Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/575/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5109207624.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa: C. R., nar. XX. XX.
XXXX, bytom A., M. X, zastúpeného Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom A., Q.
X proti odporcovi: Start People, s.r.o., so sídlom Bratislava, Drieňová 1H, IČO: 35 726 768, zastúpenému
JUDr. Petrom Joanidisom, advokátom so sídlom F., M. XX/B, o náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu

odporcu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 18C/50/2009-816 zo dňa 22.
5. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmurčil,žepracovnýpomernavrhovateľazaloženýpracovnou
zmluvou zo dňa 1. 9. 2004 v znení dodatkov č. 1 a 2 končí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku,
ako aj vo výroku, ktorým návrh vo zvyšnej časti zamieta vo vzťahu k navrhovateľovi, odvolaním
nenapadnutých, o s t á v a nedotknutý.

Vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 26.
2. 2009 do 6. 6. 2012 vo výške 30 676,20 eur, rozsudok okresného súdu
p o t v r d z u j e .

V ostatných výrokoch, ktorým zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za
obdobie od 7. 6. 2012 do 22. 5. 2015 vo výške 51 407,76 eur, ako aj ktorým návrh vo zvyšnej časti

zamieta vo vzťahu k odporcovi a o náhrade trov konania a náhrade trov štátu rozsudok z r u š u j ea
v tejto časti v r a c i avec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou
zmluvou zo dňa 1. 9. 2004 v znení dodatkov č. 1 a 2 končí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Odporcovi stanovil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 26. 2. 2009 do 6. 6.
2012 vo výške 30 676,20 eur a náhradu mzdy za obdobie od 7. 6. 2012 do 22. 5. 2015 vo výške 51
407,76 eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 2
994,02euraodporcajepovinnýnahradiťtrovyštátuvovýške268,65eur,vlehote3dníodprávoplatnosti
rozsudku.
Prvostupňový súd pri rozhodovaní o jednotlivých nárokoch vychádzal z ustanovení Zákonníka práce,
najmä § 79 ods. 2, § 134 a § 142, pričom konštatoval, že medzitýmnym rozsudkom zo dňa 26. 5.
2011 bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru odporcu s navrhovateľom

zo dňa 25. 2. 2009. Následne prvostupňový súd rozhodoval o nárokoch z neplatného rozviazania
pracovného pomeru a o náhrade mzdy. Rozhodoval tiež o vzájomnom návrhu odporcu, ktorý požadoval
určiť, že od odporcu, hoci došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, nemožno spravodlivopožadovať, aby navrhovateľa ako zamestnanca naďalej zamestnával. Prvostupňový súd priznal
navrhovateľovi náhradu mzdy od 26. 2. 2009 (kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní) do
26. 2. 2010 v celom rozsahu (za 12 mesiacov), za ďalšie obdobie do právoplatnosti medzitýmneho

rozhodnutia, t.j. do 6. 6. 2012 vo výške krátenej o 50 % z dôvodu nečinnosti navrhovateľa počas sporu
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keď tento ani raz neprejavil záujem reálne pokračovať v
práci, ako aj z ďalších dôvodov, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, najmä pre vykonávanie prác pre
konkurenčný subjekt, čo mu nedovoľovala pracovná zmluva. Obdobie po právoplatnosti rozhodnutia o
skončení pracovného pomeru hodnotil ako prekážku na strane zamestnávateľa, ktorú vytvoril tým, že

neumožnil navrhovateľovi výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy. Navrhovateľovi tak za obdobie od 7.
6. 2012 do 22. 5. 2015 (vyhlásenie rozsudku) priznal nárok v celom rozsahu s konštatovaním, že v tomto
prípade nemá možnosť moderácie (nepriznania, resp. zníženia) priznávanej náhrady mzdy. Vo zvyšnej
časti návrh zamietol. Prvostupňový súd zároveň vyhovel návrhu odporcu a konštatoval, že nemožno
spravodlivo od neho žiadať, aby naďalej navrhovateľa zamestnával a prideľoval mu prácu. Ukončil tak
pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 1. 9. 2004 v znení dodatkov dňom

