Rozsudok – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1393899947
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1393899947.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobkyne: K. V., B. XX/XX, V., proti
žalovanému: P. Z., E. XX, V., zastúpenému advokátom JUDr. Ladislavom Kurucom, Hrabový chodník
4, Bratislava, o vydanie vecí, alternatívne o zaplatenie 282.148,31 eura (8.500.000,- Sk), na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 13C/194/1993-444, zo dňa 7.9.2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanémuprotižalobkyni priznáva plnýnároknanáhradutrovodvolaciehoadovolaciehokonania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania

piatich motorových vozidiel a pre prípad, že by motorové vozidlá nebolo možné vydať, zaplatenia
8.500.000,- Sk (282.148,30 eura). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
13.373,46 eura.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, vypočul svedkov
- K. V., Ing. Z. Y., C. V., P. V.B., V. V., Ing. L. Z., P. N., C. U., C. E., Ľ. X., U. F., T. F., V. B. R. U. S.,
oboznámil sa s predloženými a zaobstaranými listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa na vec - informáciou

Okresného veliteľstva PZ SR Bratislava - vidiek z 15.11.1993 a 12.8.1994 o držiteľoch motorových
vozidiel, oznámením Dopravného inšpektorátu Bratislava z 27.10.2009 o držiteľoch predmetných
motorových vozidiel, trestným rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 3T
24/1995 zo 14.5.1996, obžalobou Okresnej prokuratúry Bratislava - vidiek č. k. Pv 383/1995-3 z
5.6.1995, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-2To 279/1996 z 26.11.1996, vyjadrením
Colného úradu Bratislava zo 7.12.2009, darovacími listinami z 15.8.1992, 4.9.1992 a 5.6.1992, výpisom
z obchodného registra o spoločnosti EL DORADO PLUS, s.r.o., so sídlom na Viktorínovej 2 v Bratislave,

faktúrou zo 7.9.1992. Z vykonaného dokazovania zistil, že pôvodný žalobca Ľ.Í. V. v roku 1992 postupne
doviezol zo zahraničia na územie Slovenska päť osobných motorových vozidiel, a to R. XX N. Č. I.,
ktorému bola pridelená štátna poznávacia značka (ŠPZ) V. XX-XX, U. V. XXXCL, Š. V. XX-XX, U. V.
XXXSE, Š. V. XX-XX, R. XX, Š. V. XX-XX R. Č. R. XX Z., podľa žalobcu ŠPZ V. XX-XX, ktorému bola
pridelená ŠPZ V. XX-XX. Z týchto vozidiel bolo na žalobcu prihlásené len vozidlo R. N. Č.W. I., ŠPZ
V. XX-XX, rok výroby 1991. Pri ostatných vozidlách boli evidovaní ako ich držitelia iné osoby, príbuzní
žalobcu. Vozidlo U. V., ŠPZ V. XX-XX bolo evidované na R. X., starú matku žalobcu, vozidlo U. V., ŠPZ

V. XX-XX, bolo evidované na V. B., príbuzného žalobcu, vozidlo R. XX, ŠPZ V. XX-XX, bolo evidované
na V. V., tetu žalobcu a vozidlo R. XX Z. Č. I., ŠPZ V. XX-XX, na Ing. Z. Y., sestru žalobcu. V priebehu
mája 1993 všetky motorové vozidlá boli postupne prepísané v evidencii motorových vozidiel na nového
držiteľa C. E.. Držiteľkou vozidla R. XX N., ŠPZ V. XX-76, sa podľa evidencie motorových vozidiel neskôrstala G. B. a toto vozidlo bolo v roku 1994 natrvalo vyradené z evidencie. Držiteľom vozidlo U. V.,
ŠPZ V. XX-XX, bola neskôr spoločnosť ALKATEC PLUS, s.r.o., Viktorínova 2, Bratislava a v roku 2005
bolo toto vozidlo natrvalo vyradené z evidencie motorových vozidiel. Držiteľkou vozidla U. V., ŠPZ V.

