Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7C/305/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223952
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223952.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Amou Odalošovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní právne zastúpená
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421 proti odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v konaniach vedených
na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 7C/305/2012, 7C/306/2012, 7C/307/2012, 7C/309/2012,
takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zo dňa 26. 06. 2014 na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu
nesprávneho úradného postupu v exekučných konaniach Okresného súdu Banská Bystrica.

Súd spojil postupom podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania na spoločné konanie vec
vedenú na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/305/2012 s vecou 7C/306/2012, 7C/307/2012 7C/309/2012.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučnými spismi tunajšieho

súdu 5Er/181/2011, 2Er/246/2010, 7Er/331/2011, 5Er/756/2010, znaleckým posudkom č. 1/2014
vyhotoveným znaleckým ústavom, Ekonomickou univerzitou v Bratislave a zistil
tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
len „EP“) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením

záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou žalovanej podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov
- rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosti o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií, o ktorých mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2
EP. Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od

01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.
244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníneobsahujeslovnéspojenierozhodcovskákomisia,alespojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným

titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka
uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP.

V konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd

zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

V daných sporoch exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej lehote, ale zamietol žiadosti o udelenie poverenia, prípadne rozhodol o vydaní
poverení po tejto lehote, pričom veci ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti,
ani si nevyžadovali spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu.

Postup exekučného súdu zhodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 EP. Nečinnosťou súdu,
teda nesprávnym úradným postupom, mu vznikla škoda, ktorú si vyčíslil v každej zo spojených vecí
sumou vo výške 125 Eur. Táto pozostávala z nákladov na:
a/ správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému vo výške 70 Eur

b/ udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 Eur
c/ spracovanie textov urgencií súdu a výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu vo výške
15 Eur.

Ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si v každej veci vypočítal vo výške 55 Eur za

každý mesiac omeškania v činnosti súdu a poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu v
konaniach napr. III. ÚS 203/2003, III.ÚS 235/2004, III.ÚS 347/2005. Mal za to, že samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú takýmto postupom. Márnym uplynutím

času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa spočívajúce vo vymožení pohľadávky
a zároveň došlo k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom zanikne
povinný, zmarí sa účel konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne sa povinný stane insolventným,
no najmä navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky (uskutočniť náhradu exekučného titulu).

Svoj nárok odôvodňoval aj rozhodnutiami ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 120/2010, III. ÚS
271/05).

Odporca žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v navrhovateľom podaných žalobách
sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. zmätočne uvedení povinní, neuvedenie spisových značiek

príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajúce relevantné údaje, ako dátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz av skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať
navrhovateľ sám.

Žalobám vytýkala, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže v žalobách sa tituly prelínajú.
Navrhovateľ namietal jednak nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ako aj rozhodnutie o
zamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,čobysamohlovysvetliťakonamietanie
nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka prieťahov v konaní, poznamenal, že formu „žiadostí o informáciu o
stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených

prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy
v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Mal za
to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
tútoprávomocmáibapredsedasúdualeboÚstavnýsúdSR.Samotnénedodržaniezákonomstanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02).

Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ podal na súd žaloby o náhradu škody pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty ustanovenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Vyplýva to z toho, že
dňa 23. 04. 2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zo dňa 23. 04. 2012, pričom navrhovateľ doručil žaloby na súd už dňa 27. 09. 2012. Podľa rozhodnutia

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76 (uverejnené pod R 28/1978) predbežné prerokovanie nároku
je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie.
Navrhovateľov nárok je tak na súde predčasne uplatnený.

Pokiaľ ide o samotnú lehotu na udelenie poverenia exekútora, prax už dávnejšie ukázala, že lehota je

výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom
je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §
45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní. Zároveň sám navrhovateľ uvádzal, že podľa § 44 ods. 2 EP účinného od 01.

06. 2011 neplatí lehota 15 dní, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak teda bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto
časti neopodstatnený. Pred 01. 06. 2011 znelo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) EP „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d EP sa správne aplikoval na
rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 01. 06. 2011.

Okrem už uvedených skutočností odporca namietal aj tvrdenie navrhovateľa, že súd mal o zamietnutí
návrhu na udelenie poverenia rozhodnúť v 15-dňovej lehote. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia, ale platí len pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Nebolo by to možné ani
logicky predpokladať, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
od 01. 01. 2013 nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné

rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom
kompetentný preskúmať Ústavný súd, pričom ju preskúmava najmä podľa troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

V konaniach, v ktorých malo podľa navrhovateľa dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu - zamietnutiu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote - pred 23. 04. 2009 (teda triroky pred dňom kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku), vzniesol
odporca námietku premlčania.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu, odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ v žalobách neuvádza, či
paušalizované vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Čo sa týka požadovanej nemajetkovej ujmy, kritériá pre jej výšku sú uvedené v ustanovení § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu

ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len
k fyzickým osobám, nie k právnickým osobám (rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Odporca má
za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala
poskytnúť v peniazoch. Poukázal na povahu a predmet konaní, u ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, keď tieto sa týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch

zo spotrebiteľských úverov. Poukázal na list Európskej únie adresovaný predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na sťažnosti spotrebiteľov na praktiky
navrhovateľa, v takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať podania navrhovateľa, najmä v
rozpore s dobrými mravmi, keď aj a v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
práv musí byť považované za dostačujúce.

