Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/60/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610010201
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5610010201.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov

JUDr. Pavla Polku a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 3. novembra 2015
prejednal odvolanie podané obžalovaným Z. Y. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
2T/87/2010 z 23.6.2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp.zn. 2T/87/2010 z 23.6.2014 v časti - vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného Z. Y., nar. X.X.XXXX vo Z., bytom Z., Z. č. XXX,
okres L. M.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 148 ods. 4, § 35 ods. 3 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, na súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák., účinného do 1.1.2006, obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody zaraďuje do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, z r u š u j e výrok o treste rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/48/2005 z 8.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn.
3To/6/2010 z 24.6.2010, ktorým bol obžalovanému podľa § 148 ods. 3 Tr. zák., účinného do 1.1.2006,
uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/87/2010 z 23.6.2014 bol
obžalovaný Z. Y. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa §
148 ods. 4 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, na skutkovom základe, že:

ako živnostník podnikajúci pod obchodným menom Z. Y., Z. XXX, Z. XXX XX, IČO: 35 162 759, DIČ:
1020478173, ktorý bol v období od 9.4.1999 do 31.7.2006 platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len

DPH), v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z.

1) dňa 25.7.2005 na Daňovom úrade Liptovský Mikuláš podal daňové priznanie k DPH za IV. štvrťrok
roku 2004, podľa ktorého priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,-Sk, pričom do dane na výstupe vtomto daňovom priznaní za uvedené obdobie neuviedol DPH v celkovej výške 791 582,- Sk (26 275,71
Eur) zo zdaniteľných obchodov uskutočnených pre firmu Z. J. - Z., M. XXX, Z., podľa faktúr
č. 25/2004 zo dňa 2.11.2004 - 19 % DPH vo výške 76 950,- Sk (2 554,27 Eur),

č. 28/2004 zo dňa 3.12.2004 - 19 % DPH vo výške 87 153,- Sk (2 892,95 Eur),
č. 31/2004 zo dňa 27.12.2004 - 19 % DPH vo výške 95 000,- Sk (3 153,42 Eur),
pre firmu Z. J., G. XXX, Z., podľa faktúr
č. 01/2004 zo dňa 10.10.2004 -19 % DPH vo výške 190 000,- Sk (6 306,84 Eur),
č. 02/2004 zo dňa 10.11.2004 - 19 % DPH vo výške 95 000,- Sk (3 153,42 Eur),

č. 03/2004 zo dňa 20.11.2004 - 19 % DPH vo výške 85 500,- Sk (2 821,48 Eur),
č. 04/2004 zo dňa 25.11.2004 - 19 % DPH vo výške 55 722,70 Sk (1 849,65 Eur),
č. 05/2004 zo dňa 6.12.2004 - 19 % DPH vo výške 106 256,30 Sk (3 527,06 Eur),

2) dňa 20.7.2005 na Daňovom úrade Liptovský Mikuláš podal daňové priznanie k DPH za I. štvrťrok
roku 2005, podľa ktorého priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,- Sk, pričom do dane na výstupe

v tomto daňovom priznaní za uvedené obdobie neuviedol DPH v celkovej výške 39 427,- Sk (1 308,74
Eur) zo zdaniteľných obchodov uskutočnených pre firmu Z. J., G. XXX, Z., podľa faktúr
č. 1/2005 zo dňa 27.1.2005 - 19 % DPH vo výške 10 640,- Sk (353,18 Eur),
č. 2/2005 zo dňa 21.3.2005 - 19 % DPH vo výške 21 136,60 Sk (701,61 Eur),
č. 3/2005 zo dňa 31.3.2005 - 19 % DPH vo výške 7 651,30 Sk (253,98 Eur),

3) dňa 25.7.2005 na Daňovom úrade Liptovský Mikuláš podal daňové priznanie k DPH
za II. štvrťrok roku 2005, podľa ktorého priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške
5 814,- Sk, pričom do dane na výstupe v tomto daňovom priznaní za uvedené obdobie
neuviedol DPH v celkovej výške 562 987,- Sk (18 687,74 Eur) zo zdaniteľných obchodov uskutočnených

pre firmu Z. J., G. XXX, Z., podľa faktúry
- č. 01/2005 zo dňa 6.5.2005 - 19 % DPH vo výške 569 905,- Sk (18 917,38 Eur),

čím skrátil daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 1 393 996,- Sk (46 272,19 Eur).

