Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. apríl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6SaZ/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200137
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200137.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Martou Barkovou, v právnej veci žalobcu: E. S.,

E. XX.XX.XXXX, Š. Z. W. U. X., I. B. J., W. I. X., zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie,
Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, Pivonkova 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-DS-35-18/2017-Ž zo
dňa 08.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zamieta.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), správnu žalobu zo dňa
27.01.2018, doručenú správnemu súdu dňa 30.01.2018, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-DS-35-18/2017-Ž zo dňa
08.01.2018, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa
ustanovenia § 11 ods.1 písm. c) zákona č. 480/2002 z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).

2. Predmetom súdneho konania na základe podanej správnej žaloby žalobcu, podľa ustanovenia § 207
ods.1 Zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), je preskúmanie rozhodnutia
žalovaného ČAS: MU-DS-35-18/2017-Ž, zo dňa 08.01.2018, doručeného žalobcovi dňa 12.01.2018,
ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa ustanovenia § 11
ods.1 písm. c) zákona o azyle.

3. Žalobca, podal na správny súd správnu žalobu, ktorú dal na poštovú prepravu dňa 27.01.2018,

a ktorá bola doručená správnemu súdu dňa 30.01.2018. Správny súd mal preukázané z originálu
doručenky, založenej v administratívnom spise žalovaného, že žalovaný doručil dňa 12.01.2018
žalobcovi, prostredníctvom jeho právneho zástupcu, rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-35-18/2017-
Ž zo dňa 08.01.2018, ktorým bola žalobcova žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
zamietnutá. ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle (ďalej len „rozhodnutie“).
Správnysúdkonštatuje,žežalobcapodalsprávnužalobuvčasvzákonnej20-dňovejlehoteoddoručenia
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 211 ods.2 SSP.

4.Žalobcavžalobeuviedol,žedňa12.01.2018mubolodoručenéprostredníctvomnímsplnomocneného
právneho zástupcu, rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-35-18/2017-Ž zo dňa 08.01.2018, ktorým
bola žalobcova žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zamietnutá ako neprípustnápodľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, a to z dôvodu, že je na konanie o udelenie azylu príslušný
iný štát a to Bulharsko, s tým, že odovzdanie žalobcu do Bulharska sa uskutoční najneskôr do
šiestich mesiacov v súlade s príslušnými predpismi Európskej únie. Žalobca nesúhlasí s rozhodnutím

žalovaného a zastáva názor, že by ho správny súd mal zrušiť podľa ustanovenia § 191 ods. 1 SSP z
dôvodov že, 1) rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191
ods. 1 písm. c) SSP), 2) rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), 3) zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), 4) skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ

napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1
písm. f) SSP), 5) v konaní žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca uviedol, že
nahliadnutím do administratívneho spisu u žalovaného dňa 18.01.2018, zistil, že žalovaný po doručení
vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia zo strany žalobcu, založil do spisu nové podklady pre rozhodnutie,
s ktorými sa nemal možnosť už oboznámiť a ani sa k nim vyjadriť pred vydaním rozhodnutia, čím

sa dopustil vážneho porušenia ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia. Z tohto dôvodu považuje za nevyhnutné napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť pre jeho
nezákonnosť.

5. Ad 1) Žalobca namietal, že v konaní žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení, § 33

ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, ktoré malo za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia, a to tým, že žalobcovi nebolo umožnené pred vydaním rozhodnutia oboznámiť sa a
ani vyjadriť k všetkým podkladom, ktoré žalovaný zabezpečil do spisu pred vydaním rozhodnutia.

Žalobca tvrdil, že zistil, že v administratívnom spise sa nachádzali žiadosť o prijatie späť adresovaná
Bulharsku, žiadosť o prijatie späť adresovaná Maďarsku, akceptácia Bulharska, odpoveď Maďarska,
ktoréodmietložalobcuprijaťspäť.Žalobcaztohtodôvodunavrholžalovanému,abydoplnildokazovanie,
a to, zabezpečenie správ o Bulharsku vo vzťahu k zaobchádzaniu so žiadateľmi o azyl z Afganistanu,
zaobchádzaniu s dublinskými navrátilcami, podmienkach v pobytových táboroch a v útvaroch zaistenia,

dostupnosti účinného opravného prostriedku proti rozhodnutiam vo veciach azylu, zabezpečeniu
prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl, dostupnosti integračnej pomoci po udelení niektorej formy
medzinárodnej ochrany, vyžiadanie individuálnych a špecifických záruk od Bulharska vo vzťahu k osobe
žalobcu, čo sa týka jeho umiestnenia (konkrétneho zariadenia), poskytovania prijímacích podmienok
(ubytovanie, strava, vreckové, hygienické potreby, sociálna a psychologická asistencia), stavu jeho

azylového konania a spôsobu posúdenia jeho žiadosti (prvá žiadosť alebo opakovaná žiadosť). Žalobca
na základe uvedeného tvrdí, že žalovaný neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s kompletným spisom pred
vydaním rozhodnutia a ani sa k nemu vyjadriť, čím sa dopustil vážneho porušenia ustanovení o konaní,
ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, preto považuje za nevyhnutné napadnuté
rozhodnutie žalovaného za nezákonné.

