Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžk/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200967
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200967.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ochranca práv spotrebiteľov, občianske
združenie, so sídlom Banská Bystrica, Horná 15, IČO: 42 395 593, právne zastúpený: Lexpert s.r.o.,
so sídlom Banská Bystrica, Horná 15, IČO: 45 976 856, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, za účasti: Slovenská banková asociácia, so
sídlom Bratislava, Rajská 15/A, IČO: 30 813 182, právne zastúpený: PRK Partners s. r. o., so sídlom

Bratislava, Hurbanovo námestie 3, IČO: 35 978 643, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 15. apríla 2015, č. SRS 003, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 23. júna 2016, č. k. 1S 144/2015-113, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie správneho súdu

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte len „správny súd“) uznesením z 23. júna 2016, č. k. 1S
144/2015-113 (ďalej v texte len „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie krajského súdu“) zastavil prvým

výrokom konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S 144/2015. Správny súd druhým
výrokom zamietol návrh na prerušenie tohto konania. Tretím výrokom správny súd zamietol návrh na
podanie žiadosti na Európsky súdny dvor na rozhodnutie o predbežnej otázke. Štvrtým výrokom správny
súd zamietol návrh na vstup účastníkov do tohto konania. Posledným výrokom správny súd vyslovil, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Správny súd v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 247 ods. 1, § 250 ods.
1 a 2 a § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov a skonštatoval, že v predmetnej veci sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 15. apríla 2015, č. SRS 003, ktorým žalovaný udelil povolenie SRS
SBA na rozhodovanie sporov v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania, pričom svoju aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti odvodil z ustanovenia § 25 ods. 1 písm. a/
zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže rozhodnutie sa podľa jeho názoru týka ochrany práv spotrebiteľov.

3. S uvedeným tvrdením žalobcu sa správny súd nestotožnil a mal za to, že žaloba bola podaná
neoprávnenou osobou. S poukazom na ustanovenia § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
správny súd uviedol, že aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Ajz ustanovenia § 250 ods. 2 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku vyplýva obmedzenie procesnej
legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré boli účastníkmi správneho konania, a ktoré
o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na

svojich právach, t. j., že im takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma. Aktívna legitimácia na podanie
žaloby je osobitná procesná podmienka, ktorá musí byť splnená na to, aby súd mohol vo veci konať a
meritórne rozhodnúť. Podmienky konania sa skúmajú v každom štádiu súdneho konania a pokiaľ nie
sú splnené, súd konanie zastaví. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobou napadnuté
rozhodnutie sa týka ochrany práv spotrebiteľov. Predmetným rozhodnutím bolo udelené povolenie SRS

SBA rozhodovať spotrebiteľské spory, avšak toto sa priamo nedotýka práv spotrebiteľov, a tí ani neboli
na svojich právach rozhodnutím žiadnym spôsobom ukrátení, pretože neboli účastníkmi správneho
konania, a ani byť nemali.

4. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou SBA ohľadne charakteru nárokov, ktorých ochrany sa môže
žalobcavsúdnomkonanívprospechspotrebiteľovnazákladeustanovenia§25ods.1zákonaoochrane

spotrebiteľadomáhať.Vychádzajúczozneniačlánku1ods.1aods.2smerniceč.2009/22/ESosúdnych
príkazoch, ktorá bola transponovaná do zákona o ochrane spotrebiteľa možno konštatovať, že ochrana
saposkytujeprotineoprávnenýmzásahom,ktoréškodiakolektívnymzáujmom,pričomoprávnenéosoby
sa môžu domáhať určitého negatórneho nároku, t. j. upustenia od konania, ktorým k takýmto zásahom
dochádza.

5. Žalobca ako ochranca práv spotrebiteľov, ktorý si odvodzuje svoje práva od práv spotrebiteľov,
nemôže mať pri ich ochrane viac práv ako samotný spotrebiteľ a keďže sa preskúmavané rozhodnutie
nedotýka práv spotrebiteľov (spotrebiteľ nebol a ani nemal byť účastníkom správneho konania) nemôže
si odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.

6. Na základe vyššie uvedeného správny súd konanie vo veci zastavil.

7. Ďalej správny súd poukázal na ustanovenie § 109 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a

zaoberal sa návrhom žalobcu na prerušenie konania a to až do doby zverejnenia rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 308/2016, pretože v predmetnom konaní sa podľa jeho
názoru riešia otázky, ktoré môžu mať význam pre toto konanie. Krajský súd vychádzal pri rozhodovaní
o prerušení konania z tvrdení žalobcu, ktorý uviedol, že sťažnosť pribratého účastníka konania proti
uzneseniu z 18. februára 2016, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného ústavný

súd odmietol. Keďže nebolo do dňa podania návrhu na prerušenie konania rozhodnutie zverejnené a
žalobca sa domnieval, že ústavný súd mohol vo svojom rozhodnutí právne posúdiť výhrady pribratého
účastníka v prejednávanej veci, ako napr. namietaný nedostatok aktívnej legitimácie, navrhol, aby súd
konanie prerušil.
8. S uvedenou argumentáciou sa však správny súd nestotožnil. Z ustanovenia § 109 ods. 1 a ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva jednak povinnosť súdu konanie prerušiť a jednak možnosť
takéto konanie prerušiť, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia. Z obsahu podaného návrhu na prerušenie
konania vyplýva, že žalobca navrhol prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku, keď mal za to, že v konaní, ktoré prebiehalo na ústavnom súde
sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Správny súd dal do pozornosti, že

Ústavný súd Slovenskej republiky ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti koná a rozhoduje podľa
článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V rámci

konania nie je ústavný súd povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí, ale jeho ústavnou kompetenciou je kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného preto vyplýva, že odôvodnenie ústavného

súdu o odmietnutí sťažnosti fyzickej osoby nemôže mať pre toto konanie žiadny význam. Právne
posúdenie o prípadnom nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je vecou, ktorú je v zásade oprávnený riešiť len správny súd.9.Správnysúdvovzťahukpodanémupodnetunapodanieprotestuprokurátorakonštatoval,žesamotné
podanie podnetu nie je ani obligatórnym ani fakultatívnym dôvodom na prerušenie konania.

10. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na podanie predbežnej otázky na Súdny dvor Európskej únie, správny
súd uviedol, že konanie o predbežnej otázke je vyjadrením spolupráce slovenských súdov so Súdnym
dvorom v procese aplikácie európskeho práva, pre ktorý je dôležitá správna interpretácia právnych
pravidiel Európskej únie. To, či súd požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky je čisto na
úvahe súdu, a preto nemôže byť vyvolaný návrhom účastníka konania. Okrem toho povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore
alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého vo veci samej (rozsudok, proti ktorému
nie je prípustné odvolanie) nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je
návrh na obnovu konania). Navyše, keďže správny súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zastavil, nebolo vôbec potrebné sa dôvodnosťou na podanie predbežnej otázky zo strany

správneho súdu vôbec zaoberať.

11. Čo sa týka návrhu žalobcu na vstup Generálneho prokurátora Slovenskej republiky do konania na
strane žalobcu, ako i Národnej banky Slovenska na strane žalovaného, tento považoval správny súd za
nedôvodný. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je okruh účastníkov

taxatívne určený v ustanoveniach § 250 Občianskeho súdneho poriadku bez možnosti pristúpenia
tretích osôb do konania. Účastníkom konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku je žalobca a žalovaný, ktorí sú v tomto zákonnom ustanovení aj definovaní prostredníctvom
postavenia v správnom konaní, v ktorom bolo vydané preskúmavané rozhodnutie. Uvedený názor je
podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 197/07 ústavne konformný, avšak

napriek tomu súdna prax uplatnenie inštitútu vedľajšieho účastníctva prostredníctvom ustanovenia §
246c Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve nevylučuje. Predpokladom prípustnosti
vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j.
právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide
vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka - jeho

práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. V predmetnej veci sa preskúmavané rozhodnutie,
ktorým sa udelilo povolenie SBA rozhodovať spotrebiteľské spory priamo nedotýka právneho postavenia
generálneho prokurátora ani Národnej banky Slovenska. Okrem toho zákon o prokuratúre č. 153/2001
Z. z. poskytuje dostatočný zákonný rámec na predchádzanie porušovaniu zákonnosti, na jej zistenie
a prípadne odstránenie porušenia zákonnosti. Navyše oprávnenie prokurátora podať návrh na začatie

konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je podmienený nevyhovením
protestu prokurátora, resp. jeho vstup do konania je podmienený vyhovením protestu (ustanovenie § 35
ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Taktiež právne postavenie Národnej banky Slovenska
nebude rozhodnutím v predmetnej veci žiadnym spôsobom dotknuté.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd musel konanie o preskúmanie zákonnosti
žalobou napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku zastaviť a návrhy žalobcu na prerušenie konania, položenie predbežnej otázky na Európsky
súdny dvor, ako i pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania zamietnuť.

13. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

II.

Kasačná sťažnosť

14. Žalobca podal v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 23. júna 2016, č. k.
1S 144/2015-113, kasačnú sťažnosť (ďalej v texte len „podaná kasačná sťažnosť“), v ktorej sa domáhal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte len „kasačný súd“) napadnuté rozhodnutie zrušil a

vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

15. V podanej kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že kasačná sťažnosť smeruje proti prvému výroku
napadnutého rozhodnutia, ktorým správny súd konanie zastavil. Žalobca mal za to, že výroky 2 až4 napadnutého rozhodnutia sa odvíjajú práve od výroku o zastavení konania, preto žalobca osobitne
odôvodňoval nesprávnosť týchto výrokov.

16. Dôvody, pre ktoré podáva žalobca kasačnú sťažnosť spočívajú v tom, že správny súd v konaní a tiež
prirozhodovaníporušilzákontým,ženesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilúčastníkovikonania,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ Správneho súdneho poriadku), rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku) a odklonil sa od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ Správneho súdneho poriadku).

