Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613204301
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2613204301.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ I., bývajúceho v L., 2/ B. bývajúcej v
L., 3/ R., bývajúcej v L., 4/ maloletého N. bývajúceho v L., všetci zastúpení JUDr. Máriou Trylčovou,
advokátkou so sídlom v Senici, J. Kráľa 738/12, proti žalovaným 1/ P., bývajúcemu v B., zastúpenému
JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom v Malackách, Záhorácka 11/A, 2/ Komunálna poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, zastúpenej JUDr. Felixom

Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 10 C 9/2013, o dovolaní
žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016, sp. zn. 10 Co 566/2015, takto

r o z h o d o l :

Senát 1 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Senica (ďalej aj “súd prvej inštancie”) rozsudkom zo dňa 4. decembra 2014, č. k.
10 C 9/2013-129 uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ solidárne zaplatiť každému zo žalobcov sumu
8.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň konanie čiastočne zastavil v časti 16.000,-
Eur a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov právneho
zastúpenia 1.143,01 Eur advokátke žalobcov, ako i povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo
výške 1.026,- Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100, § 101,

§ 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. l,§ 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj “OZ”). Vychádzal z
toho, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1 T 73/2011 z 25. októbra 2011
bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia (§ 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona
a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona), keďže pri dopravnej nehode, ktorú
zavinil, zahynula manželka žalobcu 1/ a matka žalobcov 2/ až 4/. Žalovaný 1/ viedol motorové
vozidlo, pričom sa riadne nevenoval jeho vedeniu, nesledoval situáciu v cestnej premávke, dostal

šmyk a s vozidlom prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s protiidúcim vozidlom, ktoré viedla
manželka a matka žalobcov, ktorá spôsobeným početným zraneniam podľahla. Za škodu vyvolanú
osobitnou povahou prevádzky zodpovedajú fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, preto i
žalovaný 1/ analogicky zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom touto prevádzkou. Za
prevádzkovateľa dopravného prostriedku považoval toho, kto mal trvalú možnosť právnej a faktickej
dispozície s vozidlom. Žalovaný 1/ mal motorové vozidlo zapožičané od syna prevádzkovateľa,

avšak bez jeho vedomia, preto jeho zodpovednosť mal za danú podľa § 430 O.z.. Vecnú pasívnu
legitimáciu žalovanej 2/ odôvodnil súd prvej inštancie v súlade s eurokonformným výkladom. Povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy, spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, keďže jej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Svoju argumentáciu podporil poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len “ESD”) C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, z 24.
októbra 2013. V dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ došlo k zásahu do súkromia žalobcov,ochrana ktorého práva je zabezpečená prostredníctvom ustanovenia § 11 OZ. Hoci žalovaný 1/ na
pojednávaní vyjadril ľútosť nad udalosťou, morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) podľa názoru súdu
prvej inštancie nebola postačujúca a žalobcovia sa dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 OZ). Pri rozhodovaní o výške tejto náhrady prihliadol na nenapraviteľný
následok vzniknutý smrťou manželky a matky žalobcov. Žalobcami požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 8.000,- Eur pre každého z nich, kvalifikoval ako primeranú, spôsobilú aspoň čiastočne
zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov, s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Námietku premlčania

vznesenú žalovaným 1/ označil za nedôvodnú, keď dopravná nehoda sa stala 31. augusta 2010, pričom
žalobcovia si uplatnili svoj nárok žalobou na súde 24. apríla 2013, teda v rámci plynutia trojročnej
premlčacej lehoty. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
16.000,- Eur pre všetkých žalobcov, súd konanie v tejto časti zastavil. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Trnave (ďalej aj “odvolací súd”) rozsudkom z 29. júna
2016, sp. zn. 10 Co 566/2015 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, ktorým
uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ zaplatiť každému žalobcovi 8.000,- Eur potvrdil a v časti spôsobu
plnenia zmenil tak, že vyslovil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného. V napadnutej časti trov konania a uloženia povinnosti zaplatiť súdny

