Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/174/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115228184
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115228184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Z.., G. XXX, XXXXXX Z., R. Y.,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., 1. mája 173/11,
911 01 Trenčín, proti žalovanému: N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XXX, zastúpenému
Mgr. Ladislavom Riedlom, advokátom, Levočská 89, 080 01 Prešov, o zaplatenie 6.977,39 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13C/457/2015-64
zo dňa 10.02.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.296
eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 07.07.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 52 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy

6.977,39 eur s príslušenstvom, s poukazom na úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, z ktorej pohľadávka
bola postúpená na žalobcu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe súhlasil so žalobou a žiadal o
vyplatenie súm ku 29.04.2016. Počas konanie pôvodný žalobca spoločnosť AB 1 B.V. ku dňu 18.10.2016
zanikla zlúčením so spoločnosťou Z.., ktorá sa stala jej univerzálnym právnym nástupcom, o čom súd
prvej inštancie v zmysle § 64 CSP rozhodol o pokračovaní v konaní s ním.
3. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie citujúc ust. § 263 ods. 1, § 273, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1
až 3 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 veta druhá a

tretia, zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., § 37 ods. 1, § 53c, § 524, § 526 ods. 2
a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a po vykonanom
dokazovaní zistil, že dňa 27.06.2014 uzatvoril právny predchodca žalobcu R.. ako veriteľ so žalovaným
ako dlžníkom písomnú úverovú zmluvu, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal
poskytnúť žalovanému bezúčelový úver, celková výška úveru 7.000 eur, celková výška mesačnej splátky
170,52 eur, počet splátok 84, ročná úroková sadzba 23,62 %, RPMN od 26,6 %, priemerná hodnota
RPMN 11,89 %, termíny splatnosti splátok prvá splátka po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, a

druhá a nasledujúca 15. deň v kalendárnom mesiaci, celková čiastka splatná spotrebiteľom 14.323,68
eur, a lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. V
zmluve sú ešte uvedené údaje o zamestnaní (zdroji príjmu) dlžníka (invalidný dôchodca), o jeho čistom
mesačnom príjme, čistom mesačnom príjme partnera a o počte vyživovaných detí, a spôsob výplatyklientovi bankovým prevodom. Pod tým je v zmluve výrazne menším drobným písmom napísaný text
o tom, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Úverové podmienky spoločnosti R., a že dolu
podpísaný klient (žalovaný) svojim podpisom potvrdzuje, že prevzal úverové podmienky, je s nimi

oboznámený, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť viazaný týmito podmienkami.
Určité a zrozumiteľné stanovenie úpravy (resp. odkaz na úpravu) nejakej ďalšej konkrétnej (určitej)
časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky (napr., že úročenie - uplatňovanie úrokovej
sadzby, spôsob započítavania úhrad, prípadne povinnosť platiť poplatky upravujú obchodné podmienky)
zo zmluvy nevyplýva.

4. Z výpisu čerpania splátok a úhrad zistil, že žalovaný z tejto zmluvy dňa 30.06.2014 čerpal sumu
7.000 eur, a na túto zmluvu, resp. úver zaplatil postupne v rôznych dňoch (aj mimo dohodnutých
termínov splátok - teda pred resp. po ich splatnosti) spolu sumu 1.704 eur. Boli započítané tieto úhrady
žalobcom (jednostranne) na rôzne položky (istinu, upomienku II., zmluvnú pokutu, úrok, upomienku I.)
bez toho, aby bolo zrejmé členenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky, najmä mechanizmus a dôvod

(oprávnenosť) započítavania úhrad na jednotlivé položky, a aby pri úrokoch z úveru bol zrejmý spôsob
ich výpočtu (z akých súm, za aké obdobie a v akej sadzbe). Na ťarchu účtu žalovaného bola zaúčtovaná
(bez odôvodnenia, resp. bez uvedenia, vysvetlenia a preukázania akýchkoľvek konkrétnych skutkových
okolností ktoré by to odôvodňovali) okrem iného aj zmluvná pokuta a 1 x Upomienka I. po 5 eur a 11 x
Upomienka II. po 12 eur. Výzvou k splateniu celého úveru zo dňa 18.06.2015 vyzýval právny predchodca

žalobcu s poukazom na omeškanie s úhradou záväzkov žalovaného k splateniu celého úveru čerpaného
na základe tejto zmluvy, a z listu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 21.10.2015 označeného ako
oznámenie o postúpení pohľadávky podľa ust. § 526 ods. 2 OZ vyplýva, že právny predchodca žalobcu
následne pohľadávky z tejto úverovej zmluvy voči žalovanému postúpil na žalobcu.