17. Podľa žalobcu nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým bolo žalobcovi znemožnené, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
spočíva v značne prekvapivom odročení nariadeného pojednávania a zastavení konania.

18. Ďalej žalobca v podanej kasačnej sťažnosti zrekapituloval doterajší priebeh konania a uviedol, že
závery správneho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu sú podľa žalobcu značne prekvapivé a
niejezrejméčospôsobilotakýzásadnýzvratpriposudzovaníaktívnejlegitimáciežalobculennecelédva
dni pred nariadeným termínom pojednávania. Ešte prekvapivejšie je, že takýto záver súd urobil po roku
od podania žaloby a potom ako v konaní postupoval až do doby necelých dvoch dní pred pojednávaním

zjavne bez pochybností o aktívnej legitimácii žalobcu.
19. Z ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 250e Občianskeho
súdnehoporiadkupodľažalobcuvyplýva,žesúdskúma,čižalobupodalaoprávnenáosobaeštepredtým
ako doručí žalovanému rovnopis žaloby. Predtým ako správny súd konanie zastavil s odôvodnením,
že žalobu podala neoprávnená osoba, nielenže doručil žalobu žalovanému, ale do konania pribral aj

účastníka správneho konania, odložil vykonateľnosť napadnutého správneho rozhodnutia a nariadil vo
veci pojednávanie. Súd teda vykonal minimálne štyri procesné úkony, ktoré vykonať nemal, pokiaľ nebol
žalobca osobou oprávnenou na podanie žaloby.

20. Krajský súd konanie zastavil s odôvodnením, ktoré prevzal od pribratého účastníka správneho

konania, a to z jeho vyjadrenia zo 14. marca 2016. Aj po oboznámení sa s týmto vyjadrením nemal súd
pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcu a 28. apríla 2016 vytýčil pojednávanie na 23. júna 2016.

21. Až dva dni pred nariadeným pojednávaním nastal podľa žalobcu z neznámych príčin zvrat
v posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu, správny súd bez bližšieho zdôvodnenia zrušil riadne

nariadené pojednávanie a následne 23. júna 2016 konanie zastavil pre údajný nedostatok aktívnej
legitimácie na podanie žaloby.

22. Postupom správneho súdu došlo porušeniu procesných práv žalobcu, čo v konečnom dôsledku
spôsobilo porušenie práva na spravodlivý proces, keď napr. bolo porušené právo žalobcu byť prítomný

na pojednávaní a mať možnosť adekvátnym spôsobom obhájiť svoju aktívnu legitimáciu, za situácie, keď
s ním súd konal ako s aktívne legitimovaným účastníkom viac ako rok a až dva dni pred pojednávaním
oznámil, že bude vo veci rozhodnuté na neverejnom zasadnutí, ale bez akéhokoľvek náznaku z akého
dôvodu.Išlooznačneprekvapivýpostupsúdu,rovnakoakobolprekvapivýdôvod,prektorýsúdnapokon
konanie zastavil. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

23. Ďalej žalobca uviedol, že bez akéhokoľvek vysvetlenia správny súd nevykonal viaceré dôkazy
navrhnuté v podaní žalobcu z 22. júna 2016 a ani neuviedol, z akých dôvodov dôkazy nevykonal.

24. Právo žalobcu na spravodlivý proces bolo porušené aj svojvoľnosťou, arbitrárnosťou,

nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, ktoré nedalo odpovede, resp. stanoviská k zásadným
argumentom žalobcu. Vo vzťahu k zastaveniu konania boli zásadné argumenty ohľadom aktívnej
legitimácie žalobcu. K týmto zásadným argumentom žalobcu je napadnuté rozhodnutie stručné,
nepreskúmateľné a nereflektuje na skoršie argumenty žalobcu. Odôvodnenie rozhodnutia správneho
súdu nemožno v súvislosti so vznesenými zásadnými argumentami žalobcu považovať preto za súladné

s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. S argumentami žalobcu sa správny súd
vo svojej podstate v napadnutom rozhodnutí absolútne nezaoberal.25. S právom žalobcu na spravodlivý proces súvisí narušenie právnej istoty žalobcu, keď napadnuté
rozhodnutie nerešpektuje ustálenú judikatúru ohľadom takého výkladu procesného práva, aby mohlo
spotrebiteľské združenie s cieľom účinnej súdnej ochrany spotrebiteľov, napadnúť na súde rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti
ochrany spotrebiteľov. Takouto judikatúrou je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 3Sžp 48/2009, ktorý na základe položených predbežných otázok vychádza z rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie č. C-240/09 z 8. marca 2011.

26.Žalobcaďalejuviedol,ženapadnutérozhodnutiesprávnehosúduvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci, pričom nesprávne právne posúdenie sa týka predovšetkým právneho posúdenia o
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby proti napadnutému správnemu rozhodnutiu.

27. Aktívna legitimácia žalobcu v konaní sa odvíja od ustanovenia § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Správny súd zhodne ako pribratý účastník správneho konania

tvrdili, že spotrebiteľské združenie odvíja svoje práva od subjektívnych práv spotrebiteľov a tiež
odkazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžnč/3/2010 zo dňa 22.09.2010. Záver o odvodzovaní práv
združenia od subjektívnych práv spotrebiteľa a tiež odkaz na uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžnč/3/2010
zo dňa 22.09.2010 krajský súd použil bez toho, aby sa vysporiadal s opačnou argumentáciou žalobcu
obsiahnutou aj vo vyjadrení zo dňa 22.04.2016.

28.Takzustanovenia§25ods.1akoajzustanovenia§21ods.1zákonaoochranespotrebiteľavyplýva,
že združenie je oprávnené konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Kolektívne záujmy
spotrebiteľov nemožno stotožňovať so subjektívnymi právami spotrebiteľov, ide o širšiu kategóriu,
ktorá sa neodvíja od konkrétnych spotrebiteľov. Je zásadný rozdiel medzi konaniami týkajúcimi sa

individuálneho spotrebiteľa a konaniami vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Dá sa
povedať, že v prípade konania týkajúceho sa individuálneho spotrebiteľa sa ochrana spotrebiteľa rieši
spravidla až následne, potom ako už došlo k porušeniu práva individuálneho spotrebiteľa, zatiaľ čo v
prípade konania týkajúceho sa kolektívnej ochrany spotrebiteľov môže byť sledovaný aj preventívny
záujem, teda aby k porušeniu práv spotrebiteľov ani nedošlo, resp. nemohlo dôjsť. Preventívna ochrana

spotrebiteľa, je nepochybne lepšia, väčšia, efektívnejšia ochrana spotrebiteľov. Preventívna ochrana
spotrebiteľov je jedna z hlavných úloh spotrebiteľských združení.

29. Nie je teda správny záver, že združenie by mohlo uplatňovať len také nároky, ako by mohol
uplatňovaťspotrebiteľsamotný.Združeniemôžeiniciovaťsúdnekonaniescieľomzakročiťvkolektívnom

záujme spotrebiteľov, teda nezávisle od akéhokoľvek individuálneho práva spotrebiteľa. Odvíjanie práva
združenia od konkrétneho spotrebiteľa by mohlo platiť v prípade oprávnení združenia v zmysle § 25 ods.
2 zákona o ochrane spotrebiteľa, kedy združenie odvíja svoje oprávnenie od konkrétneho spotrebiteľa
na základe plnomocenstva, ale neplatí to v prípade oprávnení združenia v zmysle § 25 ods. 1 zákona o
ochranespotrebiteľa,keďzdruženiekonávoveciochranykolektívnychzáujmovspotrebiteľov.Združenie

má v určitých prípadoch viac oprávnení ako samotní spotrebitelia, čo okrem spomenutých prípadov
platí aj pri konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach v zmysle § 301 a nasl. Civilného
sporového poriadku, kedy spotrebitelia nie sú oprávnení podať žalobu, ale spotrebiteľské združenie
je oprávnené na jej podanie. Napokon aj z bodu 3 odôvodnenia (preambuly) Smernice 2009/22/ES o
súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov vyplýva, že kolektívne záujmy sú záujmy, ktoré

nie sú len jednoduchou kumuláciou záujmov jednotlivcov poškodených neoprávneným zásahom.

30. K uzneseniu NS SR sp. zn. 6Sžnč/3/2010 zo dňa 22.09.2010 je potrebné ešte dodať, že s účinnosťou
od 01.05.2014 bolo ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa doplnené o spojenie „a to
vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov“. Aj z dôvodu uvedenej precizácie

zákona je zrejmé, že uznesenie sp. zn. 6Sžnč/3/2010 zo dňa 22.09.2010 je v súčasnej dobe neaktuálne.

31. Základom teoretickej konštrukcie kolektívneho presadzovania práva je podľa názoru žalobcu
uplatňovanie porušenia práva osobou odlišnou od priamo poškodeného, ktorá pritom v určitom smere
zastrešuje reálne alebo aspoň potencionálne poškodeného. Tieto organizácie však nevystupujú ako

zástupcovia spotrebiteľov alebo podnikateľov, ani ako osoby určitého druhu, či na určitom území,
ale ako prostriedok (mechanizmus) na zastupovanie spotrebiteľov alebo podnikateľov ako celku
(spotrebiteľstva, resp. podnikateľstva).32. V súvislosti s uznesením NS SR sp. zn. 6Sžnč/3/2010 poukázal správny súd na Smernicu o súdnych
príkazoch. Uvedená smernica však stanovuje len minimálny rámec a z jej článku 7 vyplýva, že táto
smernica nebráni členským štátom prijímať alebo ponechávať v účinnosti ustanovenia poskytujúce

oprávneným subjektom alebo ľubovoľnej inej dotknutej osobe rozsiahlejšie práva na podanie žaloby
na vnútroštátnej úrovni. Teda, ak by aj právo pre žalobcu na podanie návrhu na začatie konanie sa
netýkalo záujmov uvedených v prílohe I smernice, tak toto právo jasne vyplýva z ustanovenia smernice.
Z preambuly smernice tiež vyplýva, že jednou z alternatív na výkon oprávnení, týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľov, majú byť aj organizácie, ktorým účelom je chrániť kolektívne spotrebiteľské záujmy v

súlade s kritériami stanovenými vnútroštátnym právom.

