Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/118/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407206032
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4407206032.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sone Vackovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo
Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. 7, 949 01 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, proti žalovanému:
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.
k. 5C/90/2007-437 zo dňa 16.05.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnej výške. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že výzva žalobcu na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam neobsahovala náležitosti stanovené zákonom č. 161/2005 Z. z., a tiež z dôvodu, že
žalobca nepreukázal, že nehnuteľnosti patrili jeho právnemu predchodcovi a že by boli prevedené na
štát v rozhodnom období. Dôvodom podania žaloby bolo to, že žalobcovi nebolo navrátené vlastníctvo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území K. J., zapísaným na LV č. XXX ako parc. č.

XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3320 m2, parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 816 m2,
parc. č. XXXX - záhrady o výmere 867 m2, v zmysle zákona č. XXX/XXXX Z. z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam. Žalobca argumentoval tým, že pozemkovoknižné vložky sa nezachovali, avšak podľa
katastrálnej mapy, ktorá bola prílohou k zápisnici o odovzdaní a prevzatí prenajatého majetku K. J.
zo dňa 30.09.1935, podpísanej Ministerstvom školstva a národnej osvety, Svätou stolicou a Ústrednou
správou, boli tieto nehnuteľnosti v pôvodnom vlastníctve Ostrihomskej metropolitnej kapituly. Súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože podľa
reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na
území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, a ktorých nehnuteľná
vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v
§ 3. Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, treba
považovať za útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva.
Keďže v súčasnosti tento pôvodný subjekt už neexistuje a žalobca je jeho právnym nástupcom, je daná

aj aktívna legitimácia žalobcu. Súd skúmal, či výzva žalobcu zo dňa 20.04.2006 spĺňala náležitosti
vyžadované zákonom č. 161/2005 Z. z. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu I.ÚS 12/2010, podľa
ktorého sa na splnenie požiadavky určitosti výzvy vyžaduje konkretizácia nehnuteľností minimálne
označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Keďže v zápisnici o odovzdanía prevzatí poľnohospodárskeho režijného majetku K. J. zo dňa 30.09.1935 neboli uvedené žiadne
konkrétne nehnuteľnosti, nemal súd za preukázané, ktoré nehnuteľnosti mali byť v r. 1935 odovzdané
právnemu predchodcovi žalobcu. Tiež nemal preukázané, že by mapa založená ako dôkaz v spise

na čl. 3 bola súčasťou zápisnice o odovzdaní a prevzatí poľnohospodárskeho režijného majetku zo
dňa 30.09.1935. Podľa LV č. XXX pre kat. úz. K. J. žalovaný nadobudol vlastnícke právo k pozemkom
zápisom v súvislosti so zmenou priebehu štátnej hranice po vodohospodárskych úpravách na rieke Ipeľ
zo dňa 14.06.2000. Súd v odôvodnení rozsudku poukázal aj na rozsudok Okresného sudu Nové Zámky
sp. zn. 8C/160/2007 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/259/1998. Prednostne sa súd zaoberal tým,

či výzva na vydanie nehnuteľností spĺňala náležitosti požadované reštitučným zákonom. Nemal však za
preukázané, že by predmetné nehnuteľnosti boli právnemu predchodcovi žalobcu odňaté z niektorého
dôvodu uvedeného v § 3 reštitučného zákona. Súd napokon zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného
bremena v tom, že sporné nehnuteľnosti patrili právnemu predchodcovi žalobcu a že boli prevedené
na štát podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona. Svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie
§ 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona č. 161/2005 Z.