5. Prvoinštančný súd ustálil, že v prejednávanom prípade ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o
úvere, ktorá má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového
vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom
však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako
spotrebiteľomvyplývajúcezozmluvyospotrebiteľskomúvere,aprávnyvzťah(zmluvu)medziúčastníkmi

je preto potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý
stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

6. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o úvere

predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky
do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah
takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti)
je vo všeobecnosti subsidiárne určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka
(ak strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere však zákon pre vznik práva

na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie
obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov). V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť
preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), okrem ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU
určené: doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky upravujúce jeho čerpanie, úroková

sadzba spotrebiteľského úveru, výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Všetky
vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň vo
svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú
spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a

preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania
úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto
prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek
určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

7. Ďalej uviedol, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo
by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho
charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v predzmluvnom
formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by preto, v prípadepoctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj
nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na
obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných

podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním
majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú
tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite
a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností)
treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1

ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade
tomu tak nebolo. Tiež pripomenul, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. V prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera
je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s

týmto princípom je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu,
aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný
partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho
pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto
takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). V

tejto súvislosti poukázal aj na právny záver uvedený v Náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn.
I. ÚS/3512/11, ktorý uviedol, že zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú
byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy
prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby

do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
zrejme uniknú.

8. K právnemu posúdeniu zdôraznil, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca,

zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného, v súvislosti s čím poukázal na
uznesenie NS SR z 28.03.2012, sp. zn. 6MCdo/17/2010.

9. V prejednávanom prípade z tvrdení žalobcu a predložených príloh (dôkazov) vo vzťahu k časti
požadovanej sumy (istiny) súd nepriamo odvodil uplatnenie nároku práva na vrátenie poskytnutých

peňažných prostriedkov. Vo vzťahu k požadovaným úrokom (i poistnému a upomienkam) však
rozhodujúce skutkové okolnosti zo žaloby a príloh nevyplývali ani nepriamo. Preto vo vzťahu k
požadovanej sume úrokov žalobca, keďže neuviedol rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie,
prípadne overenie alebo výpočet, a preto vznik jednotlivých súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však
v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby, z

ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením úverovej zmluvy,
kde je vyjadrená ako percento (bez uvedenia či ide o fixnú alebo variabilnú sadzbu), jej uplatňovanie
s uvedením úročených súm a období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a
tieto skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Podmienky a
úroky, resp. výška úrokov (úroková sadzba) uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov a iných

poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Uvedené by pritom mohlo byť zrejmé aspoň nepriamo z dohodnutého rozpisu splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, v tomto prípade však tomu tak nebolo (v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny
splátokistiny,úrokovainýchpoplatkov).Obdobnésapritomtýkaajtzv.poisteniaaupomienok,kuktorým
z príloh nevyplývajú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ich vyúčtovanie. V návrhovom (sporovom)

konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok
odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje. V prípade, že z
tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno
mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

Ani predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
preto sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.10. Ďalej konštatoval, že zo skutočností uvedených žalobcom tiež nevyplýva, že by v zmysle § 7
ods. 1 ZoSU pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere tento posúdil s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere iba

nepriamo vyplýva, že veriteľ pri sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa sa obmedzil len na zistenie
jeho zamestnania, jeho príjmu, príjmu jeho partnera a počtu vyživovacích povinností bez toho, aby
posúdil jeho záväzky, potreby a celkové výdavky definujúce jeho sociálno-ekonomickú situáciu. Podľa
názoru súdu prvej inštancie posúdenie príjmov bez primeraného zistenia a posúdenia sociálneho
postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov neumožňuje dospieť k záveru, či vzhľadom na

jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver splácať, a preto ak veriteľ takto nepostupoval,
hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, a tento sa tiež z tohto dôvodu podľa § 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

11.Pretosúdprvejinštancieustálil,žežalobcamáztitulupohľadávokzúverovejzmluvypostúpenýchmu

podľa § 524 OZ od jeho právneho predchodcu (právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 18.06.2015
vyzval žalovaného k splateniu celého úveru, a následne mu oznámil postúpenie tejto pohľadávky, §
526 ods. 2 OZ), nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Keďže žalovaný celkovo
vyčerpal z úveru sumu (istinu) 7.000 eur a uhradil 1.704 eur, súd ho zaviazal na vrátenie zostávajúcej
časti poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 5.296,- Eur spolu s úrokom z omeškania (bez

zmluvných úrokov). Keďže žalobca žalovaného vyzval na vrátenie peňažných prostriedkov, a žalovaný
je v omeškaní s ich vrátením, súd mu v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť na ich zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote
na úhradu uvedenej vo výzve žalobcu k splateniu úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Skonštatoval, že
žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie 6.977,39 eur úspešný v časti vo výške 5.296 eur,
čo predstavuje 76 % úspešnosť, žalovaný bol v konaní procesne úspešný vo zvyšku, čo predstavuje
24 % úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov konania v

rozsahu pomerného rozdielu vo výške 52 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením.