33. Je faktom, že zo zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva široko koncipovaná aktívna legitimácia
združenia vo veciach ochrany záujmov spotrebiteľov. V dôsledku takejto aktívnej legitimácie dochádza
k vyváženiu nízkeho potenciálu spotrebiteľov vyvolať súdne konanie na horizontálne presadenie práv
širokých vrstiev spotrebiteľov. Tieto závery sú v súlade s cieľmi Európskej únie pri zabezpečení vysokej

úrovne ochrany spotrebiteľa, keď v článku 169 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ Zmluvy o fungovaní Európskej
únie sa stanovuje, že Únia má prispievať k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa opatreniami,
ktoré prijíma podľa článku 114 ZFEÚ. V článku 38 Charty základných práv Európskej únie sa stanovuje,
že Únia svojimi politikami zabezpečí vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.
34. Spotrebiteľské združenie je špecifickým subjektom, ktorý má nezastupiteľné miesto pri ochrane

kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Za vyššie uvedenej situácie nemožno mať pochýb, že žalobca je
v konaní aktívne legitimovaný.

35. Práve preskúmaním napadnutého správneho rozhodnutia mohli byť kolektívne záujmy spotrebiteľov
ochránené maximálne včasným a efektívnym spôsobom a zároveň v čase, keď by ešte nedošlo (v

spojení s uznesením o odklade vykonateľnosti napadnutého správneho rozhodnutia) k porušeniu práv
spotrebiteľov.

36. K nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo aj v tom smere, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje
ustálenú judikatúru ohľadom takého výkladu procesného práva, aby mohlo združenie s cieľom účinnej

súdnej ochrany záujmov ním chránených, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho
konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie. Takouto judikatúrou je rozsudok NS
SR sp. zn. 3Sžp/48/2009 z 02.08.2011, ktoré na základe položených predbežných otázok vychádza z
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011.

37. Rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/48/2009 z 02.08.2011 vychádza z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie č. C-240/09 z 08.03.2011, v ktorom boli zodpovedané prejudiciálne otázky NS SR
s nasledovným záverom: Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k Informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného
v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy

účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo
žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade, tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako
aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu
životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté

v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

38. Rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/48/2009 sa týka práva mimovládnych organizácií vystupovať ako
účastník konania, napriek tomu, že mu takéto právo z procesného predpisu nevyplýva. Rozhodnutie
sa síce týka oprávnenia združenia, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia, ale postavenie

združení, ktorých cieľom je ochrana životného prostredia a združení, ktorých cieľom je ochrana
spotrebiteľov, je veľmi podobné. Oba druhy združení môžu v určitých prípadoch realizovať svoju činnosť
nezávisle od konkrétneho jednotlivca, ktorého práva boli ohrozené či porušené, a to v oblasti životného
prostredia alebo v oblasti ochrany spotrebiteľa. V oboch prípadoch ide o organizácie oprávnené chrániť
kolektívne záujmy v určitej oblasti v prospech určitej komunity, či skupiny ľudí. Vzhľadom na uvedené

má žalobca za to, že uvedený rozsudok možno pri euro-konformnom výklade použiť aj pri posudzovaní
aktívnej legitimácie žalobcu ako spotrebiteľského ochranného združenia v tomto konaní.39. Z ustanovenia § 25 ods. 1 písm. a/ ZOS vyplýva oprávnenie združenia podať návrh na začatie
konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych
záujmov spotrebiteľov. Uvedené ustanovenie vychádza z európskej legislatívy. V súlade s rozsudkom

Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 z 08.03.2011 by vnútroštátny súd mal vykladať procesné
právo týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie žaloby, ktorý nebude združeniu
brániť pri preventívnej ochrane spotrebiteľov, keď je zrejmé, že pri napadnutom správnom rozhodnutí
neboli dodržané právne predpisy a neboli splnené podmienky pre vydanie povolenia na rozhodovanie
spotrebiteľských sporov.

40. Sú to práve spotrebiteľské ochranné združenia, ktoré sa špecializujú na problematiku právnej
ochrany spotrebiteľa, ktoré majú potenciál byť efektívnym nástrojom vyvažovania prirodzenej
nerovnováhy vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ. Aj v prípade napadnutého správneho rozhodnutia je
potrebnévnímaťvzťahspotrebiteľ-dodávateľ,pretožeideopovolenienarozhodovaniespotrebiteľských
sporov orgánom, ktorý si zriadili dodávatelia (banky) na rozhodovanie sporov so spotrebiteľmi, bez toho,

aby bolo dodržané obsadenie rozhodcovského súdu, keďže v ňom nie sú obsadení žiadni zástupcovia
záujmov spotrebiteľov.

41. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a
inýmiprávnymipredpismi,čiobsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce
vydaniu napadnutého rozhodnutia. Tým, že krajský súd konanie prekvapivým spôsobom zastavil,

tak zmaril možnosť súdneho preskúmania napadnutého správneho rozhodnutia, napriek tomu, že
napadnuté správne rozhodnutie je aj z nižšie popísaných dôvodov rozporné s právnymi predpismi.

42. V správnom konaní nebola dostatočným spôsobom preskúmaná nezávislosť a nestrannosť
rozhodcov rozhodcovského súdu, napriek tomu, že všetci rozhodcovia buď stále pôsobia alebo pôsobili

v bankovom sektore. Všetci rozhodcovia sa stali rozhodcami SRS SBA v čase, keď pôsobili v bankách.
Za tejto situácie neboli náležite preskúmané Štatút a Rokovací poriadok SRS SBA, ktoré neobsahujú
povinnosť, že v každom prípade sú povinní upozorňovať spotrebiteľov minimálne na pochybnosť o
nepredpojatosti rozhodcu. Členovia pribratého účastníka správneho konania majú veľmi silný dosah na
to, kto bude rozhodovať ich spory so spotrebiteľmi a z príspevkov bánk sú rozhodcovia aj platení, keďže

z príspevkov bánk je financovaná SBA a tiež rozhodcovský súd.

43. Okrem toho pribratý účastník správneho konania o sebe vyhlasuje na svojej webovej stránke,
že je kľúčovou asociáciou v slovenskom finančnom sektore a jedinou organizáciou zastupujúcou
záujmy bánk pôsobiacich v SR. V súčasnosti jej 27 členov reprezentuje viac ako 99% slovenského

bankového sektora. SBA je dobrovoľným združením právnických osôb podnikajúcich predovšetkým v
oblasti bankovníctva, založeným v roku 1993 za účelom ochrany záujmov svojich členov a na podporu
ich aktivít. Hlavnou činnosťou asociácie, ktorú upravujú Stanovy SBA, je optimalizácia ekonomického
a právneho prostredia v oblasti bankovníctva, prostredníctvom presadzovania spoločných záujmov
sektora smerom k orgánom štátnej moci, verejnosti a zahraničiu. Asociácia okrem iného zabezpečuje aj

činnosť Stáleho rozhodcovského súdu, nezávislého a nestranného orgánu zriadeného na rozhodovanie
sporov vzniknutých z obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov.

44. Misiou SBA je podľa vyjadrenia SBA stať sa spoločným a zjednoteným hlasom komerčných bánk
pôsobiacich na Slovensku. Prostredníctvom tohto hlasu chceme ovplyvňovať právny a ekonomický

rámec, v ktorom banky uskutočňujú svoje obchodné aktivity a poskytujú služby klientom. Predstavujeme
fórum pre našich členov, na ktorom môžu spolupracovať na vytváraní podmienok podnikania v
bankovníctve.

45. Spotrebiteľ má právo, aby jeho spor bol prejednaný nezaujatým, nepredpojatým, nezávislým,

nestranným subjektom, ktorým je v prípade spotrebiteľského rozhodcovského konania rozhodca.
Spotrebiteľmáprávobyťinformovanýovšetkýchskutočnostiach,prektorébymohlabyťzprejednávania
a rozhodovania veci vylúčená osoba ustanovená za rozhodcu, ak so zreteľom na jej pomer k veci, k
účastníkom spotrebiteľského rozhodcovského konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosťo jej nepredpojatosti. Spotrebiteľ má tiež právo byť informovaný o akýchkoľvek okolnostiach, ktoré
by mohli mať vplyv na nezávislosť a nestrannosť rozhodcu, ktoré by mohli vyvolať zdanie tohto
vplyvu, alebo ktoré by mohli spôsobiť konflikt záujmov vo vzťahu ku ktorémukoľvek účastníkovi

spotrebiteľského rozhodcovského konania, v ktorom má rozhodnúť. Tieto práva spotrebiteľov vyplývajú
napr. z ustanovenia § 29 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Tieto práva neboli náležite zohľadnené pri vydaní napadnutého
správneho rozhodnutia a vo svojej podstate boli porušené, pretože štatút a ani rokovací poriadok
rozhodcovského súdu pribratého účastníka nedostatočným spôsobom riešia informovanie spotrebiteľov

o skutočnostiach, ktoré vyvolávajú pochybnosti o nepredpojatosti rozhodcov.

46. Rozhodcovské konanie často prebieha bez akejkoľvek účasti spotrebiteľa. Pre spotrebiteľov je
náročné zorientovať sa vo svojich právach. Naviac systém presadzovania práva je pre nich neprehľadný
a spojený predovšetkým s konaním pred súdom. Súdne konanie (ak možný prostriedok nápravy chýb
rozhodcovského konania) pritom spotrebitelia vnímajú ako drahé, zdĺhavé, náročné a jeho výsledok

je neistý. Spotrebitelia veľakrát nevedia, že môžu vzniesť námietku zaujatosti rozhodcu (a v dôsledku
zaujatosti rozhodcu viesť aj konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Bez toho, aby ju rozhodca
informoval o skutočnostiach vyvolávajúcich pochybnosť o jeho nezaujatosti (banka ako spotrebiteľova
protistrana v konaní sa podieľala na zriadení rozhodcovského súdu, výbere jeho predstaviteľov, výbere
rozhodcov a aj z jej príspevkov sú rozhodcovia platení), spotrebiteľ ani nemá reálnu možnosť podať

úspešnú námietku zaujatosti.

