Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/224/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217276
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3114217276.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ U., bývajúceho v T., 2/ Q. bývajúcej v T.,
obaja právne zastúpení JUDr. Daliborom Pavelkom, advokátom so sídlom v Hlohovci, Pribinova 46, proti
žalovanému P. bývajúcemu v S., právne zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko -
JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 6667, o zaplatenie 4 370,- Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 21 C 101/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2017, sp. zn. 5 Co 312/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovia 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.KrajskýsúdvTrenčíne(ďalejaj„odvolacísúd“)rozsudkomzodňa31.mája2017sp.zn.5Co312/2016

potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zo dňa 9. mája 2016, č. k. 21
C 101/2014-84, ktorým tento uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 4 370,- Eur
spolu s príslušenstvom.

2. Rozsudok odvolacieho súdu napadol včas podaným dovolaním žalovaný, pričom dôvodil súčasne
ustanoveniami § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. Odôvodnenia napadnutých

rozsudkov oboch stupňov považuje za úplne arbitrárne, pretože ich skutkové a právne závery
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a ich rozhodnutia sú výsledkom porušenia ako ustanovení
Občianskeho zákonníka, tak aj ustanovení Civilného sporového poriadku a Ústavy SR. Postupom súdov
bolo porušené jeho základné ľudské právo dovolateľa na spravodlivý proces zakotvené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), resp. v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR tiež v spojení s § 387 ods. 3 CSP a § 393 CSP, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na právnu istotu zakotvené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Dôvodil
tiež, že došlo aj k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/, a c/ CSP, nakoľko
rozhodnutia sú v rozpore s ustálenou súdnou praxou, keď súdy nebrali do úvahy písomné potvrdenie
o prevzatí peňazí a bez riadneho dôkazu opaku žiadali veriteľa o opätovné preukázanie odovzdania
peňazí a zároveň, aby akákoľvek nepresnosť vo vyhotovení písomného znenia zmluvy predstavovala
zmätočnosť celej zmluvy, a to ešte bez ohľadu na správanie sa strán zmluvy. Podstatnou otázkou v

tomto súdnom konaní bola a je otázka právnej istoty a rovnoprávnosti v ochrane nadobudnutého práva,
ako aj zákonnosti súdneho konania. Je názoru, že právo na prístup k súdu a možnosť konať pred súdom
zaručuje, aby rozhodnutie súdu nebolo arbitrárne, ale aby jeho zdôvodnenie bolo presvedčivé a aby sa
zachovala rovnosť príležitostí pre reálne uplatnenie svojich procesných práv. Odvolaciemu súdu vytkol,
že v napadnutom rozsudku úplne nesprávne vec právne posúdil, z vykonaného dokazovania vyvodil
nesprávne právne závery a následne sa nesprávne vysporiadal s otázkou preukázania vzniku pôžičky,

ako aj s otázkami splnenia dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.3. Žalobcovia 1/, 2/ navrhli dovolanie žalovaného ako nedôvodné odmietnuť a priznať im náhradu trov
dovolacieho konania.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť z nasledovných dôvodov (§

451 ods. 3 veta prvá CSP).

5. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie
aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný procesnými

stranami ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

6. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v

súčasnosti,vzmyslektoréhoprávonasúdnuochranuniejeabsolútneavzáujmezaisteniaprávnejistoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,

vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo
400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže

táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr
reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo
208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená
meritórnym rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti, čo platí o všetkých
mimoriadnych opravných prostriedkoch.

8. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS

172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom
dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v

dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP.

16. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do
úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.

17. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení
CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z

19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá
je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

18. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá
CSP).

19. Trojčlenný senát 1 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom
rozhodnutíveľkéhosenátu,skúmalprípustnosťdovolaniažalovanéholenpodľaustanovenia§420písm.
f/ CSP a nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadísk § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP.

20. Žalovaný podľa § 420 písm. f/ CSP dôvodil, že odôvodnenia napadnutých rozsudkov oboch inštancií
považuje za úplne arbitrárne, pretože ich skutkové a právne závery nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a ich rozhodnutia sú výsledkom porušenia ako ustanovení Občianskeho zákonníka, tak aj
ustanovení Civilného sporového poriadku a Ústavy SR. Postupom súdov bolo porušené jeho základné
ľudské právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, resp. v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tiež v spojení s § 387 ods. 3 CSP a § 393 CSP, ako
aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na právnu istotu
zakotvené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Tiež namietal, že právo na prístup k súdu a možnosť konať pred
súdom zaručuje, aby rozhodnutie súdu nebolo arbitrárne, jeho zdôvodnenie bolo presvedčivé a aby sa
zachovala rovnosť príležitostí pre reálne uplatnenie svojich procesných práv, čo bližšie nezdôvodnil.

21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23.Zhľadiskaprávúčastníkanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavy,ktoréhoimanentnousúčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, toto ustanovenie treba vykladať a

uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I), podľa
ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higgins a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I), tiež Van de Hurk v. Holandsko, sťažnosť č. 16034/90, rozsudok z 19. apríla 1994, Ruiz Torija c.
Španielsko, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko, sťažnosť č. 18064/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B.

24. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

25. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu ako finálny, meritórny produkt prejednania veci

v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia,
predstavujúca jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť
odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3
Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať
takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

26. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť, vyjadrujúcu stupeň kvality rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým

názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS
288/2015 a I. ÚS 547/2016).

27. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len „inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta, ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania adovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

28. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval v súlade so zákonom
a rozsudok riadne podrobne zdôvodnil. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej
vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých, extrémnych prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

29. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3
Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

30. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je ani po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej
právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného
sporového konania.

31. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim
realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,

3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania,
ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle §
420písm.f/CSPnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

32. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa
§ 420 písm. f/ CSP prípustné.

33. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447

písm. c/ CSP.

34. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.