Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116887687
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116887687.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu
a sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a
Slovenská republika s.r.o., so sídlom Československé armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, Česká
republika, právne zastúpené ŠMÍDA advokátní kancelář, s.r.o., so sídlom Svornosti 43, 821 09 Bratislava
proti žalovanej: U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX V., právne zastúpená JUdr.

Igorom Šafrankom, Advokátska kancelária so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
o zaplatenie 3.773,58 eura s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
9Csp/2/2016-71 zo dňa 20.04.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku nad 122,86 eura, vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 1.021,41 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 04.10.2014 až do zaplatenia zastavil.
Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.435,49 eura, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.Vprevyšujúcejčastižalobuzamietol.Vyslovil,žežalobcanemánároknanáhradutrovkonania
a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 1 ods. 1, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a uviedol, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou zmluvu o úvere
dňa 18.08.2008, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 3.983,27 eura pri úrokovej sadzbe
13,95 % ročne, výške mesačnej splátky 76,58 eura, splatnosti prvej splátky 18.09.2008 pri počte splátok
84 s tým, že splatnosť splátok mesačne bola stanovená k 18. dňu v kalendárnom mesiaci a konečná

splatnosť úveru bola určená k 18.08.2015. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) bola
vo výške 17,05 %, priemerná hodnota RPMN 16,64 % s tým, že zároveň sa žalovaná zaviazala zaplatiť
spracovateľský poplatok vo výške 89,59 eura a poplatok za správu úveru 1,99 eura mesačne. Dňa
16.08.2010 bol uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve o úvere, ktorý sa týkal zníženia splátok na sumu 20,-
eur mesačne na čas od 18.08.2010 do 17.02.2011. Právny predchodca žalobcu k 03.10.2014 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru s tým, že pohľadávka bola vo výške 3.798,58 eura. Podľa platobnej histórie

predloženej žalobcom žalovaná uhradila 3.311,07 eura, ktorá suma bola započítaná vo výške 1.009,78
eura na istinu, 362,97 eura na poplatok za správu úveru a spracovateľský poplatok 1.739,28 eura na
riadny zmluvný úrok, 199,04 eura na úrok z omeškania. Po právnom posúdení uplatneného nároku súd
prvej inštancie uviedol, že v zmysle zostavy prehľadu úveru nad archívom zo strany žalovanej bola
uhradená celkom suma 3.860,40 eura, z toho na istine 952,91 eura, na poplatkoch 313,33 eura, na
riadnom úroku 2.381,80 eura a na úroku z omeškania 212,36 eura. Žalobca opakovanie v každom

podaní uvádzal inú celkovú sumu uhradenú žalovanou, a preto súd vychádzal zo sumy pre žalovanú
najpriaznivejšiu, a to vo výške 3.860,40 eura. Keďže žalobca súdu nepreukázal, aké plnenia boliuhradené žalovanou za spracovateľský poplatok a poplatok za správu úveru a zároveň nepreukázal,
že úrok z omeškania bol vypočítaný iba z dlžnej istiny a nie aj z omeškaných úrokov. Súd zaplatenú
sumu započítal na úhradu poplatkov -313,33 eura a na úhradu úrokov z omeškania -212,36 eura na

úhradu jednotlivých splátok. Z tohto dôvodu preto uzavrel, že suma 3.860,40 eura predstavuje úhradu
splátok. Vzhľadom k tomu, že nebola preukázaná služba, ktorú žalobca poskytol žalovanej za poplatok
za správu úveru, súd vychádzal z toho, že výška splátky nebola 76,58 eura ako je uvedené v zmluve,
ale po odpočítaní poplatku za správu úveru vo výške 1,99 eura bola výška splátky 74,59 eura. Pri tejto
výške splátky uhradená suma 3.860,40 eura predstavuje úhradu 51 splátok a z 52. splátky úhradu v

sume 56,31 eura. Celkový počet splátok bol 84. Z uvedeného teda vyplýva, že zostáva neuhradených
33 splátok. Pokiaľ ide o premlčanie, na ktoré by súd musel prihliadať ex offo v časti premlčaných splátok
splatných od 18.05.2012 do 18.06.2013 v počte 13, v tejto časti bola žaloba vzatá späť. Po odpočítaní
premlčaných splátok zostalo nezaplatených 20 splátok vo výške 74,59 eura a čiastočná úhrada 56,31
eura, čo spolu predstavuje sumu 1.435,49 eura, k zaplateniu ktorej zaviazal súd žalovanú. K výroku o
zastavení konania súd uviedol, že o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol v zmysle ust. § 145 ods. 2

Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, súd tieto nepriznal, pretože mu nebolo
zrejmé, aká je výška dlžnej istiny k 04.10.2014, od ktorého žalobca úroky z omeškania požadoval z
dôvodu, že na opakovanú výzvu súdu nezaslal rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky. Pokiaľ ide o
to, že žalovaná sa domáhala toho, že nemá hradiť úroky a poplatky z dôvodu nedostatku zmluvných
náležitostí, k tomu súd poukázal na rozhodnutie iného všeobecného súdu s odkazom na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 a uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nutne
obsahovať tzv. amortizačnú tabuľku, teda rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky. Podľa názoru súdu,
tento záver sa vzťahuje nielen na aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z., ale aj na výklad zákona č. 258/2001
Z.z.. Spornú formuláciu zákona súd chápe tak, že zákonodarca tým vyjadril, že splátka úveru má v
sebe subsumovať ako istinu, úrok, tak aj poplatky, aby bola zrejmá suma, ktorú má spotrebiteľ mesačne

zaplatiť bez toho, aby v zmluve nebolo osobitne uvedené ďalšie plnenie, pri ktorom by hrozilo, že
spotrebiteľ túto skutočnosť prehliadne. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust.
§ 251, § 255, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že vyslovil, že žalobca nemá nárok na
náhradutrovkonaniaažalovanejzospisužiadnetrovykonanianevyplývajú,apretojejnároknanáhradu
konania nepriznal.

2. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku - vyhovujúcom výroku nad sumu 122,86 eura s
prísl. odvolania žalovaná. Namietala nesprávne právne posúdenie, poukázala na to, že zmluva o úvere
neobsahuje zákonom predpísané náležitosti rozpisu splátok, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov.
Vo vzťahu k rozpisu splátky a rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-42/15, právny zástupca žalovanej

uviedol, že ust. § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch jasne stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale Zákon o
spotrebiteľskýchúverochsankcionujenamiestoneplatnostiveriteľatým,žeposkytnutýúverjebezúročný
a bez poplatkov. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj suma, počet a

termínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkovvzmysleust.§4ods.2písm.i)Zákonaospotrebiteľskom
úvere. Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné,
ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinnosti dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a
zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Vo vzťahu k
aplikácii smernice ďalej poukázal na to, že smernici nemožno priznať priamy ani nepriamy účinok, lebo v

prípade priznania smernici nepriamy účinok by sa jednalo o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
Poukázal na to, že v zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) a j) smernice sú tieto články vo vnútroštátnej úprave
premietnuté v sut. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 258/2001 Z.z. v § 4 ods. 2
písm. a). Ani znenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ani znenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 258/2001 Z.z. nie sú v rozpore s čl. 10 ods. 2 písm. h), j) smernice. Poukázal na prílohu II smernice,

a to štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere bod 2, z ktorého vyplýva opis hlavných
vlastností úverového produktu „splátky a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať/budete
musieť zaplatiť, výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ, úrok a/alebo poplatky sa
budú splácať takto:“. Uviedol príklad výšky splátky ako má byť členenie splátky na istinu, úrok a poplatok
vyplývať z výšky splátky. Ďalej uviedol, že zákon pozná spotrebiteľské úvery s amortizáciou istiny a

úvery bez amortizácie istiny (§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z.). Amortizačná tabuľka nepatrí
k povinným náležitostiam zmluvy. Na rozdiel od výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, ktoré informácie zmluva musí obsahovať, amortizačnú tabuľku takáto zmluva obsahovať
nemusí,atoanipriúveroch,priktorýchsaistinaamortizuje.Zákondávaspotrebiteľovilenprávovyžiadaťsi amortizačnú tabuľku a neukladá povinnosť vkladať do textu zmluvy amortizačnú tabuľku ako povinnú
náležitosť. S týmto konštatovaním konvenuje aj znenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.,
podľa ktorého, len absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. má za následok

bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru (nie je absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. m) zákona č. 129/2010 Z.z.). Nedostatok amortizačnej tabuľky, bezúročnosť a bezpoplatkovosť
nespôsobuje nakoľko táto povinnosť nie je zákonodarcom uložená, ale nikto sa ani bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z takéhoto dôvodu ani nedomáha. Rozpis splátky a amortizačná tabuľka sú dva
rozdielne inštitúty s tým, že zákon č. 258/2001 Z.z. o úveroch s amortizáciu istiny a o amortizačnej

tabuľke vôbec nepojednáva. Poukázal na to, že žalovanej bola poskytnutá suma 3.983,26 eura, zaplatila
3.860,40 eura, a preto žalobcovi patrí rozdiel 122,86 eura. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a v tejto
časti žalobe vyhovieť a v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

3. Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nie je mu známe vyjadrenie
právneho zástupcu žalovanej, na ktoré poukázal v odvolaní ohľadne jeho návrhu na posúdenie úveru

za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol, že slovenské právo nestojí na princípe precedentov, a
preto súdne rozhodnutia ostatných súdov ako také nie sú právne záväzné. Podľa jeho názoru, právny
zástupca žalovanej neuvádza konkrétny dôvod, na základe ktorého by mal byť úver považovaný za
bezúročný a bez poplatkov.