poplatok rozsudok súdu prvej inštancie taktiež potvrdil. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť solidárne
zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov právneho zastúpenia odvolacieho konania v sume 229,19 Eur
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám advokátky žalobcov 1/ až 4/. Odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1/ a 2/. Mal
za nesporné, že išlo o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie, pričom

rozsah zodpovednosti i predpoklady jej vzniku sú rovnaké ako v prípade zodpovednosti prevádzkovateľa
podľa § 427 OZ. Zodpovednosť žalovaného 1/ bola daná aj porušením pravidiel cestnej premávky (§ 4
ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke), spáchajúc prečin usmrtenia
manželky a matky žalobcov, pričom vina bola konštatovaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu
Senica, č. k. 1 T 73/2011-288 z 25. októbra 2011, ktorými bol súd prvej inštancie viazaný podľa

§ 135 ods. 1 veta tretia OSP. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom o vecnej pasívnej
legitimácií žalovanej 2/, vyplývajúcej z aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej aj „ZoPZP“). Bol toho názoru, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ
za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Vychádzal z

toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými
vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD C-22/12
Haasová, bod 39), a preto i v preskumávanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s
komunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými
účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území

a ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu
škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým
smerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré

sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Podľa názoru odvolacieho súdu
pod pojem ujma na zdraví bolo potrebné zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok ESD C-22/12, bod 47).
Je potrebné vychádzať z účelu smernice s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok ESD C-22/2012
Haasová. bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11

a § 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujúsmernice(rozsudokESDC-22/12Haasová,bod57,58).Spoukazomnauvedenévzhľadomna
skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody požadovať
náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorových

vozidiel. Odvolací súd pojem škoda vyložil eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy (rozsudok ESD C-63/09 Axel Walz). Súčasťou náhrady
škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s
liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženiespoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Odvolací súd poukázal aj
na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov, keď právo musí byť predovšetkým
nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky

aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Odvolací
súd ďalej poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v.
La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia
Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dóri a Recrep SRL, podľa ktorej je tu povinnosť vykladať vo svetle
komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis

(smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného
práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc,
bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy,
odvolací súd vychádzal z kritérií, akými sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k
ujme, konkrétne, v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/ došlo v danom prípade k násilnému

pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou,
táto intenzita bola daná už tým, že išlo o manželský pár, vykonávajúci starostlivosť o tri deti, z toho
dve boli v čase tragickej udalosti maloleté, všetky navštevujúce školské zariadenia, okrem psychickej
bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúcaaktivitypozostalého.Výškapeňažnejnáhradyjepredmetomvoľnejúvahysúduavodiacimi

parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Odvolací súd poukázal tiež
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Scordino proti Taliansku rozhodnutie zo 6. marca
2007 sťažnosť č. 43662/98, Stanková v. Slovenská republika, rozhodnutie z 9. októbra 2007 č. sťažnosti
7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej

výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne
neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať
aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej
krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Priznanú sumu 8.000,- Eur považoval odvolací súd
za primeranú. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, keď súdy oboch inštancií dospeli k záveru, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach

dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení
(ZoPZP). Ďalej dovolateľ uviedol, že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa
pokúša údajným eurokonformným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať
smerniciam EÚ priamy účinok vo vzťahu k žalovanej 2/. Tento je však toho názoru, že v zmysle súčasne

platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na
uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko ZoPZP sa nevzťahuje na
náhradu nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej 2/ žiadnym
spôsobom neukladá. ESD podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad smerníc
zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za žiadnych

okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov.

3.1 Dovolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 3 Cdo 18/2013, 3 Cdo
176/2012 (zverejnené pod R 127/2014), a najmä však na rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo
301/2012, v ktorom čo do otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2/ dovolací súd dôvodil, že „Dovolací

súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z, ani po rozhodnutí
ESD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petrikovi a Blanke Holingovej, kde
v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného
zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej

judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá
do povinného zmluvného poistenia. ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom
práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že
toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba “škodu na zdraví”, pričom škoduna zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba
odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho
zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku nebolo konštatované, že by toto ustanovenie

bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel”.

