Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/253/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107224745
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2107224745.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Q. F., nar. XX. U. XXXX, bytom
W. Q., M. zastúpeného: IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Bratislava, Šoltésovej 2, IČO: 36 854 808, proti
žalovanému: H. F., S., W. X, zastúpenému: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Trnava, Nám. SNP 3, IČO:
36 857 548, za účasti intervenienta: Generali Poisťovňa a. s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35
709 332, zastúpeného: MST PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Laurinská 3, IČO: 36 861 545, o 26.882
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného a o odvolaní intervenienta proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 1. marca 2017 č. k. 27C/106/2007-592 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného

súdu Trnava z 23. septembra 2011 č. k. 27C/106/2007-285 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej o uložení
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie (I.) a v časti náhrady trov konania (III.) p
o t v r d z u j e .

II. Súdu prvej inštancie nariaďuje vykonať opravu vo výroku napadnutého rozsudku v označení ročného
úroku z omeškania.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

IV. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta .

V. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
26.882 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2008 do

zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 74,88%. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 39, § 42, § 420a ods. 1, 2, 3, § 133 ods. 1, § 451 ods. 1, § 457 O. z. (Občiansky zákonník č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil, že ako súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (v odlišnom zložení senátu), ktorý skonštatoval vo svojom
zrušujúcom uznesení, že žalovaný je osobou sekundárne zodpovednou za škodu vzniknutú žalobcovi

(ako podnikateľ v oblasti vystavovania odborných posudkov o originalite motorových vozidiel), keďže on
bol tým subjektom, koho odborný posudok č. 002643 potvrdil vykonanie príslušnej kontroly originality
motorového vozidla s negatívnym výsledkom dňa 17. januára 2006 a ktorý slúžil žalobcovi ako podklad
pre rozhodovanie o kúpe predmetného motorového vozidla identifikovaného v posudku. Keďže žalobcapredložil príslušný posudok žalovaného a objednávku, na základe ktorej bol vystavený, žalovaný
niesol dôkazné bremeno, či už preukázania sfalšovania posudku alebo preukázania nezhody neskôr
políciou skúmaného a zadržaného vozidla s vozidlom, ktoré skontroloval jeho zamestnanec. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že kontrolné UV značky, ktorými zamestnanec žalovaného (P. Q.)
označil kontrolované vozidlo (podľa svojho tvrdenia) a následne vystavil posudok 17. januára 2006, na
predmetnom vozidle zadržanom žalobcovi, neboli. Z vyšetrovacieho spisu Odboru kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom sp. zn. ČVS: ORP-454/OEK-ZH-2010 mal
súd prvej inštancie preukázané, že vozidlo s nepozmeneným VIN číslom bolo v čase vykonania kontroly

originality v držbe nemeckého užívateľa, nenachádzalo sa ani na Slovensku a po jeho neskoršom
premiestnení do Českej republiky, fyzickou policajnou kontrolou bolo zistené, že kontrolné značky sa na
vozidle nenachádzali. Podľa výpovede svedka Ing. J. O. pri kontrole originality by prístroj mal odhaliť
pozmenené VIN číslo karosérie, ak by bolo manipulované s ním tak, ako to bolo u zadržaného vozidla.
S poukazom na uvedené žalovaným vystavený posudok originality nebol správny, pretože po zadržaní
vozidla bolo políciou zistené, že pôvodné VIN číslo WVWZZZ3BZ5E16325 bolo zbrúsením odstránené

a zhotovené nové VIN číslo WVWZZZ3BZ5E089607. Bola tak preukázaná vecná pasívna legitimácia
žalovaného. Dňa 16. januára 2006 bolo odhlásené na polícii vozidlo jeho aktuálnym vlastníkom s
tým, že budúcim držiteľom je žalobca, v ktorý deň zaplatil žalobca zálohu 200.000 Sk po výbere z
účtu. Následne 17. januára 2006 bola uzatvorená kúpna zmluva a vystavený posudok originality a
18. januára 2006 žalobca vozidlo prihlásil na polícii. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca uzatvoril

kúpnu zmluvu v deň v nej uvedený, ako i zaplatenie kúpnej ceny 850.000 Sk, s poukazom na článok
II. 1, 2, 3 Zmluvy, so splatnosťou v deň podpisu zmluvy, pričom dokladom o jej zaplatení bol podpis
obidvoch zúčastnených strán. Podľa článku III. 1 vlastníctvo na kupujúceho prechádza zaplatením celej
dohodnutej ceny a v čl. III. 2 sa uvádza, že najneskôr nasledujúci deň po dni prechodu vlastníctva
odovzdá predávajúci kupujúcemu vozidlo vrátane príslušenstva. Žalobca preukázal, že na kúpu vozidla

si požičal sumu 600.000 Sk, z toho 200.000 Sk prevodom na účet (výberom dňa 16. januára 2006) a
sumu 400.000 Sk dňa 17. januára 2006 v hotovosti (preukázané svedeckou výpoveďou O.). Zostávajúcu
časť 250.000 Sk zaplatil z peňazí v hotovosti. Žalobca bol zapísaný ako vlastník a držiteľ v evidencii
na policajnom orgáne a vozidlo mal v držbe od 18. januára 2006 do 7. marca 2006, kedy ho na
výzvu vydal polícii. Je preto nepravdepodobné, že by nezaplatil celú dohodnutú kúpnu cenu, keďže

predávajúci mu vozidlo odovzdal. Žalobca sa pritom nedomáha zaplatenia celej kúpnej ceny, ale len
časovej hodnoty vozidla určenej znaleckým posudkom vo výške 26.882 eur z dôvodu, aby odstránil
prípadné rozpory, pretože v tejto výške poskytovala garanciu (záruku) sieť spoločností IRIS, v rámci
ktorejvykonávalkontroluoriginalityajžalovaný,vprípadezistenianepravdivéhoposudku(vprevyšujúcej
časti vzal žalobca žalobu späť a v tejto časti bolo konanie zastavené). Odhlásenie vozidla 16. januára

2006 na žalobcu potvrdilo jeho tvrdenie o zaplatení zálohy 200.000 Sk v uvedený deň. Následne
17. januára 2006 poveril predávajúceho, aby v jeho mene zabezpečil kontrolu originality. Za tým
účelom mu odovzdal svoj občiansky preukaz, podpísal objednávku, na základe ktorej bol posudok
originality vyhotovený. Žalovaný neobjasnil dôvod, pre ktorý vystavil dve objednávky (jednu podpísanú
žalobcom a ním aj predloženú a druhú podpísanú neznámou osobou, na meno žalobcu, predloženú

intervenientom). V konaní nebolo sporné, že žalovaný vykonal kontrolu originality na objednávku
žalobcu, i keď prostredníctvom domnelého predávajúceho. Ako logické bolo pripustené vysvetlenie
žalobcu, že žalovaný si musel ponechať kópiu a preto ju niekto zo zúčastnených pri kontrole originality
podpísal za žalobcu, ktorému bolo odovzdané jedno vyhotovenie, ktoré podpísal. Odvolací súd (v
odlišnom zložení senátu) uviedol, že je treba považovať prakticky za vylúčené, aby si záujemca o kúpu

vozidla v hodnote 850.000 Sk, s doposiaľ neskontrolovanou originalitou, nechal originalitu skontrolovať
a vystaviť posudok, pričom by vozidlo zakúpil, zaplatil celú kúpnu cenu, už pred vykonaním príslušnej
kontroly originality, najmä ak z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že k odovzdaniu a prevzatiu vozidla,
i k zaplateniu sumy zodpovedajúcej kúpnej cene mohlo dôjsť najskôr v deň podpisu kúpnej zmluvy,
datovanej v deň vydania posudku originality. K doplateniu kúpnej ceny a k odovzdaniu vozidla tak

došlo až po odovzdaní posudku originality. Žalovaný ohľadom svojho tvrdenia, že k podpisu kúpnej
zmluvy došlo pred vystavením posudku, nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by tvrdenia žalobcu a údaje z
kúpnej zmluvy vyvrátil. Predmetom kúpy bolo vozidlo následne zadržané políciou, keďže kúpnu zmluvu
vyhotovoval predávajúci a rozdiel vo VIN čísle bol len v tom, že chýbali jeho posledné tri čísla (ostatné
identifikačné znaky boli zhodné). Vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako

nedôvodnú. Kúpna zmluva bola uzatvorená a posudok vyhotovený 17. januára 2006, pričom vznik škody
zistil žalobca najskôr v deň odovzdania vozidla 7. marca 2006. Žalobu na súd podal 20. augusta 2007,
teda v lehotách v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1, 2 O. z.. Odstrániteľnú vadu žaloby (doplnenie
podpisu na žalobe) odstránil žalobca dňa 1. marca 2017. Žalovanému bola preto uložená povinnosťzaplatiť žalobcovi žalovanú istinu v plnom rozsahu. Nepreukázal však, že pred podaním žaloby vyzval
žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy a určil lehotu na plnenie. Predložená žiadosť z 20. apríla
2006 bola adresovaná intervenientovi, obsahujúca len žiadosť o poskytnutie informácie (nie výzvu na

zaplatenie). Z dôvodu, že žalovanému bola doručená žaloba 14. októbra 2008, nasledujúci deň mal plniť
a od 16. októbra 2008 sa dostal do omeškania. Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť úrok
z omeškania vo výške 8% ročne z priznanej istiny od 16. októbra 2006 do zaplatenia a vo zvyšku bola
žaloba v časti úroku z omeškania zamietnutá ako nedôvodná. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd
prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 256 ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon

č. 160/2015 Z. z.). Vzhľadom k tomu, že pôvodne sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 28.214,83 eur a
úroku z omeškania od 1. júna 2006 do 1. marca 2017 vo výške 23.137,66 eur, zavinil zastavenie konania
včastiistiny1.332,83eurspríslušenstvom(vdôsledkučiastočnéhospäťvzatiažaloby),pričomžalobcovi
bola priznaná suma 26.882 eur s úrokom z omeškania 18.023,46 eur ku dňu rozhodnutia (od 16. októbra
2008 do 1. marca 2017), žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v časti zastavenia konania
a v zamietajúcej časti. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný v rozsahu 87,44% a žalovaný v rozsahu

12,56% (vrátane časti, v ktorej súd konanie zastavil). Vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán
v konaní, súd prvej inštancie priznal úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
74,88%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku v časti o uložení povinnosti zaplatiť peňažné plnenie žalobcovi a v časti náhrady
trov konania podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne
jeho zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúce v nepreskúmateľnosti
rozsudku. Žalobca spoľahlivo a vierohodne nepreukázal podstatné okolnosti údajného predaja (kúpy)
motorového vozidla, teda presný dátum, čas a miesto uzatvorenia kúpnej zmluvy, osobu predávajúceho,
výšku kúpnej ceny, spôsob jej úhrady alebo okamih prevzatia motorového vozidla. Zo žiadneho dôkazu
v konaní nevyplývala skutočnosť, že by žalobca komukoľvek zaplatil sumu 200.000 Sk, že táto suma

mala byť zálohou na kúpu motorového vozidla a že túto sumu zaplatil práve dňa 16. januára 2006. Súd
prvej inštancie vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktoré však žalovaný namietal. Žalobca na pojednávaní
(nedatovaná zápisnica) uviedol zaplatenie zálohy dňa 17. januára 2006, teda zálohu mal zaplatiť
až deň po tom, čo bolo motorové vozidlo preukázateľne odhlásené z príslušnej evidencie. Žalovaný
nevidí logiku v tom, aby domnelí a údajní predávajúci odhlasovali motorové vozidlo z evidencie na

