Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/320/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214010
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113214010.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: X. F., nar. XX. R. XXXX,
trvalo bytom M., Z. XXXX/XX, naposledy bytom S. XX, M., o zaplatenie 313,64 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01
Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, Sovietskych hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 8. februára 2016 č. k. 18C/447/2013-170 takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievčastiozamietnutížalobyavčastionepriznaní
žalovanému náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

II. V časti o trovách konania vedľajšieho účastníka ho mení tak, že Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a.

III. Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému náhradu trov konania

nepriznal a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia v
sume 78,78 eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 101 ods. 2, § 153 ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016), § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 až 507 Obch.z.
(Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 3 ods. 1, § 34, §
39 ods. 1, § 51, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 1, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) a § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoOS“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa
žalobou domáhala zaplatenia sumy 313,64 eur s príslušenstvom z titulu nesplatenej pôžičky poskytnutej
žalovanému právnou predchodkyňou žalobkyne. Žalovaný sa k žalobe bližšie nevedel vyjadriť z dôvodu,
že v minulosti mal viacej úverov, uviedol iba, že keď podpisoval dohodu o uznaní záväzku, nikto ho

neupozornil, že pohľadávka je premlčaná. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, že
právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný uzatvorili Zmluvu o pôžičke dňa 7.2.2008, na základe ktorej
poskytla právna predchodkyňa žalobkyne (Consumer Finance Holding, a.s.) žalovanému pôžičku v
celkovej sume 519,71 eur, ktorú pôžičku sa žalovaný zaviazal splácať v desiatich splátkach po 51,98 eurmesačne. Dňa 20.6.2013 oznámil vstup do konania na strane žalovaného vedľajší účastník Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, v písomnom podaní vzniesol námietku premlčania uplatňovanej
pohľadávky a súčasne aj námietky voči neprimeraným zmluvným podmienkam a nekalým obchodným

praktikám. Poukázal na skutočnosť, že uzatvorená zmluva neobsahuje všetky povinné náležitosti, v
zmluve chýbajú údaje podľa § 4 ods. 2 písm. g) a i) ZoSÚ, vzhľadom na § 4 ods. 3 písm. b) veta
druhá ZoSÚ sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal tiež na to, že zmluva
a všeobecné obchodné podmienky sú napísané tak drobným písmom, že sú bez optickej pomôcky
nečitateľné a už samotná táto skutočnosť predstavuje, že sú v zmysle § 37 ods. 1 O. z. neurčité a

nezrozumiteľné a teda neplatné ako celok, všeobecné obchodné podmienky pre poskytnutie úveru
nebankovým subjektom nemajú slúžiť k tomu, aby do nich neprehľadne, zložito formulovane a malým
písmom boli skryté zmluvné podmienky, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých nebankový
subjekt predpokladá, že uniknú pozornosti spotrebiteľa, takémuto konaniu nemožno priznať právnu
ochranu. Tiež poukázal na skutočnosť, že zmluva obsahuje údaj o výške ročnej úrokovej sadzby,
ktorá je v tomto prípade vo výške 58,64 %, čo je hrubo odporujúce dobrým mravom. Pokiaľ ide o

Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, vedľajší účastník dôvodil, že ide o
formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, prípadne osobu pristupujúcu k záväzku a dlžník
nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah, takto predformulovaná dohoda predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu, jej právny
význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami, ako neprijateľná, je táto

zmluvná podmienka obsiahnutá vo formulári z 15.10.2012, absolútne neplatná. To sa týka aj dotazníka
priloženéhokDohodeouznanízáväzkuaoúhradepohľadávkyvsplátkach,ktorýjerovnakoformulárom.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že 8.3.2012 spoločnosť Consumer
Finance Holding, a.s. postúpila predmetnú pohľadávku voči žalovanému žalobkyni. Podľa vyjadrenia
žalobkyne došlo k zosplatneniu úveru 20.11.2008. Súd dospel k záveru, že strany uzavreli Zmluvu

o úvere, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Dôvodil, že keďže žalobkyňou uplatnený nárok je
nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol v zmysle § 5b ZoOS povinný z úradnej povinnosti skúmať,
či nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho,
aby sa žalovaný premlčania dovolával, a preto sa najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného
nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobkyne. Z vykonaného

