Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010303
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716010303.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.3.2018, v trestnej veci
proti obž. H. V. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/34/2016 zo dňa 14.6.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného H. V..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad uznal obž. H. V., nar. XX.X.XXXX za vinného zo zločinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že po tom, ako
spoločnosť T., s.r.o. so sídlom I. XXXX/XX, 058 XX L., N.: XX XXX XXX ako zhotoviteľ dňa 15. 4.
2013 v L. uzatvorila so U. V., so sídlom T. XXXX, 058 XX L., N.: XX XXX XXX ako objednávateľom,
zmluvy o dielo č. T./V./XXXX a č. T./V. X/XXXX na realizáciu prác v zmysle bodov II. predmetných zmlúv

(rekonštrukcia stúpačiek a výmena rozvodov SV, TÚV, KANÁL, PLYN) v objekte bytového domu V., T.
XXXX/X, 4, 6, 8 a T. XXXX/XX, XX, XX, XX, XXX XX L., kde v týchto zmluvách je okrem iného uvedený v
bodoch III. a IV. spôsob fakturácie za dielo a úhrady fakturovaných súm, pričom tieto majú byť uhrádzané
bezhotovostne na bankový účet zhotoviteľa, uvedený na faktúrach, kde akékoľvek zmeny v uvedených
zmluvách mohli byť riešené iba formou písomného dodatku, podpísaného oboma zmluvnými stranami,
pričomajnapriektýmtozmluvnedohodnutýmpodmienkamniekedykoncomoktóbra2013obžalovanýH.

V. ako vtedajší zamestnanec spoločnosti T., s.r.o. vo funkcii technického riaditeľa svojvoľne bez súhlasu
a vedomia konateľa spoločnosti T., s.r.o. oznámil zodpovednej osobe Spoločenstva vlastníkov bytov V.,
a to jeho predsedovi P. X. zmenu čísla účtu, na ktorý majú vykonať platby za fakturované práce v zmysle
uzatvorených zmlúv o dielo, kde sa malo jednať o číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, pričom túto ústnu
informáciu následne aj dňa 1. 11. 2013 potvrdil písomne, kde finančné prostriedky v zmysle vystavenej
faktúry č. XXXX/XXX zo dňa 31. 12. 2013 na sumu 18.624,92 eur s DPH, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX

a faktúry č. XXXX/XXX zo dňa 31. 12. 2013 na sumu 14.899,92 eur s DPH, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX
neboli zo strany SVB V. uhradené na čísla účtov uvedených na faktúrach, ale boli už od novembra 2013
postupne v splátkach uhrádzané na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, kde na tento účet bola zo strany
SVB V. uhradená do februára 2014 spolu suma vo výške 33.525,- eur, ktorú následne obžalovaný H. V.
ako spoludisponent účtu vybral a naložil s ňou nezisteným spôsobom, čím týmto podvodným konaním
spôsobil spoločnosti T., s. r. o. so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX L., N.: XX XXX XXX, škodu vo výške

33.525,- eur.

Za to mu súd prvého stupňa podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 3 (troch) rokov, ktorého výkon podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1
Tr. zák. podmienečne odložil a uložil mu probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa
§ 51 ods. 2 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať mesiacov) a zároveň mu podľa § 51 ods. 4

písm. g/ Tr. zák. uložil povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom aleboiným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá je súčasťou
probačného dohľadu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obž. H. V., ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel
k nesprávnemu záveru o jeho vine. Mal za to, že faktúra č. XXXX/XXX na sumu 18.624,92 eur bola
uvedená so súkromným číslom účtu J. T. a nie s firemným číslom účtu, teda tieto peniaze by sa ani v
prípade platby na tento účet nikdy nedostali do dispozičnej sféry samotnej spoločnosti T., s.r.o., keďže
konateľJ.T.bysitietopríjmynechalpreseba.Ďalejpoukázalnato,žesúdprvéhostupňaišielnadrámec