z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,účinnéhood01.07.2016(ďalejlen„CSP“).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok

zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V úvode odvolania namietal nesprávne označenie
jeho právneho zástupcu v záhlaví napadnutého rozsudku, ktorý ho označuje ako fyzickú osobu, hoci
ho aktuálne zastupuje Advokátska kancelária Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18,
949 01 Nitra. Zároveň k odvolaniu priložil plnú moc zo dňa 30.06.2014. Uviedol, že on žalovaného
vyzval výzvou zo dňa 20.04.2006 na navrátenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam s označením

katastrálneho územia a žiadal ich vydať z dôvodu, že pozemkovoknižný operát v kat. úz. K. J. bol
počas vojnových udalostí zničený. Tvrdil, že doložil všetky ním získané archívne dokumenty, napr.
oznámenie o škodách spôsobených pohromou za účelom náhrady pozemkovej dane z roku 1935.
Takisto predložil pôvodnú pozemkovú mapu a aj zápisnicu o odovzdaní a prevzatí prenajatého majetku
zo dňa 30.09.1935, z ktorej je zrejmé, ktoré nehnuteľnosti boli vo vlastníctve Ostrihomskej Metropolitnej

kapituly ešte pred ich zabratím v rozhodnom období. Podaním zo dňa 07.01.2008 požiadal súd, aby
vykonal dotaz na Župný (krajský) súd v Budapešti a Regionálny (okresný) súd vo Váci, a uviedol aj
adresy súdov a konkrétne identifikačné údaje. Súd tomuto návrhu bez ďalšieho odôvodnenia nevyhovel.
Návrhom zo dňa 09.06.2016 požiadal súd o vykonanie dôkazu dotazom na archív Magyar Országos
levéltár z dôvodu, že jemu archív neodpovedal. Nevykonaním navrhnutých dôkazov došlo k zmareniu

možnosti uskutočňovať jemu patriace procesné práva a tiež nemohlo dôjsť ani k zisteniu rozhodujúcich
skutočností. Pri rozhodovaní reštitučných sporov by mal súd vychádzať z účelu zákona, ktorým bola
náprava krívd spôsobených na majetku cirkvi a náboženských spoločnostiach. Neoznačenie čísla
pozemnoknižnej vložky nemôže byť na ujmu oprávnenej osobe, keď je z vykonaných dôkazov zrejmé, že
číslopozemnoknižnejvložkynebolomožnéobjektívneoznačiťaanineexistujúcupozemnoknižnúvložku

nebolomožnépriložiť.Nestotožnilsasprávnymnázoromsúduprvejinštancie,ženepreukázalreštitučný
titul podľa § 3 reštitučného zákona. Jedným z reštitučných titulov je aj prechod na štát bez právneho
dôvodu, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že aj k takémuto hrubému zásahu do vlastníckeho práva
počas komunistického zriadenia dochádzalo. Napokon nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania
žalovanému. Súd neskúmal a ani sa nevysporiadal s možnosťou aplikácie dôvodov hodných osobitného

zreteľa, pretože pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné vždy prihliadať na daný skutkový a právny
stav. V prípade, že by sa odvolací súd stotožnil s napadnutým rozsudkom navrhol pripustiť dovolanie,
ktorýmbysariešilináležitostivýzvynavydanienehnuteľnýchvecivymedzenýchzákonomč.161/2005Z.
z. po formálnej stránke a tiež po obsahovej stránke. Záverom dodal, že súd nevykonal všetky navrhnuté
dôkazy a nevysporiadal sa so všetkými tvrdeniami, čím nedošlo k náležitému zisteniu skutkového stavu

v danej veci tak, aby bolo možné správne rozhodnúť.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Uviedol, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom sú účelové, neopodstatnené a nepreukázané.
Celý priebeh konania od podania žaloby dňa 24.04.2007 až do rozhodnutia súdu dňa 16.05.2017

jednoznačne preukazuje, že súd nielen na úkor hospodárnosti konania, ale aj na jeho úkor poskytol
žalobcovi neprimerane dlhé časové obdobie na realizáciu jeho procesných práv, ktoré žalobca náležite
nevyužil. Žalobca po vyše štyroch rokoch od podania žaloby upravil petit žaloby spôsobom, ktorý
nezodpovedal aktuálnym zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností, pričom jedným z evidovanýchvlastníkov na LV č. 529 bol samotný žalobca. Až v r. 2012 na základe spävzatia žaloby v časti bolo
zastavené konanie k nehnuteľnostiam, ktoré boli v katastri nehnuteľností evidované na iné osoby ako
žalovaného a v prevažnej väčšine boli vo vlastníctve žalobcu. Pritom žalovaný od začiatku konania