4. Právny zástupca žalovanej sa v rámci odvolacej repliky k doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu
písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadkuúčinnéhood01.07.2016vzneníneskoršíchpredpisov,ďalej

CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP ) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej bolo dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je vyhovujúci výrok týkajúci sa povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
1.435,49 eura, ale len v rozsahu prevyšujúcej sumy 122,86 eura.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj uplatnenými
odvolacími námietkami, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku,
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k právnemu
posúdeniu uplatneného nároku citoval len ust. § 1 ods. 1, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa súd nevysporiadal s
vyjadrením žalovanej k žalobe (v spise na č.l. 37 až 38) vo vzťahu k posúdeniu zmluvy o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.08.2008 z hľadiska súdnej kontroly dojednaných zmluvných
podmienok v znení zákona č. 258/2001 Z.z. platného v čase uzavretia zmluvy (§ 4 ods. 2 písm. i).
Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na nedostatok tejto náležitosti v zmluve o splátkovom úvere

uzatvorenej dňa 17.08.2008, v dôsledku čoho v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. platného
v čase uzavretia zmluvy poukázala na to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zdôraznila,
že sa jedná o spotrebiteľskú vec a neprijateľnosť zmluvnej podmienky súd skúma ex offo. Okrem iného
poukázala aj na ďalšie uplatnené nároky žalobcom v konaní, ktoré však neboli predmetom odvolacieho
konania vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby, ako aj zamietnutie žaloby sčasti. Uplatnená námietka

právneho zástupcu žalovanej, že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal s vyjadrením žalovanej
k ex offo súdnej kontrole dojednaných zmluvných podmienok bola dôvodná. Vo vzťahu k vyjadreniu
právnehozástupcužalobcu,žemuvyjadreniežalovanejneboloznámevkonanípredsúdprvejinštancie,
odvolací súd dodáva, že predmetné vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené uznesenímč.k. 9Csp/2/2016-44 zo dňa 30.11.2016,v rámci ktorého bol právny zástupca vyzvaný na vyjadrenie
sa k predloženému vyjadreniu, ktoré malo byť doručené zásielkou, ktorú právny zástupca prevzal
04.01.2017.

7. Nad rámec podaného rozsahu odvolania, ako aj uplatnenej odvolacej námietky, ktorú odvolací
súd považoval za dôvodnú vo vzťahu k právnemu posúdeniu a preskúmaniu dojednaných zmluvných
podmienok spotrebiteľskej zmluvy, odvolací súd považoval vyjadrenie a najmä porovnávanie právnej
úpravy o spotrebiteľských úveroch vyplývajúcej zo zákona č. 258/2001 Z.z. a zákona č. 129/2010 Z.z.

v kontexte s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie C-42/2015. Vo vzťahu k aplikácii rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-42/15 odvolací súd uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona
členského štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať
priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je
povinnosťousúduskúmať,čimôžesmernicipriznaťaspoňúčinoknepriamy,tedačimôžezákonvykladať
eurokomformne. Takýto eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť

výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smernice
vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenie podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu
určitú normu práva únie aplikovať priamo bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice

zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôžu použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. vec Pfeiffer, C-397/01, C-403/01, rozsudok zo dňa
05.10.2004, vec Faccini Dori, C-91/92, rozsudok z dňa 17.07.1994, vec Marshall, C-152/84, rozsudok
zo dňa 26.02.1986). Nepriamy účinok smernice nie je možný, nakoľko vnútroštátne právo nad rámec
smernice zakotvuje prísnejšie podmienky v otázke členenia splátky, čo vzhľadom na zásadu zákazu

výkladu contra legem a zásadu právnej istoty zakladá prekážku eurokomformného výkladu.

8. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku nad sumu 122,86
eura a v súvisiacom výroku o trovách konania v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle ust. § 391 ods.

1 CSP.

Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku
bez aplikácie príslušných ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.j. k 18.08.2008, ako aj vo vzťahu k posúdeniu náležitosti zmluvy

vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 18.08.2008, vo vzťahu
k výške, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

9. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej

inštancie vo veci ďalej postupovať.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku
žalobcu v rozsahu nad sumu 122,86 eura, v ktorej časti bol napadnutý rozsudok zrušený s tým, že je
potrebné posúdiť náležitosti zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej dňa 18.08.2008 medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovanou, z hľadiska náležitosti zmluvy a ex offo súdnej kontroly dojednaných
zmluvných podmienok. Následne v novom rozhodnutí vo veci samej je potrebné sa vysporiadať so
všetkými skutkovými tvrdeniami strán v spore, najmä, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti
uplatneného nároku, na základe ktorých došlo k rozhodnutiu vo veci samej. Odvolací súd poukazuje
na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasné, zrozumiteľné a najmä
preskúmateľné,záversúduuvedenývrozhodnutímusíbyťlogickýazrozumiteľný,apretojenevyhnutné,
aby súd v odôvodnení vysvetlil, z akých skutkových zistení odvodil aplikáciu príslušnej právnej normy,
na základe ktorej vo veci samej rozhodol. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je

jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj
v čl. 46 ods. 1 ústavy. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany
namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravných prostriedkov.Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strany v
spore vyplývajúcej z ust. § 255 CSP.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.