Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. december 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4CoE/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4499896373
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4499896373.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členiek senátu
JUDr. Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v exekučnej veci oprávneného: AVS spol. s r.o., so
sídlom Nitra, Haškova 5, IČO: 34 122 656, zastúpený: JUDr. Ladislav Barát, advokát, Nitra, Školská
3, proti povinnému: X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., o zaplatenie 1 903,67 € a trov exekúcie, o
odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13Er/663/1999-18 zo

dňa 22.04.2016 v časti náhrady trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13Er/663/1999-18 zo dňa 22.04.2016 v
napadnutej časti p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekučné konanie zastavil. Ďalej rozhodol, že nepriznáva
súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie. Ďalej rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie 57 ods. 1 písm. g), § 58, § 203 a § 235 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len Exekučný poriadok).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade exekučné konanie začalo dňa 03.02.1999, kedy bol
návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi. Súd exekúciu zastavil, nakoľko mal preukázané
z obsahu pripojeného exekučného spisu EX 30/99, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie, s ktorým tvrdením vyjadril oprávnený súhlas. Z vyššie uvedených skutočností preto možno
konštatovať, že prvotná príčina zastavenia exekúcie spočíva v nemajetnosti povinného a teda nie je
možné predmetnú exekúciu vykonať, a teda je tu dôvod, aby súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Súd preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Exekútor má nárok na
náhradu trov exekúcie ( § 200 ods. 1 Exekučného poriadku ) od povinného, ak je vykonanie exekúcie
úspešné, prípadne ak k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku dobrovoľného splnenia povinným až v
priebehu exekúcie. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení do 1.2.2002 predstavuje výnimku
zo zásady zakotvenej v ustanovení § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej náklady za výkon
exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie prichádza do úvahy, iba ak sú splnené zákonné

predpoklady, t. j. ak exekúcia bola zastavená, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná
súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného
treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou
opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie
exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie, venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne
nesplnil (napr. či vymáhaná suma už nedošla na účet v banke oprávneného, či povinný už vypratal byt,

prípadne inú nehnuteľnosť alebo bol pripravený na riadne odovzdanie veci a pod.). V danom prípade
súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekútorovi nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Ak dôjdek zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného, exekútorovi sa prizná náhrada trov exekúcie podľa §
203 ods. 2 Exekučného poriadku, avšak len v tých exekúciách, ktoré boli začaté najskôr dňa 01.02.2002,
čo však nie je naplnené v danom prípade. Znamená to, že oprávnenému by mohla byť uložená

povinnosť na náhradu trov exekúcie exekútorovi jedine pri splnení predpokladov uvedených v § 203
Exekučného poriadku v znení do 01.02.2002, ktoré sú napokon podrobne rozvedené v predchádzajúcej
časti odôvodnenia. Jedným z predpokladov je, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, teda či pri
náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, či pred začatím exekúcie, prípadne v jej
priebehu venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne svoju povinnosť nesplnil.

4. Súd prvej inštancie je toho názoru, že v danom prípade oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie,
keď ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že exekúcia bude bezúspešná z dôvodu nemajetnosti
povinného, nakoľko oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude trvať
takú dlhú dobu, po ktorú sa nepodarí vymôcť vymáhanú pohľadávku. Oprávnený sa skôr snažil uvedenej
situácii predísť a to tým, že krátko po tom, čo exekučný titul nadobudol vykonateľnosť, podal návrh

na začatie exekúcie. Ustanovenie § 203 veta prvá uvádza, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže
súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Slová „môže uložiť oprávnenému“ treba vykladať
nielen ako povinnosť súdu uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, ak dôjde k jej zastaveniu,
ale dáva aj možnosť súdu, aby oprávnenému takúto povinnosť neuložil. Predpokladom uloženia tejto
povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení II. ÚS 12/05 zo dňa 13.1.2005 konštatoval,
že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku, na základe ktorého súd prvej inštancie nezaviazal
oprávneného na náhradu nevyhnutných trov exekúcie, nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto
ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov
zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce

sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie rozhoduje jeho intenzita. Záverom súd uvádza, že exekútorovi nie je možné priznať náhradu
trov exekúcie ani od povinného, pretože exekúcia nebola úspešná, resp. k jej zastaveniu nedošlo v
dôsledku dobrovoľného plnenia zo strany povinného. Obdobný názor s daným postupom vyslovil i
Krajský súd v Nitre vo svojich uzneseniach 26CoE/29/2012-53 zo dňa 28.3.2012 a 15CoE/414/2011-23

zo dňa 31.01.2012. Rovnako i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Mcdo 15/2011 zo
dňa 27.09.2012. Záverom súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej Republiky sp. zn. II.
ÚS 272/08-35 zo dňa 22.08.2008, v ktorom ústavný súd, okrem iného uviedol, že „súdny exekútor
vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa
je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor

má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok
povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, napr. trov exekúcie.

