Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200247
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: V. N., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Alžírska demokratická
ľudová republika, naposledy trvale bytom: V., Alžírska demokratická ľudová republika, bez dokladu
totožnosti, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti
žalovanému (v konaní sťažovateľ): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017, o kasačnej sťažnosti

sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/6/2017-61 zo dňa 27.
septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v
Košiciach č. k. 7Sa/6/2017-61 zo dňa 27. septembra 2017 z a m i e t a.

Žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

A)
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej len „OCP PZ Prešov“) rozhodnutím
č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom
vyhostení“) z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodlo o administratívnom
vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 83 ods. 2 písm. b) predmetného

zákona neurčilo v napadnutom rozhodnutí lehotu na vycestovanie a rovnako mu neuložilo zákaz vstupu
na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z dôvodu rešpektovania článku 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V konaní o vyhostení žalobcu zobralo do
úvahy tú skutočnosť, aby dôsledky rozhodnutia neboli neprimerané najmä s ohľadom na jeho súkromný
a rodinný život, dĺžku jeho pobytu, vek a väzby s krajinou pôvodu. Rozhodnutie o administratívnom
vyhostení bola na odvolanie žalobcu potvrdené rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Prešov č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016.

B)
2. Dňa 05.12.2016 Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov ako orgán príslušný podľa § 65
ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) preskúmalo z podnetuÚradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR rozhodnutie o
administratívnom vyhostení žalobcu a vydalo rozhodnutie o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“), ktorým

zmenilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu tak, že do výrokovej časti rozhodnutia
doplnilo posledný odsek: „Zároveň účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b) s poukázaním na §
77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie
všetkých členských štátov na dobu jedného roka.“ V ostatných častiach rozhodnutie správneho orgánu
o administratívnom vyhostení ponechalo v pôvodnom znení.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že preskúmaním zistil, že predmetné rozhodnutie
vychádza zo správneho zistenia skutkového stavu, ale je nezákonné pre nesprávny výklad právneho
predpisu. Doplnením výrokovej časti rozhodnutia správny orgán konštatoval, že odstránil nezákonnosť
rozhodnutia,ktoráspočívalavnesprávnomvýklade§77ods.1zákonaopobytecudzincov.Nesprávnosť
tohto výkladu spočívala v tom, že ak správny orgán vo svojom rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie,

uloží zákaz vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny orgán
napriek neurčeniu lehoty na vycestovanie neuložil zákaz vstupu čo dôvodil nesprávne tým, že v § 82
ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je policajnému útvaru daná len možnosť uložiť zákaz vstupu.

4. Neurčenie lehoty na vycestovanie je v rozhodnutí správneho orgánu odôvodnené podľa § 83

ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, kde je táto podmienka viazaná na možnosť štátneho
príslušníka zaistiť podľa § 88 predmetného zákona, pričom žalobca bol toho času zaistený podľa § 88
zákona o pobyte cudzincov a jeho zaistenie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 8Sa/6/2016-32 zo dňa 26.08.2016 a rozsudkom NS SR č. 10Szak/14/2016 zo dňa 02.11.2016.
Potvrdenie dôvodov zaistenia žalobcu potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým

aj povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských
štátov. Doplnil, že príslušný správny orgán zmenou rozhodnutia správneho orgánu uložil žalobcovi zákaz
vstupu na územie SR a na územie členských štátov na dobu jedného roka, čo je najkratší časový úsek
uvedený v § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s prihliadnutím na jeho rodinné väzby na
území SR, ktoré boli dostatočne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení.

C)
5. Sťažovateľ rozhodnutím o odvolaní č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017 (ďalej

len „preskúmavané rozhodnutie“) preskúmal odvolanie žalobcu a rozhodnutie správneho orgánu 1.
stupňa potvrdil a odvolanie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s odvolaním žalobcu
sa nestotožňuje a odvolanie nie je oprávnené spochybniť napadnuté rozhodnutie, nakoľko právny
status prípadu je o odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení a nie o skúmaní
podmienok uloženia, respektíve hodnotenia podmienok, ktoré viedli k vydaniu administratívneho

vyhostenia, nakoľko tieto považuje za zákonné. Námietku , že nejde o výnimočný prípad a prvostupňový
správny orgán nemal dôvod použiť mimoriadny opravný prostriedok, nakoľko napadnuté rozhodnutie
neobsahovalo takú vadu, ktorú by bolo možné označiť za zásadnú, hrubú alebo podstatnú označil za
nedostatočnú. Vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov je nevyhnutne potrebné
podľa jeho názoru považovať za vadu zásadnú a podstatnú.

