Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. február 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/251/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114229195
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114229195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lenky Halmešovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: O.. E. H., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T. XX, zastúpený: D.. Ema Zacharová advokát s.r.o., so sídlom Forgáchova bašta 5676/7, Nové
Zámky,protižalovanej:C.T.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.XX,F.U.,zastúpenáMgr.PetromMesárošom,
advokátom, so sídlom Bottova 34, Nitra, o zaplatenie 13 649 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. februára 2017 č.k. 12C/216/2014-281, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 13 649
eur s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 879 eur od 10. 09. 2011 do zaplatenia, s 9,5% úrokom
z omeškania ročne zo sumy 11 770 eur od 09. 10. 2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
na účet Okresného súdu Nitra súdny poplatok vo výške 818,50 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca mal poskytnúť žalovanej pôžičku a
to sumu 2 000 eur tak, že jeho manželka, E. H., uzatvorila dňa 06. 09. 2011 s Poštovou bankou, a.s.
úverovú zmluvu, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur. Žalobca vybral z tohto účtu
dňa 08. 09. 2011 v hotovosti 1 190 eur a 800 eur, spolu 1 990 eur a uviedol, že 10 eur pridal zo svojich
peňazí a poskytol tak žalovanej sumu 2 000 eur. Žalovaná vložila na účet manželky žalobcu dňa 05. 10.
2011 sumu 60 eur, dňa 09. 11. 2011 sumu 60 eur a 1 euro, spolu 121 eur. Ďalej žalobca mal žalovanej
poskytnúť pôžičku, a to sumu 11 770 eur tak, že žalobca uzatvoril dňa 07. 10. 2011 s VÚB a.s., zmluvu

o poskytnutí spotrebiteľského úveru "Flexipôžička", na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške
12 370 eur. Žalobca dňa 07. 10. 2011 vybral z účtu sumu 4 000 eur, sumu 5 000 eur previedol na účet
žalovanej, dňa 20. 01. 2012 sumu 465,50 eura previedol na účet žalovanej, sumu 1 839 eur použil na
pokrytie úveru zo Slovenskej požičovne. Z pripojených exekučných spisov súd prvej inštancie zistil, že
proti žalovanej a jej manželovi je vedený väčší počet exekúcií, a to aj z obdobia pre pôžičkou (rok 2011),
v čase poskytnutia pôžičky, aj v období po poskytnutí pôžičky.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 559

ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).
1.3. Konštatoval, že žalobca žalovanej poskytol dve pôžičky, jednu vo výške 2 000 eur a druhú vo výške
11 770, spolu 13 770 eur, z čoho mu žalovaná vrátila len sumu 121 eur, takže rozdiel je žalovaná suma
13 649 eur. Poskytnutie týchto súm žalobcom žalovanej v konaní nebolo sporné, žalovaná sa v konaníbránila iba tým, že sa nejedná o pôžičku zo strany žalobcu, ale práve naopak, bolo to vrátenie pôžičky,
ktorú žalobcovi a jeho manželke poskytli spolu s manželom. Žalovaná nepoprela prevzatie sumy 13
770 eur od žalobcu, iba tvrdila, že ide o vrátenie poskytnutej pôžičky. S poukazom na § 151 ods. 1 CSP,

podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné
a preto skutkové tvrdenia žalobcu, že dal žalovanej žalovanú sumu 13 770 eur, z ktorej mu ona vrátila
121 eur, sú nesporné. Tvrdenia žalovanej, že žalobca jej žiadnu pôžičku neposkytol, ale peniaze, ktoré
jej dal, bolo titulom vrátenia skôr poskytnutej pôžičky žalovanou žalobcovi, súd prvej inštancie vyhodnotil
ako nepreukázané. Žalovaná, ak sa chcela v konaní úspešne brániť tvrdením, že peniaze vyplatené