žalobcu ako kupujúceho ešte pred akoukoľvek, čo i čiastočnou, úhradou kúpnej ceny už dňa 16.
januára 2006. Svedok F. F. (brat žalobcu) vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca bol peniaze vyberať
v banke. Svedok uviedol teda jednorazovú platbu za motorové vozidlo, nespomínal žiadnu zálohu.
Rovnako tak ju neuvádzal svedok M. N.. Bolo preukázané, že Q. P., označený v kúpnej zmluve
za predávajúceho, nebol nikdy vlastníkom vozidla, ani nepodpisoval kúpnu zmluvu, o okolnostiach

uzatvorenia ktorej nevedel nič. Skutočnosť zaplatenia zálohy 200.000 Sk 17. januára 2006 žalovaný
považuje za nepreukázanú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že kúpnu zmluvu nepodpisovala osoba
označená ako predávajúci, nie je známy skutočný okamih jej podpisu, miesto, i zaplatenie kúpnej
ceny, ako ani okamih prevzatia motorového vozidla. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti tvrdení žalobcu, čím zaťažil konanie inou

vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku. Žalobca od počiatku nevedel spoľahlivo uviesť opis
skutkového deja (nespomínal si, či zaplatil kúpnu cenu jednorazovo alebo po častiach, v jeden až tri
dni, či uzatvoril zmluvu v Tlmačoch alebo na inom mieste pri Tescu na parkovisku, spočiatku neuvádzal
žiadnych svedkov predaja na svojej strane). Neskôr po rokoch trvania súdneho sporu navrhol vypočuť
dvoch údajných svedkov. K zaplateniu kúpnej ceny mohlo dôjsť už ku dňu 16. januára 2006, kedy

došlo k odhláseniu motorového vozidla na žalobcu ako kupujúceho (ktoré je nespornou skutočnosťou) a
logika zaplatenia kúpnej ceny spočíva práve v jej zaplatení a následnom odhlásení. Súd prvej inštancie
vychádzal zo skutočností označených v kúpnej zmluve, na ktorej obsah nemožno v konaní vziať zreteľ.
Skutočnosti v nej uvádzané sú len fikciou, nepreukázané a nemožno ich pričítať na ťarchu žalovaného.
Odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti neobstojí a nevyplýva z vykonaného dokazovania. Ak

súd považoval za nepravdepodobné, že by domnelý predávajúci bol žalobcovi odovzdal vozidlo bez
toho, aby zaplatil kúpnu cenu, tak žalovaný považuje rovnako za nepravdepodobné, aby domnelý
predávajúci odhlásil motorové vozidlo na žalobcu ako kupujúceho bez zaplatenia kúpnej ceny. Žalobca
konal v uvedenej veci nelogicky, neobozretne a neopatrne. Značnú peňažnú sumu mal platiť v hotovostia k rukám osôb, ktoré neboli v kúpnej zmluve uvedené ako predávajúci, na verejnom priestranstve,
bez svedkov, bez detailného poznania obsahu kúpnej zmluvy. Už to malo viesť žalobcu k zvýšenej
opatrnosti. Pôžičku na kúpu auta mal poskytnúť údajný svedok N. O., z výpovede ktorého (na súdnom

pojednávaní dňa 26. októbra 2016) nie je zrejmé, či svedok mal poskytnúť pôžičku vo výške 400.000
Sk alebo 600.000 Sk. Žalobca ani uvedený svedok si nepamätá, kedy a v akých splátkach túto
nemalú sumu žalobca vrátil svedkovi (ktorý nevedel uviesť pôvod peňažnej sumy 400.000 Sk). Opis
poskytnutia pôžičky a jej vrátenia sa preto javí byť nedôveryhodný. Opätovne ani v prípade pôžičky
nebolo dostatočným a presvedčivým spôsobom preukázané, či pôžička skutočne bola poskytnutá a

vrátená, najmä pre neexistenciu písomnej formy, listín alebo výpisov z účtu, či iných dôkazov. K
podstatným pripomienkam žalovaného k dotknutým svedkom (P. F. a M. N.) sa súd prvej inštancie
opomenul vyjadriť, čím konanie zaťažil inou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku. V konaní
taktiež nebol nikdy preukázaný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca nevedel uviesť či
podpísal alebo nie objednávku, pričom existujú dve objednávky s rôznymi podpismi (žalobca nevedel,
či podpísal objednávku pred vydaním posudku alebo po jeho predložení). Osobne nebol s motorovým

vozidlomnakontroleoriginality,motorovévozidlobezprostrednepokontroleosobnenevidelaneprevzal,
nepoznal detaily výkonu kontroly, nevedel označiť osobu, ktorá bola na výkone kontroly originality. Podľa
tvrdenia žalobcu na súdnom pojednávaní 11. októbra 2012 nie je relevantné či podpísal objednávku,
mohol tak urobiť aj predávajúci, pre neho nebola dôležitá objednávka ale posudok. Žalovaný sa vyjadril,
že objednať posudok môže ktokoľvek, keď pristaví vozidlo, nemusí byť vlastník. V odbornom posudku

bol žalobca uvádzaný ako majiteľ i objednávateľ z dôvodu, že žalovaný má k dispozícii technický
preukaz, z ktorého zistil, že 16. januára 2006 bolo vozidlo odhlásené na žalobcu. Dôkazné bremeno
zaťažovalo žalobcu, aby preukázal vstup do zmluvného vzťahu so žalovaným, čo z vykonaného
dokazovanianevyplýva.Nesprávnosťprávnehoposúdeniažalovanývidelvtom,žežalobcanepreukázal
vznik a výšku škody, teda že by bol zaplatil deklarovanú výšku kúpnej ceny za motorové vozidlo, že

mal alebo mohol mať dostatočné finančné prostriedky ku kúpe daného motorového vozidla, rovnako
nevedel spoľahlivo preukázať, že žalobcovi boli požičané akékoľvek peňažné prostriedky. Žalobca tiež
nepreukázal, že by škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s prevádzkovou činnosťou žalovaného.
V tejto súvislosti poukázal na neexistenciu zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, ako i
odhlásenie motorového vozidla z evidencie už 16. januára 2006 a objektívnu skutočnosť vykonania

kontroly motorového vozidla 17. januára 2006. Žalovaný nemôže zodpovedať za údajnú škodu vzniknutú
žalobcovi, pretože absentuje súvislosť medzi vznikom škody, za ktorú zodpovedá páchateľ, vystupujúci
v pozícii domnelého predávajúceho a prevádzkovou činnosťou žalovaného, ktorý vykonal kontrolu
originality s najväčšou pravdepodobnosťou až po tom, čo žalobca mal vozidlo nadobudnúť. Súd prvej
inštancie nevenoval pozornosť ani zavineniu poškodeného v zmysle § 441 O. z., kedy by vznik

škody pričítal na ťarchu žalobcovi, ktorý pristupoval k veci veľmi neobozretne a neopatrne, dostatočne
nepredchádzal vznik škody, čím porušil svoju prevenčnú povinnosť s poukazom na § 415 O. z..
Predovšetkým žalobca mohol vykonať, so zreteľom na všetky okolnosti, pred uskutočnením údajnej
kúpy motorového vozidla (v snahe predísť škode) nasledujúce úkony: konať o uzatvorení kúpnej
zmluvy priamo s osobou označenou ako predávajúcim, resp. vlastníkom motorového vozidla alebo

aspoň kontaktovať takúto osobu, nechať si predložiť plnomocenstvo a legitimáciu osôb vystupujúcich
za domnelého predávajúceho, motorové vozidlo vziať na kontrolu originality osobne, úhradu kúpnej
ceny realizovať prostredníctvom bankového prevodu, nechať si preveriť register kradnutých motorových
vozidiel v databázach EÚ. Od žalobcu bolo spravodlivo možné očakávať, že vyššie uvedené úkony
uskutoční, keďže v rámci svojej profesie je odborne spôsobilým v oblasti kontraktuálneho práva (vyjadril

sa, že pracuje v poisťovníctve). Žalovaný i naďalej namieta premlčanie nároku, ktorý nebol od počiatku
uplatnený riadne. Žalobu podanú 20. augusta 2007 podal za žalobcu podpísaný JUDr. Jozef Tomko,
advokát, ktorý nemal riadne plnomocenstvo pre zastupovanie žalobcu v súdnom konaní, následkom
čoho sú všetky úkony vykonané advokátom neplatné, resp. neúčinné. V tejto súvislosti má žalovaný
za to, že aj úkon podania žaloby je neúčinný, neplatný. Žalobca bol riadne zastúpený až od okamihu

prevzatia právneho zastupovania advokátskou kanceláriou, až v štádiu po vydaní rozsudku súdu prvej
inštancie, kedy bol nárok prostredníctvom tejto advokátskej kancelárie uplatnený 10. decembra 2012.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj intervenient v časti o uložení povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie a v časti náhrady trov konania, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím

žaloby v celom rozsahu. K odvolaniu predložil súhlas žalovaného s podaním odvolania intervenienta.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následoknesprávnerozhodnutievoveci.Pozrušenípredchádzajúcehorozhodnutiasúduprvejinštancieodvolacím súdom (v odlišnom zložení senátu) bola preukázaná existencia dvoch objednávok na
vykonanie kontroly originality (jedna podpísaná žalobcom a jedna ním nepodpísaná), v dôsledku čoho
intervenient rozporuje pretrvávanie záväznosti záveru odvolacieho súdu o prenose dôkazného bremena

na žalovaného (ktorý konštatoval za stavu doloženia žalobcom príslušného posudku žalovaného a tiež
objednávky tvoriacej pre vyhotovenie posudku podklad, bol žalovaný subjektom, ktorý niesol dôkazné
bremeno na preukázanie falšovania posudku alebo prípadné preukázanie nezhody neskôr políciou
skúmaného vozidla skontrolovaným ním samotným). Žalobcu naďalej zaťažovalo dôkazné bremeno k
podmienkam vzniku škody. V ďalšom postupe prvoinštančného súdu bolo dokazovaním preukázané,

že žalobca prevzal vozidlo už 16. januára 2006, uhradil toho istého dňa podľa vlastného tvrdenia
200.000 Sk, teda neplatí skutkový predpoklad odvolacieho súdu, že k prevzatiu vozidla a tvrdenej
úhrade došlo až 18. januára, resp. najskôr 17. januára 2006. Vzhľadom na zmenu skutkového stavu
súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní sporu nebol viazaný právnymi názormi odvolacieho
súdu (v odlišnom zložení senátu) a bol povinný autonómne vyhodnotiť skutkový stav vyplývajúci z
doplneného dokazovania. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpisu z účtu žalobcu za január 2006

zistil, že žalobca mal 10. januára 2006 prevedenú sumu od Z. O. 200.000 Sk a túto sumu vybral dňa
16. januára 2006. Následne zo svojho účtu postupne vybral sumy 150.000 Sk, 10.000 Sk, 120.000 Sk,
10.000 Sk, 35.000 Sk, 25.000 Sk, 26.000 Sk. Uvedené hotovostné výbery nič nepreukazujú a nemôžu
slúžiť ako dôkaz splatenia pôžičky 600.000 Sk. Porovnaním dvoch objednávok kontroly originality bolo
zistené, že ide o totožnú objednávku vystavenú žalovaným, ale s odlišným podpisom platiteľa a osoby

preberajúcej odborný posudok. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že na objednávky platiteľ
kontroly podpisuje časť, kde sa uvádza, „prehlasujem, že odborný posudok, skúmané dokumenty a
vozidlo som prebral v pôvodnom stave“. Z výpovede žalobcu je preukázané (zápisnica z 5. marca
2009), že kontrolu originality neplatil a na kontrole nebol osobne prítomný, nemohol tak prehlásiť,
že posudok, dokumenty a vozidlo prebral od vykonávateľa kontroly v pôvodnom stave, vzhľadom

k čomu je preukázané, že predmetná kontrola originality nebola vykonaná na základe žalobcovej
objednávky, ale na základe objednávky predloženej intervenientom (podpísanej neznalou osobou),
z čoho vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nebol uzatvorený zmluvný vzťah a teda žalovaný
sa nemohol dopustiť voči žalobcovi porušenia svojich povinností a protiprávneho konania pri výkone
kontroly originality, ako predpoklad vzniku zodpovednostného vzťahu za škodu. Žalobca na súdnom

pojednávaní 11. októbra 2012 uviedol, že si nepamätá na presné dátumy, ale v prvý deň prevzal od
predávajúceho vozidlo, vyskúšal ho, vyplatil zálohu, druhý deň im odovzdal vozidlo, spravili kontrolu
originality a v ten istý deň sa stretli druhýkrát, odovzdali mu vozidlo, posudok o kontrole originality
a podpísal kúpnu zmluvu. Tretí deň sa stretli na dopravnom inšpektoráte v Banskej Štiavnici, kde
po prepise vozidla žalobca doplatil kúpnu cenu. Kúpna zmluva zo 17. januára 2006 bola absolútne

neplatným právnym úkonom, svedok P., ktorý mal byť jej zmluvnou stranou uviedol, že predmetnú
zmluvu nikdy nepodpísal a nejde o jeho podpis na zmluve. Zmluva je neplatná i z dôvodu jej neurčitosti
(absencia uvedenia čísla motora, neúplné číslo karosérie, chýba posledné trojčíslie), vzhľadom na
čo môžu existovať tisíce vozidiel s identickým číslom karosérie, ako bolo uvedené v kúpnej zmluve
(absencia EČ) a nezrozumiteľnosť (uvedenie inej farby vozidla ako je uvedená v prílohe). Predložená

kúpna zmluva by nebola postačujúcim právnym titulom na prevod vlastníctva k predmetnému vozidlu.
Pokiaľ svedok P. vypovedal, že zmluvu nepodpísal, predmetný listinný dôkaz nič nedokazuje, nemá
žiadnu dôkaznú hodnotu z pohľadu preukázania úhrady kúpnej ceny alebo dátumu jej uzatvorenia,
v dôsledku čoho nebola preukázaná úhrada kúpnej ceny a vznik škody v ním tvrdenom rozsahu.
Uzatvorenie predloženej kúpnej zmluvy 17. januára 2006 je sporné, pretože kúpna zmluva, ako aj

