdo 113/2008, Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Prievidza. Uviedol,
že je potrebné rozlišovať medzi úrokom zmluvným a úrokom z omeškania. Úrok zmluvný je odplata za
poskytnuté finančné prostriedky a úrok z omeškania je sankcia za nesplnenie záväzku. Žalobca má za
to, že mu patrí uplatnený nárok v časti riadneho úroku aj po zosplatnení istiny. K nepriznaniu nároku
na poplatky uviedol, že žalobca si neuplatnil nárok na poplatky za správu úverového účtu. Nárok na

uvedené poplatky žalobca preukázal priloženým sadzobníkom poplatkov pre fyzické osoby, platným
v čase vykonávania poplatkového úkonu, ktorý žalobca predložil súdu. Súd nepriznal žalobcovi ani
nárok na debetný úrok vo výške 25% ročne zo sumy 102,64 eura od 02. 09. 2015 do zaplatenia z
dôvodu, že považoval takýto úrok za neprimerane vysoký. Nárok na debetný úrok mu vyplýva priamo
zo zmluvy o produktových balíčkoch pre deti, študentov a mladých, konkrétne z čl. I, bodu 2. Zmluvy.

Žalovaný sa zaviazal čerpať finančné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných
peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. V prípade zmluvne
nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov úročí banka vzniknutý debetný zostatok debetnou
úrokovou sadzbou vyhlasovanou bankou, t.j. 25% ročným debetným úrokom. Výšku debetného úroku
preukázal žalobca sadzobníkom úrokových sadzieb nepovoleného prečerpania, ktorý tvoril prílohu

žalobného návrhu. Súd zamietol nárok žalobcu aj v časti prevyšujúcej úrok z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy prevyšujúcej 516,83 eura. Súd pri odôvodnení rozhodnutia vychádzal z nariadenia č.
87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. Z dôkazov predložených žalobcom jednoznačne vyplýva,
že úverová zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá dňa 21. 12. 2011. Na právny vzťah
medzi stranami sporu sa má vzťahovať právna úprava, platná v čase uzavretia zmluvy. Keďže k dátumu,

od ktorého si žalobca v návrhu uplatňoval úrok z omeškania bola úroková sadzba ECB v hlavných
refinančnýchoperáciách0,05%,žalobcasiuplatnilnároknaúrokyzomeškaniavovýške8,05%ročnezo
sumy 529,19 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia. Je teda zrejmé, že žalobcovi mal súd priznať žalobou
uplatnený nárok, ako aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na základe uvedeného žalobca
má za to, že napádané súdne rozhodnutie obsahuje zjavné nesprávnosti spôsobené nedostatočne

zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci. Z uvedených dôvodov navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 180,75 eura, riadneho úroku vo výške 19,50 % ročne zo sumy 300 eur od 01.
12. 2015 do zaplatenia, debetný úrok vo výške 25% ročne zo sumy 102,64 eura od 02. 09. 2015, úrok z
omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 529,19 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia a úrok z omeškania

vo výške 8,05% ročne zo sumy 12,36 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia. Žiadal, aby mu odvolací
súd priznal náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100%. Žiadal priznať náhradu trov
odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu

(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní
veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti podľa § 388 CSP zmenil, v časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo výroku o trovách
konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 697,61 eura,
úroku vo výške 19,50% ročne zo sumy 300 eur od 01. 12. 2015 do zaplatenia, úroku z omeškania zo
sumy 529,19 eura vo výške 8,05% p. a. od 01. 12. 2015 do zaplatenia, debetný úrok vo výške 25%
ročne zo sumy 102,64 eura od 02. 09. 2015 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania. Žalobu odôvodnil

tým, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o bežnom účte a o produktových balíčkoch pre deti, študentov a
mladých, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal viesť, počnúc od 10. 08. 2010 bežný účet pre žalovaného.
Zároveň bola dňa 21. 12. 2011 uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní k bežnému účtu. Žalovaný
prečerpal zostatok na bežnom účte, preto žalobca vyhlásil celú svoju pohľadávku splatnú k 30. 04. 2014.Debetný zostatok žalovaného k 30. 11. 2015 predstavoval sumu 594,97 eura, ktorá pozostávala z istiny
300 eur, riadneho úroku v zmysle zmluvy v sume 114,19 eura, úrokov z omeškania v sume 65,78 eura
a poplatkov v sume 115 eur. K 01. 09. 2015 bol na bežnom účte nepovolený debetný zostatok vo

výške 102,64 eura, z ktorého si žalobca uplatňuje debetný úrok vo výške 25% ročne od 02. 09. 2015
do zaplatenia.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Predmetom odvolacieho konania v dôsledku žalobcom podaného odvolania je posúdenie nároku na
úrok 19,5% zo sumy 300 eur od 01. 12. 2015 do zaplatenia, úroku z omeškania 65,78 eura, poplatkov
115 eur, debetného úroku 25% zo sumy 102,64 eura od 02. 09. 2015 do zaplatenia, úroku z omeškania

nad sumu 5,05% do 8,05% a výroku o trovách konania.