(podaniami z 24.07.2007, 02.11.2010, 09.02.2012) namietal nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodu,
že nebol subjektom, ktorý by predmetné nehnuteľnosti spravoval, a teda nebol povinnou osobou
podľareštitučnéhozákona.Nespochybňujetvrdeniežalobcuoneexistenciipríslušnejpozemkovoknižnej
vložky, na ktorej bola údajne (avšak nepreukázateľne) majetková podstata, pôvodne požadovaná
žalobou na navrátenie vlastníctva, evidovaná. Je však otázne, z akého právneho titulu (napriek

neexistenciiPKV,ktorámalapreukazovaťvlastníckeprávožalobcu)bolinehnuteľnostiocelkovejvýmere
3.068.811 m2 zapísané na LV č. 529 do vlastníctva žalobcu. Z archívnej listiny - Rozhodnutie o výkupe
podľa§1ods.2zákonač.46/1948Sb.zodňa27.05.1949-vyplýva,žezpôdohospodárskehovlastníctva
patriaceho Rímskokatolíckej cirkvi v Malých Kosihách o celkovej výmere 20 hektárov a 58 árov bola
vykúpená časť o ploche 19 ha 5 a pôdohospodárskeho majetku ležiaceho v katastrálnom území K.
J.. Argumentácia žalobcu poukazujúca na zničenú pozemkovoknižnú vložku a nemožnosť preukázania

splnenia podmienok reštitúcie je nepochopiteľná a zavádzajúca.

4. Podľa žalovaného žalobca bližšie nekonkretizoval dôkaz, ktorý mal súd prvej inštancie vykonať
na preukázanie reštitučného titulu vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, a ani neuviedol, aký
dôkaz mal súd zabezpečiť a vyžiadať na žalobcom označených súdoch v zahraničí (v Budapešti a

vo Váci) za účelom identifikácie nehnuteľností. Vlastnú nečinnosť pri dokazovaní sa žalobca pokúsil
nahradiť činnosťou súdu bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal, že ako nositeľ dôkazného
bremena sa ním bližšie neoznačené dôkazy snažil zabezpečiť sám. Nepredložil relevantné dôkazy o
splnení náležitostí výzvy na vydanie nehnuteľností zo dňa 20.04.2006 a uviedol v nej len katastrálne
územie. Takáto špecifikácia nespĺňa požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností tak, ako bolo

ustálené rozhodovacou činnosťou súdov, ktorá vychádza predovšetkým z nálezu Ústavného súdu SR
č. L ÚS12/2010-47. Požiadavka určitosti písomnej výzvy na vydanie nehnuteľností v zmysle § 5 ods.
1 zákona č. 161/2005 Z. z. je splnená len v prípade ich minimálnej konkretizácie, ktorou je uvedenie
katastrálneho územia a príslušnej pozemkovoknižnej vložky, v ktorej boli nehnuteľnosti pôvodne
zapísané.Hocižalobcavžalobeuviedol,žesapozemkovoknižnévložkykpredmetnýmnehnuteľnostiam

nezachovali, nemôže uvedená okolnosť ovplyvniť posúdenie určitosti výzvy ako platného právneho
úkonu vzhľadom na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli už v čase uplatnenia reštitučného
nároku evidované príslušnou správou katastra na liste vlastníctva č. 741 a žalobca mal možnosť
nehnuteľnosti identifikovať podľa predmetného listu vlastníctva a zároveň ich označiť podľa stavu
registra „C“. Výzva na vydanie nehnuteľností nie je platný právny úkon, a preto žalovaný namietol zánik