právoplatnosti rozhodnutia dôvodiac, že nemôže o skončení pracovného pomeru rozhodovať spätne.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na pomer úspechu účastníkov v
konaní.
O trovách štátu rozhodoval súd podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. opätovne poukazujúc na úspech
účastníkov v konaní.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
odporca. Uviedol, že sa nestotožňuje so žiadnym z výrokov prvostupňového súdu, avšak za nesprávne
považuje výroky označené II. až V. z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, f/ O.s.p., resp.
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

vzhľadom na nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami a argumentáciou odporcu, nedostatočné
vyhodnotenie dôkazov a tomu korešpondujúce nesprávne zistenie skutkového stavu spôsobuje podľa
neho nepreskúmateľnosť rozsudku, ba dokonca sa mu javí ako arbitrárne. V odvolaní opakovane
posudzoval dôvody medzitýmneho rozsudku, ktorým súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Tiež komentoval predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré však

bolo odvolacím súdom zrušené. Odvolací súd potom ustálil rozsah odvolania z návrhu o čom a ako
má súd v odvolacom konaní rozhodnúť, kde žiadal odvolateľ nepriznať náhradu mzdy navrhovateľovi
vôbec v rozsahu zákonného znenia ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a s ohľadom na to žiadal
rozsudok prvostupňového súdu zmeniť, resp. v prípade potvrdenia rozsudku žiadal odvolateľ pripustiť
dovolanie.Odvolacísúdviazanýrozsahomodvolaniasapotomzaoberaldôvodmiodvolaniasmerujúcimi

k jednotlivým napadnutým výrokom rozsudku prvostupňového súdu (výroky, ktorými súd priznal
navrhovateľovi náhradu mzdy, resp. rozhodoval o trovách konania). Podľa odvolateľa rozhodnutie
o priznaní náhrady mzdy je rozhodnutím arbitrárnym, nemajúcim oporu v platnom znení Zákonníka
práce. Poukázal na skutočnosť, že dňa 19. 7. 2012 s doplnením 8. 8. 2012 podal vzájomný návrh, v
zmysle ktorého žiadal o rozhodnutie skončenia pracovného pomeru navrhovateľa, a preto nárok na

náhradu mzdy uplatnený v konaní bol nárok podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a prvostupňový súd
mal rešpektovať toto ustanovenie a moderovať celú výšku priznanej náhrady mzdy, a to v zmysle
žiadosti odporcu zo dňa 30. 5. 2013 a túto vôbec nepriznať navrhovateľovi, prípadne túto znížiť.
Nesúhlasil so zdôvodnením rozsudku, keď tento o 50 % krátil náhradu mzdy za určené obdobie z
toho dôvodu, že navrhovateľ, ani odporca nedali žiadny podnet na pokračovanie v práci. V tomto

prípade okresný súd opomenul svoj právny názor subsumovať pod príslušné ustanovenie Zákonníka
práce, na základe ktorého by mal byť odporca v čase do rozhodnutia o platnosti alebo neplatnosti
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomerupovinnýprideľovaťprácunavrhovateľovi,nazákladektorého
by mal vyvíjať akúkoľvek aktivitu voči navrhovateľovi a na základe ktorého by mal neplniť zákonnú
povinnosť a akú. Podľa odvolateľa zamestnávateľ má v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce povinnosť

poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Je tu teda povinnosť vo vzťahu k náhrade mzdy, nie vo vzťahu
k prideľovaniu práce. Pokiaľ by v tomto období vyzýval odporca navrhovateľa na nástup do práce,
deklaroval by tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25. 2. 2009 považuje aj samotný
odporca za neplatné. Veď do právoplatného rozhodnutia súdu o určení platnosti alebo neplatnosti
skončenia pracovného pomeru nemohlo byť žiadnemu účastníkovi konania zrejmé, či bude návrhu