Súd spojil v zmysle ustanovenia § 112 ods. 1 OSP konania, v ktorých sa navrhovateľa domáhal nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenú nesprávnym
úradným postupom okresného súdu v exekučnom konaní, pričom v spojených veciach
sa domáhal náhrady škody z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie až po uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 30. 06. 2014. Dňa 26. 06. 2014 požiadal zástupca navrhovateľa o
zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti o porušení jeho práva na zákonného sudcu v danej veci. K žiadosti

pripojil kópiu tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj doklad, či a kedy
bola doručená Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený
prebiehajúcim konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo veciach
žalobcu ako navrhovateľa. Pokiaľ ide o uvedené podanie je obdobné s podaním zo dňa 29. 11. 2013 /

č.l.71 až 81 spisu/.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie
pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach /vrátane tohto/ má súd vedomosť
o tom, že túto sťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013, pričom z pripojenej sťažnosti k tomuto
konaniu je zjavné, že dátum tejto sťažnosti bol prekrytý a následne tento dokument bol prefotený a
doložený do spisu.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže ho nepovažoval ani za dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP. Súd
ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu

po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na
všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu
aj deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd nezistil, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu, preto v súlade s § 119 ods. 4 O.
s. p. neinformoval tých, ktorí boli predvolaní na pojednávanie. Súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa na

odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 OSP.Súd zamietol návrh na prerušenie konania, pričom v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v tomto konaní zo dňa 19.12.2013, ktoré bolo
potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu. Navrhovateľ podal obdobný návrh.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného,
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný

navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento

argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Vo veci 7C/305/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 5Er/181/2011. Exekučné konanie začalo 03.03.2011 V tomto konaní bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu 21. 03. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, pohľadávka z úveru vo výške 350 Eur, zabezpečeného zmenkou. Dňa 23.03.2011 výzva súdu
povinnému na oznámenie účelu úveru, dňa 04.05.2011, 23.05.2011 urgencia výzvy. Dňa 13.06.2011
výzva súdu oprávnenému na oznámenie účelu úveru, dňa 20.07.2011 odpoveď oprávneného, 10. 08.
2011 návrh Asociácie užívateľov služieb ochrana spotrebiteľov na vylúčenie exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého z exekúcie vzhľadom na rozhodnutie ÚS SR č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.04.2011, po vyjadrení

Asociácie, že netrvá na vylúčení súdneho exekútora. Vydané poverenie dňa 07.11.2011. Oprávnený
indosoval zmenku, nárok proti povinnému sa vedie na tun. súde pod spis. zn. 16CbZm 77/2013.

Vo veci 7C/306/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 5Er/756/2010. Exekučné konanie začalo 03.11.2010. V tomto konaní bola žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu 22. 12. 2010, exekučný titul bol rozhodcovský
rozsudok,pohľadávkazúveruvovýške350Eur,zabezpečenéhozmenkou.Dňa29.12.2010výzvasúdu
povinnému na oznámenie účelu úveru, dňa 21. 02. 2011 odpoveď oprávneného na výzvu. Rozhodnutím
zo dňa 24. 02. 2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Žiadne dopyty oprávneného v súvislosti s konaním sa v spise nenachádzajú.

Vo veci 7C/307/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 7Er/331/2011. Exekučné konanie začalo 12.04.2011. V tomto konaní bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu 23. 05. 2011, exekučný titul bol rozhodcovský
rozsudok, pohľadávka z úveru vo výške 350 Eur, zabezpečeného zmenkou. Dňa 06.07.2011 výzva súdu

povinnému a oprávnenému na oznámenie účelu úveru, odpoveď na výzvu 12. 10. 2011 a 14. 10.
2011. Poverenie vydané dňa 21.11.2011. Žiadne dopyty oprávneného v súvislosti s konaním sa v spise
nenachádzajú.