dokazovaniamalpreukázané,ženárokžalobkyneuplatnenývtomtokonanísastalsplatným20.11.2008,
premlčacia doba začala plynúť dňa 21.11.2008, kedy žalobkyňa mohla uplatniť na súde svoje právo
voči žalovanému a premlčacia doba jej uplynula dňa 21.11.2011, žaloba bola súdu doručená až dňa
21.5.2013, t.j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené žalobu zamietol, nakoľko
uplatnený nárok, ktorý je jeho predmetom, vplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, je premlčaný. Z Dohody

o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z 15.10.2015 zistil, že žalobkyňa ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzatvorili predmetnú dohodu, pričom táto obsahovala aj uznanie záväzku a
formu splatenia záväzku. V Dohode v bode 2. uznal žalovaný čo do právneho dôvodu a výšky svoj
záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo 1639097 zo 7.2.2008 a to istinu 313,64
eur, ostatné príslušenstvo podľa zmluvy vo výške 107,47 eur, úrok z omeškania vo výške 18,25 %

ročne zo sumy 313,64 eur za dobu od 20.11.2008 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto
Dohody a náklady inkasného konania 63,17 eur. V dohode v bode 3.1 označenom Forma splatenia
záväzku nebola dohodnutá výška splátok a v tom istom bode (správne v bode 2) posledná veta obsahuje
vyhlásenie žalovaného, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Posudzujúc platnosť
tohto právneho úkonu súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa

predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 O.z., pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3
ods. 1 O.z.). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny
úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem. Vzhľadom na obsah uzavretej dohody súd skonštatoval, že uzavretá dohoda je

absolútneneplatnýprávnyúkon,pretonatútoprirozhodovaníneprihliadol.Vrozporesvyššieuvedeným
súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade medzi stranami na základe uzatvorenej zmluvy
o úvere vznikol čisto obchodný vzťah, z ktorého dôvodu súd pri posudzovaní vznesenej námietky
premlčania vedľajším účastníkom vychádzal z ustanovení Obch. z. o premlčaní, že mal preukázané, že k
spoplatneniu uplatňovanej pohľadávky došlo 20.11.2008, pri štvorročnej premlčacej lehote si žalobkyňa

mohla uplatniť nárok na súde najneskôr dňa 21.11.2012, žaloba bola podaná dňa 21.5.2013, teda po
uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že pohľadávka žalobkyne
je premlčaná, nakoľko vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, preto žalobu zamietol.V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom
žalovaného v konaní, ktorému však náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil. Priznal
trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, a to trovy vo výške 78,78 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podalo včas odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
zjavne iba v časti trov konania vedľajšieho účastníka, s návrhom na jeho zmenu zaviazaním žalobkyne
zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia v sume 78,78 eur na účet jeho právneho
zástupcu vo U. T., JUDr. Igor Šafranko, č. účtu: L. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, BIC: L., VS

XXXXXX, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, alternatívne navrhoval opravu rozsudku
takýmto spôsobom (uviesť ako platobné miesto účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka).

3. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie i žalobkyňa, s návrhom na
jeho zmenu vyhovením žalobe voči žalovanému a nepriznaním vedľajšiemu účastníkovi náhrady trov
konania, alternatívne navrhla zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie. Dôvodila, že odvolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu. V opätovne vydanom rozhodnutí sa súd prvej inštancie
síce zaoberal aj dohodou a to tak, že predmetnú dohodu vyhodnotil ako neplatnú, nakoľko nespĺňa
predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s ust. § 39 O. z., avšak nijako inak sa s predmetnou
dohodou ďalej nezaoberal. Nevyhodnotil, z akého dôvodu považuje dohodou za neplatnú, ktoré znaky

riadneho úkonu v jej absentujú, bližšie neskúmal okolnosti uzavretia dohody. Žalobkyňa mala za to, že
rozhodnutie súdu je opätovne nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie vo veci. Dôvodila, že
dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda
má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh
zaplatiť. Žalovaný zároveň podpísal aj dotazník k dohode, v ktorom boli žalovanému o. i. dostatočným

spôsobom objasnené účinky dohody, s čím žalovaný súhlasil. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo
stranyžalovanéhoakoprávnyinštitútzakotvenývO.z.,pričomprávnymnásledkomuznaniapráva,ktorý
nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby, čo znamená, že doba, ktorá dovtedy
uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo
zo zákona. Citovala ust. § 110 ods. 1 O. z. a zdôraznila, že podpisom dohody o uzavretí splátkového