obžaloby, ak konštatoval, že obžalovaný by spáchal trestný čin aj v prípade, keby svoje konanie spojené
so zmenou čísla účtu realizoval s vedomím J. T., čím navodzuje dojem, že nie je úplne presvedčený,
že obžalovaný konal bez T. súhlasu. Ďalej sa podľa jeho názoru súd prvého stupňa nevysporiadal s
otázkou, že číslo účtu, na ktoré žiadal obžalovaný zaslať platby od SVB V., bolo v skutočnosti číslom
účtu patriacemu J. T., teda ak sa niekto obohatil, tak to bol práve J. T., nehovoriac o dohode medzi
obžalovaným a T., že platby od SVB V. budú práve týmto spôsobom použité na úhradu provízií. Taktiež

sa súd prvého stupňa nevysporiadal s dvojitým vedením účtovníctva zo strany spoločnosti T., s.r.o. a túto
otázku mal konfrontovať s vierohodnosťou svedkov T. a X., ktorí sú nedôveryhodní jednak s ohľadom
na ich zaujatosť voči obžalovanému a jednak vzhľadom na ich niekoľkoročnú činnosť spočívajúcu v
krátení dane, za čo je aj J. T. trestne stíhaný. Spoločnosť T. by podľa jeho názoru aj bez zmeny čísla účtu
neobdržala a neevidovala sumu 18.624,92 eur. Poukázal aj na účelovosť vystavenia faktúry XXXX/XXX,

na to však dôkaz nemá, lebo otázky účtovníctva nie sú jeho oblasťou a je v týchto veciach laik. Dal však
do pozornosti viaceré nepriame indície, ktoré vytvárajú pochybnosti o tejto otázke. Sumy ani splatnosti
faktúr nekorešpondujú so splátkovým kalendárom, keďže mesačné splátky boli dohodnuté po 3.725,-
eur. Spoločnosť T. nikdy neuhradenie týchto faktúr neurgovala, pričom T. musel vedieť o vykonávaných
pohyboch na svojom vlastnom účte. Neskoré riešenie tejto situácie až okolo mája 2014 bolo účelové, aby

vytvorili konštrukciu pre obvinenie obžalovaného po jeho odchode z firmy. Musel sa navyše prispôsobiť
firmenejkultúre,pričomzneskúsenostinetrvalnatom,abysadohodyriešilipísomnouformou.Vovzťahu
medzi T. a ním je viacero sporných otázok, ktoré sú predmetom civilných konaní. Záverom poukázal na
výpovedeJ.T.aY.X.predDaňovýmúradomL.,zktorýchpodľajehonázoruvyplýva,žeobžalovanýriadil
spoločnosť T., prikazoval ekonómke, s akým číslom účtu má vystavovať faktúry a mal túto právomoc

okrem iného aj za účelom vyplácania provízie, čo je v rozpore s ich výpoveďami v prípravnom konaní.
Žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ a aby podľa §
322 ods. 1 vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril okresný prokurátor. Považoval odvolanie za nedôvodné poukazujúc

na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za zákonné a správne, vydané v súlade so
zisteným skutkovým stavom. Súd sa v odôvodnení rozsudku podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré boli predmetom konania, pričom obžalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neboli známe prvostupňovému súdu v čase jeho rozhodovania. Navrhol, aby
odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a

dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. §
2 ods. 12 Tr. por. Dôkazy vykonané súdom
prvého stupňa a ich následné hodnotenie vo vzťahu ku skutku možno považovať za správne a zákonné.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného H. V., ďalej svedkov J. T., Y. X.,

P. X., T.. H. U. a T. Y.. Konštatoval, že spáchanie skutku potvrdzujú predovšetkým svedkovia T., X.,
X. a U., ktorých výpovede boli v zhode s oboznámenými listinnými dôkazmi súvisiacimi s realizáciou
samotného diela, fakturáciou diela a pohybom finančných tokov súvisiacich s platbami za vykonané
dielo. Osobitne poukázal na výpoveď svedka T., ktorý vo svojej výpovedi podrobne poukázal na okolnostiskutku, ako aj na skutočnosť, že účet, na ktorý boli poukázané platby celkovo vo výške 33.525,- eur,
bol síce jeho osobným účtom, ale bol zriadený na požiadanie obžalovaného, ktorý s ním aj disponoval
a reálne nakladal. Svedok T. takisto poprel, aby mal o konaní obžalovaného vedomosť. Ďalej vykonal

dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, najmä zmlúv o dielo medzi spoločnosťou T., s.r.o. a U. V.,
ktoré boli podpísané J. T. ako konateľom spoločnosti T. a P. X. ako predsedom SVB V. a v zmysle ktorých
úhrady za dielo na základe fakturácie mali byť uhrádzané bezhotovostne, na bankový účet zhotoviteľa
uvedený na faktúrach s tým, že akékoľvek zmeny obsahu zmlúv mohli byť riešené iba formou písomného
dodatkupodpísanéhoobomazmluvnýmistranami.Poukázalajnafaktúryzodňa31.12.2013č.069/2013

na sumu 18.624,92 eur a č. XXX/XXXX na sumu 14.899,92 eur, ktoré boli zo strany SVB V. uhradené
nie na číslo účtu uvedené na týchto faktúrach, ale na číslo účtu, ktoré oznámil obžalovaný. Vykonané
dôkazy podľa záverov súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyvracajú obranu obžalovaného a naopak,
jeho trestnú činnosť plne preukazujú.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por.

podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal
za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa
okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo
dôjsť k skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný. Aj podľa názoru krajského súdu vykonaným
dokazovaním bola vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý od počiatku popieral spáchanie skutku a na
voju obranu uvádzal, že jeho konanie spočívajúce v tom, že dal pokyn na zmenu čísla účtu, na ktorý

malo SVB V. platiť jednotlivé splátky, bolo s vedomím konateľa J. T. a že mal z titulu svojej pozície
právo dať pokyn na zmenu čísla účtu, pričom spoločnosť T. mohla pri bežnej kontrole platieb zistiť, že
platby neprichádzajú, napriek tomu sa situácia začala riešiť až v mesiaci apríl XXXX, čo je možné vnímať
ako akt pomsty zo strany J. T.. Preto krajský súd sa v prevažnej miere stotožňuje s argumentáciou
súdu prvého stupňa a odkazuje na dôvody uvedené v jeho rozsudku, pričom na ich podporu uvádza

nasledovné.

Spáchanie skutku tak, ako je obžalovanému kladené za vinu, priamo potvrdzujú vo svojich výpovediach
svedkovia J. T. a Y. X., pričom ich tvrdenia sú podporené nepriamymi svedectvami svedkov P. X. a
T.. H. U.. Svedok J. T. ako konateľ firmy T. presne a bez podstatných rozporov popísal postavenie

obžalovaného v spoločnosti ako aj okolnosti, za ktorých došlo k vytvoreniu nového účtu na jeho meno,
avšak s dispozičným právom obžalovaného. Rovnako popísal, v ktorom období sa dozvedel, že s
platbami od SVB V. nie je niečo v poriadku, pričom situáciu začal bezodkladne riešiť až na jar v roku
2014, keď vyšlo najavo, že obžalovaný dal pokyn k zmene čísla účtu, na ktorý mu prišli úhrady od SVB
V., ktoré neskôr z účtu vybral a použil na svoje súkromné účely. Svedkyňa X. ako účtovníčka spoločnosti

T. zhodne ako svedok T. opísala okolnosti podpisu zmlúv o dielo a spôsob realizácie diela vrátane
platieb s tým, že približne v mesiaci apríl 2014 si všimla na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX významné
transakcie od SVB V., keďže aj ona tento účet mohla kontrolovať, no spočiatku tak nerobila, keďže na
to nemala dôvod. Popísala aj systém fakturácie prác s tým, že ich vystavovala postupne na základe
informácií od obžalovaného. Predmetné faktúry XXX a XXX vystavila koncom roka preto, aby mohla