XX-XX, bola neskôr R. P. a v roku 2005 bolo vozidlo natrvalo vyradené z evidencie. Vozidlo R. XX, ŠPZ
V. XX-XX, bolo z evidencii motorových vozidiel v Bratislava v roku 1993 odhlásené a ako jeho držiteľ
bol evidovaný L. V. K. F. O. X.. K vozidlu R. XX Č. I., rok výroby 1986, ktorého ŠPZ uvádzaná žalobcom
bola rovnaká akú malo vozidlo R. XX N. - Č. (ŠPZ V. XX-XX), avšak vozidlo malo pridelenú ŠPZ V. XX-
XX, sa súdu prvej inštancie informácie o jeho držiteľoch a existencii v konaní nepodarilo zistiť. Žalobca

preukázal, že vozidlo R. XX N. Č. bolo v jeho výlučnom vlastníctve, bol aj uvedený ako jeho držiteľ v
technickom preukaze od vozidla, nakoľko toto dostal ako svadobný dar od svedkyne U. S., ktorá túto
skutočnosť potvrdila a toto aj vyplynulo z listinného dôkazu (darovacej listiny). Žalobca bol v čase kúpy
zostávajúcich 4 vozidiel ženatý, tieto 4 vozidlá boli v BSM žalobcu a jeho manželky (svedkyne K. V.)
a preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že v súlade s § 512 Občianskeho zákonníka, v spojení s
jeho § 143, si mohol žalobca predmetný žalobný nárok uplatniť. Dôkazná povinnosť zaťažovala žalobcu

aj na preukázanie existencie právneho vzťahu medzi ním a žalovaným (uzavretie sprostredkovateľskej
zmluvy), z ktorého by vyplývala povinnosť žalovanému vrátiť žalobcovi predmetné motorové vozidlá,
resp. uhradiť mu škodu, ktorú si žalobou uplatnil v prípade, ak by motorové vozidlá nebolo možné
vrátiť. Žalobca musel preukázať aj fyzické odovzdanie všetkých motorových vozidiel žalovanému za
účelom splnenia sprostredkovania ich predaja. Žalobca podľa súdu prvej inštancie hodnoverne a bez

akýchkoľvek pochybností nepreukázal existenciu ústnej dohody, ktorú mal uzatvoriť začiatkom roku
1993 so žalovaným, podľa ktorej sa mal žalovaný zaviazať sprostredkovať predaj všetkých piatich
motorových vozidiel za 11.000.000,- Sk tretím osobám. Žalovaný poprel uzatvorenie takejto dohody so
žalobcom a žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by bol pri uzatvorení takejto dohody osobne
prítomný (i ústna dohoda by musela mať podstatné náležitosti o predmete predaja a dohodu o odmene

pre sprostredkovateľa). V konaní taktiež nebolo hodnoverne preukázané, že by žalovaný od žalobcu,
resp. iných osôb (držiteľov motorových vozidiel uvedených v dokladoch od motorových vozidiel), prevzal
všetkých päť vozidiel za účelom zabezpečenia ich predaja. Žalobca taktiež nepreukázal výšku škody,
ktorá mu mala vzniknúť v prípade nevydania daných motorových vozidiel, t.j. nepreukázal hodnotu
vozidiel, a to žiadnym spôsobom, a nepreukázal ani cenu, za ktorú ich kúpil v zahraničí (len k vozidlu

R. XX N. predložil faktúru na 80.000 DM a ku kúpe jedného U. V., potvrdili svedkovia P. V. R. U. S., že
bolo kúpené za 100.000 DM). Žalobca však nepredložil nákupné faktúry, doklady týkajúce sa preclenia
vozidiel pri ich dovoze do SR a ani iný dôkaz o hodnote motorových vozidiel, z ktorého by vyplynula
ním žiadaná náhrada škody.

3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na právoplatný rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava
vidiek sp. zn. 3T/24/1995 zo dňa 14.5.1995, podľa ktorého bol žalovaný, ako jeden z obžalovaných (2.
obžalovaný bol C. E.), oslobodený spod obžaloby trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4
Trestnéhozákona,ktoréhosamaldopustiťtým,ževmáji1993malpostupneodžalobcuprevziaťvV.päť
motorových vozidiel a zabezpečiť ich predaj iným osobám za 11.000.000,- Sk, nakoľko sa nepodarilo v

trestnom konaní preukázať naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu. Hodnota všetkých piatich
vozidiel bola v zmysle podanej obžaloby ustálená na 4.084.252,- Sk. Podľa odôvodnenia tohto trestného
rozsudku nebolo preukázané, že by žalovaný prevzal predmetných päť vozidiel od žalobcu a ani, že
by bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená dohoda o sprostredkovaní predaja týchto vozidiel do
zahraničia.

