Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. november 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/289/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5109207624.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: C. R., nar. XX. XX. XXXX,
bytom A., M. X, zastúpeného Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Žilina,
Hviezdoslavova 6 proti žalovanému: Start People, s.r.o., so sídlom Bratislava, Drieňová 1H, IČO: 35 726
768, zastúpenému JUDr. Petrom Joanidisom, advokátom so sídlom F., M. XX/B, o náhradu mzdy, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 18C/50/2009-956 zo dňa 03. 06. 2016,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný zaplatiť
žalobca v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči

žalovanému náhrady mzdy za obdobie od 07. 06. 2012 do 01. 08. 2015 z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru. Rozhodnutie o trovách konania si súd vyhradil na samostatné rozhodnutie do
30 dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení prvoinštančný súd uviedol, že medzi účastníkmi sa
viedlo konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, pričom predchádzajúcimi
rozhodnutiami súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25. 02. 2009 medzi
žalobcom a žalovaným je neplatné a z titulu náhrady mzdy bola priznaná žalobcovi za obdobie od 26.

02. 2009 do 06. 06. 2012 náhrada vo výške 30 676,20 eur. Prvoinštančný súd tiež predchádzajúcim
rozhodnutím určil, že pracovný pomer žalobcu založený pracovnou zmluvou zo dňa 01. 09. 2004
končí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával. Zamietnutie náhrady mzdy za obdobie
od 07. 06. 2012 do 01. 08. 2015 zdôvodnil prvoinštančný súd s poukazom na § 142 ods. 3 Zákonníka
práce, resp. čl. 2 Zákonníka práce tak, že vzhľadom na dôvody skončenia pracovného pomeru by bolo v
rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi náhradu mzdy, keď súd už právoplatne posúdil, že by bolo

nespravodlivé požadovať od žalovaného naďalej žalobcu zamestnávať. Rozhodnutie o trovách konania
zdôvodnil súd s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
žalobca. Považuje ho za nesprávne s tým, že súd rozhodol na základe nesprávneho posúdenia
skutkového stavu veci. Podľa jeho názoru ust. § 142 Zákonníka práce nepripúšťa krátenie ani

nepriznanie náhrady mzdy, a preto žalobcovi jednoznačne patrí náhrada za požadované obdobie od 06.
06. 2012 do 01. 08. 2015 v plnej výške. Ustanovenie § 142 Zákonníka práce neumožňuje nepriznať,
resp. krátiť náhradu mzdy ani s prihliadnutím na dobré mravy. Súd sa mal zamerať na správaniežalovaného po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda či naďalej
mu bola prideľovaná práca a či mu žalovaný umožnil plniť si svoje pracovné povinnosti. Pokiaľ súd
právoplatne rozhodol o skončení pracovného pomeru k 01. 08. 2015, je povinný priznať aj náhradu

mzdy do dňa skončenia pracovného pomeru bez ohľadu na dobré mravy alebo nie. Žalobca popieral
akékoľvek neprofesionálne, resp. iné nevhodné správanie sa voči svojmu zamestnávateľovi. Súd zrejme
pri vyhodnotení dôkazov opomenul vyhodnotiť svedecké výpovede ostatných svedkov, ktoré opísali
žalobcu ako nekonfliktného človeka, ktorý vedel vždy pomôcť a poradiť. Žiadal, aby odvolací súd
rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby vo

veci rozhodol a náhradu mzdy priznal v plnej výške.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním

napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Ako vyplynulo z preskúmavaného rozsudku, spisového materiálu a podaného odvolania žalobca
žiadal zaplatiť v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru náhradu mzdy do 01. 08. 2015,
kedy nadobudol právoplatnosť výrok rozsudku prvoinštančného súdu o skončení pracovného pomeru

z dôvodov, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. V
konaní sa prejednávala neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom medzitýmnym rozsudkom
rozhodol súd, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Žalovanému súd uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 26. 02. 2009 do 06. 06. 2012 vo výške 30 676,20 eur. Súd
zároveň právoplatne rozhodol o tom, že pracovný pomer žalobcu v organizácii žalovaného netrvá, ale