účtovne uzavrieť rok. Čo sa týka svedkov X. a U., títo zhodne popísali okolnosti uzavretia zmlúv o dielo
a dôvody, pre ktoré sa rozhodli práve pre spoločnosť T.. Rovnako popísali aj pokyn na zmenu čísla účtu
zo strany obžalovaného, o ktorom im vystavil písomné potvrdenie. Obaja považovali obžalovaného za
osobu oprávnenú konať za spoločnosť a podrobnosti nemali dôvod riešiť. Podobne ako svedok J. T.
uviedli, že zo strany spoločnosti T. sa situácia začala riešiť až niekedy v období apríla - mája 2014,

kedy sa dozvedeli, že úhrady neboli zrejme vykonané na správny účet. Čo sa týka výpovede svedka
T. Y., ten vo vzťahu k samotnému skutku neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, jeho výpoveď sa
týkala predovšetkým okolností týkajúcich sa dohody o provízii medzi J. T. a obžalovaným a bola zjavne
zmätočná a rozporná. Aj z hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa vyplýva, že svoje závery o túto
svedeckú výpoveď neopieral.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že činnosť obžalovaného spočívala vo vybavovaní,
dohadovaní a následnom technickom riadení a dozore nad zákazkami týkajúcimi sa výmeny rozvodov
v bytových domoch. Pracoval v pozícii technického riaditeľa a táto jeho pozícia by sa dala prirovnať kurčitej forme obchodného zastúpenia. Zo žiadneho dôkazu však nemožno vyvodiť záver, že obžalovaný
mal právomoc konať a rozhodovať za spoločnosť v zásadných otázkach. Rovnaký záver sa dá vyvodiť
aj zo splnomocnenia, ktoré mal obžalovanému udeliť T., ktorý však bol vždy konateľom a teda jedinou

osobou oprávnenou právne konať za spoločnosť. Obžalovaný teda v rozpore s ustanoveniami zmlúv
o dielo a ich prílohami, najmä splátkovými kalendármi dal svojvoľne a bez vedomia J. T. ako konateľa
spoločnosti T. pokyn, aby úhrady vykonávali na iné číslo účtu ako dovtedy, pričom ním uvedené číslo
účtu nie je v súlade ani s faktúrami XXXX/XXX a XXXX/XXX, ktoré sa týkajú týchto úhrad. Je prirodzené,
že zo strany predsedu SVB V. P. X. neboli žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný je oprávnený takúto

zmenu vykonať, keďže celý čas vo vzťahu k SVB V. vystupoval ako zástupca spoločnosti T..

Odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvého stupňa, že v zmysle uzavretých zmlúv o dielo sa
mali jednotlivé platby uhrádzať na číslo účtu uvedené na príslušných faktúrach. Tu je potrebné poukázať
na časovú následnosť, keď pokyn k platbe na iný účet, konkrétne novovytvorený účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX, dal obžalovaný dňa 1.11.2013, avšak faktúry na predmetnú sumy boli vystavené až následne,

dňa 31.12.2013 a je na nich uvedené, ako už bolo vyššie spomenuté, iné číslo účtu, presnejšie na faktúre
č. 2013/069 je uvedený účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a na faktúre č. XXXX/XXX účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX, pričom tieto čísla účtov sú uvedené aj v splátkových kalendároch. Z toho nepochybne vyplýva,
že zodpovedné osoby v spoločnosti T. nemohli mať vedomosť o tom, že obžalovaný takýto pokyn
zadal, keďže by nedávalo zmysel uvedenie iných čísel účtu na neskôr vydaných faktúrach. Rovnako

je nelogické, aby za situácie, keby T. vedel o zmene čísla účtu zo strany obžalovaného a keby tak
obžalovaný urobil s jeho súhlasom a teda by mal vedomosť o tom, že platby prichádzajú na „nový“
účet, vyvesoval neskôr vo vchode bytového domu V. pamflety, že ho okradli, ako vo svojej výpovedi
uviedol svedok P. X.. Predmetné faktúry sa navyše nachádzajú aj v knihe došlej pošty SVB V. a sú riadne
prijaté a podpísané predsedom spoločenstva, čo vyvracia tvrdenie obžalovaného, že boli vystavené iba

fiktívne. Tiež je potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na časový rámec vytvorenia predmetného účtu,
ktorý bol vytvorený na žiadosť samotného obžalovaného v októbri 2013, teda necelý mesiac pred tým,
ako obžalovaný oznámil zmenu čísla účtu, na ktorý malo SVB V. zasielať jednotlivé platby. Toto konanie
navodzuje dojem, že obžalovaný účelovo žiadal vytvoriť nový účet, pričom už v tom čase plánoval, že
dá pokyn k zasielaniu platieb na tento novovytvorený účet. Aký bol účel jeho vytvorenia na meno T. s