6. K námietke, že správny orgán nevzal do úvahy Dohovor a nerešpektoval právo žalobcu na súkromný
život dodal, že i toto tvrdenie vyvracia samotné napadnuté rozhodnutie. Je teda nespochybniteľné, že
počas doterajšieho konania správny orgán existenciu rodinného života nespochybnil, no aj keď žalobcu
vyhostil z územia SR a tento tu nebude môcť pokračovať v spolužití s manželkou, je celkom zjavne

zrejmé, že žalobca a jeho manželka nie sú úplne zbavení možnosti realizovať spoločný rodinný život,
pričom poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Szak/14/2016. Podotkol,
že z dostupných informácií v súčasnej dobe nie je možné vyvodiť nemožnosť realizácie cudzincov
rodinného života v krajine pôvodu a teda presťahovaniu manželky do krajiny cudzinca nič nebráni.
Rovnako je potrebné podotknúť, že v sekundárnej polohe prípadu cudzinec a ani jeho manželka nebola

schopná podľa Vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. zabezpečiť v priebehu konania pokrytie finančných
nákladov spojených s pobytom manžela na území SR a teda neboli splnené podmienky uložené
zákonom. Ďalej mal zato, že prvostupňový správny orgán zistil presne a úplne skutočný stav veci
pri preskúmavaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom svoje rozhodnutie v súlade s § 47ods. 2 Správneho poriadku dostatočne aj odôvodnil. Záverom dodal, že z vykonaného dokazovania
je nesporné, že podklady zaobstarané prvostupňovým správnym orgánom vedú k správnosti a
presvedčivosti rozhodnutia.

II.
Konanie na krajskom súde

7. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci

administratívneho vyhostenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):

- vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to navyše v deň odletu žalobcu z územia
SR, sa hrubým a bezprecedentným spôsobom zasiahlo do jeho práva na zachovanie právnej istoty.
- žalovaný sa formálne, aj obsahovo stotožnil s napadnutým rozhodnutím prvostupňového správneho

orgánu a odvolanie žalobcu zamietol, a tým vec aj on nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tieto sú navyše v rozpore s obsahom administratívneho spisu.
- rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané bez toho, aby mal správny orgán k
dispozícii potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, keďže všetky administratívne spisy žalobcu vo veci
jeho administratívneho vyhostenia (aj zaistenia), sa dňa 05.12.2016 nachádzali na Krajskom súde v

Košiciach.
- prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s tým, či nebolo možné pristúpiť k
uloženiu lehoty na vycestovanie namiesto uloženia zákazu vstupu.
- z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, či vôbec a ako sa s podstatnými námietkami
žalobcu zaoberal a následne vysporiadal a akými úvahami bol pritom vedený pri rozhodovaní v

predmetnej veci o odvolaní žalobcu.
- porušenie princípu právnej istoty žalobcu.
- neodôvodnenie súladu rozhodnutí s článkom 8 Dohovoru.

8. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 231 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby

(§206ods.3S.s.p.)zistil,žerozhodnutiežalovanéhojepotrebnézrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie
z nasledujúcich dôvodov:

- v preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov absolútne absentuje správna úvaha správnych
orgánov (vyššieho ako aj nižšieho stupňa) ako sa vyporiadali so zásadou uvedenou v § 65 ods. 2

Správneho poriadku, t. j. že musia pri vydaní rozhodnutí podľa tohto ustanovenia dbať na to, aby práva
nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, pričom danú skutočnosť namietal už žalobca
nielen v správnej žalobe, ale aj v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu. Konštatoval, že správne orgány pri vydaní rozhodnutí, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu
absolútne opomenuli skúmať a vyhodnotiť danú podmienku.

- k tvrdenému právnemu statusu správny súd uviedol, že pokiaľ žalovaný chcel v rozhodnutí mimo
odvolaciehokonaniačonajmenejzasiahnuťdoprávdobromyseľnenadobudnutýchúčastníkomkonania,
mohol pôvodné rozhodnutie zmeniť tak, že mohol určiť lehotu na vycestovanie, pričom pri vydaní
prvostupňového rozhodnutia dňa 05.12.2016 mal už vedomosť, že tohto dňa sa realizuje aj dobrovoľný

návrat žalobcu. Týmto postupom by odstránil ním tvrdené nezákonné rozhodnutie a čo najmenej by
narušil dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcu.

- vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a záväznú judikatúru ESĽP
vyplýva,žepodnetžalovanéhovdanomkontextenemožnopovažovaťzaopatreniesmerujúceknáprave

zásadných, hrubých a podstatných vád, ale rýdzo smerujúci k vydaniu rozhodnutia v záujme právnej
čistoty. Týmto preskúmavaným rozhodnutím sa však neprimeraným spôsobom zasiahlo do práv žalobcu
v rozpore s princípom jeho legitímnych očakávaní a preskúmavané rozhodnutie je v rozpore s princípmi
právneho štátu zakotvenými v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko žalobca dobrovoľne pristúpil
k svojmu návratu na základe vedomia si toho, že v rozhodnutiach, týkajúcich sa jeho administratívneho

vyhostenia,muneboluloženýzákazvstupučiužnaúzemieSlovenskejrepubliky,akoajúzemievšetkých
členských štátov.- v prvostupňovom rozhodnutí absentuje akákoľvek správna úvahu, či rozhodnutie o uložení zákazu
vstupu žalobcovi je primerané so zásadou zakotvenou v čl. 8 Dohovoru, čím je rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zo dňa 05.12.2016 v tomto smere nepreskúmateľné. Za správnu

úvahu, či preskúmavané rozhodnutie prvostupňového orgánu je v súlade so zásadou zakotvenou v čl.
8 Dohovoru nemožno považovať konštatovanie, že zmenou rozhodnutia správneho orgánu o uložení
zákazu vstupu žalobcovi na územie SR a na územie členských štátov na dobu jedného roka, čo je
najkratší časový úsek, prihliadol na jeho rodinné väzby na území SR, ktoré boli dostatočne odôvodnené
v rozhodnutí o administratívnom vyhostení.

- absolútne protirečivo a v rozpore s článkom 1 Ústavy SR s princípom legitímnych očakávaní vyznieva
rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 05.12.2016, ktorým tento orgán už ako prvostupňový
správny orgán uložil žalobcovi zákaz vstupu, a to v protiklade voči svojmu odôvodneniu v rozhodnutí
zo dňa 28.07.2016.

- nie je bez významu tá skutočnosť, že podľa zistenia zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4Sa/6/2016
vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu (ktoré bolo skončené späťvzatím návrhu), zo Zoznamu
pripojených spisov vyplýva, že administratívne spisy Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru
Prešov č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6/2012 a Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-
HCP-PO2-166/2016 boli pripojené dňom 25.10.2016 a vrátené dňom 27.12.2016. Teda v čase

rozhodovania prvostupňového správneho orgánu v posudzovanej veci tento nemohol mať dané
administratívne spisy, ktoré sa týkali administratívneho vyhostenia žalobcu, k dispozícii. Preto správny
orgán nemohol a ani nemal možnosť zistiť náležite skutočný stav veci, keďže nemal k dispozícii
svoje vlastné administratívne spisy, z ktorých mal pri vydaní rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa
vychádzať.

- keďže žalovaný nemal k dispozícii svoje vlastné administratívne spisy, týkajúce sa administratívneho
vyhostenia žalobcu, nemohol náležite vyhodnotiť, či v prípade žalobcu sú podmienky zakotvené v §
82 ods. 4 a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov splnené. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny možno
uložiť zákaz vstupu podľa odseku 5 citovaného ustanovenia na územie všetkých členských štátov len

ak sú zistené skutočnosti uvedené v odseku 4. Medzi tieto jednak patrí skutočnosť, že sa na takéhoto
cudzinca už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení, resp. že tento vstúpil
na územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu. Žiadna takáto skutočnosť však z administratívnych
spisov žalovaného nevyplýva.

- v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu zo dňa 05.12.2016 absentuje akákoľvek správna
úvaha prečo správny orgán uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov a ani o
ktorézákonnéustanoveniaoprelvýroksvojhorozhodnutia.Takistoaniodvolacísprávnyorgánvosvojom
rozhodnutí sa danou skutočnosťou, aj keď bola zo strany žalobcu namietaná, nevyporiadal. Preto aj
v tejto časti sú rozhodnutia správnych orgánov nepreskúmateľné a vzhľadom na absenciu podmienok

uvedených v odseku 4 § 82 zákona o pobyte cudzincov aj v rozpore so zákonom.