skončil dňom 01. 08. 2015 z dôvodov, že od žalovaného nemožno spravodlivo žiadať, aby žalobcu
naďalej napriek neplatnému skončeniu pracovného pomeru zamestnával. V dôvodoch rozhodnutia,
ktorými vyslovil, že nie je spravodlivé od zamestnávateľa naďalej žalobcu zamestnávať, uviedol, že tento
vykonával práce v prospech primárnej konkurenčnej spoločnosti (INDEX NOSLUŠ), pričom pracovník
bol vo vedúcej funkcii a bol si vedomý svojich povinností vyplývajúcich mu z pracovnej zmluvy. Ďalším

dôvodom bol neprofesionálny prístup ku kolegom ako spolupracovníkom, ako aj skutočnosť, že po
vydaní medzitýmneho rozsudku, ktorým súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nebol v
prevádzke zamestnávateľa žiadať, aby mu bola práca prideľovaná. Prvoinštančný súd tiež konštatoval,
že nemôže pracovný pomer z vyššie uvedených dôvodov ukončiť spätne, ale ku skončeniu dôjde
až právoplatnosťou rozsudku. Voči tomuto rozhodnutiu sa žalobca neodvolal, a preto v tejto časti

sa stal rozsudok právoplatný. Prvoinštančný súd tak posudzoval, či aj za obdobie, keď uznal, že od
zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, by mu mal
vyplácať finančné prostriedky predstavujúce náhradu mzdy. Už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
odvolací súd poukázal na skutočnosť, že po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru medzi účastníkmi, teda po dni 06. 06. 2012 sa už nejedná o nárok z neplatného

skončenia pracovného pomeru a platí fikcia, že pracovný pomer naďalej trvá a vzájomné práva a
povinnosti účastníkov pracovného pomeru sa spravujú opäť len pracovnou zmluvou a príslušnými
pracovnoprávnymi predpismi. Pokiaľ však prvostupňový súd rozhodol o tom, že nemožno spravodlivo
žiadať od žalovaného, aby napriek rozhodnutiu o neplatnom skončení pracovného pomeru naďalej
žalobcu zamestnával, neskúmal, či by poskytnutie náhrady mzdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čl. 2 Zákonníka práce, kde je uvedené, že výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov (obdobne § 13 ods. 3 Zákonníka práce). Pokiaľ teda prvoinštančný súd
uznal dôvody vzájomného návrhu žalovaného a rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať,

aby po rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru naďalej žalobcu zamestnával, bolo
by v rozpore s dobrými mravmi, keby mu však naďalej mal žalovaný platiť náhradu mzdy (súd uznal
nemožnosť ďalej zamestnanca zamestnávať), formálne je teda vytvorená prekážka v práci, pretože
mu zamestnávateľ prácu neprideľuje, avšak takýto stav umožňuje samotný Zákonník práce v ust. §
79 ods. 1 tým, že ak sú na to dôvody, nemožno plnenie týchto podmienok (naďalej zamestnanca

zamestnávať) od zamestnanca žiadať. Formálne teda existuje prekážka vo výkone práce na strane
zamestnávateľa, avšak v tomto konkrétnom prípade súd rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo
žiadať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Pokiaľ teda prvoinštančný súd po doplnení dokazovania
a vyhodnotení zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že za uvedené obdobie (keď konštatoval,že nie je spravodlivé požadovať od zamestnávateľa, aby naďalej zamestnanca zamestnával, a teda
mu aj prideľoval nejakú prácu a platil za to mzdu), nebolo by spravodlivé, aby za tejto situácie bola
zamestnancovi poskytovaná náhrada mzdy. V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd

vyslovil právny názor, ktorý prvoinštančný súd akceptoval a na ktorý aj pri prejednaní tohto odvolania
odvolací súd poukazuje. V tejto súvislosti nebolo potom podstatné, či prvoinštančný súd bral do
úvahy výpovede všetkých svedkov ohľadom správania sa žalobcu v zamestnaní, resp. v styku s
ostatnými spolupracovníkmi, pretože rozhodnutie o nemožnosti žiadať od žalovaného naďalej žalobcu
zamestnávať je právoplatné, a tým dané aj jeho dôvody.

6. Odvolací súd tak dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k
skutkovýmaprávnymzáverom,sktorýmisaodvolacísúdvplnomrozsahustotožňujeanaktorévzmysle
ust. § 387 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220
CSP zdôvodnil. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako
vecne správny potvrdil s tým, že o trovách konania rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.

7. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).