jeho dispozičným právom, sa nepodarilo jednoznačne preukázať, kým však T. uviedol ako dôvody jeho
vytvorenia snahu V. vyhnúť sa exekúciám a zatajiť príjmy pred manželkou, V. tieto tvrdenia síce poprel,
ale vlastné dôvody neuviedol. V každom prípade však z výpisov z predmetného účtu nie je zrejmá žiadna
činnosťT.akomajiteľaúčtu,čolenpotvrdzujejehotvrdenia,žestýmtoúčtomplneavýhradnedisponoval
obžalovaný V.. Za takýchto okolností sa javí ako nedôvodná aj námietka obhajoby, že T. musel vedieť o

pohyboch na účte, keďže mu ako majiteľovi účtu chodili súhrnné výpisy z účtu. Nakoľko s účtom reálne
nevykonával žiadne transakcie a bol vytvorený vyslovene pre V., je logické, že sa podrobne nezaoberal
ani súhrnnými výpismi, zvlášť ak sa na účte odohrávalo veľké množstvo transakcií v rôznych hodnotách,
čo vyplýva z výpisov z účtu a len pri skutočne dôkladnom skúmaní jednotlivých prevodov mohol zistiť,
že sa medzi nimi nachádzajú aj platby od SVB V., ktoré naviac neboli uhrádzané v jednotnej sume.

Vo vzťahu k argumentácii obhajoby ohľadom údajnej trestnej činnosti konateľa J. T. spočívajúcej
vo vedení duplicitného účtovníctva s cieľom krátiť daň odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti sú
predmetom vyšetrovania v iných konaniach a aj v prípade, keby sa daňová trestná činnosť J. T. potvrdila,
táto nemá vplyv na posúdenie viny obžalovaného v prejednávanej veci. Inak povedané, trestná činnosť

konateľa T. týkajúca sa skrátenia dane nijakým spôsobom nevylučuje trestnú činnosť obžalovaného,
ktorá je predmetom tohto konania. Aj keby obžalovaný bol reálne ukrátený o nevyplatené provízie,
nemal právo svojvoľne v skutku popísaným spôsobom si nechať vyplatiť tieto finančné prostriedky.
Táto otázka provízií v prospech obžalovaného je však sporná, pričom z vykonaného dokazovania skôr
vyplýva,žeobžalovanémuprovízieanilennemohlibyťvyplatené,keďženevykonalkonečnévyúčtovanie

jednotlivých zákaziek, čo bol povinný vykonať a navyše, ako vyplýva z výpovede svedka T., pôžičky,
ktoré si mal obžalovaný brať od spoločnosti, prevyšovali výšku jeho nároku plynúceho z nevyplatených
provízií, čo obžalovaný poprel. Krajský súd nevidí ani zásadný význam rozporov tvrdení T. a X. v konaní
pred daňovým orgánom ohľadom postavenia a kompetencií obžalovaného. Skutočnosť, že obžalovaný
zadával Y. X. ako účtovníčke informácie a podklady, aby mala na základe čoho vykonávať priebežnú

fakturáciu diela ešte neznamená, že spoločnosť reálne V. riadil a že mal právomoc určovať, na ktorý
účet sa majú platby vykonávať, zvlásť za situácie, ak na faktúrach boli uvedené iné čísla účtov, ako
zadal obžalovaný vo vzťahu k SVB V.. V týchto intenciách sa obaja vyjadrovali vo svojich výpovediachv prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní a z ich vyjadrení pred daňovým orgánom, na ktoré
poukázala obhajoba v odvolaní, nevyplývajú zásadne rozdielne skutočnosti.