jej príloha - zápis o technickom stave vozidla, obsahujú pozmeňovaný dátum uzatvorenia. Nejde o
omyl v písaní pri podpise, keďže k omylu môže dôjsť pri datovaní jedného dokumentu. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že už 16. januára 2006 smeroval prejav vôle a správanie
žalobcu jednoznačne k nadobudnutiu vlastníctva predmetného motorového vozidla a úhrady kúpnej
ceny a rovnako aj prejav vôle a správanie predávajúceho k prevodu vlastníctva. Z dôvodu, že zo

strany žalobcu došlo k prevzatiu predmetu kúpy a ponechaniu si ho, úhrada sumy 200.000 Sk
predstavovala úhradu kúpnej ceny a nie úhradu zálohy (o ktorej nič neuvádza ani písomná zmluva). V
súlade s uvedeným bolo aj konanie predávajúcich, ktorí už dňa 16. januára 2006 uskutočňovali úkony,
ktoré sa realizujú pri uzatvorení prevodnej zmluvy a odhlásili na policajnom zbore aj v technickom
preukazuje vozidlo na žalobcu. Z logiky veci je nepredstaviteľné, aby predávajúci odhlasoval v evidencii

motorových vozidiel vozidlo na osobu, s ktorou neuzatvoril dohodu o prevode predmetnej veci. Po
zápise odhlásenia vozidla by prípadný spätný zápis vozidla na prevádzajúceho v evidencii bol bez
súčinnosti žalobcu ťažko predstaviteľným. Súčasne je tu preukázaná nepravdivosť tvrdení žalobcu o
vstupe do kontaktu s ním uvádzanými osobami vystupujúcimi ako zástupcovia vlastníka vozidla až 17.januára 2006, čo je nutné zohľadniť pri celkovom vyhodnotení vierohodnosti žalobcu, jeho tvrdení a
produkovaných dôkazoch, celkovom zhodnotení veci a všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Nie
je preto správny záver súdu prvej inštancie, že odborný posudok slúžil ako podklad pre rozhodovanie o

kúpepredmetnéhovozidla,pretožežalobcapredmetnévozidlopreukázateľnekúpilužpredvyhotovením
posudku na základe ústnej kúpnej zmluvy zo 16. januára 2006. Súd prvej inštancie nebol viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu, konštatujúceho sekundárnu zodpovednosť za škodu vzniknutú
žalobcovi, vzhľadom na zmenu skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd. Je to žalobca, koho
zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie existencie uzatvorenia zmluvného vzťahu so žalovaným, vo

vzťahu k vykonaniu kontroly originality (čo sa žalobcovi nepodarilo vzhľadom na existenciu niekoľkých
objednávok a preukázanie nemožnosti vykonania kontroly originality na základe jeho objednávky, keďže
nepreberal posudok a vozidlo od žalovaného), pričom existencia zodpovednostného vzťahu žalovaného
voči žalobcovi preukázaná nebola. Súd prvej inštancie neuvádzal, akým dôkazom mal preukázané, že
16. januára 2006 zaplatil žalobca zálohu 200.000 Sk. Nebolo preukázané, že žalobca uzatvoril kúpnu
zmluvu v deň uvedený v kúpnej zmluve, pretože dátum uzatvorenia zmluvy je pozmeňovaný a originál

nebol predložený. Z vykonaného dokazovania odhlásenia vozidla na žalobcu v technickom preukaze
vyplýva uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy žalobcom 16. januára 2006. V konaní nebolo preukázané,
že žalobca zaplatil kúpnu cenu 850.000 Sk, keďže skutočnosti uvedené v predloženej zmluve nič
nepreukazujú, svedok P. vypovedal, že zmluvu nikdy neuzatvoril. Dokladom o zaplatení uvedenej sumy
nemôže byť podpis zúčastnených strán, keď svedok P. vypovedal, že na predmetnej zmluve nie je

jeho podpis. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že kúpna cena nebola uhradená v deň
údajného podpisu predmetnej zmluvy, ako aj, že k odovzdaniu vozidla žalobcovi došlo 16. januára 2006.
Intervenient poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku (týkajúceho
sa nepreukázania zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny vo výške 850.000 Sk). Žalobca na pojednávaní
5.3.2009 uviedol, že nevie preukázať, že zaplatil 850.000 Sk v hotovosti pri kúpe vozidla. Súd prvej

inštancie s uvedenými skutočnosťami a ich vplyvom na unesenie dôkazného bremena žalobcu vo
vzťahu k údajnej úhrade sumy 850.000 Sk sa v rozsudku vôbec nevysporiadal, i v kontexte námietok
žalovaného a intervenienta. Preskúmateľným spôsobom neodôvodnil prečo uvedené skutočnosti nie
sú už natoľko rozhodujúce, v dôsledku čoho zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Intervenient namietal nevieryhodnosť svedeckej výpovede svedka O.

(najmä v kontexte toho, že prvýkrát ho žalobca navrhol vypočuť až po mnohých rokoch vedenia
konania), žalobca vypovedal, že nevie preukázať úhradu 850.000 Sk pri kúpe vozidla a v rozpore
s tým navrhuje uvedené dôkazy. Svedok O. bol blízkou osobu žalobcu, pričom nebolo preukázané
vrátenie sumy svedkovi inak ako jeho výpoveďou. Svedok O. si nepamätal miesto odovzdania pôžičky
400.000 Sk, či to bolo ráno alebo večer, nevedel, kedy mu žalobca pôžičku vrátil. Svedok O. mal podľa

vlastných slov zarábať 300.000 až 500.000 Sk mesačne, no od žalobcu si peniaze nepožičiaval (podľa
tvrdenia žalobcu mu ten požičiaval malé čiastky). Súd prvej inštancie sa v rozsudku s námietkami
nevieryhodnosti svedeckej výpovede svedka O. vôbec nevysporiadal, vzhľadom k čomu je rozsudok v
tejto časti nepreskúmateľný, zakladajúci inú vadu konania. Hoci v predchádzajúcom rozsudku súd prvej
inštancie konštatoval, že žalobca uviedol, že zaplatil o 50.000 Sk menej, v napadnutom rozsudku tomu

pozornosť vôbec nevenoval. Súd prvej inštancie bol povinný zohľadniť a odôvodniť aspekt vierohodnosti
dodatočných tvrdení žalobcu a produkovaných dôkazov. Jeho snaha produkovať dôkazy svedkami N. a
F., ktorých svedecké výpovede boli aj pre súd prvej inštancie zjavne nevieryhodné, musí byť zohľadnená
vo vzájomnej súvislosti s výpoveďou svedka O. a snahou žalobcu dostať sa za každú cenu z dôkaznej
núdze. Na svedka O. preto prihliadané byť nemalo (z dôvodu jeho nevieryhodnosti). Nebol prítomný

pri tvrdenom odovzdávaní kúpnej ceny, preto nevie preukázať ako naložil žalobca s poskytnutou
pôžičkou. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniknutej škode a konkrétnej sume
uhradenej predávajúcemu, ktoré dôkazné bremeno nemožno nahradiť pravdepodobnostnými úvahami
súdu. Odklon od požiadavky unesenia dôkazného bremena žalobcom zakladá preto odvolací dôvod
spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ sa žalobca v konaní nedomáha zaplatenia

celej kúpnej ceny, ale len časovej hodnoty vozidla určenej znaleckým posudkom, pretože v tejto výške
poskytuje garanciu sieť IRIS, v rámci ktorej vykonával kontrolu originality aj žalovaný, v prípade zistenia
nepravdivého posudku, tak v takomto prípade ide zo strany žalobcu o uplatnenie zmluvného nároku
na základe webovej stránky spoločnosti IRIS SH, s.r.o. a žalobca nepreukázal existenciu zmluvného
vzťahu so žalovaným (žalobca neplatil za vykonanie kontroly originality a neuniesol dôkazné bremeno

k objednaniu kontroly). Nešlo o webovú stránku žalovaného, žalobcom založený listinný dôkaz je
nezrozumiteľný a ním tvrdená garancia preukázaná nie je, pričom k uplatneniu nároku na zaplatenie
časovej hodnoty vozidla z titulu garancií došlo zo strany žalobcu prvý raz až zmenou žaloby po uplynutí
premlčacej doby. Podľa výpovede žalobcu (z 26. októbra 2016) ten si nepamätal, či podpísal dve alebojednu objednávku, ale disponuje originálom, ktorý mu predložila osoba, od ktorej kupoval vozidlo spolu
s certifikátom originality. Predávajúcim odovzdal občiansky preukaz, aby mu priniesli kontrolu originality,
oni tak vykonali a doniesli odborný posudok i objednávku. Neskôr na pojednávaní 11. októbra 2012

uviedol, že nie je relevantné, či podpísal objednávku, mohol tak urobiť aj predávajúci, k podpísaniu
došlo 17. januára, ale vôbec si nespomína či pred alebo po odovzdaní auta. Žalobca netvrdil ani
nepreukázal, že by udelil domnelému predávajúcemu plnomocenstvo, aby v jeho mene uzatvoril so
žalovaným objednávku na výkon kontroly originality. Pokiaľ však nešlo o tento prípad, bola kontrola
originality vykonaná na základe objednávky tretej osoby vydávajúcej sa za žalobcu. Preto platia i tu

závery vo vzťahu k neexistencii zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným. Platné zastúpenie žalobcu
domnelým predávajúcim vylučuje i ustanovenie § 22 ods. 2 O. z., v zmysle ktorého zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Dohad odvolacieho súdu, že
treba považovať za vylúčené, aby si záujemca o kúpu vozidla nechal skontrolovať originalitu, pričom
by vozidlo kúpil, zaplatil celú kúpnu cenu už pred vykonaním príslušnej kontroly, takéto skutkové
zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a doplatenie kúpnej ceny nebolo preukázané. V

priebehu konania bolo namietané uzavretie kúpnej zmluvy 16. januára 2006 a konštatované uzatvorenie
ústnej kúpnej zmluvy. Tvrdenia žalobcu o prvom vstupe do kontaktu s domnelými predávajúcimi až 17.
januára 2006 bolo preukázateľne vyvrátené, ako i údaje z kúpnej zmluvy, nezodpovedajúce žalobcovým
tvrdeniam a akceptovateľným úvahám, že 17. januára 2006 by domnelí predávajúci odovzdali kúpnu
zmluvu s vyhlásením o úplnom zaplatení celej kúpnej zmluvy dňa 17. januára 2006 pri podpise zmluvy,

opätovne by odovzdali žalobcovi vozidlo a spoliehali sa, že im 18. januára 2006 v hotovosti doplatí
sumu 650.000 Sk. Žalobca v priebehu konania po konštatovaní dôkaznej núdze navrhoval dôkazné
prostriedky, ktoré boli následne súdom odmietnuté pre ich nevierohodnosť. Na vznesenej námietke
premlčania intervenient naďalej trval. Po udelení plnomocenstva novému právnemu zástupcovi sa stalo
odstránenie vady nereparovateľné. K prvému procesne relevantnému uplatneniu žalobného návrhu

so žalobným petitom zodpovedajúcim procesným požiadavkám došlo až podaním právneho zástupcu
10. októbra 2012, a až týmto podaním žalobca uplatnil nárok a prestala plynúť premlčacia doba.
Odstránenie vady žaloby podanej treťou osobou bez akýchkoľvek procesných účinkov vo vzťahu k
žalobcovi, spôsobom uskutočneným súdom 1. marca 2017 (doplnenie podpisu žaloby žalobcom) bolo
procesne neprípustné, keďže nie je možná dodatočná konvalidácia premlčaného nároku. V žalobe

doručenej súdu 20. augusta 2007 JUDr. Tomko jednoznačne uplatnil nárok na náhradu škodu založenú
na tvrdeniach objednávky kontroly originality, kúpy vozidla za kúpnu cenu 850.000 Sk, zaistenia vozidla
políciou a teda vzniku škody 850.000 Sk. Na súdnom pojednávaní dňa 5. marca 2009 uviedol žalobca,
že nevie preukázať zaplatenie sumy 850.000 Sk v hotovosti pri kúpe vozidla, vzhľadom na to došlo k
späťvzatiu žaloby voči pôvodne žalovanému 2/. Následne právny zástupca žalobcu uviedol, že budú

meniť návrh žaloby, nebudú trvať na úhrade kúpnej ceny 850.000 Sk, ale na náhrade ceny vozidla podľa
časovej hodnoty v čase predaja vozidla, s poukazom na odborný posudok žalovaného a ním poskytnuté
garancie (na základe vypracovaného odborného posudku na stanovenie technickej hodnoty vozidla dňa
23. marca 2009 bola stanovená časová hodnota vozidla k 1. júlu 2006 vo výške 26.882 eur). Predmetom
konania sa stal nový zmluvný nárok vo výške časovej hodnoty vozidla vo forme zverejnenej garancie, na

základe zistenia časovej hodnoty vozidla. Ide teda o dva odlišné nároky s odlišným právnym základom,
hoci sčasti prelínajúcim sa opisom skutkového deja, z ktorého vychádzajú. Následne právny zástupca
žalobcudoručilčiastočnéspäťvzatiežalobyasúdkonanievtejtočastizastavil(včastipresahujúcejsumu
26.882 eur). Od 2. júna 2009 opätovne pokračovalo plynutie premlčacej doby vo vzťahu k nároku na
náhradu škody vo výške 26.882 eur, keďže žalobca uplatnil kvalitatívne iný nárok. Podaním z 10. októbra