11. Čo sa týka nároku na zmluvný úrok 19,5% ročne zo sumy 300 eur od 01. 12. 2015 do zaplatenia,
teda za obdobie po zosplatnení pohľadávky žalobcu, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu a po splatnosti je

dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľadochádzalokdvojnásobnémuzaťaženiu,atojednakvpodobeúrokovzúveru,akoajúrokov
z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, je podľa názoru
odvolacieho súdu správny. V tejto časti vo vzťahu k zamietajúcemu výroku súd prvej inštancie vykonal
dostatočné dokazovanie, na základe ktorého zistil správny skutkový stav a zo zistených skutočností

vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd sa s jeho odôvodnením v tejto časti stotožňuje a na
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje.

12. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti,

a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší
súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver
Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré bynasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru

a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

13. Pokiaľ žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom dňom 30. 04. 2014,
týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a
zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie,

keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom
stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ
požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku
úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný
úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá

istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva
veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.

14. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe
jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu,

vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, znamená to, že veriteľ má právo
získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca
nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku

tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u
seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú
sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť
vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník,
ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť

veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav
pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal
nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom
vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku
nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov,

a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a
po zosplatnení pohľadávky mal veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemal už nárok na
zmluvne dojednaný úrok.

15. Čo sa týka nároku na zaplatenie úroku z omeškania 65,78 eura, v tejto časti sa odvolací súd

nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že v tejto časti žalobca nárok nešpecifikoval a
nepredložil ani špecifikáciu, z ktorej by mali vyplývať jednotlivé sumy úrokov z omeškania. V spise sa
nachádzala žalobcom predložená špecifikácia žalovanej sumy (č.l. 43), pričom z nej jasne vyplýva, za
ktoré obdobie, v akej výške boli úroky z omeškania uplatnené a ako boli vypočítané, pričom celková
suma úroku z omeškania sa rovná žalobcom uplatnenej pohľadávke a je v súlade so zákonom, preto

odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu v tejto časti je dôvodný, preto ho podľa § 388 CSP
zmenil a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy.

16. Čo sa týka poplatkov za výzvy, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že poplatky vo výške 10 eur a 3 x 35 eur uplatnené za upomienky a výzvy adresované žalovanému

sú neprimerane vysoké a neboli individuálne dohodnuté, pretože zmluvné ustanovenie čl. III ods.
6 Obchodných podmienok pre povolené prečerpanie v spojení so sadzobníkom, ktoré umožňovali
žalobcovi účtovať tieto poplatky považoval za absolútne neplatné podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Uvedené formulárové zmluvné ustanovenie hrubo poškodzuje spotrebiteľa,
pretože závisí len od vôle veriteľa, koľko spoplatnených upomienok a výziev spotrebiteľovi odošle a
zvýši si tak príjem, s tým, že aj výška týchto poplatkov za upomienku je neprimeraná, nezodpovedá
skutočným nákladom. V konaní pritom bolo preukázané doručovanie jednej výzvy žalovanému, ktorá savrátila, ako nedoručená. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17.Ďalšímznárokovbolnároknadebetnýúrok25%zosumy102,64euraod 02.09.2015dozaplatenia.
V bode I. 2. zmluvy sa žalovaný zaviazal čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len
do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania.
V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte úročí banka
vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou bankou. Debetný úrok je vlastne

sankcia dlžníkovi za to, že porušil svoj záväzok vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných
peňažných prostriedkov na účte alebo do výšky zmluvne povoleného prečerpania, pričom jeho výšku
určuježalobca.Odvolacísúddospelkzáveru,ževtejtočastineboldebetnýúrokindividuálnedohodnutý,
pretože jeho výška bola stanovená len odkazom na VOP a na webovú stránku banky, preto nemôže
byť toto ustanovenie platným ani v zmysle § 53 ods. 1 a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože
bolo žalobcom vopred pripravené, žalovaný nemohol ovplyvniť jeho obsah a jeho neprijateľnosť je daná

tým, že určenie výšky sankcie je iba na vôli žalobcu, ktorý určuje výšku tejto sankčnej sadzby, čo vnáša
značnú nerovnováhu dopráv a povinností zmluvných strán na neprospech žalovaného ako spotrebiteľa.

18. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj súdov Slovenskej republiky je v
zásade prípustné uplatňovanie takýchto obchodných podmienok, v ktorých si zmluvné strany môžu

dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa vzájomne budú riadiť, pričom tieto práva a povinnosti
sú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, pričom nie je vylúčená ani aplikácia všeobecných, či iných
obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uvedené uplatnenie obchodných podmienok
však nie je neobmedzené, ale naopak, právna úprava stanovuje zákonné limity. Pre spotrebiteľské
zmluvy platí, že nemôžu obsahovať dojednania, ktoré sú v rozpore s požiadavkami v dobrej viere alebo

znamenajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ďalej také, s ktorými sa
spotrebiteľ nemá možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy a pod. Ak majú byť takéto všeobecné
obchodné podmienky súčasťou zmluvy, ktorá na ne odkazuje, v prípade, aby boli záväzné, je potrebné
vyjadriť s nimi súhlas zmluvných strán, musí k nemu pristúpiť oboznámenie sa s ich obsahom, ktoré
samotné oboznámenie však nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej

zmluve o tom, že bol s podmienkami oboznámený. V danom prípade zmluva uzatvorená stranami v
bode VI. 2 uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky banky,
podmienky vedenia produktových balíčkov pre deti, študentov a mladých, podmienky pre vydanie a
používanie platobnej karty a podmienky na poskytovanie služieb ČSOB elektronického bankovníctva
pre majiteľa účtu bez disponentov. Odlišné ustanovenia zmluvy majú prednosť pred znením týchto

všeobecných obchodných podmienok banky, podmienok vedenia produktových balíčkov pre deti,
študentov a mladých, podmienok pre vydanie a používanie platobnej karty, podmienok na poskytovanie
služieb ČSOB elektronického bankovníctva pre majiteľa účtu bez disponentov. Majiteľ účtu vyhlasuje
a potvrdzuje podpisom zmluvy, že sa pred podpisom tejto zmluvy s nimi oboznámil a súhlasí s ich
obsahom. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že v predmetnej zmluve medzi stranami

sporu nebol individuálne dohodnutý úrok pre prípad nepovoleného prečerpania a rovnako zo strany
žalobcu nebolo preukázané, že by žalovaného oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami.
Keďže povolené prečerpanie na osobnom účte neobsahovalo údaj o úrokoch a poplatkoch, ktorý by
bol individuálne dojednaný, resp. by žalobca preukázal, že žalovaný mal možnosť sa s ním oboznámiť,
nemožno ho preto v zmysle ust. § 4 ods. 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere ani

požadovať. Odvolací súd preto dospel k záveru, že so žalovaným neboli platne dojednané úroky v
prípade nepovoleného prečerpania účtu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti je správne, preto
ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Záverom odvolací súd dodáva, že obchodné podmienky, ktoré často
krát tvoria súčasť spotrebiteľských zmlúv, nemôžu slúžiť na to, aby do nich dodávateľ často neprehľadne
a zložitou formuláciou a malým písmom ukryl také dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o

ktorých sa predpokladá, že ujdú pozornosti spotrebiteľa.

19. Podľa § 10c nar. vlády č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška
úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po
31. januári 2013.

20. Podľa § 3 ods. 1 tohto nariadenia účinného do 31. januára 2013 výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.21.Vychádzajúczcitovanýchustanovenínariadeniavládyjezrejmé,že keďže vdanejveciišloozmluvy
uzavreté pred 1. februárom 2013, podľa § 10c sa na ne vzťahuje toto nariadenie v znení účinnému k 31.

januáru 2013, pričom podľa § 3 ods. 1 tohto nariadenia účinného do 31. januára 2013 je výška úrokov
z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda v danom prípade predstavovala 8,05%. Ak súd prvej
inštancie priznal žalobcovi len úrok z omeškania vo výške 5,05%, jeho rozhodnutie v tejto časti nie je
správne, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

ohľadne tohto nároku v zamietajúcej časti podľa § 388 CSP zmenil a žalobcovi priznal úrok z omeškania
vo výške 3% (čo potom s už priznanou výškou predstavuje 8,05% = 5,05% + 3%) zo sumy 414,19 eura
(300 eur + 114,19 eura) ročne od 01. 05. 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti
rozsudku. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania zo sumy 529,19 eura (300 eur + 114,19 eura +
115 eur), pričom suma 115 eur predstavovala nárok na poplatky, v ktorej bola žaloba zamietnutá, preto
odvolací súd priznal úrok z omeškania len zo sumy 414,19 eura. Nárok žalobcu na úrok z omeškania

za obdobie od 01. 05. 2014 do 30. 11. 2015 bol priznaný nad návrh, avšak pre absenciu odvolania v
tejto časti tento výrok nebol predmetom preskúmania odvolacím súdom.

22. Keďže súd prvej inštancie výrok o trovách konania žiadnym spôsobom neodôvodnil, len uviedol
ustanovenie, podľa ktorého rozhodol, pričom takéto jeho rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné,

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd tiež poznamenáva,
že aj keď priznaných 516,83 eura zo žalovanej sumy 697,61 eura predstavuje 74%, celkový úspech
žalobcu je potrebné vypočítať tak, že od jeho úspechu je potrebné odrátať jeho neúspech a výsledok
potom predstavuje jeho celkový úspech, preto je ešte aj z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie

v tejto časti nesprávne.

23.Nazáverodvolacísúdeštedodáva,žekeďževnapadnutomrozsudkujenesprávneoznačenýprávny
zástupca žalobcu, pretože od 15. 01. 2016 je jeho obchodné meno HMG LEGAL, s. r. o., je potrebné
túto zrejmú nesprávnosť postupom podľa § 224 CSP opraviť.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).