47. Aj Ministerstvo hospodárstva SR v Stratégii spotrebiteľskej politiky Slovenskej republiky na roky
2014 - 2020 konštatuje, že Vzhľadom na pomerne vysoké riziko zneužitia, ktoré v ostatnom období
ukázala prax rozhodcovských súdov, ako aj nedostatočné garancie objektivity v arbitrážnych procesoch

zastávamenázor,žeprvokefektivityarýchlostinesmiebyťvžiadnomprípadevspotrebiteľskýchveciach
uprednostnený pred požiadavkou na nestranný a objektívny proces, v ktorom sa bude dôsledne dbať
na ochranu práv spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu.

48. V súvislosti s nezaujatosťou a nestrannosťou poukazuje žalobca na teóriu zdania a okrem skôr

uvedených rozhodnutí aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn II. ÚS 285/2015 z 03.09.2015, ktorý bol
publikovaný v zbierke ÚS SR pod č. 33/2015.

49. Na kolektívne záujmy spotrebiteľov má dosah nielen zdanie zaujatosti samotných rozhodcov, ale
aj zdanie zaujatosti vedenia rozhodcovského súdu, ktoré je tiež z bankového prostredia a rozhoduje,

aký okruh ľudí bude patriť medzi rozhodcov, z ktorých sa vykoná výber rozhodcu, ktorý rozhodne
spotrebiteľský spor.

50. Sedemčlenné predsedníctvo SRS SBA je zložené výlučne z dlhoročných zamestnancov bankového
sektora a podľa údajov dostupných na internete sú v ňom momentálne zastúpení aj vedúci právnych

oddelení Všeobecnej úverovej banky, a.s., Slovenskej sporiteľne, a.s., Československej obchodnej
banky, a.s., OTP Banky Slovensko, a.s. a Tatra banky, a.s., teda najväčších bánk, ktoré majú zrejme
najviac rozhodcovských zmlúv so spotrebiteľmi.

51. Ďalej žalobca poukázal na článok 9 ods. 1 písm. d/, článok 6 ods. 6 písm. b/ Štatútu SRS SBA a

skonštatoval, že aj keď má byť výber rozhodcu robený náhodne pomocou technických a programových
prostriedkov, tak nie je zrejmé o aké technické a programové prostriedky má ísť a ako majú byť použité.
Zo štatútu vyplýva, že účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania by nemal mať možnosť
ovplyvniť predelenie veci, čo má však na banku minimálny dosah, keďže táto má dosah na voľbu
predsedupredsedníctvaSRSSBA.Onezaujatostivybranejosoby,t.j.predsedupredsedníctvaSRSSBA

má žalobca aj s ohľadom na spôsob jeho voľby značnú pochybnosť. Podľa názoru žalobcu nemožno
hovoriť o náhodnom výbere, keďže ide o výber z osôb vopred vybratých bankami a pribratým účastníkom
správneho konania, ktorý sa netají snahou o presadzovanie záujmov bánk.

52. Otázkami transparentnosti výberu osoby rozhodcu sa zaoberal Najvyšší súd ČR v rozsudku č. k.

23Cdo 852/2015 z 19.01.2016, na ktorý poukázal kasačný sťažovateľ.

53. Ako vyplýva z informácií uverejnených na webovom sídle MS SR, tak do dnešného dňa bolo
povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory udelené 8 stálym rozhodcovským súdom.54. Jedným zo SRS, ktorým bolo udelené povolenie na rozhodovanie spotrebiteľským sporov je
aj Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie. Ide zrejme o jediný rozhodcovský súd,

ktorý rozhoduje spory členov (t.j. bánk) svojho zriaďovateľa (t.j. SBA) so spotrebiteľmi. Uvedené
vytvára špecifické postavenie SRS SBA a malo by znamenať potrebu dôkladnejšieho dohliadania na
ochranu práv spotrebiteľov v súvislosti s týmto rozhodcovským súdom. Sú to práve banky, prípadne pri
pohľadávkach ich právni nástupcovia, ktorí využívajú rozhodcovské konanie v pomerne veľkom rozsahu.
Prirozhodovanísporovčlenovsvojhozriaďovateľavznikánepochybneminimálnepochybnosť,čivspore

so spotrebiteľom rozhoduje subjekt, ktorý nemožno považovať za nepredpojatý.

55. SRS SBA nie je personálne spôsobilý zabezpečiť činnosť stáleho rozhodcovského súdu, vedenie
spotrebiteľského rozhodcovského konania a všetkých súvisiacich úkonov a činností s tým spojených,
a nie je tak splnená podmienka pre povolenie v zmysle § 11 ods. 3 písm. d/ ZOSRK. Na preukázanie
splnenia tejto podmienky pribratý účastník správneho konania pri svojej žiadosti o vydanie napadnutého

povolenia predložil len čestné vyhlásenie, že túto podmienku spĺňa a pracovné zmluvy administratívneho
personálu,napriektomu,žezákonvyžadujehodnovernépreukázaniepodmienoknaudeleniepovolenia.
Aj keď to pribratý účastník správneho konania neviazal výslovne na túto podmienku udelenia povolenia,
tak sa snažil preukázať splnenie podmienok pre udelenie povolenia a žiadosťami o udelenie povolení
na rozhodovanie spotrebiteľských sporov pre jeho rozhodcov.

56. Pri skúmaní personálnej spôsobilosti za zabezpečenie spotrebiteľského rozhodcovského konania
ako alternatívneho riešenia spotrebiteľských sporov je potrebné prihliadať aj na Smernicu Európskeho
parlamentu a rady 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. Táto smernica okrem
zdôrazňovania požiadavky na nezávislosť subjektov alternatívneho riešenia sporov v záujme získania

si dôvery občanov Únie v to, že mechanizmy alternatívneho riešenia sporov im zaistia spravodlivé
a nezávislé výsledky, stanovuje aj požiadavky na zloženie subjektov alternatívneho riešenia sporov.
Článok 6 ods. 4. aj 5. uvedenej smernice kladie na kolektívne orgány subjektov alternatívneho riešenia
sporov požiadavku, aby boli zložené z rovnakého počtu zástupcov záujmov spotrebiteľov a zástupcov
záujmov obchodníkov, obzvlášť za situácie, keď sú fyzické osoby poverené ARS zamestnancami

profesijnej organizácie alebo obchodného združenia, ktorých je obchodník členom. V prípade SRS SBA
sú jeho rozhodcovia výlučne nominovaní zo strany bankového sektora, pričom naviac rozhodcovia sú
alebo donedávna boli dlhoročnými zamestnancami bankového sektora a majú tak ochranu bánk „v krvi".
Pri udelení napadnutého povolenia žalovaný nezohľadnil požiadavku, aby sa na rozhodovaní sporov
pred SRS SBA podieľali aj zástupcovia záujmov spotrebiteľov (spotrebiteľských organizácií), a to v

rovnakom počte ako zástupcovia záujmov obchodníkov (v tomto prípade bánk). V dôsledku uvedeného
je zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľov.

57. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na článok 1 Smernice o alternatívnom riešení
spotrebiteľských sporov, podľa ktorého cieľom tejto smernice je dosiahnutím vysokej úrovne ochrany

spotrebiteľov prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu tým, že sa zabezpečí, aby spotrebitelia
mohli na dobrovoľnom základe predkladať sťažnosti na obchodníkov subjektom, ktoré ponúkajú
nezávislé, nestranné, transparentné, účinné, rýchle a spravodlivé postupy alternatívneho riešenia
sporov. Touto smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy, na základe ktorých je účasť na
takýchto postupoch povinná, pokiaľ takéto právne predpisy nebránia účastníkom v uplatňovaní ich práva

na prístup k súdnemu systému. Cieľom smernice je ochrana spotrebiteľa a na jej základe majú mať
spotrebitelia možnosť predkladať ich spory subjektom ARS. V súlade s článkom 10 citovanej smernice
dohoda o voľbe subjektu ARS nemá byť pre spotrebiteľa záväzná, ak bola uzatvorená pred tým, ako
spor vznikol, a ak je v jej dôsledku spotrebiteľ zbavený práva podať v záujme vyriešenia sporu žalobu
na súd, čo však v prípade rozhodcovského konania pred SRS SBA nie je dodržané.

58. Napriek tomu, že aj dôvodová správa k ZOSRK potvrdzuje, že tento zákon je len čiastkovou
transpozíciou smernice, tak účelom tohto zákona bolo riešenie spotrebiteľských sporov pri zachovaní
garancie ochrany práv spotrebiteľa. ZOSRK je potrebné vykladať v súlade so smernicou 2013/11/EÚ,
ktorájezameranánaochranuspotrebiteľovajejcieľomjeuľahčenieuplatňovaniaprávspotrebiteľovvoči

obchodníkom. V prípade napadnutého rozhodnutia neboli splnené podmienky na vydanie povolenia pre
subjekt alternatívneho riešenia spotrebiteľských sporov a vydaním tohto povolenia sa uľahčila pozícia
obchodníkov (teda bánk), aby ich spory so spotrebiteľmi boli rozhodované rozhodcami, ktorí hája záujmy
obchodníkov a uľahčujú ich postavenie na úkor spotrebiteľov.59. Z uvedeného vyplýva, že napriek nenaplneniu požiadavky na hodnoverné preukázanie personálnej
spôsobilosti SRS SBA na vedenie spotrebiteľského rozhodcovského konania žalovaný napadnuté

povolenie udelil.

60. S výhradami voči nezaujatosti rozhodcov rozhodcovského súdu pribratého účastníka súvisí aj
spôsob financovania rozhodcovského súdu a požiadavka, aby stály rozhodcovský súd disponoval
dostatočnými oddelenými a osobitne určenými prostriedkami na splnenie svojich úloh, najmä na

odmeňovanie rozhodcov. Napriek tomu, že ustanovenie § 11 ods. 3 ZORSK vyžaduje hodnoverné
preukázanie splnenia podmienok na udelenie povolenia, tak napr. splnenie podmienky podľa § 11 ods.
3 písm. e/ ZORSK bolo preukazované len čestným vyhlásením a žalovaný to napriek závažnosti veci
považoval za dostatočné splnenie podmienky na udelenie povolenia.