2012 právny zástupca žalobcu požiadal o pripustenie zmeny žaloby, pričom sa uplatnenia sumy 26.882
eurdomáhaltitulomnáhradyškodyvdôsledkunepravdivostiodbornéhoposudkuajporušeniapovinnosti
žalovaného pri kontrole, na základe ktorého žalobca vozidlo kúpil a bolo neskôr zadržané políciou, ako
i z titulu garancií poskytovaných sieťou IRIS na pravdivosť vystavených posudkov. Procesný úkon -
zmena žaloby z 2. júna 2009 bola uskutočnená s plným vedomím žalobcu a bolo nutné ho zohľadniť

v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku na náhradu škody, vo vzťahu ku ktorému
premlčacia lehota opäť plynula od 3. júna 2009 do 10. októbra 2012. V čase rozhodovania súdu prvej
inštancie bol nárok na náhradu škody premlčaný, ako aj nárok na plnenie z titulu garancie. Priznaný
výrok v časti príslušenstva je nevykonateľný, pretože nestanovuje časové obdobie, za ktoré sa žalobcovi
priznáva príslušenstvo vo výške 8%. Ak by boli preukázané podmienky vzniku nároku na náhradu škody,

je potrebné prihliadať aj na ustanovenie § 420a ods. 3 O. z., v zmysle ktorého zodpovednosti za škodu
sa zbaví ten, kto preukáže, že škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného. Ustanovenie §
441 O. z. (škoda spôsobená zavinením poškodeného) súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil
a preto je daný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca profesionálne pôsobiaci vpoisťovníctve je osobou, u ktorej je potrebné klásť vyššie nároky posudzovania obozretnosti postupu
pri uzatváraní zmluvy. Zmluvu uzatvoril s osobami, s ktorými sa stretol na parkovisku bez toho, aby
ich legitimoval, verifikoval ich oprávnenie nakladať s predmetným vozidlom, ich oprávnenie prijať kúpnu

cenu, žiadna z týchto osôb sa žalobcovi nepredstavila a podľa vlastných slov mal odovzdať nevediac
komu sumu 850.000 Sk. Ak by žalobca postupoval s elementárnou obozretnosťou a legitimoval osoby,
s ktorými sa stretol, zistil by, že nekoná s údajným predávajúcim, pokiaľ by vzhľadom na vysoký
obsah sumy trval na bezhotovostnej úhrade kúpnej ceny, bola by osoba obohacujúca sa na jeho úkor
dopátrateľná a stav bezdôvodného obohatenia zistiteľný. Primárnou príčinou vzniku žalobcom tvrdenej

škody je výlučne úmyselné, nedbanlivostné konanie žalobcu, ktoré je neospravedlniteľné a je jednou
z príčin nereparovateľnosti bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k jeho prijímateľovi. Pokiaľ došlo 16.
januára 2006 k úhrade sumy 200.000 Sk, vzhľadom na neplatnosť tak ústnej, ako i prípadnej písomnej
kúpnej zmluvy, vzniklo týmto okamihom na strane údajného predávajúceho bezdôvodné obohatenie.
Intervenient poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, z
ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd v analogickom spore zamietol uplatnený nárok na náhradu škody

v analogickom prípade voči vykonávateľovi kontroly originality, z dôvodu existencie príčinnej súvislosti
medzi uplatňovaným nárokom na náhradu škody a nesprávnym postupom žalovaného pri výkone
kontroly originality, pričom predmetné rozhodnutie nebolo zmenené ani odvolacím súdom. Vzhľadom na
skutočnosť, že v konaní nadobudol právoplatnosť napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bol zamietnutý
žalobcom uplatnený nárok, považuje intervenient ďalší postup súdu v konaní vo veci samej za odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného a intervenienta navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť. Skutočnosť, že žalobca zaplatil 200.000 Sk ako zálohu za vozidlo značky
Volkswagen preukázateľne vyplýva z v súdnom konaní predložených výpisov z účtu žalobcu, ktorý

dňa 16. januára 2006 vybral zo svojho bankového účtu uvedenú peňažnú sumu, ktorú mu zaslal na
tento účel ako pôžičku N. O.. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka P. F., ktorý uviedol, že cestou do
Tlmáč boli ešte v banke, spolu s pánom N. čakali v aute, zatiaľ čo bol brat vyberať peniaze. Svedok N.
uviedol, že v ten deň žalobca odovzdal predávajúcim osobám obálku s peniazmi. Uvedení svedkovia
sprevádzali žalobcu prvý deň, kedy sa stretol s predávajúcimi osobami, čo vyplýva aj z výpovede žalobcu

z 11. októbra 2012. S ohľadom na záujem domnelého predávajúceho predať vozidlo v čo najkratšom
čase, to mohlo byť dôvodom rýchleho odhlásenia vozidla na žalobcu. K uzavretiu kúpnej zmluvy došlo
dňa 17. januára 2006, ako je aj obidvoma zmluvnými stranami datovaná, pričom k zápisu vozidla na
žalobcu došlo až dňa 18. januára 2006. Na uvedenom slede udalostí nie je možné vnímať akúkoľvek
nelogickosť či neopatrnosť v postupe žalobcu, keďže medzi prvým a tretím dňom, počas ktorého došlo

k uzavretiu kúpnej zmluvy, bol na žiadosť žalobcu vykonaný test originality vozidla (počas druhého
dňa). Odvolací súd konštatoval, že nemožno preceňovať evidenčný charakter zápisov. Dokladom o
zaplatení kúpnej ceny vozidla je kúpna zmluva. Svedok P. F. sa len domnieval, že v obálke bolo 850.000
Sk, keď uviedol že to, že vyberal 850.000 Sk vedel podľa toho, že brat povedal deň predtým, že má
možnosť kúpiť auto v tejto cene. Uvedené uviedol aj žalobca na výsluchu pred súdom 26. októbra

2016. S argumentom žalovaného, resp. intervenienta, že je nelogické, aby predávajúce osoby odhlásili
vozidlo bez toho, aby existovala dohoda o jeho predaji, pretože by následne nebolo možné zapísať
pôvodného vlastníka späť do evidencie, nemožno súhlasiť. Podľa § 90 ods. 8 zákona č. 315/1996 Z. z.
ak okresný dopravný inšpektorát nevykonal všetky evidenčné úkony, práva a povinnosti držiteľa vozidla
má jeho doterajší držiteľ. Uvedený argument teda nemá oporu v právnom poriadku. Osoby z prostredia

organizovaného zločinu dokázali zabezpečiť aj zapísanie, odhlásenie predchádzajúceho evidovaného
vlastníka P. bez toho, aby o tom mal akúkoľvek vedomosť, teda zabezpečenie jeho spätného zápisu
by nebol pre tieto osoby žiaden problém. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaných dôkazných
prostriedkov a záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Žalobca v čase uzavretia
kúpnej zmluvy jednal s druhou stranou ako s predaj zabezpečujúcimi osobami z prostredia autobazáru,

keďže žalobca nemal vedomosť, že je obeťou sofistikovane premysleného podvodu, ktorého páchanie
by mal odhaliť práve posudok originality žalovaného. Kúpna cena bola zaplatená najprv ako záloha 16.
januára 2006 vo výške 200.000 Sk a zostatok 650.000 Sk dňa 18. januára 2006, kedy sa žalobca s
osobami vydávajúcimi sa za predávajúceho stretli na dopravnom inšpektoráte za účelom prepísania
vozidla na žalobcu. K uvedenej postupnosti došlo na základe istoty žalobcu ako kupujúceho, ktorú

nadobudol práve z protokolu originality, vystaveného ešte dňa 17. januára 2006. Postup žalobcu pri
kúpe vozidla je preto možné kvalifikovať ako logický, obozretný a opatrný, keď nezaplatil kúpnu cenu
v plnej výške v čase, keď ešte nemal vedomosť o tom, aký bude výsledok testu originality vozidla.
Žalobca 16. januára 2006 prevzal auto na odskúšanie a druhej zmluvnej strane, vystupujúcej v pozíciiautobazáru, zaplatil zálohu 200.000 Sk, pričom k dohode došlo nasledujúci deň, ako to vyplýva zo
zmluvy, kedy sa obe strany dohodli na odovzdaní vozidla a spôsobe zaplatenia kúpnej ceny. Dňa 16.
januára 2006 chcel vozidlo žalobca vyskúšať. Zostávajúcu časť kúpnej ceny zaplatil 18. januára 2006

na dopravnom inšpektoráte v Banskej Štiavnici. K prevzatiu vozidla mohlo dôjsť najskôr 17. januára
2006, keďže deň predtým len zvažovali, či sa kúpa a predaj vykoná. Intervenient sa len domnieva ako
to mohlo byť, avšak nepredložil dôkazy spochybňujúce uzavretie kúpnej zmluvy 17. januára 2006. Jeho
argumentácia je zjavne účelová a nesprávna. Je možné predpokladať, že pri nesplnení predmetnej
podmienky (kladný posudok originality) by žalobcovi boli vrátili aj vyplatenú zálohu, keďže by neriskovali

odhalenie ich systematickej trestnej činnosti, ktorá v tom čase ešte nebola políciou odhalená. Vyplatenie
zálohy tak nemá žiadny vplyv ani na existenciu namietanej príčinnej súvislosti. Oprava dátumu 2005
na 2006 je dôsledkom a bežnou chybou vyskytujúcou sa v januári nového roku, kedy sa prirodzene
môže stať, že osoba uvedie namiesto aktuálneho roku označenie predchádzajúceho roku. Táto oprava
sa pritom nevyskytla na všetkých dátumoch (viď podpis kupujúceho na prílohe kúpnej zmluvy) a je
zrejmé, že vozidlo nebolo predávané v januári 2005, keď nebolo ešte ani vyrobené. Dátum uzavretia

kúpnej zmluvy (17. januára 2006) preukazuje okamih uzavretia kúpnej zmluvy. Je celkom zrejmé a
prirodzené z povahy veci, že osoby z prostredia organizovaného zločinu by nepochybne neodcudzili
vozidlo v zahraničí, nepreviezli ho cez vonkajšie Schengenské hranice, nepozmeňovali by VIN číslo
a nezlegalizovali by vozidlo, nezapísali na tzv. bieleho koňa, následne získali kontrolu originality a
potom by vozidlo žalobcovi odovzdali bez zaplatenia kúpnej ceny. K rozdielu medzi sumou 800.000

Sk a 850.000 Sk sa žalovaný viackrát vyjadril v priebehu konania, pričom predmetom konania je
peňažná suma vyčíslená podľa odborného posudku, určujúceho časovú cenu vozidla, v súlade s
garanciami, s ktorými žalovaný podnikal. Garancie boli obsahom internetovej stránky siete, na ktorú
odkazoval priamo posudok vystavený žalovaným, pričom zodpovednosť žalovaného bola potvrdená
nielen listom spoločnosti IRIS, ale aj viackrát listom samotného žalovaného (z 2. júna 2006), ktorý na

preposlanú žiadosť o poskytnutie garancie uviedol, že práve na takéto prípady je žalovaný poistený, čím
uznal svoju zodpovednosť i legitimáciu. Neskorší postup a argumentácia žalovaného sú preto účelové.
Upozorňovanie na nezrovnalosti niektorých detailov žalovaným a intervenientom v ich odvolaniach je
tiež účelové, majúce odviesť pozornosť od skutočnosti, že v priamej príčinnej súvislosti s vykonaním
kontroly originality a vystavenia protokolu originality bola v majetkovej sfére žalobcu spôsobená škoda.