vyhovené alebo či bude zamietnutý. Odporca tak považoval skončenie pracovného pomeru za platné a
odporca tak bol priamo postihovaný a sankcionovaný súdom za to, že uplatňoval svoje ústavné právo
na súdnu ochranu, že využíval v maximálnej miere dostupné, zákonné a procesné možnosti, aby sa
bránil návrhu navrhovateľa, aby napravil enormné množstvo pochybení prvostupňového súdu v tomtokonaní. Nejasné podľa odvolateľa je aj to, na základe akej právnej kvalifikácie i dôvodov priznal súd
náhradu mzdy za obdobie od 7. 6. 2012 do 22. 5. 2015, aj keď súd poukazuje na ust. § 142 ods. 3
Zákonníka práce, súd potom konal v rozpore s ust. § 153 ods. 2 O.s.p., nakoľko prekročil návrh účastníka

- navrhovateľa a priznal mu náhradu z iného právneho titulu, z akého sa návrhu vo veci domáhal. V
tejto súvislosti poukazoval aj na svoj vzájomný návrh, o ktorom tiež mohol prvostupňový súd rozhodnúť
medzitýmnymrozsudkom,čímbyeliminovalrizikozbytočnéhoaneúčelnéhorastunárokovnavrhovateľa
na náhradu mzdy, ktoré bolo flagrantné zrejme vzhľadom na prieťahy v konaní a jeho neúmerne trvajúcu
dĺžku. Odvolateľ považoval za nie celkom zrozumiteľný aj výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti návrh

zamietol. Súd tu podľa neho riadnym spôsobom nešpecifikoval a nekonkretizoval, ktorého účastníka
návrh sa zamieta a v akej časti, prípadne v akej výške. Pokiaľ v odvolaní boli napadnuté výroky o trovách
konania účastníkov, resp. štátu, tu poukazoval odvolateľ na nesprávnosť výpočtu pomeru úspechu
účastníkov v konaní, nakoľko aj jemu bolo vyhovené vo vzájomnom návrhu, avšak nijako sa to do
hodnotenia úspechu nepremietlo.

K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril navrhovateľ. Podľa jeho názoru súd
dostatočným spôsobom zdôvodnil rozhodnutie, pričom argumenty sú jasné a presvedčivé. Všetky
dôvody, na ktoré poukazuje odvolateľ v odvolaní, sú neopodstatnené a irelevantné. Odporca sa
podľa obsahu odvolania nevie zmieriť s tým, že súd právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom
o neplatnom skončení pracovného pomeru. Pokiaľ aj odporca vo vzájomnom návrhu poukazuje na

porušovanie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa (nevrátené auto, mobil, PN, atď.), na tieto
dôvodyniejemožnéprihliadať,nakoľkonanichnebolozaloženéokamžitézrušeniepracovnéhopomeru.
To bolo dané z iných dôvodov, ktoré súd riadnym spôsobom vyhodnotil. Rozhodnutie súdu o náhrade
mzdy považuje navrhovateľ za správne, prvostupňový súd vecne odôvodnil výpočet náhrady mzdy
s použitím právnej argumentácie a aplikácie príslušných ustanovení Zákonníka práce. Odporca po

tom, ako mu navrhovateľ oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, mu prácu neprideľoval, ani mu
neumožňoval pokračovať v práci po tom, čo ho navrhovateľ niekoľkokrát vyzval na túto možnosť po
právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Pokiaľ by mu odporca umožnil pokračovať v práci, aj keď
nesúhlasilsnázoromnavrhovateľaoneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,bolbysavyholnáhrade
mzdy v takej výške, na ktorú v odvolaní sám poukazuje. Spory o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru sú vždy spojené s nárokom na náhradu mzdy, čo odporca vedel a v rámci eliminácie týchto
nárokov mohol navrhovateľa hocikedy počas súdneho sporu vyzvať na výkon práce v zmysle pracovnej
zmluvy. Tu sa odporca mylne domnieva, že vyzvaním navrhovateľa na výkon práce by deklaroval, že
okamžité skončenie pracovného pomeru by aj sám považoval za neplatné. Nárok na náhradu mzdy v
súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru je právo navrhovateľa vyplývajúce zo zákona,