61. Pribratý účastník správneho konania tvrdil, že vytvorenie rozpočtu pre SRS SBA z príspevkov členov

SBA je zárukou na nestrannosť a nezávislosť rozhodcov SRS SBA. Za situácie, keď si rozhodcov SRS
SBA nominujú členovia SBA bez toho, aby tam boli zastúpení aj zástupcovia záujmov spotrebiteľov,
rozhodcovia sú alebo boli dlhoročnými zamestnancami členov SBA, rozhodcovia neinformujú o všetkých
skutočnostiach, pre ktoré by mohli byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení, keď možno mať
pochybnosť o ich nepredpojatosti a neinformujú ani o akýchkoľvek okolnostiach, ktoré by mohli mať

vplyv na ich nezávislosť a nestrannosť, ktoré by mohli vyvolať zdanie tohto vplyvu, alebo ktoré by mohli
spôsobiť konflikt záujmov vo vzťahu ku ktorémukoľvek účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského
konania, v ktorom má rozhodnúť, o námietke zaujatosti rozhoduje predseda predsedníctva SRS
SBA, ktorý ustanovuje aj rozhodcu na rozhodnutie sporu, banky vedú pred SRS SBA konania proti
spotrebiteľom bez právneho povedomia a často aj bez právneho zastúpenia, tak činnosť SRS SBA a

jeho rozhodcov, tak ako vyplýva zo štatútu, rokovacieho poriadku a jeho doterajšej činnosti, nemožno
považovať za nezávislú a nestrannú.

62. SRS SBA je prakticky financovaný výlučne z príspevkov bánk. Ide o priame príspevky, ktorými banky
financujú SBA a tiež o nepriame príspevky vo forme súdnych poplatkov - banky zaplatia súdny poplatok

za začatie konania svojmu rozhodcovskému súdu a ten následne rozhodne v prospech banky a popritom
jej prizná aj náhradu trov konania, ktoré banke nakoniec preplatí spotrebiteľ. Z týchto príspevkov sú
následne odmeňovaní aj rozhodcovia.

63. Aj keď zo zákona č. 492/2009 Z. z. vyplýva povinnosť zriadiť rozhodcovský súd, tak z ničoho

nevyplýva pre banky povinnosť, aby nimi (resp. prostredníctvom ich asociácie) zriadený rozhodcovský
súd mal mať aj povolenie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov, týkajúcich sa napr. úverových zmlúv,
ktoré predstavujú podstatnú časť sporov rozhodovaných pred rozhodcovským súdom SBA. Zrušenie
napadnutého rozhodnutia nie je v žiadnom ohľade v rozpore s ustanovením č. 492/2009 Z. z., z
uvedeného predpisu nevyplýva, že by rozhodcovský súd SBA mal mať povolenie na rozhodovanie

spotrebiteľských sporov bez splnenia podmienok a bez dostatočných záruk, že v konaní pred ním budú
spotrebiteľom dostatočným spôsobom zabezpečované ich práva.

64. V súvislosti s výhradami k zákonnosti napadnutého rozhodnutia poukázal žalobca aj na obsah
administratívneho spisu žalovaného, keď z interného listu žalovaného č. 39519/2015/52 je zrejmé,

že generálny riaditeľ sekcie civilného práva (ktorý podpísal pre SRS SBA aj napadnuté povolenie)
schválil udelenie povolenia rozhodovať spotrebiteľské rozhodcovské spory súdu a rozhodcov a zápis do
zoznamu súdov a rozhodcov vedených žalovaným až dňa 16.04.2015, z čoho vyplýva, že napadnuté
povolenie č. SRS 003 ako aj povolenia pre rozhodcov nemohli byť podpísané a zverejnené už dňa
15.04.2015 - tieto boli zrejme antidatované a sú teda nulitné. Nezrovnalosti v dátumoch spôsobujú

zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca je presvedčený, že k antidatovaniu napadnutého
povolenia došlo z dôvodu tlaku pribratého účastníka, ktorý potreboval povolenie čo najskôr, aby mohol
rozhodovať spotrebiteľské spory. O veľkej potrebe povolenia pre SRS SBA svedčí aj fakt, že už v deň
schválenia udelenia povolenia si povolenie osobne prevzal zástupca SBA (viď interný list žalovaného
č. 39519/2015/52).

III.Vyjadrenie účastníka ku kasačnej sťažnosti

65. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu zúčastnená

osoba podaním zo 4. októbra 2016 a po zrekapitulovaní doterajšieho priebehu konania uviedla,
že nesúhlasí s podanou kasačnou sťažnosťou, pričom ju považuje za nedôvodnú, keďže žalobca
neodôvodnil kasačnú sťažnosť spôsobom, ktorý vyžaduje ustanovenie § 440 Správneho súdneho
poriadku.

66. Ďalej zúčastnená osoba uviedla, že je toho názoru, že ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku a § 250e Občianskeho súdneho poriadku nie sú ustanoveniami, ktoré by prikazovali
súdu konať prísne chronologicky, teda rozhodnúť o zastavení konania iba v období pred doručením
rovnopisu žaloby žalovanému. Rovnaký názor na túto skutočnosť prezentovali podľa zúčastnenej osoby
aj právni teoretici.

67. Ďalej zúčastnená osoba uviedla, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na spravodlivý proces
aj v skutočnosti, že sa správny súd nevysporiadal so všetkými argumentmi a navrhovanými dôkazmi
sťažovateľa.
68. Zúčastnená osoba v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn.: 4Sžf 45/2015, a skonštatovala, že z vyššie uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že

v prípade nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa sa už súd nezaoberá jednotlivými argumentmi
sťažovateľa, keďže primárnou je procesná stránka podanej žaloby. Ak žaloba nevyhovuje z procesného
hľadiska, napríklad tým, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaným, vysporiadanie sa s jednotlivými
argumentmi sťažovateľ logicky stráca na význame a súd konanie zastaví.

69. Vzhľadom na vyššie uvedené má zúčastnená osoba za to, že sťažovateľ nepreukázal porušenie
práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ Správneho súdneho poriadku a kasačná
sťažnosť v tejto súvislosti nie je dôvodná.

70. Vo vzťahu ku kasačnej námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom nesprávne

právneposúdeniesamátýkaťpredovšetkýmprávnehoposúdeniasprávnehosúduonedostatkuaktívnej
legitimáciesťažovateľanapodaniežalobyzúčastnenáosobauviedla,žesuvedenýmzáveromnesúhlasí
a zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.

71. Ďalej zúčastnená osoba poukázala na § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a uviedla, že

z uvedeného ustanovenia vyplývala, že na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve je aktívne legitimovaná iba osoba, ktorá bola
účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napádané rozhodnutie; a bola zároveň
takým rozhodnutím ukrátená na svojich právach (t. j., že jej takým rozhodnutím bola spôsobená určitá
ujma). Vyššie uvedené predpoklady na podanie žaloby v správnom súdnictve musia byť splnené

súčasne.

72. V nadväznosti na vyššie uvedené zúčastnená osoba podotýka, že sťažovateľ nebol účastníkom
administratívneho konania, v ktorom žalovaný vydal svoje rozhodnutie. Sťažovateľ rovnako vo svojej
žalobe podľa zúčastnenej osoby žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol rozhodnutím akýmkoľvek

spôsobom ukrátený na svojich právach. Obdobnú právnu úpravu ohľadom aktívnej legitimácie na
podanie správnej žaloby podľa zúčastnenej osoby obsahuje aj Správny súdny poriadok.

73. S poukazom na § 177 Správneho súdneho poriadku je zúčastnená osoba toho názoru, že Správny
súdny poriadok v tomto ohľade vyžaduje výslovné oprávnenie na podanie správnej žaloby. V zmysle

§ 178 ods. 3 Správneho súdneho poriadku je subjektom výslovne oprávneným na podanie správnej
žaloby napríklad zainteresovaná verejnosť v prípade, ak tvrdí, že bol porušený verejný záujem v oblasti
životného prostredia.

74. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má zúčastnená osoba za to, že sťažovateľ nebol

v zmysle právneho poriadku legitimovaný na podanie žaloby, čo predstavovalo dôvod na zastavenie
súdneho konania.75. Podľa zúčastnenej osoby z kasačnej sťažnosti a žaloby vyplýva, že sťažovateľ o sebe tvrdí, že je
združením zriadeným, resp. založeným na ochranu práv spotrebiteľa v zmysle § 25 ods. 1 zákona č.
250/2007 o ochrane spotrebiteľa, a preto bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby v zmysle § 25 ods.

1 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa.

76. Zúčastnená osoba nesúhlasí s vyššie uvedeným záverom sťažovateľa. Má za to, že pre podanie
žaloby v správnom súdnictve musia byť vždy splnené predpoklady aktívnej legitimácie v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku (t. j. byť účastníkom príslušného správneho konania a ukrátenie na

subjektívnych právach). Avšak aj za predpokladu, že na podanie žaloby v správnom súdnictve môže byť
aktívne legitimovaný aj subjekt, ktorý nespĺňa predpoklady v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, s čím zúčastnená osoba nesúhlasí, sťažovateľ nemohol byť v tejto veci aktívne legitimovaný
na podanie žaloby ani v zmysle § 25 ods. 1 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa.

77. Podľa zúčastnenej osoby platí, že ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa by

sa nemalo vykladať ako „absolútne“ právo na podanie akéhokoľvek návrhu na začatie konania v
akejkoľvek veci týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Zúčastnená osoba sa v tejto súvislosti odvoláva na
znenie smernice č. 2009/22/ES o súdnych príkazoch, ktorá bola transponovaná do zákona o ochrane
spotrebiteľa.

78. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu podľa zúčastnenej osoby pritom cieľom smernice o súdnych
príkazoch: „je priblíženie právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa žalôb na
zdržanie sa protiprávneho konania, tzv. negatórnych žalôb, ktorými sú chránené kolektívne záujmy
spotrebiteľov.“ Zúčastnená soba má preto za to, že v zmysle smernice o súdnych príkazoch by
oprávnené osoby mali mať možnosť podať iba žalobu, ktorou sa domáhajú určitého negatórneho nároku,

t. j. upustenia od konania, ktorým podnikateľ poškodzuje kolektívne záujmy spotrebiteľov. Uvedený
negatórnycharakteržaloby,ajaksaňouchrániakolektívnezáujmyspotrebiteľov,jenavyšepodčiarknutý
v ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

79. Predpokladom na to, aby združenie na ochranu spotrebiteľa bolo oprávnené na podanie určitej

žaloby (napr. aj v správnom súdnictve) teda je, že podanie takej žaloby má zabezpečiť ochranu
konkrétnych práv spotrebiteľov, ktoré boli určitým spôsobom porušené alebo dotknuté. To potvrdzuje aj
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

80.Združenienaochranuprávspotrebiteľovtedaodvodzujesvojeprávaodspotrebiteľovamôžesipreto

uplatniť len také nároky, ktoré by si mohli uplatniť aj spotrebitelia samotní. Dané združenie teda nemôže
podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré bolo vydané v administratívnom konaní, v ktorom spotrebiteľ
nevystupoval ako účastník administratívneho konania.

81. V nadväznosti na vyššie uvedené zúčastnená osoba zdôrazňuje, že rozhodnutím žalovaného neboli

poškodené žiadne kolektívne alebo iné záujmy alebo subjektívne práva spotrebiteľov, prípadne iných
osôb; žiadny spotrebiteľ, resp. iná osoba ako zúčastnená osoba, nebola účastníkom administratívneho
konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného.
82. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ podľa zúčastnenej osoby nemohol byť
aktívnelegitimovanýnapodaniežalobyvzmysle§25ods.1zákonaoochranespotrebiteľa.Keďženebol

oprávnený na podanie žaloby, z tohto dôvodu nie je oprávnený ani na podanie kasačnej sťažnosti, a teda
je kasačná sťažnosť neprípustná. Ak by aj sťažovateľ bol oprávnený na podanie kasačnej sťažnosti,
sťažovateľ nepreukázal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v
zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku a kasačná sťažnosť v tejto súvislosti nie
je dôvodná.

83. Sťažovateľ ďalej odôvodňuje kasačnú sťažnosť tým, že rozhodnutie žalovaného nerešpektuje
ustálenú judikatúru ohľadom takého výkladu procesného práva, aby mohlo spotrebiteľské združenie s
cieľom účinnej súdnej ochrany spotrebiteľov, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho
konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľov.

84. Konkrétne sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Sžp 48/2009. S vyššie uvedeným argumentom sťažovateľa o odklone od ustálenej
rozhodovacej praxe nemožno súhlasiť. Rozhodnutie, ktorým argumentuje žalobca, sa týkalo konkrétnea výlučne aplikácie článku 9 ods. 3 Aahurského dohovoru a oprávnení organizácií na ochranu životného
prostredia vystupovať ako účastník konania v administratívnom konaní. Predmetné rozhodnutie sa
žiadnym spôsobom netýka oprávnení združení na ochranu spotrebiteľa na podanie správnych žalôb. Z

tohto dôvodu sú závery tohto rozhodnutia aplikovateľné iba na podobné prípady týkajúce sa aplikácie
Aahurského dohovoru, a v žiadnom prípade nemôžu slúžiť ako argument na podporu existencie aktívnej
legitimácie sťažovateľa na podanie žaloby.

85. Vzhľadom na vyššie uvedené má zúčastnená osoba za to, že sťažovateľ nepreukázal, že správny

súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h/
Správneho súdneho poriadku a kasačná sťažnosť v tejto súvislosti nie je dôvodná.

86. Sťažovateľ v ďalších častiach kasačnej sťažnosti opätovne poukazuje na problematiku nezávislosti
a nestrannosti rozhodcov, personálneho zabezpečenia a financovania SRS SBA. V tejto súvislosti
zúčastnenáosobapoukázalana§90ods.1zákonač.492/2009Z.z.,zktoréhojezrejmé,žezúčastnená

osoba má v zmysle zákona o platobných službách povinnosť zriadiť a zabezpečiť činnosť SRS SBA.

87.Vnadväznostinavyššieuvedenézúčastnenáosobauviedla,žejejpovinnosťzriadiťaudržiavaťSRS
SBA vyplýva tiež z § 12 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

88. Ďalej zúčastnená osoba uviedla, že si splnila svoju zákonnú povinnosť zriadiť SRS SBA 1. júla
2003, pričom v žiadosti o vydanie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory stálemu rozhodcovskému
súdu preukázala splnenie všetkých podmienok v zmysle § 11 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, ktoré sa vyžadujú na vydanie povolenia.

89. Sťažovateľ pritom v žalobe a ani v kasačnej sťažnosti podľa zúčastnenej osoby žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by v prípade SRS SBA nebola splnená niektorá z podmienok v zmysle § 11
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, čo by mohlo odôvodňovať nezákonnosť rozhodnutia
žalovaného o vydaní povolenia. Táto skutočnosť sama o sebe svedčí o neodôvodnenosti žaloby a
kasačnej sťažnosti.

90. Zúčastnená osoba má pritom tiež za to, že zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktorého sa v konečnom
dôsledku domáha sťažovateľ, by mohlo byť v rozpore s § 90 ods. 1 zákona o platobných službách v
spojení s § 12 zákona o rozhodcovskom konaní a § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, ktoré ustanovujú zúčastnenej osobe povinnosť zriadiť SRS SBA.

91. Zúčastnená osoba poukázala na zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich
s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nepriamo novelizoval Zákon o rozhodcovskom
konaní. V zmysle článku LXX Zákona o opatreniach, sa výrazne obmedzilo zriaďovateľské oprávnenie

zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov. S účinnosťou od 1. januára 2017 môže byť zriaďovateľom
stáleho rozhodcovského súdu len národný športový zväz, komora zriadená zákonom alebo právnická
osoba, ktorá je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje
osobitný predpis. Z uvedeného je zrejmé, že zrušením rozhodnutia žalovaného by mohla nastať k
situácia, že od 1. januára 2017 nebude existovať subjekt, ktorý by mal oprávnenie na rozhodovanie

spotrebiteľských rozhodcovských sporov.

92. V nadväznosti na vyššie uvedené sa zúčastnená osoba tiež vyjadrila k námietkam sťažovateľa v
súvislosti s financovaním SRS SBA a v tejto súvislosti poukázala na § 91 ods. 1 zákona o platobných
službách. Na toto ustanovenie nadväzuje § 11 ods. 3 písm. e/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní, v zmysle ktorého, zúčastnená osoba musela v súvislosti so žiadosťou o získanie povolenia,
preukázať žalovanému, že v prípade, ak stály rozhodcovský súd rozhoduje spory, ktorých účastníkom je
člen zriaďovateľa tohto stáleho rozhodcovského súdu, stály rozhodcovský súd disponuje dostatočnými
oddelenými a osobitne určenými prostriedkami na splnenie svojich úloh, najmä na odmeňovanie
rozhodcov.

93. Právna úprava spotrebiteľského rozhodcovského konania je transpozíciou smernice Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2013/1 l/EU z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských
sporov. Aj predmetná smernica výslovne pripúšťa, aby organizácia, ktorá poskytuje alternatívne riešeniespotrebiteľských sporov bola profesijným či obchodným združením jednotlivých podnikateľov, ktorých
spory majú byť týmto spôsobom riešené. Smernica pre tento prípad ukladá povinnosť oddeleného
rozpočtu a dostatočných prostriedkov (čl. 6 ods. 4 smernice). Tieto požiadavky sú splnené práve

zárukami podľa § 11 ods. 3 písm. e/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

94. Z vyššie uvedených ustanovení je podľa zúčastnenej osoby zrejmé, že spôsob financovania SRS
SBA upravuje priamo zákon, ktorý je v súlade so smernicou, pričom zákon tiež upravuje mechanizmus
na osobitné odmeňovanie rozhodcov v prípade sporov, ktorých účastníkom je zriaďovateľ SRS SBA.

Sťažovateľ v žalobe ani v kasačnej sťažnosti žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie niektorej z
týchto povinností zo strany zúčastnenej osoby a preto sú jeho námietky v súvislosti s financovaním
zúčastnenej osoby úplne neopodstatnené.

95. Okolnosť (riešenie sporov pred SRS SBA, ktorej členmi sú prípadné sporové strany a spôsob
jeho financovania), ktorú sťažovateľ považuje za hrozbu zaujatosti rozhodcov, považuje smernica

o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, či zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
podľa zúčastnenej osoby naopak práve za predpoklad nezávislosti a nestrannosti rozhodcov. Návrh
sťažovateľa preto v tomto smere odporuje cieľu a účelu zákona a smernice.

96. S tvrdením sťažovateľa o zaujatosti rozhodcov SRS SBA zúčastnená osoba dôrazne nesúhlasí

a považuje ho za účelové a zavádzajúce, keďže rokovací poriadok SRS SBA pre rozhodovanie
spotrebiteľských sporov jednoznačne upravuje povinnosť rozhodcu informovať účastníkov konania o
svojej zaujatosti.