práva žalobcu, ktorý si právo na vrátenie vlastníctva v zákonnej lehote do 30.04.2006 v zmysle § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. riadne a včas neuplatnil. O vlastníctve právneho predchodca žalobcu
(Ostrihomskej kapituly) k predmetným nehnuteľnostiam neexistuje žiadny listinný dôkaz a žiadna z
predložených listín nepreukazuje skutočnosť, že práve nehnuteľnosti zapísané na LV č. 741 ako „C“ KN
parcely č. 1905/2, 1908/2 a 1910 boli predmetom výkupu podľa zákona č. 46/1948 Zb. v rozhodnom

období. Reštitučný titul nevyplýva ani z titulu nadobudnutia zapísaného na liste vlastníctva č. XXX. Ak by
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátu k týmto nehnuteľnostiam v rozhodnom období na základe
niektorého z reštitučných titulov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., tento titul nadobudnutia
by bol v katastri nehnuteľností zapísaný. Vlastnícke právo štátu k nehnuteľnostiam bolo zapísané do
katastra nehnuteľností až v r. 2000, resp. r. 2001. O absencii reštitučného titulu - prechodu vlastníctva

k predmetným nehnuteľnostiam na štát v rozhodnom období - svedčí skutočnosť, že prevažnú časť
pôvodne žalovaných nehnuteľností má žalobca vo vlastníctve bez ohľadu na uplatnený reštitučný nárok,
a preto príslušnému správnemu orgánu (správe katastra i katastrálnemu úradu) musel k žiadosti o zápis
vlastníckeho práva preukázať aj jeho existenciu relevantným dôkazom. Ani s prihliadnutím na účel a cieľ
reštitučných zákonov nemožno znenie zákona vykladať tak extenzívne, aby bolo umožnené navrátenie

vlastníckeho práva bez akýchkoľvek dôkazov a bez preukázania základných podmienok navrátenia
vlastníctva ustanovených reštitučným zákonom.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez

nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako
taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2
prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predodňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom rozhodnutia
súdu prvej inštancie a na dôvažok dodáva nasledovné:

6. Podľa obsahu spisu s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania žalobca nepreukázal, že jeho
právny predchodca bol vlastníkom sporných nehnuteľností, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva
štátu v rozhodnom období stanovenom v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. niektorým z
dôvodovpodľa§3ods.1tohtozákona.Nazákladetýchtoskutočnostímoholbyťprijatýzáver,žežalobca

neosvedčil svoju aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby. V otázke aktívnej legitimácie preto
odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý aktívnu legitimáciu žalobcu odvodzoval
len z právneho nástupníctva jeho predchodcu, Ostrihomskej arcidiecézy. Právne nástupníctvo je jedným
z predpokladov, ktorý musí byť splnený pri preukazovaní aktívnej legitimácie žalobcu so súčasným
splnením ďalšej podmienky, a to že tento právny predchodca mal také hmotnoprávne postavenie, z
ktorého konkrétnemu subjektu, v tomto prípade žalobcovi, vyplýva právo uplatňovať si hmotnoprávny

nárok. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal. Odvolací súd k právnemu záveru súdu prvej
inštancie, ktorý zastával aj žalovaný, týkajúcemu sa preklúzie práva v prípade nedostatočnej špecifikácie
nehnuteľností neuvedením katastrálneho územia a pozemnoknižnej vložky vo výzve na navrátenie
vlastníctva, uvádza, že v ustanovení § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. je stanovená lehota, kedy je
potrebné si právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam uplatniť písomnou výzvou a zároveň

preukázaťskutočnostipodľa§3.Vprípade,žesadanéprávoneuplatnívzákonnejlehotedo30.04.2006,
tak zaniká. Ak by si žalobca vôbec neuplatnil výzvou na navrátenie vlastníctva svoje práva, jeho právo
by nesporne zaniklo. Ak by však aj podal žalobu o navrátenie vlastníctva, súd by mohol bez ďalšieho
dokazovania žalobu zamietnuť, lebo preklúzia nastala zo zákona. Ak však žalobca uplatnil svoje práva
v lehote stanovenej zákonom a jeho výzve nebolo vyhovené, mal právo uplatniť si svoje nároky v lehote

