Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. apríl 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/108/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200256
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200256.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého V.
O. N. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v
G. dieťaťa rodičov P. T. nar. XX.X.XXXX bývajúceho N. W. U. F., Y. S. O. zastúpeného advokátkou Mgr.
Alexandrou Rapiovou so sídlom na Dobrovičovej ul. č. 6 v Bratislave a U. N. nar. XX.X.XXXX bývajúcej

na H. ul. č. XX vo S. U. zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou so sídlom na Štúrovej č. 20
v Košiciach za účasti prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I v konaní o návrat maloletého dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo 14.11.2016
č.k. 21P/102/2016-250 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh otca na návrat mal. V. O. do miesta
obvyklého pobytu v jurisdikcii súdu príslušného pre Kráľovský súd v M.. O trovách účastníkov konania
rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec s návrhom, aby odvolací súd zmenil
napadnuté rozhodnutie tak, že nariadi návrat maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu, eventuálne

abyhozrušilavecvrátilnaďalšiekonanie. Uviedol,žezanajzávažnejšiuvadunapadnutéhorozhodnutia
považuje skutočnosť, že konajúci súd nerozhodol o podanom návrhu v zákonnej šesť týždňovej
lehote. Vyslovil presvedčenie, že v tomto prípade nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie, nakoľko
boli splnené všetky zákonné predpoklady na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania. Poukázal
na ust. § 129 CMP, ktoré jasne uvádza, že v tomto konaní nemožno odpustiť zmeškanie lehoty, pričom
konštatoval, že matka preukázateľne zmeškala lehotu na podanie vyjadrenia k návrhu vo veci samej.

Uviedol, že takéto konanie presne vystihuje jej úmysel, nakoľko sa takto správala aj v konaní pred
Kráľovským súdom v M.. Zdôraznil, že podľa jeho názoru mu konajúci súd svojim postupom odňal právo
na spravodlivý proces a znevýhodnil ho v procesnom postavení, pretože namiesto rýchleho zásahu
a rozhodnutia bez pojednávania opakovane vytýčil termíny pojednávaní na ktoré sa matka ani raz
nedostavila a zakaždým svoju neúčasť ospravedlnila. Vytkol konajúcemu súdu, že maloletého riadne
nevypočulaneinformoval hookonaníspôsobomprimeranýmjehovekuarozumovejvyspelostivzmysle

ust. § 116 CMP, pričom sa uspokojil len so sprostredkovaným názorom maloletého prostredníctvom
kolízneho opatrovníka. Konštatoval, že vzhľadom na zistený skutočný stav je nepochybné, že maloletý
nemôže mať pod vedením matky svoj vlastný a objektívny názor na otca. Taktiež dodal, že matka
absolútne nerešpektuje úpravu styku otca s maloletým nariadenú neodkladným opatrením a napriek
tomu, že pricestoval až z O. mu styk s maloletým neumožnila, pričom klamala, že otec na stretnutie
neprišiel. Zdôraznil, že je vysoko nepravdepodobné, aby v prípade, že za maloletým pricestoval až z

O. na Slovensko nakoniec na stretnutie s ním neprišiel. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
označil za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože vo svojom odôvodnení uviedol, že miestom obvykléhopobytu maloletého už nie je ani Š., pričom vzhľadom na formuláciu tejto myšlienky ju nie je možné
považovať sa chybu v písaní resp. inú zrejmú nesprávnosť. Poukázal na to, že je nepochybné, že
matka maloletého neoprávnene premiestnila z miesta jeho obvyklého pobytu na Slovensko pričom

nerešpektovala rozhodnutie príslušného súdu maloletého, Kráľovského súdu v M., a napriek tomu, že k
tomuto záveru dospel aj konajúci súd, rozhodol zmätočne a návrat maloletého do miesta jeho obvyklého
pobytu nenariadil. Nesúhlasil ani s aplikáciou čl. 13 písmená b) Dohovoru, pretože sa nikdy nezmieril
s premiestnením maloletého na územie Slovenskej republiky, čo vyslovene prejavil aj v konaní pred
Kráľovským súdom v M.. Vyslovil presvedčenie, že návrat dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu mu