kalendára o uznaní záväzku došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 vety druhej O. z., tzn. k prerušeniu
plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali
uvedené účinky zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Teda aj
uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby bol dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené
účinky. Poukázala na rozdielnosť účinkov a rovnako aj na rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby

nastali účinky ustanovení § 110 ods. 1vety druhej O. z. a ust. § 558 O. z.. Poukázala aj na účinky ust. §
558 O. z. v súvislosti s ust. čl. 2 bod 3.1 Dohody posledná veta, v ktorej je jednoznačne, zrozumiteľne a
jasne uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 a/alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o
premlčaní dlhu a jeho následkoch. Žalovaný podpísaním dohody prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo
je zároveň v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov, čím sa

môže v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne
zložité ani zavádzajúce právne formulácie, jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal
možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaný dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, teda mal možnosť
si dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak by mal záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť
s ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Ide o

prejav slobodnej vôle žalovaného, ktorý si je vedomý svojho záväzku, uzavrieť so žalobkyňou predmetnú
dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých splátkach. Žalobkyňa zároveň poukázala na
skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať
ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Poukázala na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009 a komentár O. z. od C. H. Beck 2008. Účelom

ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti
za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Žalobkyňa zastávala názor, že súd vybočil z medzí a účelu
ochrany spotrebiteľa upravenej v O. z., keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v O. z., a
to uznanie práva v zmysle § 110 ods. 1 O. z., ako aj uznanie záväzku v zmysle ustanovení § 558 O. z.,
vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Daným prístupom súdu došlo k popretiu

procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa, vedúcej k úplnému
zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu
vyplývajú. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a zároveň
premlčaním dlh nezaniká, teda nemožno ani prinajmenšom hovoriť o použití nekalých obchodnýchpraktík. V danom prípade došlo navyše k uznaniu dlhu a teda k plynutiu novej premlčacej doby. Žalovaní
sú v mnohých prípadoch v omeškaní s úhradou dlžnej sumy niekoľko rokov, pričom v snahe zabrániť
súdnemu riešeniu sú vyzývaní písomne, telefonicky, vykonaním osobných návštev, v snahe zabezpečiť

úhradu dlžnej sumy ešte pred podaním žalobného návrhu za účelom mimosúdneho vyriešenia veci
a zabrániť tak zbytočnému navyšovaniu dlžnej sumy. Žalovaný si bol vedomý svojho záväzku, avšak
ten uhradený nebol. Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné, a preto nemožno
súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana.
Žalobkyňa poukázala na 6 rozhodnutí odvolacích súdov z roku 2014 v obdobných veciach. V súvislosti

s napadnutým výrokom o trovách vedľajšieho účastníka dôvodila, že nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje, bez uvedenia nových,
procesne významných skutočností. Podania vedľajšieho účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez
znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Takýto
názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 24.3.2015 pod sp. zn. 7MCdo 15/2014 a tiež v jeho
uznesení z 19.3.2014 sp. zn. 6MCdo 5/2013 vyslovil názor, že vedľajší účastník sa mohol dať zastupovať

v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno považovať za
trovy účelné. Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je
o. i. kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a
vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Na to, aby mohol napĺňať svoje

ciele a vykonávať svoju činnosť, musí združenie reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou,
ako aj personálnou základňou minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných
proklamovaných cieľov. Združenie ako vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na
stav konania a vôľu žalovaného a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť
o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe

do konania, združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov
konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do
konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje
dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľov, ale získanie finančných prostriedkov v
podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zneužívanie priebehu civilného konania na získanie náhrady

trov konania je v rozpore s účelom civilného procesu, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným
alebo ohrozeným, subjektívnym hmotným právam a právom chránených záujmov. Žalobkyňa bola
názoru, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka
do konania, bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadenými subjektmi,
ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj

materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Prípadným nepriznaním náhrady trov
konania nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, najmä keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú ani v
príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Obdobný názor
vyslovil Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 78/03.

4. Žalovaný ani Združenie sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdnyporiadokvzneníneskoršíchzmienadoplnení,keďžepodľa§470ods.1CSPakniejeustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety
prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204

ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi,
v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p., akt. § 365 ods.