12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak by mu právo zaniklo (§ 5 ods. 3 tohto zákona). Túto
podmienku žalobca splnil, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, preto záver o preklúzii práva žalobcu
na podanie tejto žaloby a z toho vyplývajúce následné zamietnutie žaloby by nebol správny.

7. Podstata odvolania žalobcu spočíva v tom, že súd nevykonal dokazovanie tak, ako ho navrhol

podaním zo dňa 07.01.2008 a 09.06.2016, čím mu mala byť zmarená možnosť uskutočňovať jemu
patriace procesné práva. Podľa obsahu spisu však súd prvej inštancie žalobcu listom zo dňa 07.03.2016
(č. l. 412 spisu) a dňa 26.05.2016 (č. l. 415) vyzval, aby predložil dôkazy, ktoré mu súd uložil predložiť
na pojednávaní dňa 28.11.2013. Na tieto výzvy reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 09.06.2016 (č. l.
418 spisu) a objasnil, že sa mu nepodarilo zadovážiť žiadne dokumenty a listiny súvisiace s pôvodnými

pozemkovoknižnými vložkami, hoci mu to bolo viackrát prisľúbené. Preto navrhol súdu, aby vykonal
dôkaz vyžiadaním si archívnych dokumentov z archívu Magyar Országos levéltár v Budapešti, a to
listín MOL-K 184-1943-139-70750 (6941.csomó) a MOL-K 184-1942-27-539178. Dňa 01.07.2016 však
nadobudol účinnosť nový procesný predpis, Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a preto súd strany sporu poučil aj o sudcovskej koncentrácii

konania (č. l. 420). Na pojednávaní konanom dňa 16.05.2017 žalobca zotrval na doplnení dokazovania
vyžiadanímsilistínzarchívu.Potom,čosúdzamietoltentonávrhnadoplneniedokazovania,žalobcainý
dôkaz nenavrhol. V tomto odvolacom konaní nebolo preto relevantné odvolávať sa nevykonania dôkazu,
ktorý žalobca navrhol podaním ešte v r. 2008, keď v reakcii na ďalšie výzvy súdu s odstupom času tento
dôkaz nežiadal vykonať a nežiadal ho vykonať ani na pojednávaní, na ktorom už bolo zrejmé, že súd vo

veci rozhodne. Odvolací súd preto urobil záver, že súd prvej inštancie nepochybil a žalobcovi neodňal
možnosť uskutočňovať jeho procesné práva. Žalobca je právnická osoba, ktorá disponuje dostatočným
administratívnym aparátom a prostriedkami na to, aby si už v štádiu prípravy žaloby na súd zaobstaral
príslušné listinné dôkazy z archívu, na ktorý sa potom odvolával a ktorý je verejne prístupný, a aby
ich následne predložil súdu na dôkaz. Žalobca však nijako nepreukázal, že by sa vôbec pokúsil si

tieto listiny zaobstarať a že by mu archív takéto doklady nevydal. Pred súdom prvej inštancie pritom
dňa 16.05.2017 zástupca žalobcu potvrdil, že s archívom nekomunikoval, pričom žalobca zrejme nemá
presnú vedomosť, či by vôbec z nejakých archívnych listín získal informácie, potvrdzujúce jeho aktívnu
legitimáciu. Pri pasívnom postoji žalobcu a dostatočnom časovom priestore, ktorý mal na preukázanie
splnenia zákonných podmienok pre navrátenie vlastníctva podľa osobitného zákona, nebolo možné

prijať záver, že by mu súd znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Práve naopak, odvolací súd konštatoval, že to bol
práve žalobca, ktorý ako účastník konania, resp. strana sporu, si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť.8. V súvislosti s vlastníctvom Slovenskej republiky k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz.
K. J. a vedeným ako parc. č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX odvolací súd na spresnenie dodáva, že tieto
nehnuteľnosti boli vo vlastníctve štátu v r. 1996, čo vyplýva zo spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.