ktoré odporca nijakým spôsobom nemôže spochybňovať. Nemožno súhlasiť ani s názorom odporcu
v tom, že navrhovateľ si úmyselne vytvára zdroj získania obrovského finančného profitu za to, že nič
nerobí, sedí doma a čaká na právoplatné rozhodnutie súdu. Takéto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko
odporca si neustále hľadá zamestnanie, je evidovaný na úrade práce a v súčasnosti vykonáva aktivačné
práce. V tomto prípade navrhovateľ poukazuje na to, že keby odporca nebol skončil pracovný pomer

neplatne a keby nebol vlastnou vinou celý súdny spor naťahoval, nebola by náhrada mzdy priznaná v
takejvýške,ktorúodporcanapáda.Žiadal,abyodvolacísúdnadôvodyodvolanianeprihliadalarozsudok
prvostupňového súdu potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v napadnutých
častiach podľa § 219 O.s.p., resp. podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., čiastočne potvrdil, prípadne v
ostatných napadnutých výrokoch a v nadväzujúcich výrokoch o trovách konania zrušil a v tej časti vrátil
vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo spisu, vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a preskúmavaného rozsudku,
predmetom konania bolo posúdiť platnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, resp. následne
rozhodnúť o nárokoch z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle jednotlivých ustanovení
Zákonníka práce. Návrhom zo dňa 1. 4. 2009 sa domáhal navrhovateľ určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s tým, že skončenie pracovného pomeru malo

nastať dňa 25. 2. 2009. Prvostupňový súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o tom, že skončenie
pracovného pomeru je neplatné, čo potvrdil odvolací súd rozsudkom zo dňa 31. 5. 2012, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 6. 6. 2012. V ďalšom sa potom prvostupňový súd zaoberal len nárokmi navrhovateľa
uplatnenými v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, resp. vzájomným návrhomodporcu, aby súd ukončil pracovný pomer medzi účastníkmi z dôvodu, že od zamestnávateľa nemožno
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Prvostupňový súd vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 20. 6. 2013, ktorým rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu

mzdy a zamietol vzájomný návrh odporcu na určenie, že pracovný pomer skončil z iných dôvodov.
Uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30. 9. 2013 okrem výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa vo
zvyšnej časti zamietol, rozsudok v ostatných výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, pričom aj z vyjadrení účastníkov, resp.
predchádzajúceho súdneho rozhodnutia (zamietnutie zvyšku nárokov navrhovateľa) súdu je

nepochybné, že dňa 25. 2. 2009 odporca vykonal okamžité skončenie pracovného pomeru s
navrhovateľom, pričom súd rozhodol o neplatnosti tohto úkonu a medzitýmny rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 6. 6. 2012. Nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru posudzoval súd
odo dňa 26. 2. 2009, kedy navrhovateľ oznámil, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného
pomeru odporcovi a trvá na ďalšom zamestnávaní. Tiež nie je sporná vypočítaná výška priemernej
mesačnej mzdy navrhovateľa v sume 1 426,80 eur. Odvolací súd ďalej vychádza z toho, že právoplatne

bolo rozhodnuté o skončení pracovného pomeru navrhovateľa založeného pracovnou zmluvou zo
dňa 1. 9. 2004 v znení jej dodatkov dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku prvostupňového
súdu v tejto časti. Týmto výrokom bolo vyhovené odporcovmu vzájomnému návrhu a proti nemu
sa navrhovateľ neodvolal. Navrhovateľ tiež nepodal odvolanie voči výroku, ktorým súd vo zvyšnej
časti žalobný návrh zamietol (teda znížil náhradu mzdy a nepriznal túto v celej požadovanej výške