5. Proti tomuto uzneseniu podala súdna exekútorka JUDr. Beatrix Vargová v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Namietala, že právny poriadok v platnom znení do 31.01.2002 neupravoval výslovným

ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zastavenia exekúcie, ak majetok povinného
nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Súd mal danú právnu skutočnosť podriadiť určitému
ustanoveniu zákona za použitia analógie práva. Uviedla, že ak súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, tak postupoval nesprávne, pretože v prípade nemajetnosti
ide vždy o dôvod zastavenia exekúcie pre nemajetnosť ustanovený v § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného

poriadku. Tvrdila, že je bezpredmetné postupovať pri rozhodovaní o trovách exekúcie podľa § 203
Exekučného poriadku v znení platnom do 31.01.2002, pretože dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 58
ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zodpovedá iba procesný postup uvedený v § 203 ods. 2 prvá veta
Exekučného poriadku, v spojení s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je povinný
exekučný súd nielen rozhodnúť o výške trov exekúcie, ale je aj povinný ich úhradou zaviazať povinného.

Z ustálenej judikatúry NSSR vyplýva, že aj v prípade, ak súd exekúciu zastaví z dôvodu podľa § 57 ods. 1
písm.g)Exekučnéhoporiadku,taktoneznamená,žeajvdanomprípadenemôžezasplneniazákonných
podmienok zaviazať úhradou trov exekúcie oprávneného. Na základe uvedeného preto žiadala, aby
sudca priznal exekútorovi ním vyčíslené trovy.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj
postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového
poriadku - ďalej len CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie súdnej
exekútorky nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči
povinnému vykonania exekúcie na vymoženie sumy vo výške 1 903,67 € a trov exekúcie. Poverením

č.k. Er 663/1999-9 zo dňa 19.04.1999 bol poverený vykonaním exekúcie súdny exekútor JUDr. Beatrix
Vargová, Exekútorský úrad so sídlom Nitra, Štefánikova 49 (ďalej len exekútor). Dňa 05.06.2015 bolo
súdu doručené podanie od exekútora, v ktorom navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný nemá
žiadnymajetok,aúvahyoprípadnomnadobudnutímajetkupovinnýmvbudúcnostinemajúžiadnereálne
opodstatnenie. Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

8. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ak tento
zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

9. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa

dokončia podľa doterajších predpisov.

10. Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného do 31. januára 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie,
môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval
oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia

exekúcie.

11. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP"), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý

znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na §
387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k skutočnostiam namietaným súdnym
exekútorom v odvolaní odvolací súd dodáva, že výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje
predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.
Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku v znení platnom
do 31. januára 2002, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie

povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti
oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd
ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať
nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 272/08-35 zo dňa 22.08.2008).

17. Výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom
tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov
zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcesa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie
plne využíva rozsah uváženia (mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. II. ÚS 12/05-4 zo dňa 13.01.2005).

18. Naproti tomu výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého oprávnený vždy nesie zodpovednosť za
zastavenie exekúcie a teda je povinný znášať náhradu trov exekúcie, by očividne obchádzal zákonnú
úpravu uvedenú v ust. § 203 Exekučného poriadku (mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 32/08-11 zo dňa 24.01.2008).

19. Odvolací súd v tejto veci poukazuje na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 297/2010-11 zo
dňa 31.08.2010, ktorého názor si osvojuje, v ktorom Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora
ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status
verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako

slobodné povolanie (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná
jeho procesnej aktivite). V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že
v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone
exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do
značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný

súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je primeraným spôsobom aplikovateľný
aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der
Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené
s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej
strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na

to,žeEurópskysúdpreľudsképrávavysloviltentoprávnynázorvovzťahukvýkonupovolaniaadvokáta.

20. Odvolací súd sa ďalej v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že
oprávnenýnezavinilzastavenieexekúcie,keďaniprináležitejopatrnostinemoholpredvídať,žeexekúcia
bude bezúspešná z dôvodu nemajetnosti povinného, nakoľko oprávnený nemohol ani pri náležitej

opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude trvať takú dlhú dobu, po ktorú sa nepodarí vymôcť vymáhanú
pohľadávku. Oprávnený sa skôr snažil uvedenej situácii predísť a to tým, že krátko po tom, čo exekučný
titul nadobudol vykonateľnosť, podal návrh na začatie exekúcie. Ustanovenie § 203 veta prvá uvádza,
že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Slová
„môže uložiť oprávnenému“ treba vykladať nielen ako povinnosť súdu uložiť oprávnenému, aby nahradil

trovy exekúcie, ak dôjde k jej zastaveniu, ale dáva aj možnosť súdu, aby oprávnenému takúto povinnosť
neuložil. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného
zavinenia na zastavení exekúcie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení II. ÚS 12/05
zo dňa 13.1.2005 konštatoval, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku, na základe ktorého
súd prvej inštancie nezaviazal oprávneného na náhradu nevyhnutných trov exekúcie, nie je v rozpore

s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť
nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje
možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon
aj to, že aj keby tu bolo zavinenie rozhoduje jeho intenzita. Exekútorovi preto nie je možné priznať
náhradu trov exekúcie ani od povinného, pretože exekúcia nebola úspešná, resp. k jej zastaveniu

nedošlo v dôsledku dobrovoľného plnenia zo strany povinného.

21. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).