zn. 8C/160/1997. Zápis na liste vlastníctva č. XXX pod Z XXXX/XX bol vykonaný na základe určenia
neplatnostiichprevoduakomajetkuštátukúpnouzmluvouuzatvorenoudňa03.06.21996medziŠtátnym
majetkom, š.p., Štúrovo, v likvidácii, a GMB real, spol. s.r.o. Táto skutočnosť však nemení nič na tom,
že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby.

9. Žalobca k výroku o trovách konania namietal, že súd prvej inštancie neskúmal dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré je výnimkou pri uplatnení zásady zodpovednosti za výsledok
(§255CSP).Priposudzovanídôvodovhodnýchosobitnéhozreteľasúdprihliadanamajetkové,sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu. Je potrebné vychádzať aj z okolností, za akých
došlo k uplatneniu nároku na súde. Dôležitý je aj postoj strán v konaní, to ako si strany plnili svoje
procesné povinnosti, či ich uplatnili pri prvom úkone, podiel oboch strán na vzniku sporu, povaha a

okolnosti sporu. Po zohľadnení týchto zásad ani odvolací súd nevidel priestor na aplikáciu ustanovenia
§ 257 CSP. Dlhotrvajúci spor vyvolal žalobca práve z dôvodu, že sa dostatočne nepripravil na konanie
o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, riadne nešpecifikoval výzvu na navrátenie nehnuteľností
a následne sa nepripravil na preukázanie ním tvrdeného práva v súdnom konaní; nebol teda aktívny
pri zaobstaraní listín preukazujúcich jeho tvrdenia ani v súvislosti s podaním žaloby, ktorú podal s

časovým odstupom jedného roka. Žalobca vo veci konal pasívne, nereagoval dostatočne na výzvy súdu,
nedoložil dôkazy preukazujúce jeho aktívnu legitimáciu a snažil sa preniesť dôkaznú povinnosť na súd,
a to napriek tomu, že mal možnosť prístupu do štátneho archívu. Sám doznal, že nekomunikoval s
archívnymi inštitúciami a potrebné doklady si nezabezpečil. Žalobca napokon včas nereagoval ani na
námietky žalovaného o jeho pasívnej legitimácii. Pasívny a zdĺhavý bol jeho postup aj pri spresňovaní

žalobného petitu, keď žiadal navrátiť vlastníctvo k tým nehnuteľnostiam, ku ktorým bol vedený ako
vlastník na LV č. XXX (č. l. 366 a 374 spisu). Na základe týchto skutočností a s ohľadom na všetky
okolnosti prípadu nebolo možné prijať záver, že by existovali dôvody hodné osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný.

10. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
takvovecisamejakoajvovýrokuotrováchkonania.Vzávereodvolacísúdpoznamenáva,ženamietané
označenieprávnehozástupcužalobcuvrozsudkusúduprvejinštanciesúdprvejinštancieurobilvsúlade
s obsahom plnej moci založenej žalobcom do spisu. Novú plnú moc žalobca doložil až s podaným
odvolaním, pričom splnomocnil namiesto fyzickej osoby advokátsku spoločnosť ako osobu právnickú.

Novésplnomocneniemoholsúdakceptovaťaždňom,ktorýmmubolodoručené.Nebolpretodanýdôvod
na opravu záhlavia rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 224 CSP.

11. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP patrí v
celom rozsahu náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd vzhľadom na to podľa

§ 396 ods. 1 CSP rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
o výške ktorých podľa § 252 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).