4. Žalobcovia 1/ až 4/ ako aj žalovaný 1/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietnuť.

5. Dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania, teda, či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny,

zákon predpokladaný dovolací dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho
súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Tento dôvod
prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá nebola
rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký
v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje

jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa istota a subjektom práva sa
umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.

6. Dovolací súd preskúmaním obsahu dovolania zistil, že dovolateľ si splnil túto povinnosť, uviedol
konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd odchýlil, a to rozhodnutie sp. zn. 4

Cdo 168/2009 z 20. apríla 2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31. marca 2016. Zároveň aj uviedol, v čom sa
odvolací súd v prejednávanej veci odchýlil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. O skutočnosti,
že v tomto prípade ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, za daných okolností dovolací
súd nemal pochybnosť (porovnaj nižšie napr. bod 10. až 11.2 tohto uznesenia).

7. Dovolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je prípustné.

8. Podľa § 48 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak senát
najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho
názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie

a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

9. Uvedené ustanovenie upravuje povinnosť trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec
veľkému senátu (porovnaj „postúpi“, teda nie „môže postúpiť“), ak ide o procesnú situáciu uvedenú v
tomto ustanovení.

10. Pre posúdenie veci je zásadnou otázkou, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z
foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, je nárokom krytým poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie
poisťovne, ktorou sa už iné senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kontinuálnej jednotnej

rozhodovacej línii zaoberali (porovnaj bod 6. tohto uznesenia).

11. Dovolací súd preto konštatuje, že doposiaľ sa jeho rozhodovacia prax v danej veci ustálila takto.

11.1 Senát 4 C v uznesení z 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 dospel k záveru, že podľa v tom

čase platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej
osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. OZ, a teda
povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z
ustanovenia § 13 ods. 2 OZ.

11.2 Senát 3 C v uznesení z 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, pokiaľ ide o nedostatok pasívnej
legitimácie poisťovne, poukázal na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP, v zmysle ktorého
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods.

2 OZ. Senát 3 C nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP ani po rozhodnutí ESD
vo veci C-22/12. ESD totiž v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy
poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnilzávery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej
ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Podľa neho ESD iba uviedol, ako by mala úprava
tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Keďže slovenské

právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných
nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v
zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia.

12. V danom prípade sa senát 1 C, preskúmavajúci právnu vec uvedenú v záhlaví tohto uznesenia,

nestotožňuje s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach senátov 3 C a 4 C, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a sp.
zn. 4 Cdo 168/2009 a chce sa od nich odchýliť. Podľa jeho názoru sú tu dané procesné predpoklady pre
to, aby vec postúpil na rozhodnutie veľkému senátu. Senát 1 C tak robí z nasledovných dôvodov.

12.1 V právnom posúdení veci, východiskovou sa podľa senátu 1 C stala otázka, či je normatívne
prípustná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP (poistený má z poistenia zodpovednosti právo,

aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení), podľa ktorej možno nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ zahrnúť pod
škodu na zdraví, teda vymedzenie výkladových hraníc pojmu škoda na zdraví, ktorú pre účely povinného
zmluvného poistenia zákonodarca v ustanovení subsumuje pod poistné krytie.

