Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 13Cpr/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115220201
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Szpyrcová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7115220201.3

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Blaženou Szpyrcovou v právnom spore žalobcu: Z. U., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom E., Q. X právne zastúpený advokátom JUDr. Milanom Sedlákom MBA, so
sídlom v Košiciach, Kukučínova 19 proti žalovanému: Hi-Reklama s. r. o. so sídlom Komenského 11/A
Košice, IČO: 36199451 zastúpeného advokátom Mgr. Karolom Fiľom so sídlom Buzulucká 14 Košice v
konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 27.3.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce je neplatná.

II.Konanieo13,23Eurao5,05%ročnýúrokzomeškaniazosumy13,23Eurod16.9.2015dozaplatenia
z a s t a v u j e .

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 944,48 Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 504,11 Eur od 16.9.2015 do zaplatenia a zo sumy 440,37 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom
výpoveďou žalovaného z dôvodu uvedeného ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa
27.3.2015 doručenou žalobcovi 30.3.2015 je neplatné. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

2. Písomným podaním zo dňa 14.9.2015 žiadal pripustiť zmenu návrhu a to rozšírenie žaloby o náhradu
mzdy, ktorú žiadal priznať vo výške 957,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne a

to zo sumy 504,11 Eur od 16.9.2015 do zaplatenia a zo sumy 453,60 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia.

3. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 13Cpr/1/2015-33 zo dňa 25.2.2016 pripustil zmenu návrhu,
teda jeho rozšírenie podľa písomného podania žalobcu zo dňa 29.7.2015 o náhradu mzdy tak ako žiadal
žalobca. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.3.2016.

4. Žalobca písomne svojím podaním zo dňa 28.9.2016 zobral svoju žalobu v časti o 13,23 Eur a o 5,05
% ročný úrok z omeškania zo sumy 13,23 Eur od 16.9.2015 do zaplatenia čiastočne späť.

5. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa
9.5.2011 v znení jej Dodatku zo dňa 4.1.2012 žalobca ako zamestnanec pracoval u žalovaného ako
zamestnávateľaod9.5.2011do31.5.2015napracovnejpozíciigrafiksuvedenýmmiestomvýkonupráce

Komenského 11/A v Košiciach.6. Žalobca dňa 30.3.2015 prevzal úkon žalovaného označený ako skončenie pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, na základe ktorého
dal žalovaný žalobcovi z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď a to

vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 20.3.2015, ktorým s
účinnosťou odo dňa 1.6.2015 ruší pracovné miesto grafika, t. j. pracovné miesto, ktoré podľa pracovnej
zmluvy žalobca u žalovaného vykonával; v dôsledku uvedenej organizačnej zmeny sa žalobca stal pre
žalovaného nadbytočným. Dvojmesačná výpovedná lehota začala plynúť dňom 1.4.2015 a uplynula
dňa 31.5.2015, dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby uvedená v § 77 Zákonníka práce

je zachovaná.

7. Žalobca považuje skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného výpoveďou z dôvodu
uvedeného v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 27.3.2015 za neplatné. Žalobca
je toho názoru, že žalovaný mal v čase podania výpovede inú vhodnú prácu, ktorú však žalobcovi
neponúkol. Podľa vedomostí žalobcu u žalovaného v skutočnosti nedošlo k žiadnej organizačnej zmene,

v dôsledku čoho sa mal stal žalobca nadbytočným, bez toho, aby objektívne zanikla potreba vykonávať
jeho prácu, keďže ešte v čase plynutia výpovednej doby žalovaný inzeroval výberové konanie na
pracovnú pozíciu grafik a dokonca prijímal na túto pracovnú pozíciu v priebehu mesiacov apríl až jún
2015 zamestnancov. Žalobca sa teda zrejme nestal nadbytočným v príčinnej súvislosti s organizačnou
zmenou, ale výpoveď mu bola daná len s cieľom prijatia iného zamestnanca na jeho pracovné miesto.