6. Ad 2) Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav, a to tým, že si v
konaní nezabezpečil individuálne a špecifické záruky pre žalobcu z Bulharska a nedoplnil dokazovanie.
Žalobca argumentoval tým, že svoju žiadosť o doplnenie dokazovania oprel o rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva v prípade Tarakhel v. Švajčiarsko zo dňa 4. 11. 2014, kde súd potvrdil, že

domnienka, že štáty zúčastňujúce sa dublinského systému budú dodržiavať svoje záväzky v oblasti
ľudských práv, je vyvrátiteľná dôkazmi, čo si vyžaduje od prípadu k prípadu osobitné posúdenie rizika
porušenia týchto záväzkov, a môže vyžadovať detailné a spoľahlivé záruky od štátu, do ktorého sa
navrhuje odovzdanie, ak boli preukázané diskutabilné dôvody svedčiace o nebezpečenstve takéhoto
porušenia. Žalobca žiadal doplnenie dokazovania z dôvodu systémových nedostatkov v azylovom

konaní a prijímacích podmienkach, na základe čoho môže byť žalobca vystavený zaobchádzaniu v
rozpore s čl. 3 EDĽP (čl. 4 Charty základných práv EÚ) v Bulharsku. Vzhľadom na to, že žalovaný
si takéto detailné a spoľahlivé záruky, nezaobstaral, nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav
potrebný pre vydanie rozhodnutia v súlade so zákonom. Tento dôvod taktiež predstavuje závažné
pochybenie odôvodňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

7. Ad 3) Žalovaný namietal, že nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k obavám žalobcu
obsiahnutým vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia, jeho závery odporujú obsahu spisu a sú
nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Poukázal na bod 19 preambuly a čl. 3 ods. 2Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. 06.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom

z členských štátov (ďalej len „nariadenie“ alebo aj „Nariadenie Dublin III”), z ktorého je zrejmé, že
prieskum žalovaného musí zahŕňať posúdenie situácie v členskom štáte, do ktorého má byť žiadateľ
premiestnený po právnej aj skutkovej stránke. Žalobca tvrdí, že žalovaný sa dostatočne nevysporiadal
s námietkami uplatnenými žalobcom v konaní, na vážne dôvody svedčiace v neprospech odovzdania
žalobcu do Bulharska vzhľadom na právnu a faktickú situáciu osôb v postavení žalobcu v Bulharsku

a svoje závery nedostatočne odôvodnil. Žalobca pred vydaním rozhodnutia uvádzal, že žiadatelia o
azyl v Bulharsku sú diskriminovaní na základe ich štátnej príslušnosti a pritom vychádzal zo správy
Bulharského helsinského výboru pre Azylovú informačnú databázu (AIDA), z listu Európskej komisie
adresovaného Bulharsku zo dňa 06.07. 2017, z článku nemeckého Pro Asyl s názvom Bulharsko pod
dohľadom: Komisia EÚ vyzýva na urýchlené zlepšenie azylového systému zo dňa 11.10.2017, z článku
SÚDWEST PRESSE zo dňa 25.10.2017.

S poukazom na vyššie uvedené žalobca vo vyjadrení vyslovil obavy, že uňho ako u štátneho príslušníka
Afganistanu existuje vysoké riziko, že jeho žiadosť o azyl v Bulharsku nebude posúdená v merite
veci v riadnom, ale že bude kategoricky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená z dôvodu jeho štátnej
príslušnosti. S týmto úzko súvisí preukázané vysoké riziko zaistenia žalobcu v neľudských podmienkach

a následného prípadného vyhostenia do krajiny pôvodu, kde môže byť tento vystavený prenasledovaniu
zo strany príslušníkov Talibanu alebo ohrozený na živote z dôvodu prebiehajúceho vojnového konfliktu.
Žalobca poukázal na zaobchádzanie s dublinskými navrátilcami s ohľadom na nepriaznivé správy
pojednávajúce o neistom osude dublinských navrátilcov v Bulharsku, vychádzal zo správy Európskej
rady pre utečencov a exilantov (ECRE) s názvom Prijímacie podmienky, zaistenie a procesné záruky pre