12.2 Žalovaná 2/ v odôvodnení svojho dovolania zdôrazňuje, že „v zmysle aktuálne platných všeobecne
záväzných právnych predpisov nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia“ a podľa nej tento
záver nespochybnil ani rozsudok ESD vo veci C-22/12, podľa ktorého má povinné zmluvné poistenie
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode len vtedy, „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne

právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Túto náhradu uplatnenú v danom spore ale vnútroštátne právo
neupravuje. Z rovnakého základu podľa neho vychádzajú aj vyššie spomenuté rozhodnutia senátov 4
C a 3 C. Žalovaná 2/ k tomu dodáva, že z platnej vnútroštátnej právnej úpravy možno vyvodiť len to,
že uvedená smernica (z predchádzajúcej argumentácie v dovolaní vyplýva, že žalovaná 2/ má zrejme
na mysli druhú smernicu; poznámka senátu 1 C dovolacieho súdu), nebola do zákona o povinnom

zmluvnom poistení správne transponovaná („vzhľadom na výklad pojmu ujma na zdraví, aký uviedol
Súdny dvor Európskej únie v spomínanom rozsudku“).

13. Senát 1 C súhlasí s tým, že výklad vnútroštátneho práva, používajúci rôzne metódy výkladu,
objasňujúci význam právnych noriem (v danej veci lex specialis o povinnom zmluvnom poistení a

všeobecného predpisu voči nemu - Občianskeho zákonníka) je nevyhnutným predpokladom riadnej
aplikácie vnútroštátneho práva. Dodáva však, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo
k zásadnému prelomu, okrem iného, aj v interpretácii noriem práva tvoriacich jej právny poriadok.

14. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) Slovenská republika môže

medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku
úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná
zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.

15. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že ústavodarca princíp prednosti práva Európskych
spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi zákonmi neurčil len v prípade rozporu medzi
konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou normou vnútroštátneho práva riešiacimi ten
istý právny vzťah, ale že prednosť práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie konštituoval

potenciálne pri ktorejkoľvek norme práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ak spĺňa ňou
stanovenépodmienky,bezohľadunato,čisajednáoprimárnealebosekundárneprávo,tedaajvtedy,ak
k stretu práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie a vnútroštátnej úpravy nedochádza, pretože
vnútroštátna úprava je neúplná alebo rozporuplná.

16. Smernice EÚ ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva, sú podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého
vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať,
aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s

ustanovením smernice. Judikatúra ESD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa
možno domáhať priameho účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/
žiadna alebo nesprávna implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne),
c/ dostatočná jasnosť smernice tak, aby umožnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice
zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité)

a nepodmienené, d/ nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie
právnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, e/ priamy účinok nesmie založiť povinnosti
jednotlivcom, ako aj právnickej osobe.

17. ESD priznáva možnosť dovolávať sa priameho účinku smernice pred vnútroštátnym súdom vo
vzťahu k štátnemu orgánu v prípade, ak štát smernicu neimplementuje riadnym spôsobom alebo ju

neimplementuje vôbec. Ak členský štát nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice, nemôže byť
upreté právo jednotlivca dovolávať sa v takom prípade priamo tejto smernice, ak ide o jeho vzťah k
členskémuštátu.Priamyúčinok(priamaaplikácia)ustanovenísmerniceprichádzadoúvahysubsidiárne,
ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Jednotlivci
(súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v konaniach proti členskému štátu priamo odvolávať na

ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak je eurokonformný výklad vnútroštátneho práva vylúčený
napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas opatrenia potrebné na vykonanie smernice, alebo prijal
opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak vnútroštátne transpozičné ustanovenia nie sú aplikované
v súlade s výsledkom smernice.

18. Je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na
náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných
subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného
poistenia.

19. Prednosť práva európskeho a vôľa úniového zákonodarcu je podľa názoru senátu 1 C obzvlášť
významný v preskúmavanej veci, pretože oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel je regulovaná smernicami, a to tzv. motorovými smernicami EÚ.