S ohľadom na čas, ktorý uplynul od uzavretia zmluvy je prelínanie detailov minimálne ľudsky prirodzené
a nie je možné od svedkov požadovať, aby s takýmto dlhoročným odstupom si pamätali súvisle a
úplne presne tri dni za sebou. Dôležitým faktom však je, že dôkazy získané vykonaním dôkazných
prostriedkov jednoznačne a súhrnne preukázali podstatné skutkové okolnosti súvisiace s uzavretím
kúpnej zmluvy, zaplatením kúpnej ceny, odhlásením, posudkom originality, nasledujúcim zápisom

vozidla do evidencie v prospech žalobcu. Neúplnosť čísla karosérie na kúpnej zmluve nie je otázkou
relevantnou pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu. Bez ohľadu na to, že písomnosť
kúpnej zmluvy nie je predpísaná, či to, že zmluva musí byť neplatná z dôvodu, že ide o odcudzené
vozidlo, je zrejmé, že predmetom kúpy bolo vozidlo, ktorému žalovaný vykonal kontrolu originality, ktoré
bolo evidované v evidencii vozidiel na deklarovaného predávajúceho, ktoré bolo následne zapísané

na žalobcu ako kupujúceho, o čom svedčia doklady aj z evidencie vozidiel (údaje sa zhodujú presne
s údajmi na posudku originality). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že svedok O. požičal za
účelom kúpy vozidla žalobcovi peňažnú sumu vo výške 600.000 Sk, z toho 200.000 Sk bezhotovostným
prevodom na bankový účet žalobcu, preukázanú výpisom z bankového účtu a ďalšiu sumu vo výške
400.000 Sk v hotovosti 17. januára 2006, k čomu sa svedok opakovane vyjadril a písomne čestne

prehlásil vo vyhlásení z 8. októbra 2012. Zdrojom kúpnej ceny bola suma 400.000 Sk odovzdaná
osobne, ďalej suma 200.000 Sk poslaná na bankový účet žalobcu a zvyšnú časť 250.000 Sk zaplatil
žalobca zo svojich peňazí. Výška kúpnej ceny i poskytovanej garancie, vrátane výšky časovej hodnoty
vozidla, bola v konaní preukázaná. Nedošlo preto k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Tvrdenia
žalovaného a intervenienta, že by súd prvej inštancie nebol viazaný závermi, s poukazom na zmeny

v skutkovom stave, nemôžu obstáť (v odôvodnení rozsudku bol vyslovený právny názor, že žalovaný
je osobou sekundárne zodpovednou za škodu vzniknutú žalobcovi, keďže to bol on, koho odborný
posudok potvrdzujúci vykonanie príslušnej kontroly s negatívnym výsledkom už 17. januára 2006 slúžil
žalobcovi ako podklad pre rozhodovanie o kúpe motorového vozidla). Žalobca preukázal zaplatenie
kúpnej ceny kúpnou zmluvou, ktorá mu bola odovzdaná predávajúcimi osobami vystupujúcimi v pozícii

autobazáru,preukazujúc,ževlastníkvozidlaodhlásilvozidlovprospechžalobcu.Zaplateniekúpnejceny
preukázal žalobca výpoveďami svedkov i listinnými dôkazmi, vyplatenie zálohy je preukázané výpismi
z účtu žalobcu v spojení s výpoveďou svedka P. F., M. N., ako aj Z. O.. Získanie prostriedkov bolo
preukázané najmä výsluchom Z. O.. Predmetom konania nemá byť preukazovanie pôvodu finančnýchprostriedkov na kúpu, ale to, že žalovaný vystavil nepravdivý posudok, ktorý spôsobil žalobcovi škodu.
V uvedenom kontexte je bezpredmetná námietka o tom, že nebolo preukázané úplné vrátenie pôžičky,
žalobca nemohol predpokladať, že o 10 rokov neskôr by mal preukazovať vrátenie pôžičky komukoľvek

inému než veriteľovi, ktorý mu poskytol pôžičku na neformálnom základe, a takto bola aj splácaná.
Svedok splatenie pôžičky výslovne potvrdil. Nadnesený výrok svedka, bol vyslovený potom ako viackrát
zopakoval, že bežne kvôli obchodom s drevom disponoval vysokou hotovosťou v objeme 1 až 2 milióny
korún, pričom vlastnil a viedol firmu s obratmi niekoľko sto miliónov ročne a zarábal v tomto období
niekoľko sto tisíc korún mesačne. Žalobca vystupoval voči žalovanému ako spotrebiteľ. Výkon kontroly

originalityužalovanéhosižalobcaobjednalprostredníctvomtretejosoby,zabezpečujúcejpredajvozidla.
Nepreukázanie existencie plnomocenstva je bezpredmetné a účelové, keďže objednávka i posudok boli
vystavené na meno žalobcu. Písomné plnomocenstvo nebolo nevyhnutné, bol to opäť žalovaný, ktorý
výkon takejto kontroly bez osobnej účasti žalobcu umožnil. Pokiaľ by sa k tomu vyžadovala osobná účasť
žalobcu, nepochybne by sa dostavil na kontrolu osobne. Bol to práve žalovaný, ktorý počas súdneho
konanie nevedel vyjadriť ani preukázať, prečo sám vystavil dve objednávky, ako ani nezhodu podpisov.

Bol to práve intervenient, ktorý do konania založil so svojím prvým podaním objednávku s podpisom,
ktorý žalobca označil za svoj. Aj preto neskoršia (po desiatich rokoch sporu) predkladaná objednávka
s iným podpisom pôsobí viac ako nedôveryhodne a bezpredmetne. Vytlačenie ďalšej objednávky nie je
spôsobilé ovplyvniť zodpovednostný vzťah voči žalobcovi, ktorý bol objednávateľom kontroly originality a
ktorýsanajejvýsledkyspoľahol.Žalovanýaintervenienttakpoukazujúnanepodstatnédetaily.Žalovaný

vystupoval ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je kontrola originality vozidla, t. j. činnosť, ktorou
má byť na základe posudku vylúčené alebo potvrdené, že vozidlo môže pochádzať, resp. že pochádza
alebo nepochádza z trestnej činnosti. Podstatnou skutkovou okolnosťou je, že žalobca sa s domnelými
predávajúcimi dohodol na postupe vykonania kontroly originality, ktorá bola predpokladom samotnej
kúpy vozidla. Žalovaný deklaroval originalitu vozidla stupňom A s odkazom na garancie časovej hodnoty

vozidla, ktorá bola v súdnom konaní preukázaná vypracovaním odborného posudku. Túto skutočnosť,
ako aj povinnosť nahradiť vzniknutú škodu žalovaný sám uznal listom z 2. júna 2006. Bolo preukázané,
žeškodavmajetkovejsférežalovanéhovznikla,pretoževozidloakopredmetkúpyapredajabolovydané
polícii a následne ako predmet krádeže bolo vrátené rakúskemu subjektu. Súd prvej inštancie preto
dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým i právnym záverom. Z uznesenia

Okresného riaditeľstva policajného zboru v Žiari nad Hronom, Odbor kriminálnej polície zo 14. februára
2011 č. k. ČVS: ORP-454/OEK-ZH-2010 vyplýva, že sa jednoznačne podarilo preukázať, že vozidlo
s VIN: WVWZZZ3BZ5E089607 nemohlo byť pristavené na kontrolu originality v spoločnosti PIERO,
Botanická 1, Trnava, tak ako to uviedol v priebehu súdneho konania na Okresnom súde v Trnave F. Q.,
ktorý vykonal kontrolu originality. Podľa záverov vyšetrovateľa posudok je teda nepravdivý a na základe

neho bol Q. F. pri kúpe vozidla uvedený do omylu. Žalobca v rozhodnej dobe nemal dôvod domnievať
sa, že je objektom podvodu a sústrediť sa na zapamätanie si presného priebehu jednotlivých stretnutí.
Dbal na to, aby mal istotu, že kupuje legálne vozidlo, preto trval na vystavení posudku o originalite
vozidla (podľa jeho výpovede z 11. októbra 2012 kúpil auto po tom, čo mu bol predložený posudok
o kontrole originality, v tom čase bol pre neho tento posudok alfou a omegou). Žalobca poukázal na

závery odvolacieho súdu, že sa do istej miery precenil význam evidenčného zápisu o osobe držiteľa
vozidla v príslušnom osvedčení. Je treba považovať prakticky za vylúčené, aby si záujemca o kúpu
vozidla s dosiaľ nekontrolovanou originalitou nechal túto skontrolovať i vystaviť posudok, vozidlo však
popri tom zakúpil už pred vykonaním príslušnej kontroly, pričom k odovzdaniu a prevzatiu vozidla, aj
ak z k zaplateniu sumy zodpovedajúcej kúpnej cene mohlo dôjsť najskôr v deň podpisu kúpnej zmluvy

datovanej 17. januára 2006, teda v deň, kedy posudok už bol vyhotovený. Zodpovednosť žalovaného
má charakter objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, ktorú uznal aj
žalovaný vo vyjadrení z 26. novembra 2009. Svedok Ing. J. O. vo svojej výpovedi uviedol, že ak by
malo vozidlo pozmenené VIN číslo, tak ako to bolo urobené pri vozidle, ktoré bolo predmetom jeho
ohliadky, mali by prísť pracovníci na manipuláciu s VIN číslom. To, že predmetom ohliadky bolo vozidlo

kontrolované žalovaným a zakúpené žalobcom je pritom nesporné. Zo sprievodnej správy z inšpekcie
kontrolypôvodnostimotorovéhovozidlaz28.júla2006vyhotovenejkonateľomspoločnostiIRISSHspol.
s r.o. vyplýva, že na otázku zameranú na možnosť technológie VINTEST pri odhalení takej manipulácie,
ktorú popisuje expertízny posudok KEU PZ je možné teda odpovedať, že technológia VINTEST by
mala takúto manipuláciu odhaliť. Žalovaný preto mal neoriginalitu vozidla jednoznačne odhaliť a zdržať

sa vystavenia posudku s hodnotením A. Argumentáciu o údajnom zavinení poškodeného v zmysle
§ 441 O. z. možno považovať za nedôvodnú, v prvoinštančnom konaní navyše neuplatnenú a teda
neprípustnú pre účely posúdenia odvolania. Žalobca sa stal obeťou podvodu podľa všetkého zo strany
sofistikovaného organizovaného zločinu, spolu s desiatkami iných poškodených, pri ktorých vzniklaškoda vo výške miliónov korún. Žalobca kúpnu cenu vyplácal v hotovosti po predložení posudku
originality oproti odovzdaniu kúpnej zmluvy s potvrdením prevzatia kúpnej ceny a po súčasnom zápise
vozidla v evidencii vozidiel v jeho prospech, nemožno preto tvrdiť, že postupoval neobozretne. Uvedené

prevyšuje bežný štandard pri predaji áut, nakoľko kupujúci málokedy vyplácajú kúpnu cenu až po ich
zápise do evidencie vozidiel a len malý zlomok z nich disponuje posudkom originality. Osobná účasť
žalobcu pri kontrole originality nemohla by na posudku žalovaného nič zmeniť, pretože objednávateľ
nemôže byť počas výkonu kontroly originality pri kontrole ani prítomný. Pokiaľ sa tvrdí, že žalobca si mal
nechať preveriť register kradnutých motorových vozidiel, ide o úkon, ktorý má vykonať práve žalovaný

ako na to spôsobilý podnikateľ v rámci kontroly originality (navyše pozmenené VIN číslo by v tejto
evidencii nebolo uvedené, pretože vozidlo s týmto VIN číslom nebolo odcudzené). Protistranou žalobcu
boli osoby organizovaného zločinu, ktoré využívali tzv. biele kone, vedeli zabezpečiť nezákonné zápisy
a odhlásenie vozidiel z evidencie a podobne. Žalobca práve vďaka posudku žalovaného nemal dôvod
domnievať sa, že je obeťou podvodu. Ak by nebol posudkom žalovaného utvrdený o bezproblémovosti
vozidla, vozidlo by nekúpil a škoda by mu nevznikla. Tvrdenia žalovaného sú preto nepravdivé a účelové.

Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam na základe vykonaného dokazovania a
nezaťažil konanie inou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozhodnutia. S námietkou premlčania sa
sudkyňa vysporiadala, pre vylúčenie pochybnosti, vyzvala žalobcu na podpis originálu žaloby v súdnom
spise. Vo vzťahu k namietanej zmene petitu s ohľadom správne uviedla, že zodpovednosť za škodu
a nárok z garancie je povahou rovnaký nárok, ako vyplýva už z významu pojmu garancia, ktorou je

zodpovednosť, ku ktorej sa žalovaný hlásil. Odkaz na garancie bol prílohou už samotnej žaloby v podobe
výzvy na poskytnutie garancie či odpovede žalovaného z 2. júna 2006. Predmetom konania tak počas
celého jeho priebehu bol ten istý skutkový základ, ako i nárok žalobcu na nahradenie vzniknutej škody.
Predmetom konania bolo to isté vozidlo, ten istý posudok, ako aj tá istá škoda, ktorá žalobcovi vznikla.
Ide o snahu cielene vykonštruovať stav, akoby žaloba podaná nebola. Ak by podanie žaloby malo byť

neúčinné, ani odvolací súd by nemohol vydať rozhodnutie, ktoré vydal. Odvolací súd neprijal záver
o absolútnej neúčinnosti späťvzatia či procesného úkonu prvoinštančného súdu v podobe uznesenia
vydaného 14. augusta 2009, ktoré bolo vydané na základe úkonu JUDr. Tomka. Toto uznesenie odvolací
súd v časti potvrdil. Námietka premlčania sa javí preto ako vykonštruovaná a účelová (žalovaný spolu s
intervenientom pri podaní dovolaní z 10. marca 2014 uviedli, že je zrejmé, že v danej veci žaloba podaná

byť v zmysle zákona musela, pričom aj žalobcom podaná bola). Najvyšší súd Slovenskej republiky v
odmietnutí dovolania (rozhodnutie z 10. mája 2006) uviedol, že vady konania uvedené v § 237 žalovaný
a vedľajšia účastníčka nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Následne Najvyšší súd
Slovenskej republiky charakterizoval uznesenie č. k. 27C/106/2007-403 vydané na základe návrhu
žalobcu na zmenu petitu ako uznesenie okresného súdu o pripustení rozšírenia žaloby, ktorým bola

opätovne oživená požiadavka žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. Úkon bol preto považovaný
za procesný úkon v začatom konaní, počas predchádzajúceho konania došlo pritom k úpravám určenia
predmetu prebiehajúceho konania. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca prejavil
záujem pokračovať v konaní s predmetom sporu vymedzeným uznesením č. k. 27C/106/2007-403.
Námietka uplatnená žalovaným a intervenientom je tak v rozpore so závermi odvolacieho i dovolacieho

súdu, ako aj s ich predchádzajúcimi vyjadreniami. Žalobca pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností vo
vyjadrení z 5. decembra 2016 uviedol, že žalobu zo 16. augusta 2007 vyhotovenú a podanú JUDr.
Tomkom schvaľuje, ako i jeho zastúpenie na jednotlivých pojednávaniach, na ktorých sa JUDr. Tomko
v tomto konaní zúčastnil. Námietka premlčania preto bola nedôvodná. Žalobca poukázal i na to, že
druhou stranou požadovaná náhrada trov konania je nemiestna už s prihliadnutím na to, že žalovaný

úplne nepochybne vydal nepravdivý posudok a umožnil tak spáchanie trestného činu na žalobcovi. Vo
vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, na ktoré poukázal
intervenient v odvolaní, je treba uviesť, že predmetom procesne neprípustného dovolania v danej veci
nemala byť otázka príčinnej súvislosti, ale otázka pasívnej legitimácie iného subjektu než subjektu
stanice kontroly originality. Žalovaným a intervenientom tvrdená otázka, ktorá podľa nich mala byť

riešená označeným rozhodnutím, tak riešená nebola, čo v nadväznosti na otázky sudkyne fakticky uznali
na pojednávaní aj žalovaný a intervenient. Navyše okolnosti prípadu posudzované v danej veci boli
odlišné, keďže tu bolo možné domôcť sa náhrady od predávajúceho ako osoby primárne zodpovednej.
Takáto osoba v tejto veci chýba, pretože sa predávajúcich nepodarilo zistiť a identifikovať ani v trestnom
konaní. Preto je namieste sekundárna zodpovednosť žalovaného, tak ako ju v prejednávanej veci

vymedzil odvolací súd. Označený predmetný rozsudok súdu prvej inštancie bol právoplatne zrušený
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. l0Co/274/2010 z 28. júna 2011, voči ktorému žalovaný ani
intervenient nepodali účinné dovolanie a vo vzťahu ku ktorému bol odmietnutý aj podnet na mimoriadnedovolanie. Nedôvodnosť tejto námietky vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo 177/2014 vydaného v tejto veci.

5. Z písomného vyjadrenia intervenienta k vyjadreniu žalobcu vyplýva, aplikácia ustanovenia § 441 O.
z. na zistený skutkový stav je otázkou právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom. Do okamihu
meritórneho rozhodnutia sporu a doručenia písomného vyhotovenia rozsudku žalovaný ani intervenient
nemohli poukázať na absenciu zohľadnenia ustanovenia § 441 O. z., pretože spôsob vyporiadania
sa prvoinštančného súdu s uvedeným ustanovením nebol a nemohol byt' známy. Až po oboznámení

sa s rozsudkom súdu prvej inštancie došlo k možnosti uplatnenia odvolacieho dôvodu na základe
nezohľadnenia ustanovenia § 441 O. z.. Intervenient poukázal i na ustanovenie § 470 ods. 2 veta
druhá CSP. V plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní proti napádanému rozsudku,
navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedol, že bremeno tvrdenia, ako i dôkazné

bremeno o domnelom zavinení poškodeného (žalobcu) má ten, kto škodu spôsobil, t. j. žalovaný.
Zavinenie poškodeného, na rozdiel od zavinenia žalobcu, sa zo zákona nepredpokladá. Pokiaľ žalovaný
netvrdil a nepreukázal zavinenie žalobcu, potom tu absentuje dôvod, pre ktorý by mal súd počas
rozhodovania prihliadať na uvedené zákonné ustanovenie. Žalovaný počas konania riadne nenamietol
domnelé zavinenie žalobcu. Žalobca postupoval pri kúpe vozidla obozretne a jeho postup, najmä s

poukazom na zabezpečenie posudku o originalite vozidla, ako i zaplatenie kúpnej ceny po zápise vozidla
do evidencie v prospech žalobcu oproti odovzdaniu kúpnej ceny s potvrdením jej prevzatia, presahoval
nároky na obvyklú opatrnosť pri kúpe vozidla. Pokiaľ by žalovaný vykonal kontrolu riadne, bolo by
bezpredmetné kto vozidlo na fyzickú obhliadku pristavil, keďže objednávateľ nemá možnosť ovplyvniť
priebeh kontroly alebo dokonca sa jej zúčastniť. Predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 441 O. z. je

navyše len také zavinenie poškodeného, ktoré je v rozpore s právom. Žalobca nie len nekonal zavinene,
ale nekonal ani v rozpore s právom v priebehu celého predaja vozidla. Garancie kontroly originality
spotrebiteľom bezpodmienečne prisľubujú náhradu časovej hodnoty vozidla v prípade nesprávnosti
vystaveného posudku, ktorým sa žalovaný, resp. intervenient snažia účelovo vyhnúť. Ustanovenie §
470 CSP vylučuje nanajvýš sudcovskú koncentráciu konania, nie však zákonnú koncentráciu konania,

v rozpore s ktorou sa žalovaný, resp. intervenient domáhajú v odvolacom konaní uplatňovania nových
prostriedkov procesnej obrany. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa vyjadrenia prezídia
Policajného zboru SR, získané 20. júla 2017, ak po odhlásení vozidla na iného vlastníka nedošlo k
samotnej kúpe, bolo možné vykonať zrušenie odhlášky, pričom súčinnosť osoby, na ktorú bola vykonaná

odhláška, nebola podľa vtedy platných ustanovení k tomu potrebná.

7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo
výške 1.612,50 eur za odvolanie, v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil
položkou č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou ZoSP (zákona č. 71/1992 Zb. o

súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).

8. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zrušenie, ak by dovolací súd,
resp. následne odvolací súd rozhodol, že odvolanie vo veci samej bolo podané oneskorene. Súčasne
podal návrh na prerušenie odvolacieho konania do doby právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu

o dovolaní žalovaného, prípadne do opätovného následného rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke
včasnosti podania odvolania vo veci samej, podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p..

9. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a odvolanie intervenienta nie je dôvodné.

10. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalovaný
zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená na majetku žalobcu, keďže vykonával podnikateľskú činnosť
spočívajúcu v kontrole originality a vystavovaní posudkov originality vozidiel, teda v kontrole, či vozidlá

pochádzajú alebo nie z trestnej činnosti krádeže motorových vozidiel. V konaní bolo nesporné, že
žalovaný vyhotovil nepravdivý posudok kontroly originality. Následne vozidlo nadobudnuté a prihlásené
do evidencie na základe takéhoto posudku žalovaného, bolo policajným orgánom odobraté a žalovaný
je preto povinný nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu, preukázanú odborným posudkom vo výške časovej
hodnoty vozidla. V súlade s uvedeným bolo prehlásenie subjektov vykonávajúcich kontrolu originality

ako členov slovenskej siete spoločnosti IRIS IDENT (č. l. 77), kam patril aj žalovaný (pred vypracovaním
posudku kontroly originality), o garantovaní náhrady škody v takejto výške v prípade nepravdivého
posudku kontroly originality.

12. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vecne správne rozhodol. Rozsiahle odvolacie námietky

žalovaného a intervenienta, smerujúce k právnemu úkonu uzavretia kúpnej zmluvy žalobcu s osobami,
predávajúcimi odcudzené vozidlo, avšak podľa posudku žalovaného s preukázanou kontrolou originality,
boli bez právneho významu k naplneniu atribútov zodpovednostného vzťahu žalovaného za škodu
spôsobenú v majetkovej sfére žalobcu prevádzkovou činnosťou.

13. Zodpovednosť podľa § 420a O. z. je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou, pre vznik
ktorej stačí kumulatívne naplnenie predpokladov, a to 1. škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou,
2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Za prevádzkovú
činnosť sa spravidla považuje pravidelná činnosť, ktorá je predmetom podnikania v zmysle ustanovení
§ 2 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Pod touto činnosťou

je treba rozumieť pravidelne vykonávanú činnosť právnickou alebo fyzickou osobou (podnikateľom)
s určitým zámerom (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej len „NS ČR“ sp.
zn. 25Cdo 912/2012). Obsah prevádzkovej činnosti je vykladaný ako činnosť súvisiaca s predmetom
činnosti spravidla podnikateľskej, ktorú podnikateľ vyvíja opakovane, s využitím stanovených postupov
a pracovných prostriedkov, ktorými je podnikateľ vybavený. Za prevádzkovú činnosť tak treba považovať

pravidelnú zárobkovú činnosť, ktorá je spojená s ponúkaním rôznych druhov služieb (porov. rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 25Cdo 2614/2010). Prevádzkové činnosti môžu byť pre prevádzku typické ale aj
špecifické, s výkonom ktorých je spojená zodpovednosť každého subjektu (podnikateľa) za nimi
spôsobenú škodu, podľa O. z., pokiaľ takáto zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená
špeciálnymi právnymi predpismi. Ustanovenie § 420a O. z. poskytuje ochranu poškodenému pred

prevádzkovou činnosťou.

14. Zákon č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPV, v znení do 31.12.2007)
upravuje technickú službu - kontrolu originality identifikátorov vozidiel (§ 1 ods. 1 písm. h/). Účelom

kontroly originality je overenie spôsobilosti vozidla pre premávku na pozemných komunikáciách, keďže
prevádzkovateľ vozidla nesmie v premávke na pozemných komunikáciách prevádzkovať vozidlo,
na ktorom boli vykonané neoprávnené zmeny do identifikátorov vozidla, neoprávnené zásahy do
konštrukcie vozidla a do dokladov vozidla. Posilniť by sa tak mal kontrolný mechanizmus, ktorý má
za cieľ zabrániť legalizáciu odcudzených a zmanipulovaných vozidiel, pri ktorých dochádza k zmene

identifikátorov. Kontrolu originality vozidiel vykonávajú oprávnené pracoviská kontroly originality a po
vykonanej kontrole vydávajú odborný posudok o tejto kontrole. Oprávnená osoba kontroly originality je
oprávnená získavať a využívať informácie z informačných systémov, ktoré vedie policajný zbor podľa
osobitného predpisu (o tom, či je vozidlo v pátraní z dôvodu jeho odcudzenia). ZoPV v ustanovení §
74 ods. 1 písm. e/ ukladá, ako podmienku získania oprávnenia subjektu na výkon kontroly originality,

povinnosť mať uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom kontroly
originality, pričom náhradu škody si môže uplatňovať predovšetkým subjekt, ktorému bola kontrola
originality vykonaná a je uvedený v odbornom posudku o kontrole kontroly.

15. Žalovaný poskytoval túto technickú službu. Vykonával pravidelnú činnosť v oblasti vykonávania

kontroly originality motorových vozidiel, s vystavovaním odborných posudkov o kontrole, teda vykonával
špecifickú prevádzkovú činnosť, spočívajúcu predovšetkým v meraní (používaním meradiel a prístrojov
overených a schválených príslušným orgánom) a skúmaní, so zameraním na zisťovanie stôp
neoprávneného vonkajšieho zásahu do konštrukcie vozidla (alebo do dokladov vozidla), v rozsahukontrolných úkonov stanovených zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na
vykonanie tohto zákona a podľa stanovených metodík. Kontrolou originality sa kontrolujú identifikátory
vozidla, ktorými sú výrobcom pridelené identifikačné číslo vozidla VIN a iné označenia vozidla a jeho

komponentov, určujúce identitu vozidla s dokladmi vozidla, ich originalitu a pravosť (§ 83 ods. 1
ZoPV). Podstata a cieľ kontroly originality súvisí s požiadavkou obmedzenia používania odcudzených
motorových vozidiel s pozmenenými znakmi, ako aj zamedzenia páchateľom trestnej činnosti krádeží
motorových vozidiel ich opätovnému prihláseniu pod zmenenými identifikačnými znakmi (porov.
Dôvodová správa k ZoPV, Osobitná časť, čl. V). Pozmeňovanie identifikátorov motorového vozidla je

protiprávnym konaním (§ 220 Trestného zákona) a odcudzené vozidlá sa vracajú pôvodným majiteľom.