13. Proti uvedenému rozsudku, a to okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá,
v zákonom stanovenej lehote podľa odvolanie žalovaný. Konštatoval, že rozhodnutie je kvalitne

odôvodnené, avšak poukázal na námietku prezentovanú v podaní zo dňa 09.02.2017. Tvrdil, že veriteľ
ho neinformoval o postúpení pohľadávky v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., lebo tak urobila
iba advokátska kancelária, ktorá pripojila iba plnomocenstvo. Na žalobcu preto neprešli nároky, ktoré
splatné ešte neboli, a preto žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto konaní. K výroku o trovách
konaniauviedol,žezdôvoduviacnásobnéhovytýkanianedostatkovobsahužalobyzostranysúdu,ktorej

nedostatky malo priamu súvislosť so zamietnutím časti žaloby, považuje trovy právneho zastúpenia
žalobcu za neúčelné. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

14. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej

stránke Krajského súdu v Prešove dňa 01.03.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.
16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.17. Odvolací súd preto nepreskúmaval výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol, nakoľko tento výrok v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP z dôvodu, že nebol
napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť.

18.Odvolacísúdvovzťahukodvolanímnapadnutémuvýrokuopovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovi
sumu 5.296 eur s príslušenstvom, ako aj výroku o trovách konania sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnenímrozsudkuvovzťahukuvedenýmvýrokom,naktorévzmysle§387ods.2CSPpoukazujea
konštatujesprávnosťdôvodovnapadnutéhorozhodnutia.Lennadoplnenie,akoajkodvolacímdôvodom
uvádza nasledovné. Je treba súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku

sa nezaoberal námietkou žalovaného, ktorú prezentoval vo vyjadrení zo dňa 09.02.2017, týkajúcou
sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že nebol informovaný o postúpení pohľadávky v
zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný predvolanie
na pojednávanie dňa 10.02.2017 prevzal 29.12.2016, pričom svoje písomné jednak ospravedlnenie
neúčasti a neúčasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ako aj námietku aktívnej legitimácie
súdu doručil až 09.02.2017. Odvolací súd posúdil uvedenú námietku aktívnej legitimácie žalobcu so

záverom, že táto nie je dôvodná. V zmysle ust. § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. práva
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu
osobu; to však neplatí v prípade, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami
s ňou spojenými, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V
predmetnom prípade z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný veriteľ žalovaného R.istom zo dňa 18.06.2015

vyzvala žalovaného k splateniu celého úveru čerpaného na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX. Výzvou
bol žalovaný zároveň vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 7.477,39 eur najneskôr do 15 dní
od odoslania výzvy a to na bankový účet veriteľa. Odoslanie uvedenej výzvy je preukázané podacím
hárkom č. J. zo dňa 22.06.2015. Z uvedeného je možné jednoznačne usúdiť, že postúpená z pôvodného
veriteľa bola už splatná pohľadávka z úveru, lebo ju zosplatnil pôvodný veriteľ žalovaného R.

19. Nedôvodná je aj ďalšia námietka odvolateľa, že veriteľ ho neinformoval o postúpení pohľadávky,
ale tak urobila iba advokátska kancelária. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že oznámenie o postúpení
pohľadávky zároveň aj predžalobnú výzvu na zaplatenie dlhu a oznámenie o prevzatí právneho
zastúpenia bolo žalovanému oznamované v liste zo dňa 21.10.2015 od advokátskej kancelárie
Goliašová Gabriela, s.r.o. so sídlom v Piešťanoch. Uvedená advokátska kancelária zaslala oznámenie

žalovanému dňa 30.10.2015 podacím hárkom č. J Táto advokátska kancelária mala udelené
plnomocenstvo od spoločnosti R. X. G., a.s. zo dňa 31.05.2014 na zastupovanie spoločnosti vo všetkých
právnych a iných záležitostiach, čo vyplýva z kópie plnej moci pripojenej do spisu na č.l. 17. Teda ak
R. X. G., a.s. zastúpená uvedenou advokátskou kanceláriou Goliašová Gabriela, s.r.o. žalovanému
oznámila listom zo dňa 27.06.2014 postúpenie pohľadávky, námietka žalovaného, že ho pôvodný veriteľ

neinformoval o postúpení pohľadávky nie je pravdivá.
20. Rovnako nie je dôvodnou ani ďalšia odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho rozhodnutia súdu
prvej inštancie o trovách konania. Súd prvej inštancie výrok o trovách konania riadne odôvodnil a po
vyhodnotení úspechu žalobcu a žalovaného správne vypočítal pomer nároku na náhradu trov konania
u žalobcu. To, ktoré trovy konania na strane žalobcu budú považované za účelné, rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením, pri rozhodovaní o výške trov konania.
21. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu postupom podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania

voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to postupom podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.