navrhovateľovi). Odvolanie sa tak týkalo len návrhu, ktorým odporca požadoval rozhodnúť tak, že
súd neprizná žiadnu náhradu mzdy navrhovateľovi. Pokiaľ súd posudzoval vzájomný návrh odporcu
(jeho dôvody), je potrebné pripomenúť, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo nesplnenie
písomného pokynu nadriadeného dňa 9. 1. 2009, nesplnenie pokynu dňa 1. 2. 2008 na aktualizáciu
databázy kontaktov, nesplnenie ústneho pokynu nadriadeného dňa 2. 2. 2009 a využívanie služobného

telefónu na uskutočnenie súkromných hovorov v období jún až december 2008. Dôvodmi vzájomného
návrhu odporcu bolo najmä zistenie, že navrhovateľ pracoval v prospech primárnej konkurencie
spoločnosti odporcu, a to spoločnosť INDEX NOSLUŠ. Ďalšie dôvody mali spočívať v správaní sa
navrhovateľa k spolupracovníkom (náladový, arogantný).

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav prvostupňový súd po tom, čo bolo právoplatne rozhodnuté
o neplatnom skončení pracovného pomeru, správne rozhodoval o nárokoch v zmysle § 79 ods. 1
Zákonníka práce. S právnym posúdením, ako aj aplikáciou jednotlivých ustanovení Zákonníka práce
sa odvolací súd stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, keď počas sporu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru posudzoval vznik nárokov v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, resp.

po skončení sporu posudzoval nároky v zmysle § 142 Zákonníka práce. Priemerná výška zárobku
navrhovateľa nie je sporná a táto predstavuje sumu 1 426,80 eur mesačne. Tiež bol správny postup,
keď prvostupňový súd odpočítal z náhrady obdobie práceneschopnosti navrhovateľa.
Odvolací súd sa stotožnil s tým, že za prvých 12 mesiacov po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
patrí navrhovateľovi náhrada v celej výške priemernej mzdy, teda za obdobie od 26. 2. 2009 do 26. 2.

2010 mimo dní PN suma 11 283,20 eur. Za ďalšie obdobie (27. 2. 2010 až 6. 6. 20102) vypočítal súd
náhradu v celkovej výške 38 786,- eur, avšak túto krátil o polovicu na sumu 19 393,- eur. Aj s týmto
postupom sa odvolací súd stotožnil s tým, že takéto ustálenie výšky náhrady sa zdá spravodlivé pre
navrhovateľa, nakoľko v tomto období preukázateľne vyvíjal aktivity pri hľadaní si pracovného miesta,
evidovaný bol úradom práce a dokladoval jednotlivé ponuky o zamestnanie, ktorými sa prezentoval u

potencionálnych zamestnávateľov. Odvolací súd neoponuje odporcovi v tom, že sám mal byť aktívny
pri pozývaní navrhovateľa do práce v čase, keď prebiehal spor o (ne)platnosť skončenia pracovného
pomeru, tu skôr akceptoval záver súdu o tom, či navrhovateľ skutočne urobil všetko pre to, aby získal
pracovné uplatnenie na trhu práce vzhľadom na jeho schopnosti, možnosti, vzdelanie, zdravotný stav. V
tomto smere potom odvolanie odporcu smerujúce k tomu, aby súd za toto hodnotené obdobie nepriznal