8. Žalobca svoju žalobu rozšíril aj o uplatnenie si nároku na náhradu mzdy a to za obdobie odkedy
oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým mu žalovaný umožnil nástup
do práce a to o sumu vo výške 957,71 Eur s príslušenstvom. Pri tomto nároku vychádzal žalobca z
priemerného mesačného zárobku žalobcu vo výške 504,11 Eur mesačne, čo na jeden deň vychádza

16,80 Eur pri 30 dňovom mesiaci. Náhradu mzdy keďže výzvu obdržal žalovaný až 31.7.2015 si žalobca
neuplatňoval za mesiac júl 2015, ale ju uplatňoval za mesiace august 2015 vo výške 504,11 Eur a za
časť septembra 2015 vo výške 453,60 Eur (a to do 27.9.2015, keďže 28.9.2015 bol prvým pracovným
dňom po obdržaní výzvy žalovaného na nástup do zamestnania). Je pravdou, že žalovaný síce vyzval
žalobcu, aby v prvý pracovný deň po jej obdržaní nastúpil do zamestnania a v súlade s (nevedno presne

akou) pracovnou zmluvou si vykonával nejaké svoje povinnosti, ale žalobca takto žiaľ nemohol urobiť
čisto len z dôvodov na strane žalovaného, keďže tento sa odmietol akýmkoľvek spôsobom dojednať o
tom, ako a či sa skončí pracovný pomer žalobcu, či dokonca je možné vnímať to, že bude mať nejaký iný
pracovný pomer, dokonca aj 2 popri sebe a podobne. Preto tento postup žalovaného vyhodnotil žalobca
ako prinajmenšom rozporný s dobrými mravmi. Navyše ak by žalobca na odporúčanie žalovaného zobral

dokonca žalobu späť bez toho, aby sa strany nejako dohodli aj v zmysle zákona a aj ustálenej judikatúry
by sa malo za to, že pracovný pomer skončil platne.

9. Žalovaný vo svojom prvom písomnom vyjadrení, ktoré bolo doručené súdu 17.9.2015 nárok žalobcu
uznal. Uviedol, že listom označeným ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 27.3.2015 so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer. Žalobca
mu 31.7.2015 oznámil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou považuje za neplatné a trvá na
ďalšom zamestnávaní. Vzhľadom na uvedené pracovný pomer podľa žalovaného nezanikol a výzvou
na nastúpenie do práce zo dňa 3.9.2015 žalobcu vyzval, aby nastúpil do práce.

10. Dňa 13.9.2016 žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení vzniesol kompenzačnú námietku voči
žalobcovi o vydanie 504,11 Eur, o ktorú sa žalobca podľa neho bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného.
Uviedol, že žalobca nemyslel vážne vyhlásenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného,
preto považoval toto jeho vyhlásenie za neplatné a podľa žalovaného sa v tomto prípade má uplatniť §
79 ods. 4 písm. e) Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil

dohodou uplynutím výpovednej doby a to dňa 30.5.2015. Žalovaný ďalej poukázal na to, že pracovný
pomer sa skončil dohodou ku dňu 30.5.2015 a preto žalobca nemá voči žalovanému žiadny nárok na
náhradu mzdy.

11. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca si nesprávne vypočítal zárobok, ktorý požadoval za mesiace

september, teda od 1.9.2015 do 27.9.2015, pretože priemerný hodinový zárobok žalobcu bol vo výške
2,8972 Eur a teda mu za september prináležala náhrada mzdy vo výške 440,37 Eur a nie vo výške
453,60 Eur, ktorú požaduje žalobca. Žalovaný zaplatil 10.6.2015 žalobcovi odstupné vo výške 504,11
Eur, t. j. vo výške jeho priemerného mesačného zárobku. Vzhľadom na to, že skončenie pracovnéhopomeru žalobcu výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 27.3.2015 je neplatné,
žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie odstupného, ktoré mu žalovaný zaplatil dňa 10.6.2015. Preto
sa podľa žalovaného žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil o sumu vo výške 504,11 Eur, ktorú

mu žalovaný zaplatil ako odstupné a tento majetkový prospech je povinný vydať žalovanému. V rámci
obrany voči žalobe preto žalovaný v tomto konaní uplatnil voči žalobcovi svoj nárok na vydanie sumy
504,11 Eur, o ktorú sa žalobca bezdôvodne obohatil na jeho úkor.

12. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav:

13. Z výpovede žalobcu i z dokladov ním predložených súd zistil, že žalobca bol zamestnaný u
žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 9.5.2011, v ktorej sa strany sporu dohodli, že
žalobca bude vykonávať druh práce - grafik, zaviazal sa vykonávať grafické spracovanie návrhov, deň
nástupu do zamestnania bol dohodnutý deň 9.5.2011, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú od
9.5.2011 do 31.1.2012 so skúšobnou dobou 3 mesiace. Mzda za vykonanú prácu bola dohodnutá vo

výške 500 Eur mesačne. Dodatkom k vyššie uvedenej pracovnej zmluve uzavretým stranami sporu dňa
4.1.2012 sa zmenil pracovný pomer žalobcu u žalovaného na dobu neurčitú.