Vo veci 7C/309/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom

konaní 2Er/246/2010. Exekučné konanie začalo 30.01.2010. V tomto konaní bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu 18. 02. 2010, exekučný titul bol rozhodcovský
rozsudok,pohľadávkazúveruvovýške700Eur.Dňa 23.02.2010 žiadalsúdStályrozhodcovský
súd o zapožičanie kompletného rozhodcovského spisu, 07.04.2010 Stály rozhodcovský súd doručilúverovú zmluvu a VP, dňa 23. 07. 2010 výzva súdu povinnému na oznámenie účelu úveru, následne 2 x
urgenciavýzvy,rozhodnutímzodňa30.11.2011bolauloženáporiadkovápokutapovinnému. Poverenie
vydané dňa 13. 12. 2010. Žiadne dopyty oprávneného v súvislosti s konaním sa v spise

nenachádzajú.

Vo všetkých exekučných konaniach bol oprávnený zastúpený advokátom.

Súd sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným

nárokom, keďže sa netýkala predmetných exekučných konaní (nejednalo sa o zamietnutie žiadosti pred
23. 04. 2009).

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom je preukázanie základných predpokladov, ktorými sú:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe

2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívna, preto zavinenie nie je
pre vznik škody nevyhnutným predpokladom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonných zásad do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.

V predmetných spojených veciach navrhovateľ namietal nedodržanie procesnej 15-dňovej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia.

Z návrhu vyplýva, že k nesprávnemu postupu súdu v exekučných konaniach malo dôjsť pri vymáhaní

pohľadávok, v ktorých exekučnými titulmi boli rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ sa svojho nároku navrhovateľ domáhal z dôvodu porušenia postupu exekučného súdu vydať v
lehote 15 dní na základe žiadosti o vydanie poverenia poverenie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku jemu vybranému exekútorovi a došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia vo veci
7C/306/2012 z dôvodu, že o žiadosti o udelenie poverenia bolo rozhodnuté až po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, k tomuto súd uvádza:

Konanie 5Er/756/2010 bolo začaté za účinnosti § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení od

01. 06. 2010 . V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bola stanovená 15-dňová lehota
iba v prípade udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Postup súdu v prípadoch, keď dôjde ku
záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sú
systematicky upravené až v nasledujúcej, t. j. tretej vete, kde už zákonodarca žiadnu lehotu na vydanie
rozhodnutia súdu neukladá. Čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu odmietnutím vydania

poverenia na vykonanie exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné
rozhodnutie a to v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z.. Za nesprávny úradný
postup nemožno považovať taký postup, ktorý našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.
Nesprávnym úradným postupom nemôže byť samotný spôsob rozhodnutia, prípadne právne posúdenie
veci (porovnaj rozhodnutie NS SR 4Cdo/24/04).

Pokiaľ ide o konania 7C/305/2012 a 7C307/2012 exekučné konania boli začaté za účinnosti § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení od 01. 06. 2010. Zákonom č. 144/2010 Z. z. účinným od 01.
06. 2010 bol novelizovaný § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že: § 44 ods. 2 druhej vete
sa bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: "táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) a d)."

- v písm. d) zákon v tom čase uvádzal vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,V prílohe k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23. 02. 2010, kde sa potreba prijatia
predmetnej novely odôvodňuje sa uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,

ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere
je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienky aj v exekučnom konaní. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej

zmluvy.“ Z toho jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu, že sa to má vzťahovať aj na rozhodcovské
rozsudky. Výnimka z 15-dňovej lehoty sa mala týkať aj rozhodcovských rozsudkov a to napriek tomu,
že zákonodarca to súbežne v § 41 písm. d) výslovne neupravil. Pri výklade práva, jeho aplikácii
nemožno výlučne vychádzať z jazykového výkladu, je to nedostačujúce a neprimerané. Jazykový
výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúži i množstvo ďalších postupov, akými sú logický a

systematický výklad, výklad e ratione legis a pod.). Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením
zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. K používaniu jazykového
výkladusaÚstavnýsúdvyjadrilajvnálezesp.zn.I.ÚS243/07„akovprípadevýkladuprávnehopredpisu

tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikácii
právnej normy. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu“. Správnosť
takéhoto výkladu je potvrdená aj následnou právnou úpravou § 41 ods. 2 písm. d), ktorá bola vykonaná
novelou - zákonom č. 102/2011 Z. z. účinným od 01. 06. 2011 v znení: V § 41 ods. 2 písm. d) sa za
slovo "rozhodnutí" vkladajú slová "rozhodcovských súdov". V dôvodovej správe k uvedenej novele je

konštatované: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“.

Aj v Komentári k Exekučnému poriadku (§ 44 ods. 2) JUDr. Mazák uvádza, že zákonná 15-dňová lehota
neplatívexekučnýchkonaniach,vktorýchexekučnýmtitulomjeexekučnázápisnicaaleborozhodcovský
rozsudok.

