Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201964
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516201964.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom
Štúrova č. 5, 813 54 Bratislava, adresa pre doručovanie OTP Banka Slovensko, a.s., Odbor právny,
pracovisko Košice, Alžbetina č. 2, 040 41 Košice proti žalovanému: O. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
F. č. XX, XXX XX S., v konaní o zaplatenie 515,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/122/2016-52 zo dňa 15.12.2016, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o určení
zmluvných podmienok za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 515 eur, úrok 130,49 eur, úrok z omeškania 6,91

eur, úrok z omeškania v sadzbe 1 % ročne zo sumy 515 eur od 6.5.2016 do zaplatenia do troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Súd u r č u j e za neplatnú z dôvodu jej n e p r i j a t e ľ n o s t zmluvnú podmienku v čl. V.
bod 1. písm. b/, c/, bod 2. písm. a/ Zmluvy o poistenom OTP G. úveru číslo XXXX XXXX XX Q. zo dňa
XX.X.XXXX. Čl. V. bod 1 písm. b/, c/ v znení: „ Dlžník za zaväzuje Banke zaplatiť:

b. Poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,50 eur, ktorý bude zúčtovaný mesačne v deň anuitnej
splátky.
c. Poplatok za zabezpečenie poistenia vo výške 0,49 eur, ktorý bude zúčtovaný mesačne v deň anuitnej
splátky.“
Čl. V. bod 2.písm. a/ v znení: „ Dlžník je povinný zaplatiť Banke poplatok za:
a. I. upomienku vo výške 25 eur a za každú ďalšiu upomienku 25 eur v prípade nedodržania podmienok
zmluvy, ktoré sú splatné v deň odoslania upomienky.“

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,86 %.“
2. V odôvodnení uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 30.04.2013 Zmluvu o poistenom X. G. úvere
č. XXXX XXXX XX Q., na základe ktorej žalobca ako veriteľ mal žalovanému ako dlžníkovi poskytnúť
bezúčelový úver vo výške 515,- eur, pri pevnej úrokovej sadzbe 22,80 % p. a., RPMN 36,72 %,
celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.286,63 eur, priemernej hodnote RPMN 26,96 %. Keďže
žalovaný poskytnuté úverové prostriedky doposiaľ nevrátil, splnenie tejto povinnosti mu uložil súd prvej

inštancie a zaviazal ho k úhrade istiny 515,- eur. S odkazom na ust. § 502 a 503 Obchodného zákonníka
a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 súd prvej inštancie ustálil, že žalobca ako
veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do 4.7.2014, t. j. do dňa predčasnej splatnostiúveru, po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba
úroku z omeškania v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil úrok z
omeškania v nižšej sadzbe ako mu priznáva zákon a neskôr ako sa žalovaný dostal do omeškania, preto

súd prvej inštancie nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania v celom rozsahu vyhovel. Žalobca
žiadal priznať aj sumu 59,74 eur špecifikovanú ako poplatky, a to poplatky za upomienku 2 x po 25,- eur
(obe upomienky z 31.08.2013) mesačne poplatky vo výške 0,49 eur za obdobie od 5/2013 do 12/2013 v
sume 3,92 eur a mesačne poplatky za poistenie 0,50 eur za obdobie od 1/2014-7/2014 v sume 3,50 eur.
Podľa súdu prvej inštancie dohoda o povinnosti žalovaného platiť banke poplatky za vedenie úverového

účtu (čl. V. bod 1 písm. b/ zmluvy) za zabezpečenie poistenia (čl. V. bod 1 písm. c/) a za upomienku
(čl. V. bod 2 písm. a/ Zmluvy) nemôže požívať právu ochranu a ako také ich vyhodnotil ako neprijateľné
zmluvné podmienky, nakoľko spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a preto sú tieto dojednania podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné. Poukázal na súdnu prax, ktorá zaujala stanovisko, že dojednanie poplatku za
vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve,

nakoľkovedenieúverovéhoúčtuvyplývazúčtovnýchpotriebsamotnejbanky,apretonemôžezaťažovať
dlžníka. Aj zákonodarca v rámci zák. č. 132/2013 Z. z. o bankách reagoval na súdnu prax a zakázal
bankám, stavebným sporiteľniam a veriteľom spotrebiteľských úverov žiadať poplatky, alebo akúkoľvek
odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého
zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu. Poplatky za vedenie a správu úverového účtu