žiadateľov a obsah medzinárodnej ochrany v Bulharsku z februára roku 2016 (str. 4-5), zo správy AIDA
zameranej na aktuálnu situáciu v Bulharsku za rok 2016 vo vzťahu k azylovému konaniu a prijímacím
podmienkam (str.11,25).
Žalobca ďalej poukázal na nedostatočné podmienky prijímania a vychádzal pritom z Výskumnej správy
Európskej rady pre utečencov a exilantov (ECRE) - AIDA, (str.43-44), z výročnej správy Bulharského

helsinského výboru za rok 2016 s názvom Posudzovanie medzinárodnej ochrany v Bulharsku, z
listu Európskej komisie adresovaný Bulharsku zo dňa 06.07. 2017, z článku nemeckého Pro Asyl zo
dňa 11.10.2017, ktorý rozoberá stanovisko Európskej komisie k súčasnej situácii žiadateľov o azyl v
Bulharsku.
Žalovaný uviedol, že právo Európskej únie zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej domnienky, že členský

štát, ktorý je na základe čl. 3 ods. 1 nariadenia určený ako zodpovedný, automaticky dodržiava základné
práva. Skutočnosť, že je členský štát signatárom medzinárodných zmlúv a dohôd v oblasti ľudský práv
ešte nezakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že tieto svoje záväzky mu z nich vyplývajúce, aj v skutočnosti
dodržiava (viď rozsudky Súdneho dvora EÚ C-411/10 a C-493/10). Nariadenie Dublin III. vychádza
zo základných práv a dodržiavania zásad uznaných v Charte základných práv Európskej únie, avšak

samotnýobsahNariadeniaDublinIII.eštenezaručuje,žečlenskýštát,prektorýjetotonariadeniepriamo
záväzné, tieto základné práva a zásady v aplikačnej praxi aj rešpektuje a dodržiava.
Žalobca tvrdí, že žalovaný sa s námietkami žalovaného dostatočne nevysporiadal na základe čoho ním
zistený skutkový stav bol nedostatočný pre vydanie rozhodnutia v súlade so zákonom.

Žalobca nesúhlasil s dôvodmi uvedenými žalovaným v rozhodnutí, kde uviedol, že „vyjadrenia právnej
zástupkyne o situácii v Bulharsku sú čerpané zväčša z informácií od mimovládnych organizácií,
ktoré majú výhradne informatívny charakter“, nakoľko žalobca nepoukazoval výlučne na zdroje z
mimovládnych organizácii, avšak keby aj takéto zdroje neposkytujú menšiu výpovednú hodnotu, ale
žalovaný by sa nimi mal riadnym spôsobom zaoberať. Žalovaný navyše už ďalej nikde nekonkretizuje,

aké zdroje považuje za zdroje overené. Poukázal na rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn.
2 Azs 304/2016 zo dňa 30 novembra 2016.

Je teda zrejmé, že postup žalovaného pri hodnotení dôkazov predložených žalobcov v konaní bol
nesprávny. Zdroje, ktoré uvádzal žalobca na podporu jeho tvrdení, sú relevantnými zdrojmi uznávanými

po celej Európe, na podklade ktorých vo viacerých členských štátoch došlo k pozastaveniu transferov
do Bulharska. Žalovaný bol preto povinný sa nimi riadne zaoberať.Žalobca ďalej poukázal na zaistenie žiadateľov o azyl v Bulharsku a podmienky zaistenia vo vzťahu
k zaisteniu a podmienkam v zaistení v Bulharsku, s odkazom na Výskumnú správu Európskej rady
pre utečencov a exilantov (ECRE) s názvom Prijímacie podmienky, zaistenie a procesné záruky

pre žiadateľov a obsah medzinárodnej ochrany v Bulharsku z februára roku 2016. Podľa najnovšej
aktualizácie krajín vo vzťahu k Bulharsku tieto podmienky v zistení naďalej pretrvávajú a sú špecificky
vyzdvihnuté v judikatúre, ktorá potvrdzuje že podmienky v zaistení predstavujú neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie, pričom bulharská vláda neurobila nič k náprave. Taktiež Správa AIDA zameraná na
aktuálnu situáciu v Bulharsku za rok 2016 vo vzťahu k azylovému konaniu a prijímacím podmienka,

obsahuje informácie vo vzťahu k dublinským navrátilcom, ako aj list Európskej komisie adresovaný
Bulharsku zo dňa 06.07. 2017.
Žalobca poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, ktorý zdôraznil nutnosť
aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.
Žalobcajetohonázoru,žežalovanývzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostinemoholdospieťkzáveru,
že v Bulharsku neexistujú systémové nedostatky v azylovom konaní a v prijímacích podmienkach,

ako aj k záveru, že Bulharsko je krajina, ktorá si plní svoje záväzky. Všetky žalobcom predložené
oficiálne správy pochádzajúce z relevantných a dôveryhodných zdrojov, početná judikatúra národných
súdov členských štátov EÚ a Výboru OSN pre ľudské práva jednoznačným spôsobom potvrdzujú
žalobcove obavy z návratu do Bulharska z dôvodu systémových nedostatkov v konaní o azyle a
podmienkach prijímania žiadateľov, na základe čoho hrozí žalobcovi v prípade návratu do Bulharska

neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. Žalovaného
zistenie skutkového stavu z týchto všetkých dôvodov nie je dostačujúce pre posúdenie veci. Jeho závery
nemajú oporu v spise a sú v rozpore so správami predloženými žalobcom v konaní. Žalobcovi neboli
poskytnuté žiadne individuálne a zrozumiteľné záruky, že by po návrate do Bulharska nebol vystavený
zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 EDĽP (čl. 4 Charty základných práv EÚ) a v rozpore s čl. 18 a 19 Charty

základných práv EÚ a že by jeho žiadosť o azyl bola preskúmaná v riadnom a spravodlivom konaní.
Rozhodnutiežalovanéhorovnakotrpívadounepreskúmateľnostiprenedostatočnéodôvodnenie.Všetky
tieto skutočnosti odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správnym súdom.

Ad4)ŽalobcanamietanesprávneprávneposúdenieČlánku3ods.2NariadeniaDublinIII, atozdôvodu,

že sa domáhal sa, aby nebol odovzdaný do Bulharska v súlade s Článkom 3 ods. 2 Nariadenia Dublin
III a jeho žiadosť o azyl bola posúdená na území Slovenskej republiky podľa čl. 3 ods. 2.

Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žiadatelia nemajú právo vyberať
si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti o azyl a uviedol, že členské

štáty nedisponujú oprávnením svojvoľne rozhodovať pri určovaní členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o azyl a to s poukazom na Článok 3 ods. 2 Nariadenia Dublin III, ktorý upravuje
obligatórny postup členských štátov v prípade, že existujú závažné dôvody sa domnievať, že v konaní o
azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v členskom štáte, ktorý bol určený ako zodpovedný,
systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v

zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. V takomto prípade sa zodpovedným stane
priamočlenskýštát,ktorývykonávaurčovaniezodpovednéhoštátuajemunáslednepriamozNariadenia
Dublin III vyplýva povinnosť posúdiť žiadosť o azyl v merite veci, nejde teda o otázku voľnej úvahy.
Pre uplatnenie Článku 3 ods. 2 Nariadenia Dublin III sa nevyžaduje dôkaz nad všetku pochybnosť, ale
ako je uvedené v tomto nariadení postačuje aj samotná domnienka na základe existencie závažných

dôvodov. V tomto smere poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 5 Azs 195/2016 zo dňa
12. septembra 2016.

Žalobca tvrdí, že žalovaný tak nesprávne právne posúdil Článok 3 ods. 2 Nariadenia Dublin III, ktorý mu
pre prípad systémových zlyhaní členských štátov určuje povinný postup, t.j. prechod zodpovednosti na

členský štát vykonávajúci určovanie zodpovedného štátu z dôvodu nemožnosti odovzdania žiadateľa do
iného „zodpovedného členského štátu“. V tomto prípade preto nie je aplikácia článku. 3 ods.2 otázkou
voľnej úvahy, ale priamym právnym následkom vyplývajúcim explicitne z Nariadenia Dublin III.
Z dôvodu, že žalovaný nesprávne právne vec posúdil, tým, že aplikoval Nariadenie Dublin III spôsobom
nekonformným so samotným znením nariadenia, ale aj v rozpore so základnými cieľmi a princípmi

európskeho práva upravujúceho oblasť spoločného európskeho azylového systému a oblasť ochrany
ľudských práv, ako aj, z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako je uvedené v bode Ad 3)
tejto správnej žaloby, žalobca navrhuje, aby súd v súlade s § 220 Správneho súdneho poriadku vydal
rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší.8. Dňa 14.02.2018 Krajský súd rozhodol o nepriznaní odkladného účinku podanej správnej žalobe a
rozhodnutie sa tak stalo vykonateľným.
9. Žalovaný predložil súdu vyjadrenie k správnej žalobe zo dňa 12.02.2018, doručené súdu dňa