97. Okrem toho, zaujatosť a nestrannosť je kategóriou, vzťahujúcou sa vždy na konkrétneho sudcu,

rozhodcu či správny orgán, a to v konkrétnom konaní. Nie je preto možné bez ďalšieho uvažovať
o kolektívnej zaujatosti posudzujúc určité okolnosti vlastné všetkým dotknutým osobám a voči
všetkým možným konaniam. Ďalej záruky nestrannosti a nezávislosti rozhodcov musia byť podľa
aplikovateľných právnych predpisov zabezpečené aj inštitucionálnymi finančnými zárukami vo vzťahu k
zúčastnenej osobe. Tieto sú podľa smernice o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a zákona

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní zabezpečené práve vytvorením osobitného dodatočného
rozpočtu pre SRS SBA z príspevkov členov asociácie. Okolnosť, ktorú zákon ale aj smernica považujú
za záruku nezávislosti a nestrannosti riešenia sporov (čl. 6 smernice), nemôže byť v konaní pred
vnútroštátnym súdom považovaná práve za spochybnenie nestrannosti a nezávislosti.

98. Ďalej zúčastnená osoba poukázala na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní upravuje konkrétne mechanizmy, ktoré majú zabezpečiť nezávislosť a nestrannosť
spotrebiteľského rozhodcovského konania, alebo ktoré účastník spotrebiteľského rozhodcovského
konania môže využiť v prípade, že sa domnieva, že konkrétny rozhodca nie je nestranný alebo nezávislý.

99. Medzi tieto mechanizmy patrí napr. povinnosť rozhodcu informovať účastníkov rozhodcovského
konaniaovšetkýchskutočnostiach,prektorébymoholbyťzprejednávaniaarozhodovaniavecivylúčený
a informovať účastníkov rozhodcovského konania o akýchkoľvek okolnostiach, ktoré by mohli mať vplyv
na jeho nezávislosť a nestrannosť v zmysle § 29 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní; právo účastníka konania podať námietku voči rozhodcovi v zmysle § 29 ods. 2 zákona o

spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní; a právo účastníka konania podať proti druhému účastníkovi
žalobu na súde o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca.

100. Podobné mechanizmy obsahuje tiež priamo rokovací poriadok SRS SBA. Štatút SRS SBA (článok
9 ods. 7) okrem iného tiež uvádza, že rozhodovať v konkrétnom spore nemôže rozhodca, ktorý je v

pracovnom pomere alebo v obdobnom právnom vzťahu s účastníkom rozhodcovského konania.

101. Zúčastnená osoba má preto za to, že v prípade pochybností o nezávislosti alebo nestrannosti
spotrebiteľského rozhodcovského konania pred zúčastnenou osobou neexistuje dôvod na zrušenie
rozhodnutia žalovaného, resp. povolenia, keďže prípadnú nápravu možno efektívne dosiahnuť priamo

v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, resp. neskôr v správnom súdnictve.102. Vzhľadom na vyššie uvedené má zúčastnená osoba za to, že námietky sťažovateľa v súvislosti s
nezávislosťou a nestrannosťou SRS SBA a jeho rozhodcov sú úplne neopodstatnené a ani sa žiadnym
spôsobom netýkajú zákonnosti napádaného rozhodnutia.

IV.
Právny názor kasačného súdu

103. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ Správneho súdneho

poriadku v spojení s § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť
bola podaná riadne a včas (§ 443 Správneho súdneho poriadku a § 444 Správneho súdneho poriadku),
oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 Správneho súdneho poriadku), smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 Správneho súdneho poriadku), boli
splnené podmienky podľa § 449 Správneho súdneho poriadku a kasačná sťažnosť má predpísané
náležitosti (§ 445 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a § 57 Správneho súdneho poriadku) preskúmal

napadnuté rozhodnutie správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti podľa
§ 440 Správneho súdneho poriadku, § 441 Správneho súdneho poriadku a § 453 Správneho súdneho
poriadku a postupom podľa § 455 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na
webovom sídle kasačného súdu (www.nsud.sk ) podľa § 137 ods. 4 Správneho

súdneho poriadku v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, dospel k záveru, že kasačnú
sťažnosť je potrebné zamietnuť.

104. Úprava zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch
poskytuje spotrebiteľom plnú ochranu. Táto ochrana sa však musí týkať konkrétnych práv spotrebiteľov

a konkrétnych práv spotrebiteľov združených v združeniach, ktorých hlavným cieľom je ochrana
spotrebiteľa.

105. Z administratívneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobca nebol účastníkom konania o
udelenie povolenia postupom podľa § 18 a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z., vydaného žalovaným

pod č. SRS 003 z 15. apríla 2015 (ďalej v texte len „povolenie“). Žalobca aktívnu legitimáciu odvodzoval
od ustanovenia § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z.. Toto zákonné ustanovenie upravuje
oprávnenie žalobcu podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 zákona č.
250/2007Z.z.orgánudozorualebonávrhnazačatiekonanianasúdevoveciochranyprávspotrebiteľov,
a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom

konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti.

106. V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť, či žalobca má status účastníka administratívneho
konania vo veci vydania povolenia a či takýto postup, ktorého výsledkom bolo vydanie povolenia na
zriadeniestálehorozhodcovskéhosúdu,bolokonaním,ktoréjemožnésubsumovaťmedzihlavnénáplne

činnosti žalobcu.

107. Status žalobcu je upravený v § 25 zákona č. 250/2007 Z. z.. V ustanovení § 3 ods. 4 zákona č.
250/2007 Z. z. je upravené právo spotrebiteľa združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a
prostredníctvom nich v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako

aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov.

108. Z predložených stanov žalobcu, článku 2 bod 1., vyplývajú jeho hlavné ciele, ktorými je ochrana
spotrebiteľovnaúzemíSlovenskejrepubliky,najmäochranaspotrebiteľovvsúvislostisponúkanímalebo
poskytovaním finančných služieb a ďalších obchodov na finančnom trhu.

109. Proces vydania povolenia (napadnutého rozhodnutia správneho orgánu) je upravený v § 18 a
nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z..

110. S poukazom na § 71 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. na konanie podľa zákona č. 335/2014 Z. z. sa

nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak v § 57 ods. 7 a § 69 ods. 3 nie je ustanovené inak.
Z ustanovení § 17 až § 21 zákona č. 335/2014 Z. z., vrátane ustanovenia § 18 vyplýva, že účastníkom
konania o žiadosti o udelenie povolenia na rozhodovanie stálym rozhodcovským súdom je zriaďovateľ
stáleho rozhodcovského súdu (pribratý účastník v súdnom prieskume), o žiadosti rozhoduje správnyorgán - žalovaný. Tretia hlava tretej časti zákona č. 335/2014 Z. z. označená „Povolenie na rozhodovanie
spotrebiteľských sporov a zoznamy vedené ministerstvom“ neupravuje, že by účastníkom konania vo
veci žiadosti o udelenie povolenia na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu bola aj ďalšia osoba.

111. Na konanie podľa § 18 a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z., s poukazom na § 71 ods. 2, sa
nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní a preto podľa názoru kasačného súdu nie je možné
aplikovať ustanovenie § 14 zákona č. 71/1967 Zb. upravujúce účastníctvo v správnom konaní, a to aj z
dôvodu, že tretia hlava tretej časti zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje účastníctvo v tomto konaní.

112. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. žalobca mohol podať návrh na vydanie predbežného
opatrenia podľa § 21 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. orgánu dozoru, alebo návrh na začatie konania
na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych
záujmov spotrebiteľov. Práva spotrebiteľov zákonodarca vymedzil v ustanovení § 3 zákona č. 250/2007
Z. z., v § 3 ods. 5 vymedzil aj právo spotrebiteľa domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho

práva, ako aj upravil právo združenia (združenia spotrebiteľov) sa na súde proti porušiteľovi domáhať,
aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak
takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom
záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie
porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov). Jedná

sa o civilné konania - občiansko-právne konanie, exekučné konanie. V prejednávanej veci sa o
takýto druh konania nejedná (občiansko-právne alebo exekučné konanie). V prejednávanej veci sa
nejedná o konanie týkajúce sa porušenia konkrétnych práv spotrebiteľov (konkrétnych kolektívnych
práv spotrebiteľov), resp. konkrétneho práva konkrétneho spotrebiteľa. Konanie o udelenie povolenia
na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu nie je možné, podľa kasačného súdu, považovať za práva

spotrebiteľa vymedzené v § 3 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z..

113. Ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 335/2017 Z. z. nevyžaduje splnenie zákonnej podmienky,
že musí ísť o zásah do práv alebo právom chránených záujmov žalobcu (združenia), v súvislosti s
napadnutým rozhodnutím.

114. Ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje účastníctvo žalobcu v konaní, ak je
splnená podmienka, že takéto konanie je hlavným cieľom a náplňou činnosti žalobcu ako združenia
spotrebiteľov. Úprava § 25 zákona č. 335/2014 Z. z. nevyžaduje splnenie iných ďalších zákonných
podmienok, na základe ktorých by žalobca nadobudol status účastníka v konaní (aj administratívnom

konaní).

115. Aktívnu legitimáciu žalobcu v administratívnom konaní podľa § 18 a nasledujúcich zákona č.
335/2014 Z. z. nie je možné odvodzovať od zloženia rozhodcovského súdu, od atribútov jednotlivých
rozhodcov, resp. od rozhodovacej činnosti iných rozhodcovských súdov a od rozhodovacej praxe

všeobecných súdov v spotrebiteľských veciach.

116. Účastníctvo žalobcu v povoľovacom konaní nie je možné odvodzovať ani od zloženia Slovenskej
bankovej asociácie, od spôsobu výberu jednotlivých rozhodcov a nie je možné vôbec prihliadnuť na
samotný obsah rozhodnutí vydaných rozhodcovskými súdmi - rozhodcovských doložiek, ktoré v rámci

zmluvných vzťahov aplikujú jednotliví veritelia, najčastejšie banky, pri uzatváraní konkrétnych zmluvných
vzťahov s konkrétnymi spotrebiteľmi, keď naviac spotrebitelia majú právo uzavretie rozhodcovskej
zmluvy odmietnuť, pri uzatváraní zmluvného obchodu s poukazom na § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď spotrebitelia majú právo domáhať sa neplatnosti
rozhodcovských zmlúv v civilnom a exekučnom konaní, ako i uplatňovať námietky proti konkrétnym

rozhodcom v konkrétnom rozhodcovskom konaní § 29 zákona č. 335/2014 Z. z..