nemôže spôsobiť psychickú ujmu ani neznesiteľnú situáciu, naopak práve správanie matky, ktorá sa
pred maloletým hanlivo vyjadruje o otcovi a očierňuje ho, má negatívny vplyv na zdravý duševný vývoj
maloletého. V závere odvolania dodal, že nerozumel otázkam súdu, či dokáže po návrate dieťaťa do
miesta jeho obvyklého pobytu zabezpečiť mu ubytovanie, nakoľko dieťa je v starostlivosti matky, ktorá
má zabezpečovať tieto jeho potreby a uviedol, že pred konajúcim súdom deklaroval, že je pripravený
presťahovať sa naspäť do M. a pomáhať matke s výchovou maloletého.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca vyslovila presvedčenie, že právna zástupkyňa otca nebola v
čase podania návrhu splnomocnená na zastupovanie otca v konaní o návrat maloletého do miesta jeho
obvyklého pobytu, nakoľko otec ju splnomocnil len pre konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých,
pričom konanie o návrat maloletého do cudziny nie je konaním vo veci starostlivosti súdu o maloletého,

ale je samostatným konaním. Vzhľadom na to, že konanie o návrat je možné začať len na návrh je,
konanie súdu o návrhu, ktorý podala neoprávnená osoba neodstrániteľným pochybením. K zistenému
skutočnému stavu veci samej zdôraznila, že existujú dôvody predpokladané v čl. 13 písm. b) Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, teda, že existuje vážne nebezpečenstvo,
že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme a priviedol ho do neznesiteľnej situácie. Konštatovala, že

starostlivosť o maloletého od narodenia zabezpečovala matka, otec s ním bol aj čase, keď žili v M.,
len v sporadickom kontakte, pričom v M. nežije už ani otec maloletého , v dôsledku čoho tam dieťa
nemá ani jednu blízku osobu. Tvrdenia otca označila na nepravdivé a účelové. V závere vyjadrenia
vytkla konajúcemu súdu viaceré procesné pochybenia pri posudzovaní a vyhodnocovaní predložených
listinných dôkazov t.j. rozhodnutia Kráľovského súdu v M..

4.ProkurátorOkresnejprokuratúryKošiceIvovyjadreníkodvolaniuotcanavrholnapadnutérozhodnutie
potvrdiť ako vecne správne, s poukazom na jeho právny názor vyjadrený v záverečnej reči na
pojednávaní konanom na Okresnom súde Košice I 25.10.2016

5. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu Okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I uviedla, že s
jeho vyjadrením sa v plnom rozsahu stotožňuje.

6. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky okrem skutočností, ktoré už uviedol v konaní pred súdom
prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, a ktoré boli predmetom tak konania na súde prvej inštancie

ako aj odvolacieho konania, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že konanie o návrat
maloletého do cudziny je upravené v prvej hlave II. časti CMP t.j. patrí medzi „konania v niektorých
rodinnoprávnych veciach“. Poukázal na to, že splnomocnenie môže byť v zmysle CMP udelené aj
spísaním do zápisnice, v dôsledku čoho splnomocnenie predložené jeho právnou zástupkyňou považuje
pre toto konanie za postačujúce. Vyslovil presvedčenie, že samotná skutočnosť, že nežije v mieste

obvyklého pobytu dieťaťa, nie je dôvodom pre nenariadenie návratu dieťaťa do cudziny. Navrhol, aby
konajúci súd pribral do konania Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže , ktoré podľa
jeho názoru pomôže súdu prvej inštancie s komunikáciou s príslušným Kráľovským súdom v M. ako
aj k náležitému zisteniu všetkých potrebných informácií.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa
prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„ CMP“).

8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní

na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. V prejednávanej veci sa otec maloletého domáhal návratu dieťaťa na územie a pod jurisdikciu S. N.
v zmysle Dohovoru a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003.

11. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

12. Podľa článku 1 písm. a/ Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z.
prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú
republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len Dohovor) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť
okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

13. Podľa článku 3 Dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj

obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia
alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa
takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm.
a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho
orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

14. Podľa článku 5 písm. a/ Dohovoru, opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o
osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

15. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku
3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,
nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

16. Podľa článku 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo
správnyorgándožiadanéhoštátunemusínariadiťnávratdieťaťa,akosoba,inštitúciaaleboináprávnická
osoba,ktoránesúhlasísjehovrátením,preukáže,žea)osoba,inštitúciaaleboináprávnickáosoba,ktorá

mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b)
existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak
priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa
aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je

vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo
iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

17. Podľa článku 19 Dohovoru, rozhodnutie podľa tohto Dohovoru nemožno považovať za rozhodnutie
o určení opatrovníckeho práva.18. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 (ďalej len Nariadenie), pojem
„opatrovníckeprávo“zahŕňaprávaapovinnostisúvisiacesosobnoustarostlivosťouodieťa,najmäprávo
určiť miesto pobytu dieťaťa.

19. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“
znamená premiestnenie alebo zadržania dieťaťa, ak: a) je porušením opatrovníckeho práva
nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho

poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo
zadržaním; a b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo
aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by
nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak
na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť
o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

20. Podľa článku 10 Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si
súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v

inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke
právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom
štátenajmenejrokpotom,akosaosoba,inštitúciaaleboináprávnickáosobavykonávajúcaopatrovnícke
právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je
splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka od vtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho

práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa
na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i)
sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa článku 11 ods.

7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť
vrátiť dieťa.

21. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia, pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980
sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek
alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia, súd nemôže
odmietnuť vrátiť dieťa podľa článku 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že
sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

22. Právna úprava problematiky návratu maloletých detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza
z Dohovoru a Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v
niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného
návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Základnými cieľmi uvedených právnych nástrojov je zaistiť

bezodkladný návrat detí protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práv
a starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku
štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. To
však za predpokladu, že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia

alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu
alebo zadržaniu. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu
premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného
roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13,

prípadne čl. 20 Dohovoru. Článok 11 Nariadenia zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na
vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v čl. 13 písm. b/ Dohovoru
obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súdnariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho
návrate.

23. Účel Dohovoru je veľmi jasne špecifikovaný v čl. 1 Dohovoru, pričom Dohovor sa nesnaží riešiť
problém rozhodovania o tom, kto má mať opatrovnícke práva. Každý spor vo veci starostlivosti o
maloletých má riešiť príslušný orgán štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým, ako bolo
premiestnené. Účelom tohto Dohovoru je práve umožniť, aby príslušný orgán štátu obvyklého pobytu

dieťaťa, ktorý má k dieťaťu (nielen k dieťaťu, ale aj k obidvom rodičom dieťaťa) „najbližšie“ a ktorý je v
najlepšej situácii čo najobjektívnejšie posúdiť okolnosti na strane všetkých účastníkov konania, aj mohol
v skutočnosti rozhodnúť vo veci samej. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa
považuje za neoprávnené v prípade, ak bolo porušené opatrovnícke právo, ktoré nadobudla osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého malo dieťa svoj
obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a zároveň sa toto právo skutočne

vykonávalo spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či
zadržaniu. Potrebné je však zdôrazniť, že v tomto konaní súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa
do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Nerozhoduje ani o výchove a výžive dieťaťa, ani o styku
rodičov s dieťaťom. Je dôležité, že súd v konaní o návrat, ak ide o neoprávnené premiestnenie dieťaťa
alebo jeho zadržiavanie v zmysle čl. 3 Dohovoru (vo vzťahu k členským štátom EÚ aj v spojitosti s čl. 2

ods. 11 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003 z 27.11.2003) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností) neposudzuje, či návrat je alebo
nie je v záujme dieťaťa, nakoľko táto otázka bola zákonodarcom vyriešená pri ratifikácii Dohovoru. V
danom prípade nejde o konanie o starostlivosti o maloletých podľa § 176 ods. 1 O.s.p., ale o špecifické
konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo

zadržaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého
pobytu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného
Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony
Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri
posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy

všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval
rozsudok súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C-523/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje
istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy
najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie
rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové

znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.

24. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu
danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, súd prvej inštancie

riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Občianskeho zákonníka, Civilného
mimosporového poriadku ako aj príslušných medzinárodných Dohovorov, v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku
čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili
jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že konajúci súd sa dôsledne zaoberal posúdením
zisteného skutočného stavu veci v súlade s platnou právnou úpravou o návrate maloletého dieťaťa do

krajiny obvyklého pobytu v zmysle Dohovoru a starostlivo vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré
za konania vyšli najavo. Konštatuje, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Dohovoru sa podľa jeho
článku 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním detí
na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie Medzinárodného práva
súkromného Haagská konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala nevymedzujú

ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko.
Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu musí brať
do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však
zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C-523/07 tak, že mu zodpovedá miesto,ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel
treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského
štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej

dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.
Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je potrebné sa zaoberať v rámci rozhodovania o návrate
detí do krajiny obvyklého pobytu, ako už bolo vyššie uvedené, po zistení jednak obvyklého pobytu
detí bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a existencie a výkonu opatrovníckeho práva,
či neexistujú skutočnosti pre ktoré nemusí justičný orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat dieťaťa

vyplývajúce z článku 13 Dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje na to, že konajúci súd náležite zistil
skutočný stav veci, dôsledne sa zaoberal splnením podmienok uvedených v čl. 13 a) a b) Dohovoru
a riadne a zákonne zohľadnil informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán
alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Práve týmto zmluvné štáty sledujú, aby aj
v prípade, ak už došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa do iného zmluvného
štátu a bolo porušené opatrovnícke právo jedného z rodičov boli v maximálnej miere chránené práva