16. Výsledok kontroly originality je zaznamenaný do odborného posudku o kontrole originality vozidla
a vyjadruje stav spôsobilosti vozidla pre premávku na pozemných komunikáciách. V posudzovanej
veci odborný posudok o kontrole originality s kvalifikáciou A, vyjadroval práve stav spôsobilosti vozidla
pre premávku na pozemných komunikáciách, bez vykonania neoprávnených zmien do identifikátorov

vozidla (vrátane označenia VIN), ktorý umožnil, aby žalobca realizoval opätovné prihlásenie motorového
vozidla pod zmenenými identifikačnými znakmi, držal, užíval a disponoval s motorovým vozidlom, ako
majetkovou hodnotou odplatne získanou a preukázanou (odborným posudkom) vo výške 26.882 eur, až
do doby zaistenia a odovzdania vozidla policajnému orgánu.

17. Škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného predstavuje škodnú udalosť, bez ktorej by k
ujme v majetkovej sfére poškodeného žalobcu nedošlo (§ 420a ods. 1 O. z.). Ustanovenie § 420a ods.
2 O. z. definuje dôsledky pôsobenia prevádzkovej činnosti spočívajúce vo vzniku škody, či už skutočnej
aleboinejškody,akonapr.sťaženiealeboznemožnenieužívanianehnuteľnosti,podľa§420ods.2písm.
c/ O. z., kedy je škoda spôsobená i podstatným sťažením alebo znemožnením užívania nehnuteľnosti,

čo má taktiež svoju materiálnu hodnotu, čím sú rozšírené hranice definície škody ako majetkovej ujmy.

18. V posudzovanej veci žalobcovi vznikla majetková ujma preukázaná odborným posudkom (č. 8/2009,
č. l. 113), predstavujúca hodnotu motorového vozidla vo výške jeho časovej ceny (finančný ekvivalent
odplatne získaného motorového vozidla), o ktorú žalobca prišiel. Bezodplatný prevod motorového

vozidla nebol v konaní preukázaný a odplatný charakter získania motorového vozidla (ktoré si žalobca
vybral, prejavil vôľu nadobudnúť k nemu vlastnícke právo a ktoré bolo predmetom kontroly originality
vykonanej žalovaným), už vzhľadom na preukázanú výšku hodnoty motorového vozidla, vyplýval tiež
z výpisu z účtu žalobcu o výbere peňažných prostriedkov dňa 16. januára 2006 (č. l. 512). Motorové
vozidlo s posudkom kontroly originality žalovaného mal žalobca v držbe, užíval ho, disponoval s ním,

až do preukázania nepravdivosti tohto posudku, v dôsledku čoho bol mu znemožnený výkon práv
prislúchajúcich vlastníkovi, najmä disponovať s odplatne získanou majetkovou hodnotou, o ktorú
hodnotu žalobca prišiel. Odvolacie námietky týkajúce sa výšky kúpnej ceny motorového vozidla neboli
preto právne významné (ich relevancia súvisela s podvodným protiprávnym konaním tretích osôb, avšak
predmetom daného sporu bola objektívna zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú výkonom

technickej služby podľa osobitného zákona). V súlade s uvedeným záverom bola i písomná reakcia
žalovaného (č. l. 19) na výzvu žalobcu, nahradiť škodu spôsobenú nepravdivým odborným posudkom
kontroly originality, výkon ktorej vyžaduje i poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom
kontroly originality (podľa ZoPV). Tomuto primárnemu pozitívnemu postoju žalovaného k požiadavke
žalobcu nahradiť škodu, zodpovedá tiež vyhlásenie subjektov prevádzkujúcich expertnú stanicu kontroly

originality ako členov slovenskej siete IRIS IDENT (čl. 392, internetová stránka IRIS IDENT s.r.o.,
označená aj na objednávke žalobcu, pričom spoločnosť IRIS SH s.r.o uzavrela s intervenientom poistnú
zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu, v rámci ktorej zmluvy bol poistený aj žalovaný) o garancii
náhrady časovej hodnoty vozidla, pre prípad odobratia vozidla políciou, z dôvodu nelegálnej zmeny
identifikátorov. Podľa zmluvy o zriadení a prevádzke expertnej stanice kontroly originality-ESKO zo 17.

februára 2003, uzavretej medzi IRIS IDENT, s.r.o. a žalovaným (čl. IV ods. 2 písm. q/, č. l. 79), žalovaný
plne zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnou kvalifikáciou vozidla (z dôvodu porušenia alebo
nedodržania technologických a prevádzkových pokynov) a zaviazal sa uhradiť škodu týmto spôsobenú
v plnej výške. Žalobca tak preukázal vznik škody, a to škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou
žalovaného.

19. Poslednou z troch podmienok zodpovednosti za škodu podľa § 420a O. z. je vzťah príčinnej
súvislosti medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Ak by bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu by nebola daná. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu zpríčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu dôležitú a
podstatnú(porov.rozhodnutieNSČRsp.zn.25Cdo62/2000).Vprejednávanejvecibolnaplnenýajtento
atribút zodpovednostného vzťahu strán konania, pretože ak by posudok kontroly originality žalovaného

zo 17. januára 2006 bol pravdivý, škodný následok by žalobcovi nebol vznikol.

20. Dokazovaním v konaní bolo preukázané, že výkonom kontroly identifikátorov vozidiel žalovaným,
výsledkom ktorého bol odborný posudok kontroly originality zo 17. januára 2006, bola potvrdená
originalita a pravosť identifikátorov predmetného vozidla s kvalifikáciou A (overenie vozidla, že na ňom

neboli vykonané neoprávnené zásahy do identifikátorov). Žalobca majúc vozidlo skontrolované ako
neukradnuté a bez prerazených identifikačných znakov, dovŕšil legalizáciu odplatného prevodu, vrátane
evidencie vozidla na dopravnom inšpektoráte dňa 18.1.2006, s nelegálnou zmenou identifikátorov, ktoré
bolonáslednežalobcoviodňatéavjehomajetkovejsférenastalaujmapreukázanáodbornýmposudkom
vo výške časovej hodnoty vozidla, o ktorú žalobca prišiel. Nebyť nepravdivého posudku originality,
ku škode by nebolo došlo. Dôsledkom prevádzkovej činnosti žalovaného bol teda produkt, ktorý mal

zabrániť predovšetkým prevodom vozidiel pochádzajúcich z trestnej činnosti (odcudzených motorových
vozidiel). Jednalo sa o službu podľa ZoPV (ktorý bližšie nedefinuje jednotlivé atribúty zodpovednostného
vzťahu a preto treba v tomto smere aplikovať ustanovenie § 420a O. z.), smerujúcu k odstráneniu rizík v
prospech ústavne chránenej hodnoty ochrany majetku, s cieľom zabrániť majetkovej podvodnej trestnej
činnosti, legalizáciou predmetov získaných z trestnej činnosti. Kompenzáciou za získanie oprávnenia

tejto zákonom upravenej technickej služby bola potom zákonodarcom vyžadovaná zodpovednosť za
škodu spôsobenú výkonom kontroly originality v prípade legalizácie, teda opätovného prihlásenia
motorového vozidla pod zmenenými identifikačnými znakmi, k čomu došlo v danom prípade (nesporne)
dňa 18. januára 2006, teda po vyhotovení odborného posudku kontroly originality. Žalobca, na základe
v tom čase legálne prihláseného motorového vozidla, vykonával všetky oprávnenia vlastníka do doby

preukázania nepravdivosti posudku originality a odovzdania vozidla policajnému orgánu. Prevádzková
činnosť žalovaného preto predstavovala dôležitú a podstatnú príčinu podieľajúcu sa na nepriaznivom
následku pre žalobcu, o ktoré odškodnenie šlo. Ak by posudok žalovaného bol pravdivý (v tejto súvislosti
ako i na základe oznamovacej povinnosti žalovaného), mohlo byť vozidlo spolu s tretími osobami ako
páchateľmi zaistené (v takomto prípade by ku škode nebolo došlo).

21. Zákon umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa
ustanovenia § 420a O. z. iba vtedy, ak škodca preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou
udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Dôkazné bremeno
v tomto smere zaťažuje škodcu. Pod konaním poškodeného podľa tohto ustanovenia treba rozumieť

všetky skutočnosti vyplývajúce zo správania poškodeného, ktoré mali vplyv na vznik alebo výšku škody
(tieto skutočnosti však treba odlíšiť od predpokladov majúcich za následok úplnú alebo čiastočnú
povinnosť poškodeného znášať škodu v zmysle § 441 O. z.). V danom prípade žalovaný ako škodca,
ktorý niesol dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že škoda bola spôsobená vlastným konaním
poškodeného, teda žalobcu, tento liberačný dôvod nepreukázal. Konkrétne, že k ujme spočívajúcej v

tom, že žalobca prišiel o majetkovú hodnotu, predstavujúcu časovú cenu vozidla (ako to v prehlásení
o garanciách bolo uvedené, že posudok originality má predísť situácii, že poškodený nebude mať auto
ani peniaze), došlo neodvrátiteľnou udalosťou alebo vlastným konaním poškodeného.

22.Kodvolacejnámietke,poukazujúcejnaexistenciudvochobjednávoknavykonaniekontrolyoriginality

(z toho jednej podpísanej žalobcom) je potrebné uviesť, že škodca sa nemôže zbaviť zodpovednosti za
škodu vyvolanú povahou prevádzkovej činnosti ani poukazom na to, že prevádzkovú činnosť vykonával
ako zhotoviteľ pre osobu odlišnú od poškodeného (nie pre poškodeného), pretože ustanovenie § 420a
ods. 1 O. z. za platiteľa náhrady škody označuje každého, kto svojou prevádzkovou činnosťou spôsobí
inému škodu (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1562/2010).

23. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vznik škody a príčinnú súvislosť prevádzkovej
činnosti a vzniku škody zaťažuje poškodeného, teda žalobcu, ktorý s poukazom na vyššie uvedené
dôvody dôkazné bremeno zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou uniesol (§ 420a
ods. 2 písm. a/ O. z.). Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať liberačný dôvod (t. j., že

škoda bola dôsledkom konania poškodeného) zaťažovala škodcu, teda žalovaného, ktorý, ako je vyššie
konštatované, dôkazné bremeno neuniesol. Preto odvolacia argumentácia o zániku záväznosti záveru
odvolacieho súdu o prenose dôkazného bremena na žalovaného bola nadbytočná.24. K argumentácii v odvolaní, že žalobcovi sa nepodarilo spoľahlivo a vierohodne preukázať podstatné
okolnosti uskutočnenia údajného predaja (kúpy) motorového vozidla, t. j. presný dátum, čas a
miesto uzatvorenia kúpnej zmluvy, osobu predávajúceho, výšku kúpnej ceny, spôsob jej úhrady alebo

okamih samotného prevzatia motorového vozidla, je potrebné uviesť, že vykonaným dokazovaním,
predovšetkým listinnými dôkazmi, a to Okresného riaditeľstva PZ, Okresný dopravný inšpektorát
Trnava (č. l. 143) bolo preukázané, že dňa 16. januára 2006 došlo k odhláseniu a dňa 18. januára
2006 k prihláseniu motorového vozidla z osoby označenej ako predávajúci na žalobcu, teda žalobca
mal nadobudnúť zmluvným prevodom vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ako i vyhotovenie

nepravdivého posudku kontroly originality žalovaným, ktorý bol predložený žalobcovi (uznesenie
Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície v Žiari nad Hronom ČVS:ORP-454/OEK-ZH-2010
zo 14. februára 2011, č. l. 380), tiež ujma v majetkovej sfére žalobcu, predstavujúca časovú hodnotu
vozidla (preukázanú odborným posudkom č. 8/2009, č l. 113). Uvedené skutočnosti preukazovali
tvrdenia žalobcu o naplnení atribútov zodpovednostného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným podľa
§ 420a ods. 1 O. z.. Preto namietané skutkové okolnosti týkajúce sa právneho úkonu medzi žalobcom

a treťou osobou ako predávajúcim motorového vozidla, na preukázanie základu nároku, ako i výšky,
neboli rozhodujúce.

25. Je vhodné tiež uviesť, že výpisom z účtu zo dňa 16. januára 2006 žalobca preukázal výber peňažnej
sumy 200.000 Sk, ktorú mu poukázal N. O.. Skutočnosť, že k odplatnému prevodu motorového vozidla

(ktorý sa neskôr ukázal ako neplatný) došlo, bola preukázaná predovšetkým zápismi o odhlásení a
prihlásení vozidla na dopravnom inšpektoráte. Hoci majú zápisy len evidenčný charakter, slúžia ako
dôkaz na preukázanie časového intervalu (od 16. januára 2006 do 18. januára 2006), v ktorom sa prevod
realizoval a v rámci ktorého bol žalovaným podaný posudok kontroly originality. Preukázané bolo tiež
prevzatie motorového vozidla vo výške jeho časovej hodnoty, v rozhodnej dobe.