Odvolací súd ďalej poukazuje na viaceré skutočnosti týkajúce sa vnútorného vzťahu medzi obžalovaným
a samotnou spoločnosťou, prípadne konateľom T.. Jedná sa o tvrdenia ohľadom údajných pôžičiek,
ktoré si mal obžalovaný brať od spoločnosti a mali byť celkovo v sume okolo 58.000,- eur, pričom zo
strany obžalovaného bolo uvádzané, že to mali byť provízie vyplácané mu firmou za zákazky. Tieto
skutočnosti sa však týkajú skôr súkromnoprávnych nárokov medzi zúčastnenými stranami, nesúvisia

priamosobžalobnýmskutkomanavyševtomtokonaníichexistenciačirozsahnebolriadnepreukázaný.
Majú skôr charakter „tvrdenia proti tvrdeniu“ a mohli by byť predmetom súkromnoprávnych sporov v
civilnom konaní.

Odvolací súd považuje za nadbytočné konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že aj keby konateľ
J. T. vedel o konaní obžalovaného, toho by to nezbavilo trestnej zodpovednosti, keďže sa nejednalo

o finančné prostriedky patriace T., ale spoločnosti T., s.r.o. Ak by sa preukázalo, že T. vedel o zmene
čísla účtu, menilo by to skutkovú vetu uvedenú v obžalobe a mohlo by to mať aj prípadné následky
pri posudzovaní konania obžalovaného. Keďže však aj súd prvého stupňa ustálil vinu obžalovaného
na základe vykonaného dokazovania za skutok podľa skutkovej vety v zmysle obžaloby, toto jeho
konštatovanie je potrebné vyhodnotiť snáď ako hypotézu, ktorá však nijakým spôsobom nespochybnila

záver o vine obžalovaného aj vzhľadom na to, že vedomosť J. T. o konaní obžalovaného z vykonaného
dokazovania nevyplynula.

Zo všetkých týchto dôvodov súd prvého stupňa správne uznal obž. H. V. za vinného zo spáchaného
skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, lebo obžalovaný svojím úmyselným

protiprávnymkonanímnaplnilsubjektívnuajobjektívnustránkutrestnéhočinupodvodpodľa§221odsek
1, odsek 3 písmeno a) Tr. zák., a teda trestným činom spôsobil značnú škodu. Chránený objekt je v
prípade tohto trestného činu ochrana majetkových hodnôt iných subjektov, a protiprávnym konaním
ohrozujúcim chránený objekt je obohatenie sa trestne zodpovedného subjektu na škodu cudzieho
subjektu tým, že uviedol iného do omylu. Konkrétne konanie obžalovaného teda spočívalo v tom, že

obžalovaný bez vedomia a súhlasu konateľa spoločnosti T., s.r.o. J. T. a bez toho, aby ma na takýto úkon
oprávnenie, oznámil a to aj písomne SVB V. zmenu čísla účtu, na ktorý mali zasielať jednotlivé splátky
za vykonané dielo, využijúc ich omyl spočívajúci v domnienke, že je oprávnený konať za spoločnosť
T., pričom U. V. na základe tohto oznámenia aj vykonalo úhrady na predmetný účet v celkovej sume
33.525,- eur, obžalovaný tieto následne z účtu vybral a použil bližšie nezisteným spôsobom, čím sa

obohatil na úkor spoločnosti T., ktorej tieto úhrady patrili a spôsobil jej škodu vo výške 33.525,- eur. Čo
sa teda týka právnej kvalifikácie konania, aj táto bola súdom prvého stupňa ustálená správne.

Vo vzťahu k otázke ukladania trestu, vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajší život, takýto trest
možno považovať za zákonný a správny. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu postupoval v súlade

s ust. § 34 a nasl. Tr. zákona, pričom správne konštatoval neexistenciu poľahčujúcich ani priťažujúcich
okolností a uložil obžalovanému trest na spodnej hranici trestnej sadzby, ktorý mu podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v rámci zákonného rozpätia. Zároveň obligatórne uložil probačný dohľad
nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, keďže výška trestu prevyšuje 2 roky, pričom v rámci
probačného dohľadu mu uložil primeranú povinnosť v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zákona.

Súd prvého stupňa sa takisto správne nezaoberal rozhodovaním o nároku na náhradu škody, keďže
poškodený sám v konaní oznámil, že si takýto nárok neuplatňuje.

Z týchto dôvodov preto krajský súd považujúc odvolanie obž. V. za nedôvodné rozhodol tak, že toto

postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.