žalobcom sú vrátením pôžičky a o svojom tvrdení mala ponúknuť aj dôkazy, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalovaná neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno a nepreukázala jednoznačne a bez
pochybností a vierohodnými dôkazmi svoje tvrdenia, že plnenie zo strany žalobcu je vrátením pôžičky.
Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná nepreukázala, že by medzi ňou a žalobcom
bola uzatvorená zmluva o pôžičke, v zmysle ktorej by ona poskytla žalobcovi pôžičku, nepreukázala
skutočnosť, že žalobcovi alebo jeho manželke bola odovzdaná nejaká suma peňazí, jej tvrdenia preto

považoval za nedôveryhodné. Tieto tvrdenia nemal preukázané ani zo svedeckých výpovedí svedka C.
svedkyneH.asvedkaH.I.Tútoskutočnosťtvrdilaibaona,jejmanželajejdcéraS.H.,ktorávšakpeniaze
nevidela, pri ich odovzdávaní nebola a okolnosti veci pozná iba z rozprávania žalovanej a jej manžela.
Mal pochybnosti, že žalovaná disponovala sumou 10 000 eur a to vzhľadom na finančnú situáciu jej a jej
manžela, ktorá bola nelichotivá, čo vyplýva jednak z ukončených exekučných konaní, tiež z existujúcich

úverových zmlúv, z daňových priznaní, z ktorých vyplýva, že v roku 2011 vykázala z podnikania stratu vo
výške 12 270 eur, poistenie hradila oneskorene, pričom žiadny dôkaz, že žalovaná mala doma našetrenú
sumu 10 000 eur súdu predložený nebol, tvrdil to iba manžel žalovanej. Ak by aj žalovaná, resp. jej
manžel naozaj požičali žalobcovi sumu 10 000 eur, prečo by potom žalobca vracal žalovanej sumu 13
770 eur, keď sama žalovaná uviedla, že sa jednalo o pôžičku bez úrokov, bez zmluvnej pokuty.

1.4.Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 13
649 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne, pričom výška úroku z omeškania je v súlade
s Nariadením Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie“), zvýšená o 8
percentuálnych bodov ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu

omeškania, počiatok omeškania je deň nasledujúci po dni kedy, žalobca poskytol žalovanej sumu 2000
eur a sumu 11 770 eur.
1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi náhradu trov konania priznal
v plnej výške, nakoľko vo veci mal plný úspech. Výnimočné dôvody, hodné osobitného zreteľa, ani v
okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, a to s poukazom na ustanovenie § 257 CSP zistené neboli.

1.6. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 818,50 eura súd rozhodol s
poukazom na položku 1 písmeno a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ako 6 % zo žalovanej sumy, ktorý
je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), keďže žalobca bol od platenia súdneho

poplatku oslobodený a preto je povinná zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu žalovaná, pretože
poplatková povinnosť prešla na ňu ako v konaní neúspešnú, keďže žalobe bolo vyhovené a to podľa
ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a
súd jeho návrhu vyhovie, zaplatí podľa výsledku konania poplatok žalovaný.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná dôvodiac, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnila sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku, keď nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede D. H. a G. H., ktorí uviedli,
že finančná čiastka predstavovala vrátenie skôr poskytnutej pôžičky zo strany žalovanej žalobcovi.
Taktiež poukázala na svedeckú výpoveď svedkyne S. H.. Výpoveď svedkyne Ing. E. H. nepovažuje

za dôveryhodnú vzhľadom na nezrovnalosti jej výpovede s vyjadrením žalobcu. Žalobca žiadnym
dôkazným prostriedkom nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi ním na strane veriteľa a
žalovanou na strane dlžníka. Žalobca nepreukázal ani existenciu podstatných náležitostí zmluvy o
pôžičke, splatnosť pôžičky, množstvo a výšku mesačných splátok. Nepreukázal ani existenciu dohody
o strate výhod splátok a teda je potrebné konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto

žalobu považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú. Nestotožnil sa ani s odôvodnením súdu prvej
inštancie ohľadom vyhodnotenia finančnej situácie žalovanej. Z pripojených spisov vyplýva, že drvivá
väčšina pohľadávok vznikla po roku 2011, preto tieto v čase, kedy poskytla žalovaná pôžičku žalobcovi
neexistovali a nemohli mať žiadny vplyv na finančnú a ekonomickú situáciu žalovanej. Pritom značnáčasť záväzkov postihovali výlučne manžela žalovanej. Preto po zhodnotení finančnej situácie žalovanej,
bez zahrnutia záväzkov výlučne manžela žalovanej a záväzkov, ktoré vznikli po roku 2011 s ohľadom na
skutočnosť, že žalovaná preukázala, že uzavrela dňa 24. 06. 2009 zmluvu o poskytnutí pôžičky vo výške

48 186,50 eura, mohla a aj disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami, ktoré by umožňovali
žalovanej poskytnúť žalobcovi pôžičku vo výške 10 000 eur.
2.1. Navrhuje, zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo
zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov
konania v plnom rozsahu a tiež náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej jednoznačne poprel tvrdenia žalovanej, ktorá
neuviedla z čoho vyvodila nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaná nepoprela
prevzatie sumy 13 770 eur, iba tvrdila, že išlo o vrátenie poskytnutej pôžičky, pri hodnotení dôkazov
vyvolá zhodný záver, že síce sumu 13 770 eur prevzala od žalobcu s tým, že išlo o vrátenie ňou
poskytnutej pôžičky, čo však predtým nepreukázala a žalobca to popieral. Poukázal na ustanovenie §
212 CSP, ďalej na výpoveď svedkyne G. H., ktorá na pojednávaní dňa 02. 11. 2016 výslovne uviedla,

že vo vyjadrení č.l. 209 je napísané, že p. H. požičal peniaze. Potom pod tlakom otázok zo strany
žalovanej uviedla, že sa asi pomýlila. Z tejto svedeckej výpovede vyplýva, že svedkyňa predložené
písomné potvrdenie nepísala, iba ho podpísala s tým, že podpisuje, že p. Polák požičal peniaze.
Spochybnil výpoveď svedkyne S. H., ktorá veľmi podrobne popisovala vymyslenú pôžičku a na druhej
strane nemala vedomosť o tak vážnej veci, ako že jej nevlastný otec neplatí výživné na svoje deti, že

matka chcela zo spoločnej domácnosti odísť, ale nevedela uviesť kam. Skutočnosť, že pri rozhovoroch
bola prítomná jeho dcéra Ing. E. H. neuvádzal preto, že ju nechcel zaťahovať do sporu. Poukázal na
skutočnosť, že dôkazné bremeno poskytnutia peňazí žalobca uniesol, keďže vykonaným dokazovaním
bolo preukázané odovzdanie peňazí žalovanej a žalovaná, ktorá uznala poskytnutie peňazí iba tvrdila,
že išlo o vrátenie pôžičky, ktoré tvrdenie však nepreukázala, že pretože zmluvu o pôžičke predložiť

nevedela a ani netvrdila, že ona poskytla predtým pôžičku žalobcovi a nepreukázala ani žiadne finančné
problémy žalobcu a jeho manželky. Poukázal ďalej na exekučné spisy, v ktorých vystupuje žalovaná,
resp. jej manžel ako povinné osoby. Sám svedok T. potvrdil, že žalobca s manželkou nemali finančné
problémy a to tým, že sám uviedol, že boli na dovolenke vo VO.. Ťažko by mali na tak nákladnú
dovolenku, ak by mali finančné problémy. Ani tvrdenie žalovanej, že všetky dlhy vznikli po roku 2011