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 148 ods. 4, § 35 ods. 2, 3 Tr. zák., účinného
do 1.1.2006, na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Podľa § 39a ods. 2 písm.
a) Tr. zák., účinného do 1.1.2006, súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do I.
nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, súd zrušil výrok o treste
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/48/2005 z 8.10.2009 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3To/6/2010 z 24.6.2010, ktorým bol obžalovanému podľa § 148 ods. 3 Tr.
zák., účinného do 1.1.2006, uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do
I. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. V
písomných dôvodoch odvolania uviedol, že obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní využil svoje právo a odoprel vypovedať. Vyjadril sa len k výpovedi svedkov Z. J. a Z. J., keď
na ich tvrdenie reagoval tak, že ich výpovede nie sú pravdivé, pretože pre nich nevykonal žiadne práce
na objekte ZŠ vo Važci, na základe ich doporučenia vystavil fiktívne faktúry a jednoznačne zotrval na

tom, že on žiadne práce na tomto objekte nevykonával. Taktiež obžalovaný nepoprel, že prevzal časť
peňazí od svedkov, ale nie v takých výškach, ako boli vystavené faktúry. Títo svedkovia zneužili jeho
neznalosť v daňových predpisoch a je len logické, že na pojednávaní tvrdili, že obžalovaný pre nich
práce vykonal, že následne im vystavil aj faktúry, ktoré si zaviedli do účtovníctva, na základe čoho si
následne uplatnili daň vo výške DPH.

Aj keď súd poukázal vo svojom rozhodnutí o uznaní viny na listinný dôkaz, a to na protokol Daňového
úradu Liptovský Mikuláš, na základe ktorého len daňový úrad skontroloval účtovníctvo obžalovaného a
daňové doklady svedkov Z. J. a Z. J. a následne konštatoval, že títo svedkovia mali zaevidované vyššie
uvedené faktúry v daňovom priznaní, ale obžalovaný ich vo svojom účtovníctve zahrnuté nemal, dospel
súd k záveru, že práce vykonané na objekte ZŠ zo strany obžalovaného mali byť podľa tohto protokolu

vykonané, čo v skutočnosti nie je pravdou. Obžalovaný jednoznačne zotrval na svojom stanovisku, že
faktúry boli fiktívne, práce z jeho strany neboli prevedené a k tomuto postupu sa dal nahovoriť svedkami
Z. J. a Z. J., a to aj z dôvodu, že sú v príbuzenskom vzťahu.Obžalovaný je preto toho názoru, že v danom prípade sa súd nemal uspokojiť len s tvrdeniami svedkov
pri svojom rozhodovaní, ale mal sa zaoberať a zisťovať, či skutočne práce na predmetnom objekte ZŠ
vo Važci vykonal, alebo či tieto práce vykonával niekto iný. Obžalovaný navrhol, aby krajský súd zrušil

rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec
súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K písomným dôvodom odvolania obžalovaného sa príslušný prokurátor nevyjadril.

V prvom rade je potrebné na ujasnenie vysloviť, že prokurátor podal na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš na obžalovaného obžalobu za súdené skutky dňa 29.6.2010, teda za účinnosti Trestného
poriadku číslo 301/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2006. Okresný i krajský súd
teda konajú v režime Trestného poriadku číslo 301/2005 Z.z. (ďalej len Tr. por. - pozn. odvolacieho súdu).

Obžalovaný Z. Y. spáchal súdené skutky dňa 25.7.2005, t.j. za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961

Zb., účinného do 1.1.2006.

Podľa § 2 ods. l Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., účinného od 1.1.2006, trestnosť činu sa posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním
činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa

ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o
vine a treste koná podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., účinného do 1.1.2006 (ďalej len Tr. zák.-
pozn. odvolacieho súdu), pretože novší zákon nie je pre obžalovaného priaznivejší.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr.

por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného
Z. Y. je dôvodné, avšak pre iné skutočnosti, než ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchal obžalovaný Z. Y.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich

dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o
podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.

Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom

súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia
súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi
správne a erudované dôvody, na ktorých predsedníčka senátu okresného súdu založila svoje
odsudzujúce rozhodnutie.Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery

boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku.
Právna kvalifikácia súdeného skutku ako trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.
4 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto
smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie
uvedeného zákonného ustanovenia.

Podstata skrátenia dane v zmysle ust. § 148 Tr. zák. spočíva v takom konaní páchateľa, že chce
dosiahnuť pre seba alebo pre iného, aby príslušný štátny orgán určil (vyrubil) daň v nižšej než zákonom
určenej sume, alebo vôbec chce zmariť určenie (vyrubenie) dane. Páchateľ tým dosiahne skrátenie
odvodu, resp. neodvedenie peňažnej sumy, ktorú by bol inak povinný zaplatiť štátu. Skrátením dane je

teda rozdiel medzi daňou, ktorú má subjekt tejto dane (poplatník) znášať, a daňou, ktorá sa v dôsledku
trestnejčinnostiurčila(vyrubila)nižšousumou,nežpredpisujezákon.Priúvahe,čivkonkrétnomprípade
bola daň skrátená, treba preto vždy skúmať, ktorý zákonný predpis, komu a akú povinnosť ukladá pri
určení (vyrubení) dane. V danom prípade je to Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Z
hľadiska potrieb daného prípadu ide najmä o ustanovenie § 9, § 19, § 22, § 51 uvedeného zákona.

