Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114217641
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114217641.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: S. S., J.. X.X.XXXX, G. X.U.
XXXX/XX, XXX XX K., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko so sídlom ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Prešov č. k. 9C/128/2014 - 88 zo dňa 8.9.2016 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e s a rozsudok v napadnutom výroku I., ktorým súd žalobu v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia zamietol a vo výroku III. o náhrade trov konania medzi stranami v časti konania týkajúcej sa
vydania bezdôvodného obohatenia a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) pripustil zmenu žaloby,
žalobuvčastiovydaniebezdôvodnéhoobohateniazamietol,určil,žezmluvnápodmienkanachádzajúca
sa vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k zmluve číslo XXXXXXXXX, v bode 12, veta druhá,
je neplatná, žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v
časti konania týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia a v časti konania týkajúcej sa vyhlásenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalobcovi.

V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že 2/3 odplaty vo forme poplatku za vyhotovenie zmluvy
a administratívu nemôžu obstáť a z dôvodu nedostatku transparentnosti a ukrytia vysvetlenia podstaty
odplaty do VOP bez nejakého zvýraznenia neobstojí celé vo výroku citované zmluvné ustanovenie.
K otázke bezdôvodného obohatenia uviedol, že OZ nevytvára osobitnú kategóriu osôb (či už
fyzických alebo právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. Žalobca
žiadnym spôsobom neuviedol kedy a ako sa o tvrdenom bezdôvodno m obohatení dozvedel.

V rozhodnutiach citovaná judikatúra jednoznačne začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.
V prejednávanej veci mal žalobca skutkové okolnosti týkajúce sa neplatnosti ustanovenia o odplate k
dispozícii už v čase uzavretia zmluvy. Uvedené znamenalo, že nebol povinný vrátiť sumu prevyšujúcu
poskytnutú istinu. Ak tak urobil, potom momentom poskytnutia plnenia prevyšujúceho istinu, začala
plynúť subjektívna a objektívna premlčacia lehota, k čomu došlo ešte v roku 2010 a preto je žalobcov

nárok vzhľadom na deň podania žaloby premlčaný.
Keďže každá zo strán bola úspešná v jednej časti konania, priznal súd náhradu trov konania každej
strane v súvislosti s tou samostatnou časťou konania, v ktorej uspela.
2. Proti zamietavej časti rozsudku a proti výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že pri posudzovaní začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie len predpokladanej vedomosti

oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Navrhol,aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobe vyhovel, resp. zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až § 381 zákona č. 160/2015 Civilného sporového
poriadku(ďalejlenCSP),beznariadeniapojednávaniaadospel kzáveru,odvolaniežalobcujedôvodné.
5. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi
rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v

zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné
prostriedkyútokučiobrany.Otakýtoprípadidenepochybneajvtedy,aksakonajúcisúdvôbecnevenoval
možnému úžerníckemu charakteru skúmanej spotrebiteľskej zmluvy.
6. V predmetnej veci ide o nárok z porušenia práva z úverovej zmluvy a za obdobné spoločenské vzťahy
tak možno považovať úverové vzťahy a prirodzene aj úroky, o ktorých vrátenie ide aj v predmetnej
veci (celková odplata vrátane administratívneho poplatku 88,57 %).

7. Súdy vrátane najvyšších súdnych inštancií všeobecného a ústavného súdnictva sa otázkou úžernej
ceny úverového právneho úkonu už v minulosti zaoberali. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že
v demokratickej spoločnosti sú úžernícke úroky v úverových vzťahoch absolútne netolerovateľné a že
odporujú dobrým mravom (porov. „Nemohou byt žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky
sjednané při peněžité půjčce jsou považovaný za odporující obecně uznávaným pravidlům chování“ NS