nie je pravdivé, nakoľko prevažná väčšina týchto dlhov vznikla pred rokom 2011. Samotná žalovaná
bola dlžníčkou neplniacou svoje záväzky ani v roku 2010, o čom svedčia viaceré platobné rozkazy,
na nehnuteľnosti majú vedené exekúcie a sama potvrdila, že mala dlhy aj pred rokom 2011. Žalovaná
nepopiera poskytnutie jej požičaných peňazí žalobcom, iba tvrdí, že žalobca jej dlhoval a že išlo o
vrátenie pôžičky ňou alebo jej manželom, ktoré tvrdenie však nepreukázala, nepredložila žiadnu zmluvu

o pôžičke a ani nepreukázala reálne odovzdanie akejkoľvek sumy. Pri hodnotení dôkazov a skutočnosti,
že žalobca nemal písomné dohody o pôžičke, je potrebné vziať do úvahy aj príbuzenský vzťah, ktorý bol
pre neho dostatočnou zárukou vrátenia pôžičky, resp. splatenia úverov tak, ako sa pôvodne žalovaná
zaviazala. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu opätovne podrobne poukazovala na svoje
tvrdenia uvedené v podanom odvolaní, ako aj v priebehu konania na súde prvej inštancie.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.
v znení neskorších predpisov, účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359,

§ 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1
CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne

posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387
CSP potvrdil.
6. Zákonom č. 160/2015 z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01.07.2016 nový Civilný sporový
poriadok.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech
strany.
Z toho vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred účinnosťou zákona.

V danej veci súd prvej inštancie vo veci rozhodol 09.05.2016, preto všetky procesné úkony účastníkov
konania a procesný postup súdu odvolací súd posudzoval ešte podľa ustanovení OSP a na odvolacom
súde od účinnosti CSP od 01.07.2016.
7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
9.V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 13 649 eur titulom pôžičky, ktorú žalobca
poskytol žalovanej a ktorá ju nevrátila.

9.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, majúc za preukázané odovzdanie sumy žalobcom
žalovanej a to vo výške 13 770 eur, z ktorých žalovaná vrátila 121 eur. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením
žalobcu, že išlo o pôžičku, ktorú jej on mal poskytnúť dôvodiac, skutočnosť, že jej žalobca poskytol tieto
peniaze, boli iba dôsledkom toho, že ona mu predtým poskytla pôžičku vo výške 10 000 eur, ktorú jej
týmto vrátil. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel dôvodiac, že žalovaná nepreukázala a neuniesla

dôkazné bremeno svojich tvrdení, že zo strany žalobcu išlo o vrátenie požičanej sumy peňazí.
9.2. Žalovaná s rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasila dôvodiac, že nešlo o pôžičku zo strany
žalobcu žalovanej, ale išlo o vrátenie sumy peňazí, ktorá žalovaná predtým poskytla žalobcovi a žalobca
neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že jej poskytol pôžičku.
10. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.
10.1. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým

určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
10.2.Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou), sa rozumie zodpovednosť

strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena stranou sporu je jeho neúspech v
spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa
pričíta strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za

preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je
na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá
zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať.
10.3. Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena, dospel k rovnakému právnemu záveru,

ako súd prvej inštancie, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym
kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet
pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne
(k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle), boli
dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ. Musí byť preukázané skutočné
odovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkovi,niepreukázaťmožnosťveriteľadisponovaťpríslušnou

peňažnou sumou.
10.4. Odvolací súd sa preto so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí,
stotožnil. Dôvody rozsudku považuje za výstižné a presvedčivé a preto v celom rozsahu na ne odkazuje.
Na potvrdenie jeho správnosti iba dopĺňa, že vychádzal zo správnej interpretácie zmluvy o pôžičke
upravenej v ustanovení § 657 OZ, podľa ktorej táto zmluva má reálnu povahu (radí sa k tzv. reálnym

kontraktom), čo znamená, že vznik pôžičky predpokladá, okrem samotného uzavretia zmluvy, aj ďalší
úkon, a to prenechanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Keďže v posudzovanej veci súd prvej inštancie za
základ rozhodnutia vzal skutkové zistenie, podľa ktorého žalovaná nepreukázala skutočnosť, že v danej
veci jej žalobca iba vrátil ňou poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi skôr titulom pôžičky, vyhodnotil
odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne a právne dôvodné.
10.5. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca uniesol dôkazné bremeno