Exekučný súd je oprávnený a musí uvedený exekučný titul preskúmavať. NS SR v rámci rozhodovaní

o dovolaniach v podstate konštatoval (napr. 1 Cdo 144/2012 z 25. 07. 2013), že: „Skúmaním
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou)
súdy v exekučnom konaní posudzovali, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom“. Táto otázka
bola riešená tiež v rozhodnutiach ÚS ako aj NS (napr. uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011, 6Cdo

143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia ÚS SR vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález ÚS
ČR sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01. 11. 2011). KS Banská Bystrica č. k. 5CoE/47/2013 zo dňa 23.
07. 2013 citoval nález ÚS SR č. II.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010 v nasledovnom znení/„... Exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučnéhokonania.Jetedanepochybné,ževkompetenciiexekučnéhosúdujeskúmanietakformálnej

i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Súd v exekučných konaniach, vzhľadom na exekučný titul musel skúmať, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom.

Pod nesprávny úradný postup v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. možno zahrnúť
širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup možno
považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom prípade však
treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so zreteľom na
okolnosti prípadu, najmä či konkrétny orgán mal alebo mohol konať.

V tomto smere súd odkazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku
48 ods. 2 Ústavy SR, prihliada Ústavný súd SR síce na lehoty, ktoré sú uvedené v zákone, ale ichnedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (porovnaj I. ÚS 16/02).

Najmä však okresný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, z ktorého
odôvodnenia vyplýva, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými
lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržanie nemôže mať za následok
porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho
základného práva a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v

ustanoveniach 7. oddielu druhej hlavy Ústavy SR a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských
právach. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivé proces nemožno
stavať proti sebe, ani ich oddeľovať.

V zmysle citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, ktoré odkazovalo na iné rozhodnutie
I. ÚS 86/02 Ústavného súdu SR, sa exekučný súd musel predovšetkým zaoberať otázkou prípustnosti

exekúcie a v tomto smere plynulo konal.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane odporcu ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z. z. V exekučných konaniach nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany

exekučného súdu spočívajúcej v tvrdenom nesprávnom úradnom postupe takého, ktorý by odôvodňoval
priznanie nároku na náhradu škody. Z týchto dôvodov nebola daná zodpovednosť odporcu za vzniknutú
škodu ani nemajetkovú ujmu, exekučný súd skúmal podmienky pre vydanie poverenia a v tomto smere
plynule konal.

Navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody. V plnom rozsahu v tomto smere súd
odkazuje na argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení. Súd poukazuje na to, že pri
náhrade škody môže byť priznaná škoda, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s namietaným /
ak by bolo zistené/ konkrétnym porušením povinnosti. Z predloženého znaleckého posudku vyplýva,

že navrhovateľ v podstate vyčíslil škodu za obdobie rokov 2009 - 2012, ako celkové zvýšené náklady
navrhovateľa za obdobie rokov 2009 - 2012 spojené s exekučnými konaniami, čo bolo vydelené počtom
prípadov. Podľa znaleckého posudku boli náklady na žaloby, kde nesprávny úradný postup exekučných
súdov spočíval v tom, že tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o nevydaní poverenia
na vykonanie exekúcie /NZP/, neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie /NVP/ v eurách
- mzdové náklady - 4,15
- náklady na tlač - 5,31
- náklady na úpravu informačného systému - 13,86
- náklady na poštovné - 3,01

- náklady na telekomunikačné služby 4,43
Spolu 30,76 Eur.

Znalecký posudok teda nepreukazuje škodu a jej výšku vzniknutú v príčinne súvislosti s konkrétnymi
exekučnými konaniami. Súd tiež poukazuje na to, že vo všetkých exekučných konaniach bol oprávnený

zastúpený advokátom, v exekučných spisoch sa nenachádzajú žiadne listiny, ktoré by opodstatňovali
zvýšené náklady napr. tlač, poštovné, telekomunikačné služby. V znaleckom posudku sú ako príloha
„ vzory podaní“ - neadresné, navrhovateľ napriek poučeniu podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p. nepredložil,
žiadne tvrdenia a návrhy dôkazov preukazujúcich vznik škody v príčinnej súvislosti s exekučnými
konaniami, ktoré boli predmetom tohto konania. Nepreukázal ani nárok na priznanie nemajetkovej

ujmy. Kritéria pre priznanie nemajetkovej ujmy sú uvedené v § 17 zák.513/2003 Z. z. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu ku zániku jeho
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie

podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len k fyzickým
osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011).

Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013, (podľa ktorého navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti

na prieťahy, resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či Ústavného súdu
SR), toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť
aplikované na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na
náhradu škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešný odporca si uplatnil

náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslil. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z týchto
dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
ktorej veci sa týka, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu
považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a
podpis. Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo

označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.