117.Žalovanýnapadnutérozhodnutievydalpostupompodľadruhejhlavypiatejčastizákonač.335/2014
Z. z.. V medziach právnej úpravy § 18 a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z. žalovaný konal a vydal
napadnuté rozhodnutie o povolení na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu.

118. Pokiaľ zriaďovateľ podmienky na vydanie povolenia splnil, žalovaný bol povinný povolenie vydať,
keď aj po vydaní povolenia zákonodarca upravuje postup, kedy je možné vydané právoplatné povolenie
zrušiť, § 20 zákona č. 335/2014 Z. z.. Pre zriaďovateľa v ustanoveniach § 12, § 13, § 14, § 15a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z. vyplývajú povinnosti v súvislosti s konaním o žiadosti
zriaďovateľa.

119. Žalovaný bol kompetentný žiadosť zriaďovateľa v intenciách ustanovenia § 11 zákona č. 335/2014
Z. z. posúdiť a následne v súlade s ustanovením § 18 citovanej normy povolenie žiadateľovi vydať alebo
jeho žiadosť zamietnuť.

120. Podmienky pre udelenie povolenia sú explicitne upravené v § 11 ods. 3 zákona č. 335/2014

Z. z.. Skutočnosti uvádzané žalovaným v žalobe (zloženie stáleho rozhodcovského súdu, zoznam
rozhodcov, napojenie rozhodcov na jednotlivé finančné inštitúcie, resp. stáleho rozhodcovského súdu a
samotná rozhodovacia činnosť rozhodcovských súdov v spotrebiteľských sporoch) nemožno hodnotiť
ako podmienky upravené v § 11 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z..

121. Z ustanovenia § 18 a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z. nevyplýva žalobcov status účastníctva

v konaní o udelení povolenia na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu a tento status nevyplýva ani zo
stanov žalobcu, v nich definovaných hlavných cieľov jeho činnosti, ktorými je ochrana spotrebiteľov na
území Slovenskej republiky, najmä ochrana spotrebiteľov v súvislosti s ponúkaním alebo poskytovaním
finančných služieb a ďalších obchodov na finančnom trhu.

122. Tieto ciele je žalobca spôsobilý naplniť a realizovať len v konaniach, ktoré sa týkajú
konkrétnych spotrebiteľov a ochrany ich konkrétnych práv, vrátane ochrany kolektívnych práv a záujmov
spotrebiteľov, a to v konkrétnych občiansko-právnych konaniach. V preskúmavanom konaní žalovaný
ako správny orgán nerozhodol vo veci konkrétnej ochrany práv spotrebiteľa, alebo spotrebiteľov a
prejednávanú vec nemožno považovať ani za konanie, ktoré sa týka cieľov žalobcu ako spotrebiteľského

združenia, ktoré sú hlavnou náplňou jeho činnosti.

123. Žalobca je združením kreovaným v súlade s § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z.. Z tohto
ustanovenia vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach (akým
je aj žalobca) a prostredníctvom združení, v súlade so zákonom, chrániť a presadzovať oprávnené

záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na
právach spotrebiteľov. Práva spotrebiteľa sú definované v ustanovení § 3 zákona č. 250/2007 Z. z.,
podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie,
náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov
a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly a obci pri porušení zákonom

priznaných práv spotrebiteľa. Právo spotrebiteľa na informácie sa zabezpečuje povinnosťou orgánu
verejnej moci zverejniť právoplatné rozhodnutia vo veciach týkajúcich sa ustanovení tohto zákona,
ako aj ďalších osobitných predpisov upravujúcich práva spotrebiteľov. Ak spotrebiteľ uplatní právo na
sprístupnenie právoplatného rozhodnutia nahliadnutím do rozhodnutia v sídle orgánu verejnej moci,
ktorýrozhodnutievydal,máprávorobiťsizrozhodnutiavýpisyaodpisy.Spotrebiteľmáajprávopožiadať

orgán verejnej moci o vyhotovenie kópie rozhodnutia. Skutočné náklady spojené s vyhotovením kópie
znáša spotrebiteľ. Každý spotrebiteľ má tiež právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

124. Kasačný súd má za to, že z ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z., ako aj stanov žalobcu, ich

cieľov a činnosti vyplýva, že činnosťou žalobcu je ochrana konkrétnych práv a záujmov spotrebiteľov, čo
predpokladápostupžalobcuvsúvislostiskonanímarozhodovanímkonkrétnychrozhodcovskýchsúdov,
nie však s ich konštituovaním. Preto konštituovanie - povoľovanie stálych rozhodcovských súdov je v
plnej kompetencii žalovaného, ktorý je viazaný úpravou zákona č. 335/2014 Z. z., ktorý s účastníctvom
žalobcu ako združenia na ochranu spotrebiteľov v konaní o udelenie povolenia na zriadenie stáleho

rozhodcovského súdu v úprave § 18 a nasledujúcich zákona č. 335/2014 Z. z. nepočíta, a to ani
prostredníctvom inštitútu účastníctva upraveného v § 25 ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z., keď
je potrebné konštatovať, že v konaní podľa § 18 zákona č. 335/2014 Z. z. sa nekoná o konkrétnych
individuálnych právach spotrebiteľov, ani o kolektívnych záujmoch spotrebiteľov.

125. Napriek tomu, že žalobca napadol iba prvý výrok uznesenia krajského súdu (výrok, ktorým
Krajský súd v Bratislave konanie zastavil), kasačný súd sa vyjadruje aj k tretiemu výroku napadnutého
rozhodnutia, ktorým súd návrh na podanie žiadosti na Súdny dvor Európskej únie na rozhodnutie o
predbežnej otázke zamietol, keď žalobca v konaní pred krajským súdom žiadal, aby sa súd obrátilna Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke, a to či je potrebné
článok 6 ods. 4 a 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ vykladať tak, že medzi
rozhodcamirozhodcovskéhosúduoprávnenéhorozhodovaťspotrebiteľskéspory,musiabyťvrovnakom

počte zastúpení zástupcovia záujmov obchodníkov (v tomto prípade bánk), zastúpení aj zástupcovia
záujmov spotrebiteľov, keď podľa žalobcu zodpovedanie tejto otázky, ktorá doteraz nebola riešená zo
strany Súdneho dvora Európskej únie, je potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.

126. V súdnom prieskume správneho súdu a kasačného súdu bolo potrebné vysporiadať sa s

otázkou, ktorá bola predmetom prieskumu, či žalobca má status účastníka správneho konania,
vedeného žalovaným, v ktorom bolo udelené povolenie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov stálym
rozhodcovským súdom.

127. Kasačný súd v tomto rozhodnutí vyjadril názor, že žalobca nemal byť účastníkom preskúmavaného
administratívneho konania.

128. V preskúmavanom konaní nebol oprávnený správny súd ani kasačný súd sa uvedenými
skutočnosťami, ktoré sú obsahom podanej žaloby žalobcu zaoberať, práve vzhľadom na charakter
prieskumu, ktorý bol obmedzený zisťovaním, či žalobca status účastníka správneho konania pred
žalovaným v preskúmavanej veci má. Potom sa ani predbežná otázka, ktorú formuloval v konaní

žalobca, nemôže týkať konania a rozhodovania správneho súdu v preskúmavanej veci a v konečnom
dôsledku ani nemôže ovplyvňovať, či ovplyvniť napadnuté rozhodnutie, keď súdy v správnom prieskume
posudzovali a výlučne vyhodnocovali účastníctvo žalobcu v preskúmavanom správnom konaní. Potom
aj záver správneho súdu vyjadrený v treťom výroku napadnutého rozhodnutia správneho súdu považuje
kasačný súd za vecne správny.

129. I keď žalobca odvolaním nenapadol ani štvrtý výrok napadnutého rozhodnutia správneho súdu,
ktorým súd návrh na vstup účastníkov do konania - vstup generálneho prokurátora Slovenskej republiky
na strane žalobcu ako i Národnej banky Slovenska na strane žalovaného zamietol, a tento výrok
nadobudol právoplatnosť, kasačný súd zdôrazňuje, že podľa § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku

v spojení s § 45 a nasledujúcich Správneho súdneho poriadku s účinnosťou od 01.07.2016 v súvislosti
s novou právnou úpravou, v porovnaní s úpravou účinnou do 30.06.2016 (Občianskeho súdneho
poriadku), zákonodarca delegoval prokurátorovi a generálnemu prokurátorovi väčšie kompetencie v
súdnom prieskume v správnom súdnictve, než ktoré mal generálny prokurátor a prokurátor v právnej
úprave do 30.06.2016, ktoré umožňujú prokurátorovi vstúpiť do ktoréhokoľvek konania pred správnym

súdom (§ 46 Správneho súdneho poriadku), čo však znamená, že prokurátor je oprávnený, nie je však
povinný do ktoréhokoľvek konania pred správnym súdom vstúpiť.

130. Z obsahu súdneho spisu nemal kasačný súd preukázané, že by podanie žalobcu z 22. júna
2016 doručené Krajskému súdu v Bratislave 23.06.2016, ktoré obsahuje aj návrh žalobcu na vstup

generálneho prokurátora do konania na strane žalobcu, bod III. podania žalobcu bolo doručené
generálnemu prokurátorovi SR, resp. prokurátorovi, nakoľko sa však kasačný súd stotožnil s názorom
krajského súdu, ktorý konanie zastavil, je uvedená skutočnosť - vstup Generálneho prokurátora do
konania, právne irelevantná, keď skutočnosť, že Generálny prokurátor do konania nevstúpil, nemôže
mať vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu.

131. Podľa § 461 Správneho súdneho poriadku v spojení s § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku
kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

132. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 Správneho súdneho

poriadku v spojení s ustanovením § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a contrario, keď žalobca
v kasačnom konaní nemal úspech. Kasačný súd nezistil dôvody pre priznanie náhrady trov kasačného
konania žalovanému (§ 168 Správneho súdneho poriadku) a ďalšiemu účastníkovi konania (§ 169
Správneho súdneho poriadku).

133. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.