ČR 21Cdo1484/04)“. Za určitých okolností dokonca problém nadobúda trestnoprávny rozmer (porov.
NS ČR sp. zn. 3 Tdo 225/2012).
8. Rovnako by nemali existovať pochybnosti o tom, že na absolútnu neplatnosť úžerného právneho
úkonu alebo v časti úžerného plnenia sa pre rozpor s dobrými mravmi prihliada aj bez návrhu (porov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/09 pri úrokoch 60% ,,Dohoda o výške úrokov musí

byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný“.)
9. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 5Cdo26/11 pri úrokoch 48 % uviedol, že ,,Dohoda
o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“

10. Pre zmenu z českého právneho prostredia Ústavný súd Českej republiky vo veci US ČR I.ÚS
3308/16 uviedol ,, Při posuzování, zda v tom kterém případě došlo k nepřípustné lichvě, musí civilní
soudy do svého rozhodování promítnout ústavní principy spravedlnosti, přiměřenosti a ochrany slabší
smluvní strany. V projednávané věci však Ústavní soud konstatuje, že závěry, k nimž okresní a krajský
soud v napadených rozhodnutích dospěly, navíc bez náležitého vysvětlení, tyto principy neodrážejí a

neposkytují stěžovatelce ochranu před společensky nebezpečnou lichvou.
11. Napriek tomu, že výška úrokov pri poskytnutí úveru nie je stanovená a úroky či odplata sú
predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť
neznamená, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o výške úrokov/odplaty musí byť
v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Otázky

neprimeraných úrokov/odplaty sa dotýkajú aj právoplatné rozsudky vo veciach tunajšieho súdu (porov.
rozsudok vo veci 16Co 97/2016 alebo 3Co/151/2013, v ktorom súd konštatoval cit. ,,Pri nebankových
spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100% oproti priemeru bánk“).
12. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo26/2011 (48 %), 1MCdo
1/09 (60 %), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25 %). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3.

1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu
pre obdobný úver za nemravný .
13. Žalovaným požadovaná odplata takmer 90 % (z toho úroky vo výške 30 %) je úplne drastická a v
demokratickejspoločnostineakceptovateľná.Takétoúrokymali viesťsúdksprávnemuvedeniu procesu
a adekvátnemu právnemu posúdeniu skutku. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody

považuje úverovú zmluvu najmenej v časti o úrokoch za neprijateľnú (§ 53 ods. 1 OZ), odporujúcu
dobrým mravom, a preto podľa § 39 OZ za absolútne neplatnú a právo na vydanie úrokov z dôvodu
bezdôvodného obohatenia za existujúce.
14. Dôležité bude opätovné posúdenie premlčania. Otázka, či ide o neplatnosť celého úverového
právneho úkonu, závisí od skutočnosti, či žalovaný poskytol úver za takmer 90%-nú odplatu za

súčasného (kumulatívneho) využitia nadvlády nad žalobcom pod vplyvom niektorého kvalifikačného
kritéria, napríklad tiesne (de lege lata sú kritéria uvedené v 39a OZ, pred účinnosťou tie isté podľa § 39
OZ), (porov. OGH vo veci 7Ob636/56 ,,Stav núdze je daný, keď zmluvný partner stojí pred voľbou vstúpiťdo zmluvného vzťahu alebo utrpieť ujmu, ktorá podľa rozumného uváženia je ťažšia ako hospodárska
strata, ktorú má zmluva za následok“).
K premlčaniu

15. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací súd odkazuje a
pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobcu.
16. Pokiaľ však ide o otázku úmyslu obohatiť sa na neprimeraných úrokoch, rozsudok neprispel k
posilneniu spravodlivého procesu (nepreskúmateľnosť). Rozsudok by mal dať presvedčivú odpoveď
na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti“ poskytovať úžerné úroky vrátane poplatkov takmer

90% (úžerníčime ale len z nedbanlivosti). Rozsudok nesmie postrádať zdravý logicky úsudok a
v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo
finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je
dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k takejto výške úrokov z hľadiska dobrých
mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou
fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi

Credit 16Cm944/2010,cit.,, Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru
č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je
absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z
úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrými
mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%,

jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší
bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci
je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního
bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu
s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek

nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu , napr.
vo veci 6Co 150/2015 a iné.
17. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo
strany žalobcu) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej
dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne

obohatil a v akej výške.
18. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky (takmer
90% odplata). Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii
nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej
podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite

natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v
čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké
nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať
právo a v pochybnostiach (arg. slovo „mala pochybnosti o preplácaní úveru“), ktorú skutočnosť súd prvej
inštancie použil paradoxne v neprospech žalobcu.

19. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia
doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.
20. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase,

kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (arg.
slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe; § 107 ods.2 OZ). Názor, že žalobcovi
začala plynúť subjektívna doba dňom, keď zaplatená čiastka presiahla čiastku poskytnutú žalobcovi,
je problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu
o úroky došlo. Žalobca platil podľa rozpisu v splátkach istinu a úroky (nie najprv istinu a po jej splatení

úroky).
21. K obave, že žalovaný by nemal proti žalobcovi ,,žiadnu obranu“ prichodí poznamenať, že žalovaný
zinkasoval takmer 90%-nú odplatu, a objektívna premlčacia doba nie je závislá na poznatkoch žalobcu.
22. Treba oceniť snahu súdu prvej inštancie o zosumarizovanie viacerých rozhodnutí. Takmer polovicu
odôvodnenia predstavujú citácie rôznych rozhodnutí súdov, ktoré nie v jednom prípade sa týkajú

právnických korporácií, a to aj na presadenie úvah o plynutí subjektívnej doby žalobcu ako fyzickej
osoby. Ani jedno rozhodnutie však súd neuviedol na ochranu morálky či dobrých mravov, s ktorými sú
tak vysoké úroky v rozpore. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s
dobrými mravmi. Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.23. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy
spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá
o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať

právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.
24. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

25. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie“ sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.
26. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“,

aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie
že plnila.
27. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale

okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.
28. Súd prvej inštancie nedal žalobcovi priestor, aby sa vyjadril k otázke, kedy a ako sa dozvedel o

bezdôvodnom obohatení (č.l.86 spisu).
29. Odvolací súd sa nestotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý zrelativizoval rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo/9/2012, v ktorej dovolací súd poukázal na nepomerný rozdiel v
poznaní práva zo strany dodávateľskej firmy a bežného spotrebiteľa najmä, ak ide o zložitejšie zákony,
akým je napríklad zákon o bankách.

30. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných
spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho
právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol
aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1
písm. b /CSP).

31. Úlohou súdu prvej inštancie bude:
• priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní
soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem
ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.
Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou

spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.
např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS
3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS
562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je
nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské

unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím
evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie
a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.
• považovať poplatok takmer 90 % za úžerné plnenie, odporujúce dobrým mravom,
• zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobcu predmetnú úžernú odplatu

(vedel, že dojednáva spoločensky neprijateľnú odplatu a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým
uzrozumený) aj vo svetle rozhodnutí súdov k neprimeranosti úrokov/odplaty, a teda vytvoriť najmä pre
žalovaného priestor na procesnú obranu,
• umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby,
dať žalobcovi priestor uviesť a preukázať, kedy sa o bezdôvodnom obohatení skutočne dozvedel,

novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných
skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia
práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (neprijateľnosť klauzuly
o úrokoch, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak,aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn.
33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004).
Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobca tušil, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti

o skutku z porušenia práva. Bude dôležitý výsluch žalobcu na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady,
žesaupozornenie združenia antidatovalo,pričomrelevanciumá časskutočnéhočasu,kedysažalobca
dozvedel o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú
obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu a predloženým dôkazom.

• súd prvej inštancie vykoná výsluch obchodného zástupcu, ktorý dojednával predmetnú zmluvu. V
prípade zistenia, že pri uzatváraní zmluvy žalobca konal v tiesni a v rámci kontraktácie o úžerné
protiplnenie takmer 90%, obchodný zástupca alebo iná osoba konajúca za žalovaného poznali túto
tieseň, súd prvej inštancie posúdi neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými
mravmi (§ 39 OZ),
• súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).

32. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).