sú teda bez akýchkoľvek pochybností takými zmluvnými podmienkami, ktoré vyjadrili finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktorému po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom
dodávateľa. Procesný súd ustálil, že poplatky, ktoré umožňujú žalobcovi (poskytovateľovi úveru) získať
objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady či už za upomienku alebo za zabezpečenie poistenia,
narušujú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takéto poplatky, aj keď sú upravené v zmluve, avšak

ide o zmluvu typovú, ktorej obsahom pokiaľ ide o poplatky konkrétne článok V. nebol podľa názoru súdu
so žalovaným individuálne dojedaný, sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné
náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru. Aj pri aplikácii ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
príslušenstvom pohľadávky sú inter alia len náklady spojené s jej uplatnením - skutočné náklady, pričom
ak si ich žalovaný uplatňuje v paušálnej náhrade, nezodpovedajú tieto paušálne náhrady skutočným

nákladom. K poplatkom za upomienku súd prvej inštancie doplnil, že žalobca nepreukázal že dňa
31.08.2013 zaslal žalovanému nejakú upomienku, naviac v tento deň mu mal zaslať dve upomienky, za
čo si mal účtovať sumu spolu 50,- eur. Poukázal na rovnaký právny názor na neprijateľnosť zmluvného
dojednaniaopoplatkochktorévyslovilisúduSlovenskejrepublikyvobdobnýchveciachnapr.KS Trenčín
sp. zn. 5Co/223/2014, 4Co/207/2013, KS Trnava sp. zn. 10Co/27/2013, KS Prešov 14Co/104/2013, a

iné. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým
súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti zamietol žalobu a proti výroky, ktorým určil za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti podmienku v čl. V. bod 1 písm. b), c), bod 2 písm. a) Zmluvy o úvere. Odvolateľ nesúhlasí

s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, že žalobcovi neprislúcha nárok na zmluvné
úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Poukázal na ust. § 261 ods. 6, § 369 ods. 1, § 497,
§ 502, § 503, Obchodného zákonníka, § 517, § 658 Občianskeho zákonníka ako aj na skutočnosť, že
disponuje rozhodnutiami súdov z celej Slovenskej republiky, ktoré nemajú problém priznať veriteľovi k
predčasne splatnej pohľadávke zmluvné úroky do zaplatenia (popri úrokoch z omeškania) tak, ako to

vyplýva z gramatického a aj logického výkladu platných zákonných ustanovení. Rozhodnutia súdov, na
ktoré poukázal súd prvej inštancie, idú podľa žalobcu nad rámec samotného znenia zákona a násilne
gramaticky zákon a úmysel zákonodarcu vykladajú tak, aby bol za každých okolností zvýhodnený -
dlžník/spotrebiteľ.Poukázalnaskutočnosťprávnehoafaktickéhozvýhodňovaniaspotrebiteľaspôsobuje
vysoko nerovnovážne postavenie veriteľa, ktorý je aj bez tohto zvýhodňovania spotrebiteľa neistý

v návratnosti požičaných finančných prostriedkov. Doterajšia právna prax a aj úmysel zákonodarcu,
vyjadrený v platných kódexoch, je podľa žalobcu jednoznačný - dohodnutý úrok a úrok z omeškania sú
dva rozdielne inštitúty a v prípade omeškania dlžníka so splátkou, patrí veriteľovi okrem úroku (popri
dohodnutom úroku) aj úrok z omeškania a takéto rozhodnutia sú zjavne znevýhodňujúce pre riadne
platiacich klientov/ dlžníkov v prospech delikventných klientov, a teda je očividne nespravodlivé a v

rozpore so všetkým, čo právny poriadok demokratického a právneho štátu má garantovať, vrátane
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a vymožiteľnosti práva. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť,
že povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru žalovanému okrem citovaných ustanovení Obchodného
zákonníka vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v ČI. I . bode 1. a 2. Zmluvy o úvere a čl. IV.bodu 1. Zmluvy o úvere. Nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nezanikla
(vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa čl. VIII. bodu 2.písm. e) a odstúpenie od zmluvy podľa čl.
VIII. bodu 2. písm. f. Zmluvy o úvere predstavujú rozličné inštitúty), žalobcov nárok voči žalovanému na