1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. §
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za

vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový
stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke, v časti o náhrade trov vedľajšieho účastníka je však
dôvodné ho zmeniť

6. Z obsahu spisu vyplýva, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov

5, 080 01 Prešov, IČO: 42176778 (zastúpené advokátom: JUDr. Igorom Šafrankom) oznámilo svoj vstup
do konania ako vedľajší účastník na podporu žalovaného podaním zo 17.6.2013, doručeným súdu prvej
inštancie 20.6.2013, a to podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p., požiadalo o doručenie žaloby s prílohami, podalo
návrh na priznanie mu náhrady trov konania a po doručení mu žaloby s prílohami podalo vyjadrenie
zo 7.3.2014, v ktorom okrem iného namietlo premlčanie nároku uplatneného žalobou. Stranám bolo
oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručené, voči jeho vstupu nič nenamietali.

7. Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, ako vedľajší účastník sa môže popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má
právny záujem na výsledku konania.
Nová právna úprava (CSP) oveľa systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom

konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným
inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava (v O. s. p.) sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna,
preto sa prikročilo k jej komplexnej zmene (v CSP). Kritérium právneho záujmu na výsledku konania
je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostalo normatívne zachované. Právny
záujem intervenienta na výsledku sporu znamená právny záujem na víťazstve strany, popri ktorej sa na

konaní zúčastňuje, teda žalobcu alebo žalovaného. Danosť právneho záujmu intervenienta na výsledku
sporu vychádza z hmotného práva. Judikatúra zadefinovala, že právny záujem na výsledku sporu medzi
stranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom
vydaným v danom spore (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn.
6 Sžo 119/2010). Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba,

ktorej premetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu, napr. občianske združenia na
ochranu spotrebiteľa, avšak Civilný sporový poriadok tento inštitút nielenže pomenoval inak, nazval ho
intervenciou, ale stanovil aj to, že intervenientom môže byť len ten, kto má právny záujem na výsledku
konania.
Vedľajší účastník v konaní (občianske združenie na ochranu spotrebiteľov), zúčastňujúci sa konania

na žalovanej strane, v predmetnej veci netvrdil ani nepreukázal právny záujem na výsledku konania,
do konania vstúpil podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti odvolací súd dospel k tomu záveru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového
poriadku, teda dňom 1. júla 2016, zaniklo ex lege vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS na žalovanej strane, pretože toto občianske združenie nespĺňa zákonom stanovenú

požiadavku na intervenienta a to právny záujem na výsledku konania. Takéto občianske združenie by
mohlo zastupovať žalovaného spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore (§ 291 ods. 1 CSP) na základe
udeleného splnomocnenia, ktoré však v prejednávanej veci doložené nebolo.
Nakoľko ale k vydaniu uznesenia obsahujúceho aj výrok o náhrade trov konania Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, ako aj k podaniu odvolaní žalobkyňou i združením voči tomuto výroku

došlo ešte pred nadobudnutím účinnosti CSP (teda pred 1. júlom 2016), v zmysle § 470 ods. 2 CSP
účinky odvolania (ako právneho úkonu vykonaného predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP) zostali
zachované. Preto i odvolací súd sa musel otázkou náhrady trov konania združenia (vystupujúceho v
čase podania odvolania ešte v pozícii vedľajšieho účastníka na žalovanej strane) zaoberať vecne.

8. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky
označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý jeosobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti), podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 3,
4 O. z. v znení účinnom do 31.10.2008).

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa
smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá

v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať
o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia

národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,
pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho
práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci

situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo
potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o
ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z
rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára

vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje,
t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel
európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej
zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že ani prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 O. z.
(účinné už v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy) predstavuje správne transponovanú definíciu

spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom).
Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne
vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch.z. (na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť,
že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho
súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje
právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr.

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Všetky režimy a opatrenia
určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili
a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby,
je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa
Obch.Z).Ničnatomnemenískutočnosť,žesamotnýzmluvnývzťahzaloženýmedzipôvodnýmveriteľom
a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch.z. bez

ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre
neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/716/2014-63 zo 16.
decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie,

bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z
19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako
absolútny obchod upravený v Obch.z, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O.z. na súdenú vec, upravujúceho
trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie tak správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako

premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, počínajúcej
plynúť od 21.11.2008. Premlčacia doba potom uplynula 21.11.2011. Pokiaľ žalobkyňa podala žalobu na
súde až 21.5.2013, súd prvej inštancie správne konštatoval, že bola podaná po uplynutí všeobecnej
trojročnej premlčacej doby a žalobu správne zamietol.
Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná povinnosť eurokonformného výkladu
národnéhopráva,sozachovávanímnepriamehoúčinkujednotlivýchsmerníc(prinapĺňanícieľovvysokej

ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu
postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku
len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa).
Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil

zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)
preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývaťnaichobsah,vrátanevýberuzmluvnéhotypu(rozsudkySúdnehodvoraEurópskejúnieC-240/98

až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).
Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu právnemu záveru, keď pri posudzovaní premlčania
nezohľadnil účinky uznania dlhu, ku ktorému malo podľa žalobkyne dôjsť. Dohodu dôvodne vyhodnotil
ako vopred pripravené formulárové tlačivo, používané žalobkyňou vo vzťahu k neurčitému počtu
dlžníkov, ktorého obsah spotrebiteľ nemôže ovplyvniť.

Je zrejmé, že formulár mal vzbudiť zdanie výhody pre spotrebiteľa, dosiahnutím povolenia plnenia dlhu
v splátkach. Jeho cieľom však bolo uznanie záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty uplatňovaného
nároku, ako i získanie súhlasu s rozhodcovskou doložkou/zmluvou.
Vzhľadom k tomu, že podpísanie Dohody iniciovala žalobkyňa (ako veriteľka) a v Dohode (v časti
týkajúcej sa splácania dlhu v splátkach) nebola uvedená ani výška splátok, nebol daný žiaden racionálny

dôvod, pre ktorý by mal žalovaný Dohodu podpísať. Jej uzavretím žalovaný nič nezískal a svoje
postavenie si zhoršil. Pred súdom prvej inštancie vypovedal o svojej nevedomosti, že podpisoval nejakú
dohodu o uznaní záväzku v roku 2012.
ÚčelomSmernice2005/29onekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomjeprispieť
k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou

zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných
praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.
Súd prvej inštancie správne považoval konanie žalobkyne za nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2
ZoOS), pretože konala bez odbornej starostlivosti (pod ktorou v § 2 písm. u/ ZoOS rozumie úroveň
osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní

vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej
viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti) a jej konanie bolo spôsobilé podstatne narušiť ekonomické
správanie žalovaného ako spotrebiteľa (definované v § 2 písm. r/ ZoOS ako značné obmedzenie
schopností spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácii inak neurobil).
Súd chráni vzťahy založené na dobromyseľnosti a čestnosti. ZoOS zakotvil definíciu konania v rozpore

s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8). Konanie v rozpore s čestnou obchodnou praxou je teda nielen konaním
proti dobrým mravom, ale explicitne proti zákonu (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/61/2015).
V prejednávanej veci k dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany žalovaného ako
dlžníka uznať premlčaný dlh nedošlo, naopak žalobkyňa v snahe reparovať pochybenie svojej právnej

predchodkyne, spočívajúce v nepodaní návrhu na začatie konania pred uplynutím premlčacej doby,
a vyhnúť sa tak námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, inkorporovala do Dohody o splátkach
vyhlásenie o uznaní dlhu, bez podania vysvetlenia (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17Co/819/2013.Z dôvodu zákonného zákazu nekalých obchodných praktík, súd prvej inštancie správne neposkytol
ochranu právu žalobkyne ako veriteľky, vyplývajúcemu z uznania dlhu ale prihliadol na vznesenú
námietku premlčania.

Súdna ochrana sa principiálne poskytuje veriteľovi, ktorý si svoj nárok riadne a včas uplatnil, a ktorého
konanie nie je založené na nečestnosti. Argumenty žalobkyne o nadmernej ochrane spotrebiteľa a
podpore jeho nezodpovedného správania, ako i o porušení zásady rovnosti účastníkov, neboli preto
dôvodné. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc
hmotnoprávne ustanovenie o trojročnej premlčacej lehote podľa O. z. a žalobu správne zamietol potom,