4. Súd prvej inštancie na základe zisteného konštatoval, že žalobca jednoznačne nepreukázal
uzatvorenie dohody medzi ním (Ľ. V.) a žalovaným o sprostredkovaní predaja predmetných piatich
motorových vozidiel za 11.000.000,- Sk tretím osobám. Preto, keďže nebola preukázaná existencia
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a teda ani existencia porušenia právnej povinnosti

žalovaným vo vzťahu k žalobcovi, čo je základným predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, nie
je možné od žalovanému požadovať vrátenie piatich motorových vozidiel žalobcovi, resp. zaplatenie
8.500.000,- Sk ako náhrady škody za ne. Preto ani nezisťoval výšku škody, ktorá mala byť nevrátením
vozidiel žalobcovi spôsobená (hodnotu vozidiel). Vychádzajúc z uvedeného žalobu, s poukazom na §
80 písm. b) O.s.p, § 420 ods. 1 a § 774 Občianskeho zákonníka, zamietol. O náhrade trov konania

rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania voči
neúspešnému žalobcovi vo výške 13.373,46 eura.5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.
Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy a v spojení s tým ich aj zle právne
kvalifikoval. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva právny vzťah medzi

ním a žalovaným. Zmluvný vzťah o sprostredkovaní predaja predmetných motorových vozidiel vznikol
medzi nimi ústnou dohodou, na základe ktorej tieto vozidlá vydal žalovanému. Žalovaný mal na základe
tohto zmluvného vzťahu vozidlá v opatere s tým, že tieto bude ponúkať na odpredaj do zahraničia.
Žalovaný tým, že vozidlá vydal iným osobám, resp. nezabezpečil, aby sa tieto vozidlá nedostali do
vlastníctva iných osôb, porušil zmluvný vzťah medzi stranami. Príčinnú súvislosť videl v tom, že medzi

stranami bol uzatvorený zmluvný vzťah, podľa ktorého žalovaný nemohol vozidlá ani odovzdať inej
osobe, ani previesť na inú osobu. Škoda spočívala v rozdiele hodnoty motorových vozidiel v čase
uzatvorenia zmluvného vzťahu a medzi hodnotou vydaných vozidiel. Keďže vozidlá nie je možné vydať,
ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, je škodou hodnota vozidiel v čase vydania, t.j. 8.500.000,- Sk
(282.148,30 eura).

6. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Co/396/2012-455, zo dňa 28.9.2013 odvolanie žalobcu
odmietol; žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca
podal odvolanie oneskorene. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca 27.11.2012 dovolanie; Najvyšší súd
SR uznesením zo dňa 28.1.2014 sp. zn. 4 Cdo 144/2013 predmetné uznesenie odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na prejednanie podaného odvolania.

7. Žalobca po riadnom doručení rozsudku podaním, doručeným odvolaciemu súdu 8.9.2016, doplnil
podané odvolanie. Mal za to, že už v trestnom konaní bol preukázaný trestný čin podvodu obvinenými
Z. (žalovaný) a E. dôkazmi pri vyšetrovaní samom, ako aj výpoveďami svedkov, a tak isto aj samotným
falšovaním technických preukazov motorových vozidiel, v ktorých bol ako vlastník a dovozca vozidiel

záhadne uvedený C. E., a v neposlednom rade i prepismi vozidiel bez účasti, či splnomocnenia
vlastníkov vozidiel na prepis vozidiel, čo bolo tak isto potvrdené. Už v trestnom konaní preukázal, že
vozidlá kúpil za vlastné peniaze z predaja rodinného domu, čiže je legitímny vlastník, čo potvrdili i
svedkovia, ako aj faktúry za motorové vozidlá, ktoré uhradil, vrátane cla. Zároveň dokázal, že okrem
nadobudnutia vozidiel kúpou dostal ďalšie drahé vozidlo do daru od svojej tety, o ktoré bol tiež okradnutý.

K záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal uzatvorenie dohody so žalovaným o sprostredkovaní
predaja vozidiel tretím osobám uviedol, že táto dohoda nemohla byť uzavretá, pretože bol okradnutý
a podvedený, čo tvrdil od začiatku. Dodal, že predmetné motorové vozidlá boli vysokej hodnoty, čo
bolo dokazované faktúrami o kúpe a aj svedkami pri vyplácaní kúpnej ceny v zahraničí. Napríklad U.
F. privezený a colne deklarovaný V. B. bol kúpený za 78.500 DM, pričom ďalšie náklady na opravu boli

cca 330.000,- Sk; malo teda hodnotu 2.000.000,- Sk. Ďalšie vozidlo R., ktoré dostal ako svadobný dar,
bolo kúpené v zahraničí jeho tetou za 80.000 DM a jeho hodnota tiež presahovala 2.000.000,- Sk. U.
XXX F. bol tiež v niekoľko miliónovej hodnote. K hodnote vozidiel boli predložené faktúry už v trestnom
spise, svedčili o nich aj výpovede svedkov, ktorí boli prítomní pri vyplácaní kúpených motorových vozidiel
v zahraničí. Namietal aj posúdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným

subjektom na náhradu škody. Po tom ako si žalovaný predmetné motorové vozidlá odviezol spred
bytovky v V. na Y. X, ktoré odvážal postupne, po jednom, za prítomnosti svedkov T. F., Ing. L. Z. a C.
V., tieto nikdy nedoviezol späť, ani sa nevyjadril k tomu, či si ich kúpi, alebo nekúpi. Jednoducho vozidlá
zobral, že ich skontroluje a viac ich nevrátil. Po mesiaci zistil, že predmetné vozidlá boli prehlásené na
iné osoby bez akejkoľvek kúpnej zmluvy, bez jeho súhlasu, či splnomocnenia, a tak po tomto zistení

podal trestné oznámenie na políciu.

8. Po podaní odvolania došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky; súd prvej inštancie uznesením č.k.
13C/194/1993-963, zo dňa 11.11.2016, pripustil, aby do konania na miesto dovtedajšieho žalobcu
vstúpila K. V..

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.1.2018 (§ 219 ods.

3 C.s.p.).

10. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal od žalovaného vydania piatich motorových vozidiel, a pre
prípad, že by motorové vozidlá nebolo možné vydať, žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu8.500.000,- Sk (282.148,30 eura). Žalovaný namietal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie;
v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní tvrdil, že žalovaný od neho prevzal predmetné
motorové vozidlá a mal zabezpečiť ich predaj do zahraničia. Zároveň však v samotnom odvolaní

uviedol, že nikdy netvrdil, že tieto vozidlá odovzdal žalovanému za účelom sprostredkovania predaja
do zahraničia, pretože k sprostredkovania a ani ku kúpe nikdy nedošlo, keďže žalovaný mu motorové
vozidlá zobral podvodom.

11. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie

v napadnutej časti, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným
tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení), s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnenívysporiadať(§387ods.3C.s.p.)uvádza,žeidevcelomrozsahuonedôvodnúargumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu
žaloby pre nepreukázanie právneho vzťahu medzi stranami sporu. Žalobcom uvádzané tvrdenia v

odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na dostatočne zistenom

skutkovomstaveveci,ktorýaj správneposúdilpodľaprislúchajúcichprávnychustanoveníasvojeúvahy,
ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil spôsobom stanoveným § 220 ods.
2 C.s.p. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 420 ods. 1 a § 774 Obč. zák., ktoré aj správne
vyložil a dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj riadne odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými

relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých
právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania.

13. V hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu
súdom prvej inštancie odvolací súd z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil

logický rozpor a preto ku skutkovým záverom vyvodeným súdom prvej inštancie nemožno mať
výhrady. Odvolanie v skutočnosti neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo
naopak opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za
konanianajavo.Žalobcalenzopakovalsvojepredchádzajúcetvrdeniaapoukázalnadôkazy,ktorépodľa

neho preukazovali odovzdanie predmetných motorových vozidiel žalobcovi. Obsiahla argumentácia
žalovaného v odvolaní je len vyjadrením jeho nesúhlasu so skutkovými zisteniami, resp. s výsledkom
vyhodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré vyjadrujú odlišný skutkový a právny záver, než aký zastáva
žalobca. Žalobca v odvolaní len zopakoval poukaz na dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie, s
hodnotením ktorých nesúhlasil.