14. Žalovaný zaslal dňa 27.3.2015 žalobcovi písomné skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodov, že na základe rozhodnutia o organizačnej zmene zo

dňa 20.3.2015 sa s účinnosťou od 1.6.2015 ruší v spoločnosti žalovaného jedno pracovného miesto
grafika, t. j. s účinnosťou od 1.6.2015 sa ruší pracovné miesto, ktoré podľa pracovnej zmluvy uzavretej
so žalobcom vykoná žalobca. V dôsledku tejto organizačnej zmeny sa žalobca stal pre spoločnosť
žalovaného nadbytočným. V tomto písomnom vyhotovení ďalej žalovaný uviedol, že nemá možnosť
žalobcu naďalej zamestnávať a preto je splnená podmienka výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Výpovednú dobu uviedol, že je dvojmesačná a začala plynúť
prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Uvedené skončenie pracovného pomeru
výpoveďou prevzal žalobca dňa 30.3.2015, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom.

15. Žalobca predložil súdu písomné oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktoré zaslal

žalovanému dňa 29.7.2015 a v ktorom žalovanému uviedol, že považuje svoje skončenie pracovného
pomeru u žalovaného výpoveďou zo dňa 27.3.2015 za neplatné a trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej
zamestnával. Žalovaný potvrdil, že prevzal toto oznámenie zo strany žalobcu dňa 31.7.2015.

16. Žalobca predložil súdu písomnú výzvu žalovaného zo dňa 3.9.2015, ktorú prevzal dňa 25.9.2015,

v ktorej ho žalovaný vyzval, aby v prvý pracovný deň, ktorý nasleduje po doručení tejto výzvy v súlade
s jeho pracovnou zmluvou nastúpil do sídla žalovaného na pracovné miesto grafika a riadne si plnil
všetky povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy a zo Zákonníka práce. V tejto písomnej výzve
žalovaný oznámil žalobcovi, že s ním neplatne skončil pracovný pomer vyššie citovanou výpoveďou.
Zároveň v tejto písomnej výzve oznámil žalobcovi, že dňa 31.7.2015 prevzal jeho výzvu na ďalšie

zamestnávanie.

17. Žalobca predložil súdu písomný návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 28.9.2015,
ktorý adresoval žalovanému a v ktorom mu navrhol, aby sa platne skončil pracovný pomer žalobcu u
žalovaného uzavretím dohody s vyplatením náhrady mzdy žalobcovi za obdobie od 31.7.2015 do dňa

platného skončenia pracovného pomeru.

18. Z písomnej odpovede na tento návrh adresovanej žalovaným právnemu zástupcovi žalobcu súd
zistil, že s týmto návrhom na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 28.9.2015 žalovaný
nesúhlasil a žiadal, aby uzavreli dohodu o urovnaní, v ktorej sa obidve strany zaviažu neuplatňovať voči

sebe žiadne nároky a neiniciovať žiadne konanie a v ktorej by sa žalobca zaviazal zobrať späť žalobu o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorú podal na Okresnom súde Košice I. S týmto písomným
návrhom však žalobca nesúhlasil, čo oznámil žalovanému dňa 13.10.2015.

19. Z výpovede žalobcu súd zistil, že bol predvolaný konateľom žalovaného dňa 30.3.2015, ktorý

mu oznámil, že nie je spokojný s jeho prácou a doručil mu výpoveď z pracovného pomeru. Žalobca
poukázal na to, že mu neodovzdal žiadne rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré by mali nastať u
žalovaného.Žalobcauviedol,ženajehopracovnémiestoeštevrámcijehovýpovednejlehotynastúpilnajeho miesto zamestnanec F. S. a následne bola prijatá do pracovného pomeru aj ďalšia osoba. Žalovaný
mu neponúkol žiadne iné vhodné pracovné miesto.

20. Na základe výzvy žalovaného zo dňa 3.9.2015, ktorú prevzal dňa 25.9.2015 nenastúpil do
zamestnania k žalovanému, pretože žalovaný svoju výpoveď nezobral späť, preto u neho nastal stav
právnej neistoty, či jeho pracovný pomer trvá alebo bol skončený a preto trval na tom, aby súd určil, že
toto skončenie pracovného pomeru je neplatné. Žalobca poukázal na to, že odo dňa 28.9.2015 už netrval
na ďalšom zamestnávaní žalovaným a chcel skončiť svoj pracovný pomer u žalovaného dohodou.

