Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. február 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/260/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225548
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225548.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 1.591,05 Eur a nemajetkovej ujmy 318,21 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá
vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3291432 uzavretej s dlžníkom

Ľ. I., nar. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX
11325/2009. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu
Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo
k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci

priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci
uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú
značku exekučného konania. Poukázal na to, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 27.1.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci
exekučné konanie začalo dňa 2.11.2009. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po

uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 451 dní. Ako dôkaz na podporu
svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený
pre uvedené exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným povinným pre
vymoženie peňažnej pohľadávky z uvádzanej zmluvy o úvere. Podľa navrhovateľa nesprávny úradnýpostup súdu charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa
prejavilvznikommajetkovejškodyanemajetkovejujmynastranenavrhovateľa.Exekučnýsúdpostupom

podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov
založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu -

zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote

stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že
z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala
právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok

už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný
súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie
dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
a dlžníkom. Na jednej strane totiž existuje relevantný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je

materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske
súdne konanie a žiadať ochranu práva pred súdom na zaplatenie istiny a príslušenstva, pretože
existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka
veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa
aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako rozsudok

vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Postup exekučného súdu navrhovateľ
hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva

založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je
základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia
Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Navrhovateľovi vznikla majetková

škoda v celkovej výške 1.591,05 Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.

Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov,

smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože
by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Ako ďalšie dôvody na
podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v
spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u

navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z

realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 318,21 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Navrhovateľ
uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporcajezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože

tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom
postupom, ktorým by správne interpretoval a aplikoval ust. 44 ods. 2 Ex. poriadku a aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v požadovaných
sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 1.8.2013 žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný a
navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. Uviedol, že už v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. neuvedenie spisovej značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde,
absencia relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie

celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú
dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že z návrhu
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Nie

je teda jednoznačné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu. Čo sa týka prieťahov
v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III.
ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné

pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR. Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bol
okresnému súdu doručený predmetný návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí

6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal odporca

na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa
jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadochexistenciedôvodovpodľa§45ods.1písm.c)zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Vtomto
smerejedôležitýrozsudokSúdnehodvoraEÚ(AsturcomC-40/o8),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému

a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovskéhosúduakoexekučnomtitule.Akýkoľveknároknavrhovateľavychádzajúciznesprávneho
úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach

začatých po01.06.2011nemážiadnuoporuvzákone.Pred01.06.2011§41ods.2písm.d)Exekučného
poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ". V
samotnejdôvodovejspráve,je knovelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný
zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a

nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikuje na rozhodcovské rozsudky
aj pred 01.06.2011. Navrhovateľ argumentoval aj judikatúrou Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02
ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97,

na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že
navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so

závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré
sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti
na nasledovné judikáty: rozsudok NS ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/24/04, uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že
posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa

naplnoodrazilivrozhodnutí,ktorýmjusúdzamietol,niejemožnépovažovaťzanesprávnyúradnýpostup
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto

už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie

na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva navrhovateľa

na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť exoffo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom
konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo
vzťahu k uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.

Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa
neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov uplatnenia
majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v

prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, v tejto

súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave
zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE
94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
návrhoch namieta. Odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok novým návrhom,

musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať
nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu.
Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď ... Na základe

všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej
ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu
odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnostinavrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok
z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v
ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti priložil list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala

na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary
Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé,
že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská

činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,

s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom
zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po

zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr
za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 27C 260/2012-50 zo dňa 28.8.2013 návrh zamietol, odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Súd rozhodol na pojednávaní na základe vykonaného dokazovania,
oboznámením listinných dôkazov, navrhnutých navrhovateľom a zistil, že neboli splnené všetky
podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 19Co/1030/2013-110 zo
dňa 26.11.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že
okresný súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že
vyjadrenie odporcu nedoručil navrhovateľovi. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo veci na základe
vykonaného dokazovania opätovne rozhodol.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na deň 20.2.2015. Účastníci boli na pojednávanie
riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ e-mailom zo dňa 13.2.2015 zaslal súdu
ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, ako aj návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu

Krajského súdu v Trenčíne, ktorým nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie
konania uznesením na pojednávaní dňa 20.2.2015 zamietol, pretože ho vyhodnotil ako nedôvodný.
Návrh na prerušenie konania, ktorému nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1 O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom
bola Krajským súdom v Trenčíne vyriešená. Okresný súd je preto povinný vo veci konať bez zbytočných

prieťahov. Pokiaľ navrhovateľ v e-mailovom podaní tvrdil, že doručil súdu návrh na prerušenie konania
s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod spis. zn. 7C/6/2010, takýto návrh na
prerušenie konania sa v spise nenachádzal, nebol doručený súdu do termínu pojednávania, preto súd o
ňom nerozhodoval a neodročil pojednávanie z tohto dôvodu. O termíne pojednávania mal navrhovateľ
vedomosť od 15.1.2015, kedy mu bolo doručené predvolanie. Uvedené je zrejmé z doručenky od

právneho zástupcu navrhovateľa, na ktorej je uvedená spisová značka, pod ktorou sa konanie vedie
na súde, pričom súdu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia vyhl. č. 543/2005 Z.z. povinnosť uvádzať na
predvolaní na pojednávanie značku navrhovateľa, pod ktorou si navrhovateľ eviduje svoj žalobný návrh,
na čo poukazoval navrhovateľ v žiadosti o odročenie pojednávania, keď tvrdil, že mu súd neoznámiljeho značku konania uvedenú na návrhu na začatie konania a nemohol sa pripraviť na pojednávanie a
z toho dôvodu tiež žiadal odročiť pojednávanie. Skutočnosť, že súd návrhy navrhovateľa nepovažuje za
dôležité dôvody na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa

§ 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Navrhovateľ teda mal reálnu možnosť zúčastniť
sa pojednávania, na ktorom bolo vykonané dokazovanie v zmysle zásady priamosti a ústnosti. Odporca
svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania. Z uvedených dôvodov
súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 2688/2009 súd zistil, že dňa 26.11.2009 súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 11325/09 v prospech navrhovateľa
v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu zápisnične spísaného u exekútora

dňa 2.11.2009 proti povinnému Ľ. I. za účelom vymoženia 337,24 Eur s príslušenstvom na základe
exekučnéhotitulu-rozsudkuStálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhoSlovenskourozhodcovskoua.s.,
Bratislava spis. zn. SR 12814/09 zo dňa 18.8.2009.

Pretože k návrhu na vykonanie exekúcie nebola pripojená zmluva o úvere č. 3291432, súd vyzval

hromadným prípisom zo dňa 7.10.2010 navrhovateľa, aby ju súdu predložil v lehote 10 dní.

Po predložení zmluvy o úvere Okresný súd Trenčín vydal dňa 14.12.2010 uznesenie č.k. 61Er
2688/2009-8, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z
dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom. Rozhodcovský

rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale navrhovateľom vopred zahrnutá v nemenných zmluvných podmienkach, pričom nútila spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho dodávateľ vyvolal ako prvý. Navrhovateľ nepreukázal, žeby
bol úver poskytnutý povinnému na výkon povolania, zamestnania, alebo podnikania. Zmluva o úvere

neobsahovala zákonom č. 258/2001 Z.z. vyžadovaný údaj o RPMN, preto je úver bezúročný a bez
poplatkov, čo rozhodcovský súd nezohľadnil. Rozhodcovský súd zaviazal povinného na plnenie právom
nedovolené, okrem iného na neprimeraný úrok vo výške 0,25% denne, uplatnený nárok neposúdil podľa
predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Rozhodnutie exekučného súdu bolo vydané na základe ust.
§ 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s ust. § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi cestou jeho právneho zástupcu riadne doručené a nenapadol
ho odvolaním, preto nadobudlo právoplatnosť dňa 23.3.2011. Exekučné konanie bolo uznesením zo dňa
1.7.2011 zastavené.

V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012/ďalejlenzákonč.514/2003
Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci,
a/ nezákonným rozhodnutím,
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§ 5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorýmbola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,

ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre
nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup

exekučného súdu videl navrhovateľ i v tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keďže
rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale
žiadosť o udelenie poverenia zamietol, čím prekročil svoju právomoc a založil prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Keďže skutkové tvrdenie navrhovateľa o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu
sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, ktorým súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia,

súd uzavrel, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy aj titulom nezákonného
rozhodnutia.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za vznik škody vzniká, ak sú splnené
súčasne tieto podmienky: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup pri rozhodovaní

o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V prípade
nesplnenia čo i len jednej z podmienok, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu. Súd
na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v čase navrhovateľom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na exekučný súd do rozhodnutia o nej/, počas ktorého obdobia mala navrhovateľovi
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vzniknúť škoda.

Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia, Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 2688/2009 bolo preukázané, že dňa 26.11.2009 bola
na Okresný súd Trenčín doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom exekučný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku a ostatných listín rozhodol

dňa14.12.2010tak,žežiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.

Súd zdôrazňuje, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená
lehotanarozhodnutie15dníoddoručeniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzťahuje
len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia

nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď exekučný súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Rovnaký výklad ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého sa lehota 15 dní nevzťahuje na negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, podal
aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Žiadne ustanovenie Exekučného
poriadku nestanovuje exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie v prípade zamietnutia žiadosti o udelenia

poverenia na vykonanie exekúcie. Pretože súd nevydal poverenie pre exekútora, ale žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty
na rozhodnutie, a tým ani nesprávny úradný postup. Uvedený záver platí bez ohľadu na to, či sa
navrhuje vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku alebo iného exekučného titulu.
Aj k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by malo

dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po niečo viac ako 12 mesiacoch od jej doručenia exekučnému súdu, súd poukazuje
na to, že oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým,
že navrhovateľ spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil aj zmluvu o úvere, obsahujúcu
rozhodcovskú doložku, ktorú exekučný súd musí preskúmať, ale doložil ju až na základe výzvy súdu.

Rozhodnutie bolo vydané s časovým odstupom aj z dôvodu, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku
a Zákone o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje

spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný
súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj
právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno
sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec. Vzhľadom

k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu
dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd považuje za potrebné uviesť, že
existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje

na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods.
2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tunajšom

exekučnom súde inicioval veľké množstvo exekučných konaní. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani
niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o procesnom návrhu oprávneného
neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR
totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných

veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a
v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní
kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho
konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In
concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní

sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných
konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne,
čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez
zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým
súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné konštatovať,

že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre žalobcu inak
existenčný.

Návrh navrhovateľa nie je dôvodný ani pokiaľ ide o navrhovateľovu argumentáciu, že exekučný súd
sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď vykonal komplexné preskúmanie exekučného titulu

metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží a bola vykonaná mimo konania o žalobe na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Navrhovateľom tvrdený
nesprávny úradný postup sa bezprostredne prejavil v rozhodnutí exekučného súdu, ktorý po vykonaní
uvedeného prieskumu zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ teda
svojnárokuplatňovalajtitulomzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím.Ako

už bolo vyššie uvedené exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Konal tak preto, lebo mu to ukladá ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či

nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Exekučný súd má v zmysle § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní možnosť zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku,

ak tento rozsudok má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, neprekročil svoju právomoc, ako to v
návrhu uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa

ktorého pri prekročení právomoci orgánom verejnej moci nie je potrebné, aby bolo rozhodnutie zrušené
alebo zmenené. Danosť právomoci exekučného súdu vykonať namietané preskúmanie exekučného
titulu bola opakovane konštatovaná rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, spis. zn. 5Cdo 230/2011 z 18.9.2012). Súd zdôrazňuje,
že navrhovateľ nepodal odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, ktorá skutočnosť sama o sebe je v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. dôvodom na
nepriznanie nároku na náhradu škody. Právoplatné uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným
orgánom pre nezákonnosť tak, ako to ma na mysli ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a
preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné pre ustálenie vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel, že
zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu
nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti

za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu
nemajetkovej ujmy. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie, je bez právneho
významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu /škodu, príčinnú súvislosť/ a
tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Preto súd nevykonal dokazovanieznaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave
dňa 17.1.2014, ktorý doručil súdu navrhovateľ v jednom vyhotovení na správu tunajšieho súdu a bol
zaevidovaný pod Spr 703/2014, keďže podľa vyjadrenia navrhovateľa v sprievodnom liste znalecký

posudok stanovuje výšku majetkovej škody.

Z uvedených dôvodov súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval
navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to
podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania

nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.