26. V kontexte uvedeného boli bez významu aj skutkové zistenia týkajúce sa poskytnutia pôžičky
žalobcovi a jej vrátenia a preto namietané rozpory o týchto skutkových zisteniach, vrátane hodnotenia
výpovede svedkov navrhnutých žalobcom, boli bez právneho významu na predmet sporu. Vzhľadom na
zodpovednosť žalovaného podľa § 420a O. z., osobná prítomnosť žalobcu v súvislosti s odovzdaním

a prevzatím vozidla na kontrolu originality bola právne irelevantná. Podstatné bolo, že vyhotovenie
posudku originality malo rozhodujúci význam a hodnotu práve pre žalobcu, pretože osoba vystupujúca
ako predávajúci o nepravdivosti posudku originality vedomosť musela mať a žalovaný, ktorý disponoval
náležitým vybavením na zistenie originality vozidla to vedieť mal a mohol. Dôsledkom bolo prihlásenie
motorového vozidla na žalobcu dňa 18. januára 2006 (v evidencii motorových vozidiel na dopravnom

inšpektoráte), teda po vyhotovení posudku kontroly originality, kedy nastalo dovŕšenie splnenia
zmluvných záväzkov prevodu vlastníckeho práva.

27. Odvolacia námietka o nepreukázaní vzniku a výšky škody nebola dôvodná. Z hľadiska predmetu
sporu bola preukázaná majetková hodnota vozidla, vo výške časovej ceny vozidla (odborným

posudkom), predstavujúca sumu 26.882 eur, ktorá bola žalobcom získaná. Po získaní predmetného
vozidla žalobca prišiel o jeho odplatne získanú hodnotu, v dôsledku výkonu prevádzkovej činnosti
žalovaného, ktorý podal nepravdivý posudok kontroly originality vozidla (na základe ktorého sa
„legalizoval“ odplatný prevod a nadobudnutie majetkovej hodnoty vozidla žalobcom). Na uvedené
nemalo vplyv nepreukázanie totožnosti tzv. domnelého predávajúceho.

28. Argumentácia v odvolaní o spoluzavinení žalobcu ako poškodeného na vzniku škody nebola
dôvodná. Aplikačná prax pri úvahe o spolupôsobení poškodeného na vznik škody kladie osobitnú
pozornosť, aby konanie poškodeného bolo príčinou vzniku škody, alebo aspoň jednou z príčin. V
danom prípade konanie žalobcu ako poškodeného nemalo žiaden vplyv na vznik škody spôsobenej

prevádzkovou činnosťou žalovaného. Práve naopak posudok kontroly originality vozidla mal slúžiť
k prevencii a ochrane pred podvodným správaním páchateľov kradnutých vozidiel. Zodpovednosť
poškodeného je pritom vždy založená na subjektívnom princípe, teda na princípe zavinenia
poškodeného, pričom výsledok konania je v príčinnej súvislosti so zavineným konaním poškodeného.
Úkony označené v odvolaní, ktoré žalobca mal vykonať (konať o uzatvorení kúpnej zmluvy priamo

s osobou označenou ako predávajúcim, nechať si predložiť plnomocenstvo a legitimáciu osôb
vystupujúcich za predávajúceho, motorové vozidlo vziať na kontrolu originality osobne, úhradu kúpnej
ceny realizovať prostredníctvom bankového prevodu, resp. vkladom na účet, nechať si preveriť register
kradnutých motorových vozidiel v databáze EÚ a pod.) nepredstavovali pre žalobcu povinnosť apokiaľ žalobca uvedeným spôsobom nepostupoval, nemožno označiť jeho konanie za protiprávne,
ani z pohľadu prevenčnej povinnosti (§ 415 O. z.). Prevenčná povinnosť ukladá každému vo vzťahu
k všetkým subjektom povinnosť postupovať určitým spôsobom. Porušením právnej povinnosti je

mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala a tým ako konať mala,
aby plnila svoje povinnosti (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 3850/2012). Porušenie §
415 O. z. má za následok naplnenie jedného z predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu,
ktorým je protiprávnosť. Povinnosť vyslovená ustanovením § 415 O. z. je pre každého z účastníkov
občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať a jej

nedodržaniepredstavujeporušeniepráva.Označenéúkonyvovzťahukžalobcovivšakcharaktertakejto
povinnosti nemali. Predovšetkým však nepredstavovali príčinu vzniku škody spôsobenej prevádzkovou
činnosťou žalovaného. Vyžadovanie osobného odovzdania motorového vozidla na kontrolu originality,
prípadne jeho osobného prevzatie žalobcom, nebolo taktiež náležité, pretože uvedené úkony nemali
žiaden vplyv na posudok kontroly originality, ktorého podstata spočívala v kvalifikovanom preverení
motorového vozidla, aby žalobca nekúpil odcudzené vozidlo.

29. Námietka premlčania vznesená žalovaným ako i intervenientom bola taktiež správne vyhodnotená
súdom prvej inštancie ako nedôvodná. Posudok kontroly originality bol vyhotovený 17. januára 2006 a
žalobca na základe výzvy odovzdal vozidlo policajnému orgánu 7. marca 2006. Vzhľadom na dátum
podania žaloby 20. augusta 2007, nárok žalobcu bol uplatnený v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej

lehoty, ako i trojročnej objektívnej lehoty od vzniku škody (§ 106 ods. 1, 2 O. z.). Žaloba bola prvotne
podpísaná právnym zástupcom žalobcu, ktorý disponoval písomným plnomocenstvom, jednoznačne
preukazujúcim vôľu žalobcu splnomocniť právneho zástupcu (advokáta), aby ho zastupoval v konaní
pred súdom odo dňa jeho udelenia. Ak v predmetnom plnomocenstve nebolo označené konkrétne
súdne konanie, neznamená to, že prejav vôle žalobcu k podaniu žaloby uplatňujúcej predmetný nárok,

nebol zo strany žalobcu daný (porov. R 43/2003, tzv. všeobecné plnomocenstvo oprávňovalo zástupcu
zastupovať zastúpeného v každom súdnom konaní). Naviac žalobca potvrdil udelenie plnomocenstva
pre dané súdne konanie svojmu právnemu zástupcovi pred podaním žaloby, ktorú na výzvu súdu doplnil
aj svojím podpisom. Iný výklad by predstavoval neprípustný formalizmus, ústavne nesúladný vo vzťahu
k porušeniu práva konať pred súdom a práva na právnu pomoc. Nedostatok preukázania zastúpenia

účastníka konania môže dodatočne zhojiť účastník, pričom schválené sú aj úkony uskutočnené pred
podpisom plnomocenstva (porov. R 12/1985, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4506/2011).

30. Nedôvodnosť odvolacích námietok o nesprávnych skutkových zisteniach, týkajúcich sa právneho
úkonu uzavretia kúpnej zmluvy, vyhotovenia objednávky posudku kontroly originality, zaplatenia kúpnej

ceny, prevzatia vozidla, ich časovej chronológie, bola už vyššie konštatovaná a vzťahovala sa na
totožné odvolacie námietky o nesprávnych skutkových zisteniach vznesených v odvolaní žalovaným a
intervenientom.

31. Nebolo možné akceptovať ani odvolaciu námietku vzťahujúcu sa na nedostatočné odôvodnenie

napadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie.Odvolacísúddospelkzáveru,ževdanomprípadesúdprvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov(sp.zn.IV.ÚS252/04)arovnakoneznamenáanito,abyúčastníkkonaniabolpredvšeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS
50/04). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol
do práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky.

32. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom naokolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

33. Neúplnosť čísla karosérie, neuvedením posledného trojčíslia v kúpnej zmluve, vo vzťahu k
identifikácii predmetu prevodu, nemohla byť právne významná ani v prípade, ak by nešlo o odcudzené
vozidlo, ktorého totožnosť s vozidlom, ktoré bolo predmetom kontroly originality, bola v konaní
preukázaná. Pre platnosť zmluvy o prevode hnuteľnej veci nebola stanovená ani obligatórna písomná
forma.

34. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom sporu, vymedzeným v žalobe, bol od počiatku nárok žalobcu
na zaplatenie náhrady škody spôsobenej žalovaným prevádzkovou činnosťou podľa § 420a O. z., v
dôsledku čoho predmetom dokazovania boli aj atribúty tohto objektívneho zodpovednostného vzťahu,
medzi ktoré patrí i výška vzniknutej škody, ktorá bola preukázaná v priebehu konania odborným
posudkom (26.882 eur). Preto poukaz na uplatňovaný nárok v žalobe i tvrdenia žalobcu a s tým

súvisiacu následnú zmenu žaloby, bol bez právneho významu. Nárok žalobcu bol priznaný na základe
prvotnej žaloby a nebol vzhľadom na vyššie uvedené dôvody premlčaný (nepredstavoval nárok na
plnenie zo zmluvy, ale nárok zo zodpovednostného vzťahu). Odvolacia argumentácia týkajúca sa
preukazovania zmluvného vzťahu nemohla byť preto dôvodná. V odvolaní intervenienta správne
odznelo, že je potrebné rozlíšiť nárok zo zodpovednosti za škodu a nárok na plnenie zo zmluvy a preto je

rozhodujúci skutkový základ, s odlišnými hmotnoprávnymi podmienkami priznania uvedených nárokov.
Pôvodne uplatňovaný nárok vo výške 28.214,83 bol znížený v dôsledku procesného úkonu čiastočného
späťvzatia žaloby, pričom šlo o preukázanie výšky majetkovej škody z titulu zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi prevádzkovou činnosťou. Pokiaľ ide o späťvzatie úrokov z omeškania,
rozhodnutím odvolacieho súdu (v odlišnom zložení členov senátu) bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie

v časti zastavenia konania o úroky z omeškania zrušené, preto aj úroky z omeškania boli predmetom
konania tak ako boli uplatnené v žalobe, a teda včas. Procesné úkony žalobcu učinené v priebehu
konania, boli preto bez právnych dôsledkov na plynutie premlčacej doby a nárok žalobcu premlčaný
nebol.

35. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, na ktoré
poukazoval v odvolaní intervenient, vyplývalo, že predmetom tohto rozhodnutia nebolo riešenie
hmotnoprávnej otázky, ktorá bola predmetom daného sporu (posúdenie sa týkalo procesného práva a
odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj prípustnosti dovolania, keďže tvrdené nesprávne právne
posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá).

36. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2
a § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, ak strana mala vo veci
úspech len čiastočný. Pomer úspechu a neúspechu strán konania vyhodnotený súdom prvej inštancie

nebol žiadnou zo strán namietaný, podľa ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 74,88%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

37. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, a to v plnom rozsahu, podľa §

396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

38. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti uzneseniu,
proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní,
že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.39. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

40. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa

príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

41. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

42. Z obsahu spisu bolo zistené, že uznesením Okresného súdu Trnava zo 7. marca 2012 bolo dovolacie

konanie zastavené (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2012). Návrh žalobcu na prerušenie
konania o odvolaní proti napadnutému uzneseniu do doby právoplatného rozhodnutia dovolacieho
súdu o dovolaní žalovaného, preto stratil svoje opodstatnenie už z formálneho hľadiska (navrhovaná
doba prerušenia konania už uplynula) a odvolacím súdom bol návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietnutý. Uvedeným procesným úkonom žalobca sledoval zánik dôvodu na zaplatenie poplatku za

podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. apríla 2010 č. k. 27C/106/2007-197,
ktorý bol uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2011 č. k. 10Co/274/2010-258 zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (voči tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trnave podal
žalovaný dovolanie).

43. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť (v lehote 10 dní od doručenia uznesenia) súdny poplatok za odvolanie vo výške 1.612,50 eur,
podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktoré je prílohou ZoSP. Súdny poplatok bol
vyrubený dôvodne a v správnej výške (6% z predmetu konania 26.882 eur, podľa § 5 ods. 1 písm. a/,
§ 6 ods. 2 veta druhá ZoSP), pričom žalobca v odvolaní dôvod, ako ani výšku súdneho poplatku za

odvolanie, nenamietal.

44. Vzhľadom na zrejmú nesprávnosť v rozhodnutí súdu prvej inštancie vo výroku napadnutého
rozsudku, konkrétne v označení ročného úroku z omeškania, odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie
vykonanie opravy podľa § 224 CSP. Z porovnania odôvodnenia a výroku napadnutého rozsudku vyplýva

zrejmá nesprávnosť o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi okrem priznanej istiny, i úrok
z omeškania vo výške 8% ročne (zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2006 do zaplatenia). Vznikol tak
dôvod na opravu zrejmej nesprávnosti (o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úrok z
omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2008 do zaplatenia).

45. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.