14. Na námietky žalobcu v odvolaní smerujúce proti hodnoteniu dôkazov vykonaných vo veci, najmä
hodnoteniu výpovedí strán sporu a svedkov, odvolací súd pri preskúmavaní veci osobitne zisťoval,
či sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov pridržiaval ustanovenia § 191 C.s.p., podľa ktorého
súd dôkazy (priame i nepriame) hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo. V
hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z výpovedí strán sporu a svedkov súdom
prvej inštancie odvolací súd z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil logický rozpor
a preto ku skutkovým záverom vyvodeným súdom prvej inštancie nemá výhrady.

15. Odvolací súd vo veci zistil, že dôkazy získané súdom prvej inštancie výsluchom strán sporu a
svedkov a z listín, s ktorými sa v konaní oboznámil, neumožňovali prijať záver o pravdivosti tvrdení
žalobcu, že predmetné vozidlá odovzdal žalovanému, aby sprostredkoval ich predaj iným osobám
do zahraničia. Výsledky dokazovania síce pripúšťali možnosť, že dokazovaná skutočnosť sa stala,
ale pripúšťali aj možnosť, že dokazovaná skutočnosť sa nestala, a tak súd prvej inštancie nemohol

urobiť záver o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že so žalovaným uzavreli dohodu o sprostredkovaní
predaja predmetných áut a že si žalovaný autá od žalobcu aj skutočne prevzal. V takomto
prípade súdu prvého stupňa nezostávalo iné ako rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v záujme
ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Tvrdenie žalobcu, že v trestnomkonaní bol preukázaný trestný čin podvodu obvinenými Z. (žalovaným) a svedkom E., nezodpovedá
žalovaným predloženému oslobodzujúcemu rozsudku, rovnako odovzdanie predmetných motorových
vozidiel žalovanému spochybňuje jeho výpoveď, ako aj výpoveď svedka E. o spôsobe odovzdávania

týchto vozidiel práve svedkovi E.. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa hodnotil vykonané dôkazy
(z hľadiska závažnosti pre rozhodnutie, z hľadiska pravdivosti, z hľadiska vierohodnosti) spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 191 C.s.p. a nebol teda dôvod, aby vykonal nanovo dokazovanie alebo,
aby z vykonaného dokazovania vyvodil iné závery, čo by však bolo možné len, ak by závery súdu prvej
inštancie neboli logické, čo v danej veci nezistil. Žalobca v odvolaní neuviedol konkrétny dôkaz, ktorý sud

prvej inštancie nesprávne hodnotil, dokonca v samotnom odvolaní uviedol, že medzi ním a žalovaným
nebola uzavretá žiadna dohoda, ale že bol žalovaným podvedený a okradnutý. V odvolaní poukazoval
na činnosť svedka E., ktorý mu mal spôsobiť žalovanú škodu, čo tiež potvrdzuje správnosť záverov súdu
prvej inštancie, že žalobca v konaní dostatočne nepreukázal, že medzi ním a žalovaným bol taký právny
vzťah, ktorý by svedčil o žalobcovej povinnosti vydať mu predmetné motorové vozidlá alebo vyplatiť
žalovanú sumu 282.148,30 eura ako ich náhradu.

16. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým záverom súdu prvého stupňa, že rozhodnutie o žalobe je
dôsledkom toho, že žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu právneho
vzťahu medzi ním a žalovaným, z ktorého odvodzoval uplatňovaný nárok. Podľa § 120 ods. 1 vety
prvej O.s.p., podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie, boli účastníci konania povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Preto, ak strany konania neoznačili dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, vychádzal súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktorý boli vykonané. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, znáša prípadne nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky stíhajú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy

o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom bolo také, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým
v takej dôkaznej situácii, kedy aktívne strany bezo zvyšku splnia svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v takých prípadoch, keď v
spore rozhodná skutočnosť nebola dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov

neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola
nepravdivá. V týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v
záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

17. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal ako dospel k záveru, že

žalobca v konaní nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi ním a žalovaným (sprostredkovateľskú
zmluvu) a to ani ústnej dohody, ako základu uplatneného nároku, rovnako ani samotné odovzdanie
predmetných motorových vozidiel. Odvolací súd sa s týmito záverom, rovnako aj s jeho odôvodnením v
napadnutom rozsudku stotožňuje a poukazuje na toto odôvodnenie (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 453 ods.

1 a 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi
plný nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).