III.
Konanie na kasačnom súde

A)
9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v
-§440ods.1písm.g)S.s.p.,t.j.krajskýsúdrozhodolnazákladenesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.

10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že:

- súd pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia vec nesprávne právne posúdil. Nestotožnil sa
najmä s právnym názorom súdu vyjadreným v bodoch č. 57 až 61 odôvodnenia rozsudku.

- s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2016 uviedol, že
potvrdenie dôvodov zaistenia žalobcu potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým
povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých štátov.- sťažovateľ nemal inú možnosť ako odstrániť nezákonnosť rozhodnutia, len uložením zákazu vstupu
na územie členských štátov Európskej únie. Zákonodarca v ustanovení § 65 ods. 2 Správneho poriadku

výslovne ustanovuje obligatórny postup v prípade vydania nezákonného rozhodnutia, ktoré nie je
v súlade s právnym predpisom. Zmenou pôvodného rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol
existujúci nezákonný stav uvedený do stavu súladného so zákonom o pobyte cudzincov.

- s ohľadom na okolnosti prípadu, v čase vydania pôvodného rozhodnutia o administratívnom vyhostení

žalobcu dňa 20. 06. 2016, správny orgán nemohol určiť lehotu na vycestovanie s poukazom na absenciu
cestovného dokladu žalobcu a jeho jedinou možnosťou bolo uloženie zákazu vstupu.

- princíp legitímnych očakávaní je možné považovať za sekundárny, nakoľko primárnym cieľom je
záujem štátu na vydávaní zákonných rozhodnutí.

- Krajský súd v Košiciach svoje rozhodnutie založil na právnej úvahe, podľa ktorej je potrebné
mimoriadne opravné prostriedky aplikovať len vo výnimočných prípadoch, za účelom nápravy
zásadných, hrubých a podstatných vád. S uvedeným právnym názorom súdu sa sťažovateľ plne
nestotožnil, nakoľko Správny poriadok uvádza, že v zásade treba každé nezákonné rozhodnutie zrušiť
alebo zmeniť. Vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov nevyhnutne treba

považovať za vadu zásadnú a podstatnú.

- právny status prípadu spočíval v odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení
žalobcu, a nie v skúmaní podmienok, ktoré viedli k vydaniu administratívneho vyhostenia, nakoľko tieto
sťažovateľ považuje za zákonné.

11. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu ruší a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

B)

12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že napadnutý rozsudok krajského
súdu považuje za vecne správny a zákonný. Krajský súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
so všetkými námietkami a žalobnými dôvodmi a preto je jeho odôvodnenie dostatočné. Sťažovateľ v
podanej kasačnej sťažnosti zopakoval svoje námietky a tvrdenia, prezentované už aj v konaní pred
krajským súdom, pričom tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť ani zákonnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu. Všeobecné súdy na podklade odvolania pri preskúmaní rozhodnutia o
administratívnom vyhostení žalobcu vychádzali zo skutkového stavu pred 05.12.2016, a teda vychádzali
z pôvodného rozhodnutia o vyhostení, keď mu ešte nebol uložený zákaz vstupu a to práve z dôvodu
rešpektovania jeho práva na rodinný život. Žalobca sa v dobrej viere rozhodol pre dobrovoľný návrat
domov a to napriek tomu, že bol priznaný odkladný účinok podanej správnej žalobe, dokonca

dobrovoľne ukončil súdne konanie vedené voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Dodatočným
uložením zákazu vstupu žalobcovi, navyše v deň jeho dobrovoľného odchodu, sa zasiahlo do jeho práva
na zachovanie právne istoty a práva na zachovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru. Sťažovateľ
sa k podstatným námietkam žalobcu nevyjadril. Záverom žalobca navrhol, aby kasačný súd kasačnú
sťažnosť zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej
sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu

spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania
podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabulisúdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2018 (§
137 ods. 2 S.s.p.).

Podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo iného
podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto
rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe
návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).

Podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho
zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom
alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva
nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.

Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného

útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení

sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,
uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o

administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok
až päť rokov.

Podľa § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze
vstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac

ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na
územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu.

Podľa § 82 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ak policajný útvar pri konaní o administratívnom vyhostení
zistí skutočnosti uvedené v odseku 4, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na

územie všetkých členských štátov.

Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

14. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, a to z dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), g) S.s.p.

15. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. naprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny
výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

16. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu
pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Sťažovateľ v
tejto súvislosti nesúhlasil s názorom krajského súdu, že mimoriadne opravné prostriedky je potrebné
aplikovať len vo výnimočných prípadoch, za účelom nápravy hrubých, zásadných a podstatných vád.

18. Kasačný súd dáva do pozornosti, že preskúmavanie rozhodnutí v mimoodvolacom konaní
je inštitút určený na nápravu nezákonných rozhodnutí, a to ich zrušením alebo zmenou, za
súčasnéhorešpektovaniadobromyseľnenadobudnutýchprávúčastníkov.Zrušenietaktopreskúmaného
rozhodnutia prichádza do úvahy vtedy, ak vadné rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané a treba konanie
zastaviť, alebo vtedy, keď pre nevyhnutnosť vykonania ďalšieho dokazovania je z hľadiska rýchlosti,

hospodárnosti výhodnejšie, ak vo veci opätovne rozhodne orgán nižšieho stupňa. V ostatných prípadoch
správny orgán sám rozhodnutie zmení. Teda novým spôsobom, zodpovedajúcim zákonu, určí práva,
ktoré boli preskúmaným rozhodnutím nesprávnym spôsobom, či v nesprávnom rozsahu priznané. Pri
oboch týchto alternatívach je správny orgán povinný dbať na ochranu dobromyseľne nadobudnutých
práv. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2002, sp.zn. 4 Sž 12/02 ).

19. V súvislosti s povahou tohto mimoriadneho opravného prostriedku upriamuje kasačný
súd pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 31/2002 , v ktorom konštatoval, že: "Zmysel

správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je
daná predmetom konania. Teda správne konanie - procedúra výlučne sleduje, aby bola zaistená
správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú
konkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných
rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku) takto
prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže,
že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov
pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie
procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného

práva. Či je právoplatné rozhodnutie v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným
spôsobompredjehozrušením.Topredstavujepotrebuobjasniťvšetkyokolnostirozhodnépreposúdenie
veci, t. j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj
orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť
do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a

ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka (§
65 ods. 3 správneho
poriadku)".

20. Už v minulosti sa pojem dobromyseľnosť interpretoval tak, že sa ním rozumie poctivý a otvorený

vzťah účastníka konania k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci a nevyvolal skutkový omyl
na strane správneho orgánu. Súdna judikatúra vychádza zo skutočnosti, že je povinnosťou správneho
orgánu pri rozhodovaní podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku zvážiť, či práva nadobudnuté na základe právoplatného
rozhodnutia boli nadobudnuté dobromyseľne a či môžu byť zmenou alebo zrušením rozhodnutia

dotknuté. Táto úvaha správneho orgánu je predmetom súdneho preskúmania. Súd pritom skúma,
ktoré skutočnosti považoval správny orgán pre svoju voľbu za rozhodujúce, akým spôsobom ich
zisťoval a akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadil. V rozhodnutí sp. zn. 4 Sžo 61/2012
z 23. apríla 2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že "Rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu,ktorým sa zrušuje alebo mení právoplatné rozhodnutie v mimo odvolacom konaní podľa § 65 ods. 2
správneho poriadku,
zasahuje do priznaných hmotných práv fyzických alebo právnických osôb nadobudnutých v pôvodnom

právoplatne skončenom konaní. K tomuto zásahu dochádza aj v prípade, ak sa pôvodné právoplatné
rozhodnutie zrušuje s vrátením veci na nové konanie a rozhodnutie orgánu, ktorý ho vydal. Aj pri
vydávaní takéhoto rozhodnutia musí nadriadený správny orgán dbať na to, aby práva nadobudnuté
dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté (§ 65 ods. 2 druhá veta správneho poriadku)..."