21. Žalobca zaslal súdu písomné vyjadrenie k stanovisku žalovaného dňa 28.9.2016, v ktorom poukázal
na to, že žalobca v čase, keď žalovanému oznamoval, že trvá na ďalšom zamestnávaní, skutočne
na ďalšom zamestnávaní u žalovaného trval a niet akýchkoľvek pochýb, že tento právny úkon je
platný nakoľko spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom. To, že žalobca výzvu žalovaného prevzal
25.9.2015 je vo vzťahu k otázke platnosti, či neplatnosti oznámenia právne irelevantné nakoľko poštová

zásielka bola doručovaná v súlade so Zákonníkom práce poštovým podnikom za splnenia podmienok
uvedených v poštových podmienkach príslušného podniku. Žalobca nemohol vedieť čo je obsahom
zásielky, keďže zásielku neodmietol pri jej doručovaní a o jej obsahu sa dozvedel až v čase jej prevzatia.
Navyše žalobca ani len nemohol predpokladať a ani nepredpokladal, že by ho žalovaný bol vyzval na
nástup do práce, ba práva naopak bol to totiž žalovaný, ktorý aj napriek tomu, že výzvu žalobcu prevzal

31.7.2015 na túto viac ako mesiac nereagoval a problém týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného
pomeru so žalobcom začal riešiť až po tom, ako obdržal žalobu zo súdu. Jednak z uvedeného dôvodu
ako aj na základe komunikácie medzi žalovaným a aj v zmysle výpovede žalobcu na pojednávaní
možno konštatovať, že je to práve žalovaný, ktorý tendenčne vyzval žalobcu na nástup do práce bez
toho, aby mal úmysel ho naďalej zamestnávať. Žiaden z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu nemôže

direktívne a jednostranne „sám“ rozhodnúť, či pracovný pomer bol skončený platne alebo nie, pretože
o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhoduje jedine súd a to bez ohľadu na to, že
takéto rozhodnutie súdu má deklaratórny charakter, či na to, že zamestnanec zamestnávateľovi oznámi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní alebo nie. Účinky už doručenej výpovede (platnej či neplatnej) však
môžu zvrátiť samotní účastníci pracovnoprávneho vzťahu aj bez toho, aby príslušný súd platnosť, či

neplatnosť právneho úkonu vyslovil rozsudkom a to v súlade s postupom stanoveným v ustanovení § 61
ods. 4 Zákonníka práce, avšak len za podmienky, že druhý účastník pracovnoprávneho vzťahu (adresát
výpovede) by s tým súhlasil alebo prípadne nejakou vzájomnou dohodou o urovnaní. Pokiaľ by takýto
súhlasil nebol daný, spor o platnosť výpovede môže prejednať výlučne súd v súdnom konaní.

22. Zákonník práce výslovne ráta s dvoma situáciami v prípade neplatného skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy buď to zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní a má nárok na náhradu
mzdy alebo na ďalšom zamestnaní netrvá, t. j. neurobí oznámenie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a
logicky nárok na náhradu mzdy nemá. Pokiaľ zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne, je povinný mu poskytnúť

náhradu mzdy (vo výške priemerného mesačného zárobku) až do doby, kedy mu umožní pokračovať v
práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer.

23. V danom prípade žalobca riadne žalovanému oznámil, že na ďalšom zamestnávaní trvá a teda bola
splnená základná hmotnoprávna podmienka pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného

skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa (žalovaného) a to až do času, kým mu
žalovaný preukázateľne umožnil pracovať, t. j. do dňa 27.9.2015 vrátane. Pokiaľ by si súd osvojil
argumentáciu žalovaného v tom, že žalobca aj napriek tomu, že oznámil žalovanému svoju vôľu u
neho pracovať, avšak následne pre vyššie uvedené dôvody (správanie sa žalovaného, vyjadrenie
na adresu žalobcu) svoje rozhodnutie zmenil a žalobcovi by nárok na náhradu mzdy nepriznal, bolo

by to v rozpore s účelom satisfakčnej funkcie náhrady mzdy voči žalobcovi i sankčnej funkcie voči
žalovanému. Takýto postup by totiž vytvoril nebezpečný precedens v prípadoch, v ktorých spory o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru trvajú aj niekoľko rokov a často krát žalujúci zamestnanci,
majúc stabilnú prácu a unavený súdnymi spormi, v prípade úspechu v spore už jednoducho nemajú ďalší
záujem opätovne nastúpiť k bývalému zamestnávateľovi. Aplikácie ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka

práceargumentácioužalovanéhobytakbývalýzamestnávateľnebolžiadnymspôsobomsankcionovaný
za to, že porušil zákon a neplatne skončil so zamestnancom pracovný pomer a vedomý si tejto „diery“
v zákone sa aj do budúcna mohol dopúšťať voči zamestnancov rovnakých neplatných úkonov.24. Žalobca aj priamo žalovanému už aj skôr uviedol, že sa chcel so žalovaným dohodnúť pre to, že
sa nechce dostať do stavu právnej neistoty, kedy žalovaný len konštatoval svoje neplatné skončenie
pracovného pomeru, nezobral späť neplatnú výpoveď, nechcel nahradiť trovy, ktoré žalobcovi vznikli,

dokonca chcel, aby žalobca zobral späť aj svoju podanú žalobu.