zaplatenie zmluvného úroku teda nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky (resp. do
zániku Zmluvy o úvere). Taktiež poplatky v čí. V. bod 1. písm. b), c) a bod 2. písm.. a) Zmluvy o úvere boli
medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté určito, jasne a zrozumiteľne a boli riadne vyjednané. Zároveň
výška mesačného poplatku za poistenie a podmienky poistenia sú s každým klientom dohodnuté
individuálne v zmysle čl. VI. Zmluvy o úvere, pričom výška poplatku za poistenie nie je s každým klientom

dohodnutá v rovnakej výške. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, resp. rozhodol v celom rozsahu v prospech žalobcu.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol rozsudok len v rozsahu
zamietnutej časti a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil za neplatnú zmluvnú podmienku z dôvodu

jej neprijateľnosti a v časti trov konania, odvolací súd nemohol podrobiť súdnemu prieskumu prvý výrok
rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu vo výške 515,- eur s
príslušenstvom.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne

správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
dopĺňa nasledovné.

9. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom
vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že

aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou
za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

10. Nie je sporné, že predmetná zmluva o poistnom OTP G. úvere uzatvorená medzi žalobcom a
žalovanýmještandardnouformulárovouspotrebiteľskouzmluvou,vktorejžalobcavystupujevpostavení
dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom,keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

11. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).
12. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej

koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

13. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o

pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

14.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada

škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

15. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka

ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia
indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

16. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky

popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu

ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných

prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

17. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala

odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania
úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.

Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.
18. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá

kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí
byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudlaneprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ

kontrahovať.

19. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

20. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky

nemali meniť.

21. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

22. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

23. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia

záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

24. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
aždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného

splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

25. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej

istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

26. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí

veriteľovi úrok.

27. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime

dojednaného záväzku.

28. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda

výhody splátok.

29. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňuzosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s

peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

30. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému

vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

31. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.

32. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

33. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

34. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády

dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

35. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,

ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

36. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

37. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

38. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

39. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa
omeškanie týkalo plnenia peňažnej povahy.

40. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.41. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej
úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

42. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom

presadzujú rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.

43. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a

potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

44. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené

s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti
o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

45. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla

osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).

46. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

47. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

48. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely

aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

49. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných

spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

50. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospechspotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z. z.

51. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu
(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich

klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

52.Odvolacísúdpoznamenáva,žedominusnadpredčasnýmzosplatnenímúverujedodávateľapovaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám

pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

53. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými

obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky)
má banka zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby

(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

54. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
· úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,

· úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

55. V danej právnej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru dňa
03.06.2014, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací
súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 04.07.2014, potom

už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva. Obdobný názor
je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, ,
Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.

56. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

57. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z

dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré

sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“58. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva

a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

59. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

60. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

61. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra

Súdneho dvora Európskej únie.

62. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3

ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke

dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

63. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný

nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je
docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo

zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu
štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy

nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

64. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že dohoda o povinnosti žalovaného platiť
banke poplatky za vedenie úverového účtu (čl. V. bod 1 písm. b/ zmluvy) za zabezpečenie poistenia
(čl. V. bod 1 písm. c/) a za upomienku (čl. V. bod 2 písm. a/ Zmluvy) nemôže požívať právu ochranu,

nakoľko sa jedná o neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

65. Súd prvej inštancie správne poukázal na súdnu prax, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dojednanie
poplatku za vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v

spotrebiteľskej zmluve, nakoľko vedenie úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky,
a preto nemôže zaťažovať dlžníka.66. Navyše, aj zákonodarca v rámci zák. č. 132/2013 Z. z. o bankách reagoval na súdnu prax a
zakázal bankám, stavebným sporiteľniam a veriteľom spotrebiteľských úverov žiadať poplatky, alebo
akúkoľvek odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu, na ktorom je úver vedený a

ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu.