žiadnu náhradu mzdy navrhovateľovi, nepovažoval za dôvodné.
Iná situácia podľa názoru odvolacieho súdu nastala po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru medzi účastníkmi, teda po dni 6. 6. 2012. Vzhľadom na právoplatný výrok o
skončení pracovného pomeru odporcu s navrhovateľom z dôvodov tých, že nemožno od odporcu
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - navrhovateľa naďalej zamestnával, sa javí ako nelogické,

aby za toto obdobie poskytoval náhradu mzdy. Aj keď správne prvostupňový súd poukázal na ust. § 142
ods. 3 Zákonníka práce, nejedná sa už o nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko
o tom bolo právoplatne rozhodnuté a platí fikcia, že pracovný pomer naďalej trvá a vzájomné práva
a povinnosti účastníkov pracovného pomeru sa spravujú opäť len pracovnou zmluvou a príslušnýmipracovnoprávnymi predpismi. Správne v tomto prípade poukázal prvostupňový súd na to, že z hľadiska
existencie prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je
spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže

zamestnávateľ ovplyvniť. Pokiaľ však prvostupňový súd rozhodol o tom, že nemožno spravodlivo žiadať
od odporcu, aby napriek rozhodnutiu o neplatnom skončení pracovného pomeru naďalej navrhovateľa
zamestnával, v tomto smere však prvostupňový súd neskúmal, či by poskytnutie náhrady mzdy nebolo
v rozpore s dobrými mravmi. Zákonník práce vo viacerých prípadoch poukazuje na dobré mravy, napr.
hneď v čl. 2 je uvedené, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť

v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (obdobne § 13 ods. 3 Zákonníka práce).
Pokiaľ teda na jednej strane prvostupňový súd uznal dôvody vzájomného návrhu odporcu a rozhodol,
že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby po rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru naďalej navrhovateľa zamestnával, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby mu však naďalej
mal odporca platiť náhradu mzdy (súd uznal nemožnosť ďalej zamestnanca zamestnávať, formálne

je teda vytvorená prekážka v práci, pretože mu zamestnávateľ prácu neprideľuje, avšak takýto stav
umožňuje samotný Zákonník práce v ust. § 79 ods. 1 tým, že ak sú na to dôvody, nemožno splnenie
týchto podmienok (naďalej zamestnanca zamestnávať) od zamestnávateľa žiadať). Formálne teda
existuje prekážka o výkone práce na strane zamestnávateľa, avšak v tomto konkrétnom prípade
súd rozhodol o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej

zamestnával. Aj keď pracovný pomer podľa výroku súdu skončil až právoplatnosťou rozsudku v tejto
časti, nič to nemení na tom, že za obdobie, kedy „nebolo spravodlivé“ zamestnanca ďalej zamestnávať,
aby mu za toto obdobie bola poskytnutá náhrada mzdy. V tejto časti potom odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zrušil, ako aj vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zo strany odporcu
voči navrhovateľovi zamietnutý (v tej časti, kde sa domáhal nepriznania žiadnej náhrady mzdy, okrem

potvrdenej časti rozsudku za obdobie do 6. 6. 2012). V súvislosti s tým potom zrušil súd aj nadväzujúce
výroky o náhrade trov konania účastníkov, resp. štátu.

Právo na súdnu ochranu okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú

avykonávajújednotlivéustanoveniaObčianskehosúdnehoporiadku.Obsahomprávanasúdnuochranu
v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala
v dvojinštančnom konaní. Vzhľadom na tieto zákonné ustanovenia neostávalo odvolaciemu súdu iné,
ako vo výrokovej časti rozsudku vo vymedzenom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pokiaľ odvolací súd časť výroku rozsudku prvostupňového súdu potvrdil, v tomto smere konštatuje,
že prvostupňový súd riadnym spôsobom zistil skutkový stav, vec správne posúdil a aplikoval príslušné
zákonné ustanovenia. V tomto smere sa v potvrdzujúcej časti odvolací súd s rozsudkom prvostupňového
súdu stotožňuje a na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

Výroky, ktoré odvolaním neboli napadnuté, ponechal odvolací súd nedotknuté.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.