14.02.2018, ako aj kompletný administratívny spis, ktorý sa týka danej veci a v ktorom uviedol,
že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, ktorý poukazoval na zlé podmienky v bulharských táboroch
pre cudzincov, a uviedol, že dôkladne preveril, či tieto podmienky neindikujú neľudské či ponižujúce
zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl. vrátane tých. ktorí boli vrátení na územie Bulharska. Poukázal
na tú skutočnosť, že žalobca vo svojej výpovedi ani len nenaznačil skutočnosť, že by sním bolo

v bulharských táboroch zle zaobchádzané, resp. nenaznačil ani všeobecne zlé podmienky v týchto
táboroch z dôvodu systémových nedostatkov. Žalobca je toho názoru, že v tomto prípade je možné
jednoznačne určiť zodpovedný členský štát na posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu,
ktorým je Bulharsko. Vo všeobecnosti platí, že členské štáty si nepreverujú prijímacie podmienky iného
členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom, prezumuje
adekvátneprijímaciepodmienkyazaobchádzaniesožiadateľmivsúladesmedzinárodnýmaeurópskym

právom, ibaže by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností žalobca však ničím nepodložil. Žalovaný
uviedol, že pri posudzovaní žalobcovho konkrétneho prípadu a jeho odovzdania do členského štátu
Bulharska neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle
článku 4 Charty základných práv EÚ. Žalovaný uviedol, že situáciou v Bulharsku sa zaoberal viackrát,
pričom v obdobných prípadoch kontaktoval bulharský partnerský úrad so žiadosťou o doplňujúce záruky

týkajúce sa prijímacích podmienok žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Z odpovedí, ktoré žalovaný
obdržal, je zrejmé, že takéto osoby budú ubytované v otvorenom recepčnom centre, ktoré spĺňa legálne
štandardy a je v ňom poskytnutá zdravotná starostlivosť a taktiež aj pomoc psychológov asociálnych
pracovníkov. Na základe údajov iných členských štátov EÚ získaných v rámci odpovede na položenú
otázku cez Európsku migračnú sieť I.MN, žalovaný môže konštatovať, že takmer všetky členské štáty,

ktoré odpovedali na položenú otázku, pokračujú v transferoch do Bulharska. Ďalej uviedol, že podľa
štatistických údajov EUROSTAT má od začiatku roka 2017 počet žiadostí o udelenie azylu na území
Bulharska skôr klesajúci charakter. Poukázal na to, že Článok 3 ods. 2 na ktorý sa odvoláva žalobca,
nie je relevantný, pretože v zodpovednom štáte neboli preukázané výrazné systémové nedostatky ani
neľudské zaobchádzanie so žiadateľmi. Bulharská republika je členský štát, ktorého príslušný orgán

potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti menovanej o udelenie azylu a vyslovil súhlas s jej
prevzatím na svoje územie. Tento štát je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a
dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom EÚ.

10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3

SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, a riadiac sa ustanovením prvej vety § 216 SSP ods.1, do 90 dní nariadil vo veci
pojednávanie, a to dňa 11.04.2018. Na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalobcu, neúčasť
na pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, súhlasil s tým, aby súd vec prejednal a rozhodol
v jeho neprítomnosti. Súd z tohto dôvodu pojednával v neprítomnosti žalobcu. Na pojednávanie sa

dostavilprávnyzástupcažalovaného.Súdsaoboznámilsobsahompripojenéhoadministratívnehospisu
žalovaného, listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise a prednesom právnej zástupkyne žalobcu
na pojednávaní.

11. Správny súd sa zaoberal preskúmaním dôvodov, ktoré uviedol žalobca v správnej žalobe proti

rozhodnutiu, a to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), že skutkový stav, ktorý vzal
žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom

oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a že v konaní žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

12. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej
podľa § 11 ods. 1 písm. a), c) až f) zákona o azyle a o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne

neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) zákona o azyle, nemá odkladný účinok.
13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach stanovených týmto zákonom.Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 206 ods.1 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona
rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.
14. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 15. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav
veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 16. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny

súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy
aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 17. Podľa § 206
ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach
azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

18. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

19. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska
a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 20. 21. Podľa § 211
ods. 2 SSP, správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako
neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo

proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote do 20 dní od doručenia
rozhodnutia. 22. Podľa § 216 ods.1 SSP, správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od
jej doručenia, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. 24. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po
preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 25. 26. Podľa § 32
ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. 27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov,
ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa
vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia

zaisteného. 28. 29. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o
udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa § 11
ods. 3 veta druhá zákona o azyle, ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie
štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle pri určovaní
členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal

štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritéria a mechanizmy
uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie. Podľa Článku 3 ods. 1, Kapitola II, Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, členské štáty posúdia každú
žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť

posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako
zodpovedný. Podľa Článku 3 ods. 2, Kapitola II, veta prvá Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe
kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola
žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Podľa Článku 7 ods. 1, Kapitola III, Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, 1. kritériá na určenie zodpovedného členského
štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole. 2. Členský štát zodpovedný
podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ
po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Podľa Článku 17 ods. 1,
Kapitola IV, veta prvá Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013,

odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú
ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca
aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
Podľa Článku 21 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013,ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za
zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov
odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal

žiadateľa. 11. K žalobnému bodu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP): Správny súd dospel k záveru, že žalovaný správne
uviedol k námietke žalobcu, ktorý poukazoval na Článok 3 ods. 2 Nariadenia Dublin III, keď nie je
možné určiť zodpovedný štát na základe kritérií uvedených v samotnom nariadení, že za posúdenie
žiadosti je zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. V

danom prípade, sa prihlásila Bulharská republika k zodpovednosti za posúdenie žalobcovej žiadosti o
udelenie azylu. Nie je dôvod domnievať sa, že žalobcovi v Bulharsku by hrozilo zaobchádzanie v zmysle
čl. 4 Charty základných práv Európskej únie a neexistuje ani domnienka dôvodov, že by mu takéto
zaobchádzanie hrozilo. V danom prípade bolo zrealizované odovzdanie žalobcu na územie Bulharskej
republiky, ktorá je členským štátom a ktorého príslušný orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie
žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a vyslovil súhlas s jeho prevzatím na svoje územie. Z tohto

dôvodu nebolo ani povinnosťou žalovaného akýmkoľvek spôsobom odôvodňovať, prečo sa rozhodol
neprevziať zodpovednosť za posúdenie aktuálnej žiadosti žalobcu o azyl. Rozhodnutím žalovaného
bola žiadosť žalobcu o udelenie azylu, zamietnutá ako neprípustná v súlade s ustanovením § 11 ods.
1 písm. c) zákona o azyle. Súd podotýka, že podstatou Nariadenia Dublin III, je totiž určenie kritérií
a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej

príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát, a v prípade, ak sa takáto osoba pohybuje počas
konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej
krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III, členský štát, zodpovedný podľa
kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát
podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. V danom prípade v preskúmavanej veci

je touto krajinou Bulharská republika, v ktorej požiadal žalobca o azyl a na území ktorej sa mal počas
azylovej procedúry zdržiavať, nemal jej územie opustiť a bez príslušných oprávnení sa pohybovať po
územiach iných štátov únie. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,aknebol
použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale
interpretovaný, alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V
danom posudzovanom prípade, žalovaný ako konajúci správny orgán, vyvodil zo správnych skutkových

záverov správne právne závery, aplikoval správny právny predpis, ako aj konkrétne hmotnoprávne
ustanovenia zákona. Preto nemožno prijať záver, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami namietanými
žalobcom. 12.Kžalobnémubodu,žerozhodnutiežalovanéhojenepreskúmateľnéprenezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP): Správny súd dospel k záveru, že žalovanému
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie dôvodov pri posúdení veci alebo zabezpečenie dôkazov, ktoré

by mali za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, nakoľko nebolo v konaní
zistené, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré s ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli
za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona. 13.

K žalobnému bodu, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP): Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný vyhľadal
a do administratívneho spisu založil relevantné informácie z rôznych zdrojov, obsahovo sa viažuce na
dôvody žiadosti o azyl, na ktoré žalobca poukazoval a získal tak dostatok informácií, potrebných ku
kvalifikovanému posúdeniu žalobcovej žiadosti o azyl. Vyjadrenia žalobcu o situácii v Bulharsku sú

čerpané zväčša z informácii od mimovládnych organizácií, ktoré majú výhradne informatívny charakter.
Žiadne právne záväzné akty, ktoré by komplexne zrušili transfery do Bulharska doposiaľ neboli prijaté
a vzhľadom na pozitívny trend zvyšovania kvality azylového systému v Bulharsku, ako je opísaný v
správe Komisie č. 3407817 zo 06. 07. 2017, pravdepodobne ani v blízkej dobe prijaté nebudú. Žalovaný
vzal do úvahy fakty a informácie poskytnuté od overených zdrojov, prípad posudzoval individuálne

vzhľadom na konkrétnu situáciu žiadateľa/žalobcu a aktuálnu situáciu v krajine transferu, s tým, že
žalobca je slobodný muž, bez rodinných príslušníkov a zároveň nie je posudzovaný ako zraniteľný.
Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 23.10.2017, a to z dôvodov obavy
o život v domovskej krajine a že odmieta vycestovať do Bulharska. Podľa ustanovenia § 3 ods. 4zákona o azyle boli preverené daktyloskopické odtlačky prstov žalobcu podľa nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 zo dňa 26.06.2013. Podľa článku 9 ods. 5 Nariadenia Dublin III,
bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že menovaný dňa 18.05.2016 sa pokúsil

získať medzinárodnú ochranu vo forme azylu na území iného členského štátu, t.j. na území Bulharskej
republiky, v ktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu a táto skutočnosť bola potvrdená aj z lustrácií
v systéme Eurodac. Žalovaný zaslal bulharskému partnerskému úradu dožiadanie o prijatie žalobcu
späť na územie Bulharskej republiky, ktorá akceptovala prijatie žalobcu späť podľa čl. 18 ods. 1 písm.
b) Nariadenia Dublin III. So žalobcom bolo zahájené konanie o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a