Okresný súd sa týmito úvahami vo vzťahu k súdenému trestnému činu dôsledne riadil a jeho závery, že
zistil zavinenie obžalovaného, sú správne.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov

súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy
záverov,ktorémalivyplynúťzdokazovaniavykonanéhonahlavnompojednávaní.Obžalovanýodvolanie
založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S
jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a
nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov.Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je kladené
za vinu. Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na
základe priamych dôkazov - výpovedí svedkov Z. J. a Z. J..

Odvolací súd zdôrazňuje, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k
vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých
vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade
aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť

vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným
alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom
vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na
existenciu vlastného, často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v
trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru
medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka

vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a
ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú
povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia
svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.

Podľa názoru odvolacieho súdu svedkovia Z. J. a Z. J. presvedčivo usvedčujú obžalovaného zo
spáchania súdeného skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce
vierohodnosť ich výpovedí. Výpovede menovaných svedkov krajský súd považuje za logické,
presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Uvedené priame dôkazy logicky prepájajú aj

nepriame dôkazy vykonané v predmetnej veci - najmä správy a rozhodnutia Daňového úradu Liptovský
Mikuláš, protokol z 28.5.2007, daňové priznania na daň z pridanej hodnoty, sporné faktúry.

Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo
hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom

aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v
prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc
úplnej pravdivosti“. Obžalovaný v priebehu celého trestného konania nepredložil žiadne alibi, ktoré by
celkom nepochybne mohlo výrazne spochybniť výpovede menovaných svedkov v spojení s uvedenými
listinnými dôkazmi.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

K výroku o treste

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste u obžalovaného Z. Y. dospel k záveru, že trest tak, ako
bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom. Okresný súd
pochybil, keď obžalovanému uložil súhrnný trest odňatia slobody aj podľa odseku 2 § 35 Tr. zák., ktorý
zakotvuje tzv. asperačnú zásadu (zostrenia trestu), čím porušil zákon v neprospech obžalovaného.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť
odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým
výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Podľa § 31 ods. 1 Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti

trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery páchateľa.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných
trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom

recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní
výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica
zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobodymožno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým
zo súdených trestných činov.

Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odseku 1, keď odsudzuje
páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci
rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom
páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili svoj podklad.

Podľa § 35 ods. 4 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej
povahy, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.

Súhrnný trest podľa zásad uvedených v § 35 ods. 3 Tr. zák. sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu,
a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti odsúdený a ak je

možné na také odsúdenie prihliadať. Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by inak
bol páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodovalo v spoločnom
konaní. Znamená to, že odsúdený musí byť pri súhrnnom treste v zásade v rovnakej situácii ako v
prípadetrestuúhrnného,t.j.akokebyboloovšetkýchspáchanýchtrestnýchčinochrozhodnutévjednom
konaní.

V prípade obžalovaného Z. Y. boli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu v zmysle § 35
ods. 3 Tr. zák., vo vzťahu k výroku o treste, ktorý bol uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/48/2005 z 8.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn.
3To/6/2010 z 24.6.2010. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu.
Keďže obžalovaný rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/48/2005 z 8.10.2009 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3To/6/2010 z 24.6.2010 bol odsúdený za trestný čin
skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, a trestný čin neodvedenia
daneapoistnéhopodľa§148aods.1,ods.2písm.a)Tr.zák.,účinnéhodo1.1.2006,ktoréspáchalvroku
2001 a 2002, neprichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu aj podľa odseku 2 § 35 Tr. zák., ktorý
zakotvoval tzv. asperačnú zásadu, pretože toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1.9.2003.

S prihliadnutím na všetky podstatné okolnosti majúce význam pri rozhodovaní o druhu a výmere
trestu, krajský súd dospel k záveru, že spravodlivým a postačujúcim trestom za celý súhrn zbiehajúcej
sa trestnej činnosti bude pre obžalovaného súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Takto
uložený trest považuje aj krajský súd za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä

generálnej prevencie, keď predmetom trestného konania je daňová kriminalita a v hre záujem štátu
na nekompromisnom boji proti daňovej kriminalite. Uložený trest tiež v plnej miere odzrkadľuje stupeň
nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.

Na záver treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k

spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie
účeluTrestnéhozákona.Týmjeurčenáajjehofunkciavtýchsmeroch,vktorýchmápôsobiťzákon,t.j.na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným

účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie
a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec
nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov
vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti
pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj

na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom
individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj
ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a
takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska
týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 23 ods.

1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa
musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom
spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.