20. Ostatne uvedené ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie čl. 288 ods. 3 teda zaväzuje

členské štáty na taký výkon ich činností, ktorým sa zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného
smernicou. Tradičným prostriedkom dosiahnutia cieľa sledovaného smernicou je zmena právnej úpravy
príslušným vnútroštátnym orgánom. Pre prípad, že tak príslušný vnútroštátny orgán neurobil alebo
urobil v nedostatočnom rozsahu, vyvinula rozhodovacia prax ESD teóriu priameho a nepriameho účinku
smerníc. Keďže záväzná podstata smernice platí len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému

je určená“, nie však jednotlivcom (závery rozsudku ESD vo veci Marshall - C-152/84), pri aplikácii
smerníc vo vzťahu k jednotlivcom, prichádza do úvahy iba tzv. nepriamy účinok smerníc. Tak napr.
rozhodnutie ESD vo veci Marleasing SA - C-106/89, odvolávajúci sa aj na predjudikatúru vo veci Von
Colson a Kamann - C-14/83, podľa ktorého pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či
aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad

vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu
smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým sa zabezpečil súlad s tretím odsekom
čl. 189 vtedy účinnej Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz čl. 288 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). ESD vo veci Pfeiffer a ďalší - C-397/01 až 4033/01 k tomu ešte viac
zdôraznil,žepožiadavkavýkladuvnútroštátnehoprávavsúladesprávomÚniesasícevprvomradetýka

vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto
ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil,
do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).
Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť
ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou

vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu
a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť
rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).21. Ako bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere
vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica
smeruje (porovnaj napr. rozsudok ESD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul

Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,
čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s
cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou (porov. rozsudok ESD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

22. Z rozsudku ESD vo veci Simmenthal C-106/77 vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej
právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem
a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o
neskoršieustanovenie,ktoréjevrozporesprávomspoločenstvabeztoho,abymuselnajprvžiadaťalebo
čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Z uvedeného vyplýva, že

toto rozhodnutie ESD zabezpečuje eurokonformný výklad vnútroštátneho právneho poriadku v rovine
negatívnej,tzn.vpodobeneuplatneniakaždéhovnútroštátnehoustanovenia,ktoréjevrozporesprávom
spoločenstva. Z konštantnej judikatúry ESD (napr. rozsudok z 26. februára 1986, Marshall C-152/84,
rozsudok zo 14. júla 1994 vo veci Paola Faccini Dori, Recreb Srl C-91/92) vyplýva, že judikatúra
o možnosti odvolávať sa na smernice proti štátnym subjektom je založená na záväznej povahe,

ktorá je priznaná smernici právom Európskej únie a ktorá existuje iba vo vzťahu k členskému štátu,
ktorému je určená. Cieľom tejto judikatúry je zabrániť tomu, aby nejaký štát mohol mať výhodu z jeho
vlastného nesplnenia práva Spoločenstva. Bolo by totiž neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca
Spoločenstva pokladá prijať určité pravidlá na úpravu svojich vzťahov alebo vzťahov štátnych subjektov
s jednotlivcami a priznať im prospech z určitých práv mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností

s úmyslom odňať jednotlivcom výhody z týchto práv.

23. Možno tiež konštatovať, že povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie vyplynula už skôr aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý
zakotvuje tzv. zásadu lojálnej spolupráce Európskej únie a jej členských štátov. Zo záväzku lojálnej

spolupráce totiž vyplýva povinnosť nositeľov verejnej moci (teda aj súdov) prijímať v rozsahu ich
právomocíopatreniavšeobecnejaleboosobitnejpovahynadosiahnutiepredpokladanéhocieľasmerníc.

24.Účelomsmerníctýkajúcichsapoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorových
vozidiel je zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá

vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom
poistného krytia má byť podľa smerníc nepochybne aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po
obeti dopravnej nehody. ESD vo veci C-22/12 jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 Smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti

poistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra
1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej“.