zákona o azyle pred podaním žiadosti o azyl pod číslom konania MU-DS-360/2017-DZ, ktoré bolo dňa
25.10.2017 zastavené podľa ustanovenia § 46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle z dôvodu vstupu do
azylového konania. V rámci uvedeného konania dublinské stredisko dňa 14.11.2017 zaslalo dožiadanie
o prijatie späť bulharskému partnerskému úradu. Žiadosť o prijatie späť menovaného bola Bulharsku
zaslaná podľa článku 18 ods. 1 písm. b) a zároveň v súlade s článkom 24 nariadenia (EÚ) Č. 604/2013,
podľa ktorého ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c)

alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú
ochranu, považuje za zodpovedný iný členský v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm.
b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. Dňa 17.11.2017
Bulharsko písomne akceptovalo prijatie späť menovaného podľa článku 18 ods. 1 písm. c) nariadenia
(EÚ) č. 604/2013 a zároveň v súlade s článkom 4 nariadenia Komisie (ES) č. 1560/2003, čím súhlasilo

s jeho odovzdaním na svoje územie. Súd mal potvrdené aj z konania č. 6Sa/20/2018, že Bulharská
republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu, podľa Článku 18 ods. 1 písm. c) Nariadenia EP a
Rady (EÚ) a v súlade s Článkom 4 Nariadenia Komisie 1560/2003 a že žalovaný v súlade s Článkom
21 ods.1 a Článkom 28 odsekom 3 citovaného nariadenia, žalobcu odovzdal tomuto zodpovednému
členskému štátu, a to bezodkladne po doručení informácie o akceptácii návratu žalobcu na územie

Bulharskej republiky, v ktorej žiadal žalovaný o udelenie azylu. V danej veci žalovaný správne dospel
k záveru, že Bulharská republika je členský štát EÚ, ktorého príslušný štátny orgán potvrdil svoju
zodpovednosť, a taktiež vyslovil súhlas s odovzdaním žalobcu na jeho územie, a je považovaná za
bezpečnú krajinu pre štátnych príslušníkov tretích krajín. K obave žalobcu z návratu do Bulharskej
republiky, je potrebné uviesť, že žalobca nespĺňa podľa ustanovenia § 39 ods. 1 zákona o azyle ani

jednu z uvedených podmienok, pre ktorú by bolo možné považovať ho za takúto osobu. Bulharská
republika potvrdila, že po transfere žalobcu do Bulharska, mu bude poskytnuté adekvátne ubytovanie,
dostupnosť zdravotnej starostlivosti a v jeho prípade bude postupovať v zmysle európskej a národnej
legislatívy. Bulharská republika je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu
vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom EÚ. Žalobca sa zaoberal aj situáciou v

azylových a zaisťovacích zariadeniach v Bulharsku a vzhľadom na všeobecnú povinnosť členských
štátov. Súd podotýka, že žalovaný sa riadne vysporiadal s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania
doručený dňa 14.12.2017, t.j. pred vydaním rozhodnutia v konaní o udelenie azylu a to pohovorom
so žalobcom, z ktorého nevyplýva žiadna skutočnosť, že by s nim bolo zaobchádzané nevhodným
spôsobom v Bulharskej republike, resp., že by tam v súčasnej dobe existovali systémové nedostatky

alebo nedostatky v prijímacích podmienkach a ani sám žiadateľ sa na tieto podmienky počas pohovoru
nesťažoval. Žalobca preveril situáciu popísanú v správe zo dňa 06.10.2017 v oblasti azylového konania
a prijímacích podmienok v Bulharsku plne obsahom aj aktuálnosťou zodpovedá povinnosti migračného
úradu preveriť podmienky v prijímajúcom členskom štáte. Bulharský azylový systém zaznamenal
markantný pokles počtu žiadateľov keď v treťom kvartáli roku 2016 (júl - september) na území Bulharska

požiadalo o medzinárodnú ochranu 6 435 osôb, pričom o rok neskôr vtom istom časovom období
sa tento počet znížil sedemnásobné na 925 žiadateľov. Bulharsko prijalo dňa 17.03.2017 od Úradu
vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) finančnú dotáciu v hodnote 1,2 milióna eur
za účelom zlepšenia prijímacích podmienok a ochrany utečencov a žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa
na ich území. Ďalšie dotácie v hodnote 1,75 milióna eur boli poskytnuté za účelom zlepšenia podmienok

ubytovaniavprijímacíchakoajzaisťovacíchzariadeniachodŠtátnejagentúrypreutečencovvBulharsku
dňa 23.03.2017. Na základe Migračnému úradu MV SR dostupných správ, zamestnanci Európskej
komisie v súčasnosti navštevujú viacero zariadení v krajine za účelom kontroly využívania uvedených
finančných dotácií. Bulharsko je taktiež podporované vyslaniami expertov v rámci misie Európskej
agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž, pričom ku dňu 27.03.2017 bolo v Bulharsku pridelených 154