a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená i vete druhej článku 13, kedy
možno (tiež) návrat odmietnuť. Pod sociálnym prostredím treba rozumieť celkové sociálne pomery
maloletého dieťaťa v mieste obvyklého pobytu, t.j. kým a ako by bola zabezpečená starostlivosť o dieťa,
schopnosť zabezpečenia osobnej starostlivosti o dieťa, o jeho výživu, výchovu, spôsob jej zabezpečenia
s prihliadnutím na potreby vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, vzájomné citové vzťahy medzi rodičmi

a rodičmi a dieťaťom, prípadne inými osobami. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že otec
maloletého nežije v M. vo Veľkej Británii, presťahoval sa naspäť do O., kde sa oženil a založil si rodinu,
pričom v M. nežije ani jeden z rodičov maloletého, žiadny jeho príbuzní ani blízke osoby, v dôsledku čoho
možno konštatovať, že posledné bydlisko maloletého a jeho rodičov v M. už neexistuje, preto nie je
zrejmé, v akom prostredí by sa mala zdržiavať matka spolu s maloletým, ktorá má právo zabezpečovať

starostlivosť o neho aj po ich eventuálnom návrate do miesta obvyklého pobytu a teda, nakoľko je
nepochybné, že vzhľadom na to, že otec žije v O., kde si založil rodinu nezabezpečil vhodné podmienky
pre návrat maloletého a matky do miesta obvyklého pobytu. Poukazuje na to, že vzhľadom na vek
maloletého sú jeho prioritnými sociálnymi väzbami, vzťahy s rodičmi, širšou rodinou a príbuznými a
až následne vzťahy a sociálne väzby s priateľmi, známymi eventuálne inými osobami akými sú napr.

učitelia, resp. jeho sociálne zaradenie do vzdelávacieho procesu, preto námietky otca, že vzhľadom na
vyššiu životnú úroveň v M. a lepšie pracovné príležitosti pre matku je v záujme maloletého, aby bol
nariadený jeho návrat do cudziny neobstoja. Zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je rozhodnutie
o návrate maloletého do cudziny, pričom matka maloletého nemá zákonnú povinnosť vrátiť sa spolu s
ním, v dôsledku čoho s dôrazom na to, že v mieste obvyklého pobytu maloletého nežije už ani jeho otec,

nie je možné aby sa maloletý vrátil do miesta jeho obvyklého pobytu do M. bez matky, pričom nemožno
od matky spravodlivo žiadať ani jej zákonne uložiť povinnosť presťahovať sa spolu s maloletým. Na
základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že boli splnené zákonné podmienky v zmysle
Dohovoru pre nenariadenie návratu maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu, nakoľko návrat do
krajiny, kde nežije ani jeden z jeho rodičov, príbuzných a blízkych osôb nie je v jeho záujme, naopak

návratom do cudziny za týchto okolností by mu mohla byť spôsobená psychická ujma a neznesiteľná
situácia. K odvolacím námietka otca ohľadom nerešpektovania nariadeného neodkladného opatrenia
matkou konštatuje, že tieto skutočnosti neboli predmetom tohto konania, preto na nich odvolací súd pri
svojom rozhodovaní o podanom odvolaní neprihliadol. K odvolacím námietkam ohľadom zistenia názoru
dieťaťa dodáva, že konajúci súd správne posúdil jeho vek a stupeň vývoja a v zmysle toho primerane

týmto skutočnostiam zistil postoj a vôľu maloletého. Konštatuje, že spôsob výkonu jednotlivých dôkazov
je na uvážení konajúceho súdu, v dôsledku čoho odvolacie námietky otca ohľadom spôsobu výsluchu
maloletého neobstoja. K námietkam otca ohľadom jeho povinnosti zabezpečiť podmienky pre návrat
dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu dodáva, že pre nariadenie návratu maloletého do cudziny je
nevyhnutné, aby malo dieťa po návrate vytvorené vhodné podmienky pre svoj zdravý rast a vývoj ako

aj riadne opätovné začlenenie sa do spoločnosti. Vzhľadom na to, že rodič, ktorý dieťa neoprávnene
premiestnil z miesta jeho obvyklého pobytu sa na tomto mieste nenachádza ani nemá povinnosť vrátiť
sa späť spolu s dieťaťom, môže konajúci súd uložiť povinnosť rodičovi, ktorý návrh na návrat dieťaťa
podal zabezpečiť vhodné podmienky pre jeho návrat a za tým účelom riadne vykonať dokazovanie. Z
týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1

CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

25. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanieniejeprípustnéprotirozsudku,ktorýmsavyslovilo,žesamanželstvorozvádza,žejeneplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.