25. Pri odpovedi na relevantnú otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na
základe zodpovednosti poisteného za škodu, treba vychádzať z toho, že ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu odňať smerniciam potrebný účinok, a teda sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá

a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou motorovou smernicou
tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd a v určitých minimálnych sumách. Medzi
škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma na
zdraví. Pod pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednostipoisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

26. Vyššie uvedenému chápaniu pojmu „škoda“ európskym normotvorcom treba podľa senátu 1 C,
prispôsobiť aj v kontexte domáceho práva, stabilné materiálne chápanie škody. Pojem „zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“, používaný v smerniciach treba podľa senátu
1 C vykladať čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré národné právo výslovne
nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v úzkom slova zmysle, ak ich podstata je podobná, teda

majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti, akou je napríklad dopravná
nehoda. Túto požiadavku eurokonformného výkladu pojmu „škoda“ nie je možné spochybniť ani tým, že
ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhrady nemajetkovej ujmy
patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu
osobnosti, a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu
v pravom slova zmysle (bod 57 rozsudku ESD vo veci C-22/12).

27. V tomto kontexte je potrebné tiež poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12,
podľa ktorého smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.

28. Senát 1 C sa odkláňa aj od názoru prezentovaného vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyššieho
súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej

ujmy. Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti (Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie)
kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to § 444 OZ, podľa ktorého pri škode na zdraví
sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto
zmyslepojemškodatedavykazujeajnemateriálneznaky.Takétoponímaniepojmu„škoda“jeajvsúlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, či Medzinárodného súdu OSN.

29. V neposlednom rade, odpoveď na otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej
ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, podľa senátu 1 C nepriamo poskytuje aj samotný
ESD v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12, keď uvádza: „Keďže totiž zodpovednosť
poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho

zákonníka (slovenský Občiansky zákonník má rovnakú úpravu), vznikla na základe dopravnej nehody a
mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.

30. K výkladu pojmu škoda treba dať ešte do pozornosti rozsudok ESD aj v inej právnej veci C-63/09

(Axel Walz/Clickair S.A.), podľa ktorého: „Pojem “ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru
o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája
1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou
batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu“. Rovnako
rozsudok ESD z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14 (Lazar proti Allianz SpA), podľa ktorého „Článok

4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II)
sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom
členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“ tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia“.

31. Podľa senátu 1 C vyššie uvedený extenzívny výkladový postup pojmu „škoda na zdraví“ a
rešpektovanie súvislostí právnych inštitútov umožňujú taký záver, že je normatívne prípustná taká
interpretácia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP, podľa ktorej aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ možno zahrnúť
pod škodu na zdraví.

32. Uvedený výklad nepovažuje senát 1 C za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému
zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom
rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to
bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov avýsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za
hranice najširšieho možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečenia konformity
konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je sudcovské vyplnenie „medzier“, sudcovské

právo, prostredníctvom extenzívneho výkladu, ktoré ostali po nesprávne transponovaných smerniciach,
legitímne a zároveň súčasne aj nevyhnutné.

33. ESD v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, v bode 116 svojho rozsudku vyslovil, že ak
umožňuje vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za

určitých okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo
obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery,
aby bolo v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa
dosiahol cieľ sledovaný smernicou.

34. V neposlednom rade, ak ústavný súd v uznesení z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016-36

vydanom v inej obdobnej veci akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom
eurokonformného výkladu použitého všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy a nezistil
žiaden dôvod na konštatovanie ústavnej arbitrárnosti, nemôže byť taký výklad rozporný so zákazom
výkladu contra legem.

35.Nazákladevyššieuvedenéhosaponúkazáver,žeustanovenie§4ods.2písm.a/ZoPZPjepotrebné
vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti za škodu kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj
nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a pozostalí (ako poškodení)
môžutietonárokyvzmysle§15ods.1ZoPZPuplatniťpriamoprotipoisťovateľovi(poisťovateľjepasívne
vecne legitimovaný v spore), a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prejednávanej

veci žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 2/. Túto ujmu tak v zmysle
§ 4 ods. 2 a 4 ZoPZP kryje poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná
nahradiť žalobcom aj túto ujmu.

36. Keďže vyššie uvedené závery znamenajú odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach

iných dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, senát 1 C Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky postupuje prejednávanú vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.