25. V konaní nespornou skutočnosťou bolo to, že strany sporu určili, že priemerný mesačný zárobok
žalobcu, z ktorého mal súd vychádzať v prípade priznania náhrady mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru je v sume 504,11 Eur mesačne.

26. Súd takto zistený skutkový stav posúdil podľa nasledujúcich právnych predpisov:

27. Podľa ustanovenia § 61 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce výpoveďou
môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená,
inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v

tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) nesmie počas 3 mesiacov znovu
utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného
zamestnanca. Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom.

Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

28. Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu

zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

29. Podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď,
ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy, ak:

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

30. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer
skončiť.

31. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

32. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak
vzťahuje sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

33. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.34. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý v § 3 uvádza, že výška
úrokov z omeškania je o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

35. Vykonaným dokazovaním bolo súdu preukázané, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného na
základe pracovnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa 9.5.2011 ako grafik s dojednanou skúšobnou
dobou 3 mesiace, pričom pracovný pomer bol uzavretý najprv na dobu určitú a to od 9.5.2011 do
31.1.2012 a na základe Dodatku k pracovnej zmluve, ktorý strany sporu podpísali 4.1.2012 bol pracovný

pomer zmenený na dobu neurčitú. Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že žalovaný dal dňa 27.3.2015
žalobcovi ako svojmu zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce z dôvodov, že na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa
20.3.2015 sa s účinnosťou od 1.6.2015 zrušilo pracovného miesto, ktoré vykonával žalobca.

36. V konaní bolo nespornou skutočnosťou aj to, že žalovaný považoval toto skončenie pracovného

pomeru za neplatné. Uznal, že táto výpoveď, ktorú prevzal žalobca dňa 30.3.2015 je neplatná. Žalovaný
však túto výpoveď v priebehu súdneho konania písomne neodvolal, z toho dôvodu ani žalobca nemohol
dať písomný súhlas s odvolaním tejto výpovede. Keďže aj súd dospel k záveru, že táto výpoveď
z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný dňa 27.3.2015 žalobcovi je neplatná, súd vyhovel žalobe
žalobcuaurčil,žtátovýpoveďdanázostranyžalovanéhožalobcovipodľa§63ods.1písm.b)Zákonníka

práce zo dňa 27.3.2015 je neplatná.

37. Keďže súd rozhodol o neplatnosti vyššie citovanej výpovede má žalobca v zmysle § 79 ods.
1 Zákonníka práce právo na náhradu mzdy. Nespornou v tomto konaní bola otázka priemerného
mesačného zárobku žalobcu u žalovaného, ktorá bola stranami sporu určená vo výške 504,11 Eur. Z

uvedeného dôvodu preto súd priznal náhradu mzdy žalobcovi za obdobie od 1.8.2015 do 31.8.2015
vo výške 504,11 Eur a za obdobie od 1.9.2015 do 27.9.2015 v sume 440,37 Eur. Zároveň súd priznal
žalobcovi úrok z omeškania zo mzdy za august 2015 od 16.9.2015 do zaplatenia a z náhrady mzdy
za mesiac september od 16.10.2015 do zaplatenia, kedy bola výška úroku 5,05 % ročne. Súd právne
uzavrel, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného zanikol dňa 28.9.2015 tým, že žalobca už nemal

záujem na ďalšom zamestnávaní a ani žalovaný po tomto dni nevyzýval žalobcu na výkon práce podľa
uzavretej pracovnej zmluvy.

38. Keďže žalobca zobral späť svoju žalobu o 13,23 Eur s príslušenstvom súd konanie v tejto časti
zastavil podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP. Podľa tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd

konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.

40. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

41. V danom prípade mal žalobca plný úspech, preto mu súd priznal právo na náhradu trov konania proti
neúspešnému žalovanému vo výške 100 %.

42. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

43. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do
15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd Košice I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§127 ods. 1 CSP)uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 CSP].

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.