expertov. Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu aj základné hygienické potreby a taktiež
majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva žiadateľov. Cieľom
dublinského nariadenia je zabezpečiť promptné určenie zodpovedného členského štátu za žiadosť o
udelenie azylu a tým prispieť k rýchleniu posúdeniu žiadosti o azyl. Treba však brať na vedomie, žežiadatelia nemajú právo vyberať si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti o
azyl. Toto právo prináleží iba členským štátom ako takým, a to v zmysle platných právnych predpisov.
Vzhľadom na hore uvedené, bulharská akceptácia v rámci konania o odovzdaní je platná aj v konaní

o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b odsek 4 zákona o azyle sa v určovaní zodpovedného štátu
príslušného na konanie o udelenie azylu pokračuje v konaní o udelení azylu. V zmysle článku 18 ods.
1 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 604/2013 je členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie
azylu podanej cudzincom. Súd má za to, že žalobca sa s dokladmi založenými v administratívnom spise
oboznámil nahliadnutím do tohto spisu, čo sám aj potvrdil v správnej žalobe. 14. K žalobnému bodu, že

skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym
spisom a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP): Súd mal zistené z administratívneho spisu, že
žalovaný konal v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku v zmysle ktorého bol povinný
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie,
a pritom nebol viazaný len návrhmi účastníkov konania a teda základ napadnutého rozhodnutia nie
je v rozpore s administratívnym spisom. Súd dospel k záveru, že riadne zistil skutkový stav veci a

nemožno mu vytknúť pasivitu v jeho konaní. 15. K žalobnému bodu, že v konaní žalovaného došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Podstatou Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, je totiž určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde
štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát

a v prípade, ak sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou
zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III, Článku 7 odsek 2
Nariadenia EP a Rady (EÚ), členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí
podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu
v členskom štáte. V preskúmavanej veci je týmto štátom Bulharská republika, v ktorom požiadal o

azyl a na území ktorého sa mal počas azylovej procedúry zdržiavať. Žalobca v konaní nepreukázal
zákonný dôvod na opustenie Bulharskej republiky, a bez príslušných oprávnení sa pohybovať po
územiach iných štátov únie. Súd na doplnenie uvádza, že Bulharská republika, je štátom, v ktorom nie
je indikované neľudské, či ponižujúce správania k žiadateľom o azyl a ani tu neboli zistené pochybenia
v tomto smere. Podľa názoru súdu, potreba zvýšeného záujmu o bezpečnostnú situáciu v krajine je

významná v prípade vyhostenia cudzinca do krajiny pôvodu, a nie do krajiny nachádzajúcej sa na
európskom kontinente, naviac takej, ktorá je signatárom medzinárodných dohôd týkajúcich sa azylovej
politiky. Podľa názoru súdu, žalovaný neporušil ustanovenia v správnom konaní a na zistený skutkový
stav aplikoval správne zákonné ustanovenia. V danom prípade je teda príslušná na konanie o udelenie
azylu Bulharská republika, nakoľko žalobca požiadal o udelenie azylu skôr ako v Slovenskej republike.

Z uvedeného dôvodu, správny orgán túto skutočnosť oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie
konania vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského Štátu podľa Nariadenia Dublin
III, ktoré začalo konanie o návrat cudzinca na územie iného členského štátu pod číslom konania MU-
DS-359/2017-Ž a následne bola doručená žalovanému dňa 26.02.2918 informácia o akceptácii návratu

žalobcu na územie Bulharskej republiky. Na pojednávaní vo veci č. k. 6Sa/20/2018, dňa 21.03.2018
právna zástupkyňa žalobcu potvrdila, že žalobca bol dňa 20.03.2018 transportovaný do Bulharskej
republiky. Súd konštatuje, že žalovaný vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne
posúdil, a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti s udelením azylu. V
tejto súvislosti súd uvádza, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb.

(Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania
uviedol. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd uvádza, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o azyle,
ako aj správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32
ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky

zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a
taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu Súd na základe uvedených skutočností dospel k
záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto žalobu podľa ustanovenia § 219 SSP

zamietol. 17. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci. 18. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci plne
úspešnému žalovanému, žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil,a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 19. Žalobca bol v konaní o v konaní neúspešný, a
nakoľko je oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m) zákona č.
71/1992 Zb., súd ho nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

P o u č e n i e :
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§
438 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu

(§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti

musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a
musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie,

údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak:

a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440;
b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol;
c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§

444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §

440 sa podáva (sťažnostné body)d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty
na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).