67. Odvolací súd aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13, Matei proti
SC Volksbank Romania SA, považuje ustanovenie zmluvy o tomto poplatku za neprijateľnú zmluvnú
podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide totiž o podmienku, ktorou sa dlžníkovi

ukladá poplatok, za ktorý zo strany veriteľa nedostáva žiadne relevantné protiplnenie. Vedenie
„úverového účtu“ totiž nemá pre dlžníka žiaden praktický význam. Veriteľ vedie úverový účet pre svoje
potreby, nie pre potreby dlžníka. Z ustanovení zmluvy ani všeobecných podmienok pritom nie je ani
zrejmé, v čom má takéto „vedenie účtu“ spočívať, teda aké úkony veriteľa majú byť týmto poplatkom
odmeňované. Podľa názoru tunajšieho súdu tak v prípade tohto poplatku ide o skrytý a pre dlžníka
(spotrebiteľa) neprehľadný spôsob zvýšenia úrokového výnosu inak než priamym vyjadrením vo výške

úrokovej sadzbe. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na ďalšiu
peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Ide teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná.

68. Odvolací súd posúdil ako vecne správne závery súdu prvej inštancie o tom, že poplatky, ktoré
umožňujú žalobcovi (veriteľovi) získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady, či už za
upomienku alebo za zabezpečenie poistenia, narušujú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takéto
poplatky, aj keď sú upravené v zmluve, sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné
náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru. Je potrebné si uvedomiť, že sa jedná o typovú zmluvu,

ktorú vyhotovuje jednostranne veriteľ, pričom podľa odvolacieho súdu ani poplatky zakotvené v čl. V
Zmluvy neboli so žalovaným individuálne dojedané, resp. žalobca v priebehu celého konania neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by tieto poplatky individuálne dojednané boli.

69. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli

preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná

70. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia §
132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a
zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.

71. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní

vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na
strany sporu.

72. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcu na tzv. poplatky za upomienky v zmysle čl.
V bod 2 písm. a) zmluvy.

73. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka je však ustanovenie, podľa ktorého má

spotrebiteľ platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

74. Podľa názoru odvolacieho súdu má zvolená výška poplatku za upomienku jednoznačne sankčný
charakter,pretožesuma25,-€zrejmepresahujeadministratívnenáklady,ktorébankasupomienkoumá.

Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním
pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale skôr o zmluvnú pokutu v zmysle §
544 ods. 1 Občianskeho zákonníka za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky veriteľa.
Takto dohodnutá sankcia v prerokúvanej veci, v ktorej mesačná splátka predstavovala 15,32 €, je podľanázoru súdu neprimeraná, pretože je viac ako 1,5-krát vyššia oproti mesačnej splátke. Okrem toho,
rozhodnutie o jej výške je v konečnom dôsledku celkom na vôli žalobcu, pretože len on rozhodne, či a
koľko upomienok zašle.

75. Z týchto dôvodov tak odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, ktorý zmluvné
ustanovenie o poplatku za upomienku posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je
neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

76. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky odvolací súd zdôrazňuje, že upomienka ako taká nemôže mať
sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu
k spotrebiteľovi netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a
spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok za upomienku nemožno
chápaťaniakopoplatokzaslužbu,plnenie,ktoréjeposkytovanéspotrebiteľovi.Vtejtosúvislostiodvolací
súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom

krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s
„ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit

podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje

finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie
dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa -
banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ

- banka zákonný nárok, keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za
poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac
citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie
konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za
upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa
spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade
vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o
ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb

dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované
(vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom
rozsahu stotožňuje.

77. Zmluvné podmienky zakotvené v čl. V bod 1. písm. b/, c/, bod 2. písm. a/ Zmluvy o poistenom X.

G. úvere, ako bolo už vyššie uvedené, odvolací súd, rovnako ako aj súd prvej inštancie, posúdil ako
neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje ich
neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ). Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že žalobca tak nemôže z ustanovení čl.
V bod 1. písm. b/, c/, bod 2. písm. a/ Zmluvy o poistenom X. G. úvere uplatňovať žiadne práva, teda ani
právo na poplatok za vedenie úverového účtu, ani poplatok za zabezpečenie poistenia a ani poplatky

za upomienku.

78. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Z rovnakých
dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré
nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.79. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

80. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

81. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol v konaní úspešný, no
v odvolacom konaní mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli.

82. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).