čo na premlčanie prihliadol v dôsledku vznesenej námietky premlčania. Časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku, podľa ktorej bolo premlčanie posúdené podľa Obch.z. a aplikovaná 4-ročná premlčacia doba
sa do odôvodnenia dostala zjavne nedopatrením (ako súčasť textu preneseného z odôvodnenia v poradí
prvého rozsudku v predmetnej veci).
Na základe všetkého uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti o zamietnutí žaloby a v časti o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému (odvolaním

nespochybnenej) ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Citované ustanovenie obsahovalo vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím procesom

o trovách konania v civilnom procese, ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných (rozumej
nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za
vynaložené účelne.
Od práva strany (predtým účastníka konania) i vedľajšieho účastníka (do 30.6.2016) obrátiť sa na
súd prostredníctvom právneho zástupcu, ktoré odvolací súd nespochybňuje, je teda potrebné odlíšiť

právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Náhrada trov konania
je obmedzená len na náhradu trov účelne vynaložených (na uplatňovanie alebo bránenie práva).
Posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej veci.
V každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak bolo potrebné robenie záverov podriadiť tomu,
či by inak advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv

(resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky
schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát.
Vedľajší účastník (ktorý do 30.6.2016 vystupoval na žalovanej strane) je občianskym združením, ktoré
vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Predstavuje subjekt plne
spôsobilý poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj mimosúdnych

sporoch. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňa zmysel a účel vzniku združenia
práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej pomoci prostredníctvom právneho
zástupcu. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa využije svoje procesné právo na
zastupovanie v konaní právnym zástupcom napr. advokátom, súčasne nesie aj procesnú zodpovednosť
spojenúsposudzovanímúčelnostivynaloženýchtrovkonaniavrátanetrovprávnehozastúpenia.Priznať

možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, ktoré sa objektívne
považujú za vynaložené účelne.
Ak sa vedľajší účastník vystupujúci na žalovanej strane za uvedeného právneho stavu rozhodol udeliť
plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi, nesie
dôsledky s tým spojené v podobe prípadného vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov

právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka.
Vedľajší účastník si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za úkony príprava a prevzatie veci
(u ktorého úkonu je súčasťou konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu aj konštatovanie, že
tento samostatne honorovateľným byť nemôže, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre
klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania - ktorým je reálna pomoc v spore) a

za vyjadrenie zo 7.3.2014, z ktorého vyplýva len všeobecnosť uplatnených námietok (vrátane námietky
premlčania), ide o podanie nevyžadujúce, aby na ňom v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti
tej istej žalobkyne vznikla potreba čokoľvek meniť (s výnimkou aktualizácie a individualizácie konkrétnej
veci). Odvolací súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe vedľajšieho
účastníka spôsobom totožným s tým v prejednávanej veci alebo od tohto sa líšiacim len nevýznamne

aj v iných veciach (z ktorých už prinajmenšom v konaniach vedených Krajským súdom v Trnave pod
sp. zn. 10Co/168/2012 a 10Co/73/2013 bola vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia
advokáta priznaná), v prejednávanej veci preto neexistoval prakticky žiaden priestor pre iný záver než
ten, že po získaní vedomosti vedľajším účastníkom, ako účinne a to paušálne v konaní uplatňovaťpráva, alebo sa brániť a získaní tiež náhrady trov konania, zodpovedajúcej odmene, ktorú musel
takýto účastník zaplatiť advokátovi, aby pre neho paušálny vzor vytvoril, nemôže už byť ďalej účelným
vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie advokátov za to, aby aj v ďalších druhovo totožných veciach

podávali obsahovo identické podania (bez toho, aby tu bol zrejmý aj vklad venovaný argumentácii
príznačnej práve pre konkrétnu vec, v ktorej sa zastupuje). Pri riadení sa touto úvahou tak trovy
vedľajšieho účastníka nešlo považovať za účelné, keďže vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu
v pomoci žalovanému v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na
právne zastupovanie. S poukazom na to uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením

prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi
spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov.
Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita združenia v konaní pred súdmi
na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa vrátane poskytovanie
poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a ochranu práv spotrebiteľa (ako
to vyplýva už z názvu združenia). V prípade akceptovania účelnosti vynaložených trov právneho

zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie by predstavovalo len pasívny subjekt,
ktorý existuje sám pre seba. Vyššie uvedená argumentácia sa vzťahuje na uplatnené trovy právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka v celom rozsahu, ktoré z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné
priznať vôbec.

10. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov
konania vedľajšieho účastníka zmenil spôsobom vyplývajúcim z II. výroku tohto rozsudku odvolacieho
súdu.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný vo veci samej, podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému
však preukázateľne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, preto bolo rozhodnuté o náhrade trov
odvolacieho konania tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov tohto odvolacieho konania.

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)