svojich tvrdení, keď preukázal, že žalovanej odovzdal sumu 13 700 eur, ktorú skutočnosť v konečnom
dôsledku žalovaná ani nepoprela a stotožnila sa s ňou. Námietky žalovanej, že išlo iba o vrátenie už
skôr poskytnutej pôžičky ňou žalobcovi, však žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala. Iba samotné
tvrdenie tejto skutočnosti nemôže mať za následok konštatovanie, že žalovaná v tomto smere uniesla
dôkazné bremeno svojich tvrdení. Odvolací súd, po preskúmaní celého spisového materiálu, rozsudku

súdu prvej inštancie, odvolania žalovanej a vyjadrenia strán sporu iba dospel k zhodnému záveru so
súdom prvej inštancie, ktorý žalobe žalobcu vyhovel a odvolanie žalovanej a námietky v ňom uvedené
vyhodnotil ako účelové a neopodstatnené.
11. Odvolací súd podľa § 387 ods. 3 CSP, podľa ktorého je povinný v odvolacom rozhodnutí vyjadriť sa
k podstatným skutočnostiam, uvádzaných v podanom odvolaní, k námietkam žalovanej iba dodáva, že

všetky jej námietky vyhodnotil ako účelové a neopodstatnené. Žalovaná skutočne v priebehu konania
na súde prvej inštancie ani jediným dôkazom nepreukázala svoje tvrdenie, že žalobcovi už skôr poskytla
pôžičku a týmto jej ju iba vrátil. Nepredložila žiadny dôkaz o tejto skutočnosti, že by reálne odovzdala
žalobcovi peniaze titulom pôžičky, pričom z vykonaného dokazovania, predovšetkým z exekučných
spisov vyplýva, že žalovaná a jej manžel boli skutočne v nepriaznivej finančnej situácie, za ktorej by

si nemohli dovoliť ešte požičať žalobcovi finančnú čiastku vo výške 10 000 eur. Čestné prehlásenia
a svedecké výpovede manželov H. odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako
nedôveryhodné, predovšetkým s poukazom na rozporné vyjadrenia svedkyne Patyiovej na pojednávaní
a tiež na skutočnosť, že ide o rodičov žalovanej, s ktorými býva v rodinnom dom, ktorí jej ho darovali
a ktorí v danej veci nemôžu byť z tohto dôvodu, že v dome majú právo doživotného bývania, úplne

nestranní a nezaujatí. Taktiež v danej veci nie je možné za vierohodné označiť výpovede dcér strán
sporu, ktoré logicky budú držať stranu svojim rodičom. Odhliadnuc od týchto svedeckých výpovedí,
či čestných prehlásení, odvolací súd konštatuje, že žalovaná, na rozdiel od žalobcu, ani jediným
listinným dôkazom nepreukázala existenciu ňou tvrdenej pôžičky žalobcovi. Naopak, žalobca svojim
tvrdením a podložením nepriamych listinných dôkazov a v konečnom dôsledku nepopretí žalovanou, že

predmetnú finančnú čiastku od žalobcu prijala, preukázal svoje tvrdenia o poskytnutí peňazí žalovanej.
V neposlednom rade odvolací súd aj v tejto súvislosti poukazuje na zrejme nepriaznivú finančnú situáciu
žalovanej a jej manžela a to pre veľké množstvo exekučných konaní proti nim vedených.
11.1.Keďže všetky námietky, ktoré žalovaná v podanom odvolaní uviedla, namietala už v konaní pred
súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie ich v napadnutom rozsudku aj vyhodnotil, odvolací súd ich

taktiež vyhodnotil ako neúčelné a neopodstatnené, z ktorého dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keďže dôvod na zmenu napadnutého
rozsudku, ani na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie, nezistil.

12.O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 v spojení s § 255

ods.1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).