21. Vzhľadom na uvedené, v záujme zachovania stability právnych vzťahov založených rozhodnutím,
zákon vylučuje zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak by takýmto postupom boli významne narušené
práva nadobudnuté dobromyseľne. Vo svetle uvedeného, vada v predmetnej veci nastala v postupe
správneho orgánu, keď tento nedbal o to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej
dotknuté a neprihliadal pri rozhodovaní na skutočnosti zistené v konaní. V tejto súvislosti absentuje

akákoľvek právna úvaha a to vzhľadom na dobromyseľné konanie žalobcu, ktorý, nakoľko mu v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov, dobrovoľne pristúpil k návratu do domovskej krajiny, ktorý bol
zrealizovaný dňa 05.12.2016, teda v deň vydania prvostupňového správneho rozhodnutia. V súvislosti s
uvedeným sa kasačný súd stotožňuje s názorom krajského súdu že v predmetnej veci sa neprimeraným

spôsobom zasiahlo do žalobcových práv a to v rozpore s princípom ako legitímnych očakávaní tak aj
právneho štátu.

22. Sťažovateľ ďalej namietal, že princíp legitímnych očakávaní možno považovať za sekundárny,
nakoľkoprimárnymcieľomjezáujem štátunavydávanízákonnýchrozhodnutí.Tútonámietkuvyhodnotil

kasačný súd rovnako ako nedôvodnú..

23. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo
výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť
mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy
základnýchvádalebojustičnýchomylov(pozriRyabykhprotiRusku,rozsudokzroku2003)anapravenia
„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

24. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR:

K imanentným znakom právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí aj
princíp právnej istoty, ktorý je spolu s princípom spravodlivosti znakom materiálneho právneho štátu.
Princíp právnej istoty vyjadruje požiadavku na jasnosť, určitosť a stálosť rozhodnutí orgánov verejnej

moci, ako aj požiadavku na ich presadzovanie zákonom ustanoveným spôsobom v primeranom čase.
Súčasťou právnej istoty je dôvera osôb v právny poriadok (ligitimate trust), resp. v obsah rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej moci. Užšou kategóriou ako právna istota je aj legitímne očakávanie
(napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2008, sp. zn. PL. ÚS 16/06, Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2007, sp. zn. PL. ÚS 12/05). Účelom legitímneho

očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého
výsledku sa spoliehali (napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp. zn.
PL. ÚS 16/06, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. februára 2008, sp. zn. PL. ÚS 10/04)
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú

právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl.
1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou
všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli
priznané“ (napr. I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

SR 1999, s. 382). „Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca
na legitímne očakávania. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie,
ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo
dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).25. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že princíp právnej istoty môže pri uplatňovaní mimoriadnych
opravných prostriedkov ustúpiť iba výnimočne a to za účelom zaistenia opravy podstatnejších či

základných vád alebo omylov, ale nie z dôvodu akejkoľvek snahy o právnu čistotu ako to bolo v
predmetnej veci.

26. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že nemal inú možnosť ako odstrániť nezákonnosť rozhodnutia,
len uložením zákazu vstupu na územie členských štátov Európskej únie, kasačný súd musí vyjadriť

súhlas s názorom krajského súdu, že pokiaľ sťažovateľ chcel v rozhodnutí mimo odvolacieho konania
čo najmenej zasiahnuť do práv dobromyseľne nadobudnutých žalobcom, mohol pôvodné rozhodnutie
zmeniť tak, že mohol určiť lehotu na vycestovanie, pričom pri vydaní prvostupňového rozhodnutia dňa
05.12.2016 mal už vedomosť, že tohto dňa sa realizuje aj dobrovoľný návrat žalobcu. Týmto postupom
by odstránil ním tvrdené nezákonné rozhodnutie a čo najmenej by narušil dobromyseľne nadobudnuté
práva účastníka konania.

27. Taktiež bolo aj podľa názoru kasačného súdu pochybením prvostupňového správneho orgánu, keď
vydal rozhodnutie bez toho, aby mal k dispozícii administratívne spisy týkajúce sa administratívneho
vyhostenia žalobcu, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia vzhľadom na to, že mať k dispozícii
administratívny spis je základným predpokladom k vydaniu zákonného rozhodnutia vychádzajúceho z

náležitezistenéhoskutkovéhostavuveci.Kasačnýsúdvtejtosúvislostipoznamenáva,žekaždýsprávny
orgán je povinný viesť administratívny spis, ktorý obsahuje všetky podstatné skutočnosti súvisiace s
konkrétnym správnym konaním. Rozhodnutie a najmä jeho odôvodnenie by malo byť zhrnutím obsahu
administratívneho spisu a postupu a spôsobu, ktorý správny orgán doviedol k vydaniu konkrétneho
správneho rozhodnutia.

28. Prvostupňový orgán v rozpore so zákonom vydal rozhodnutie bez toho, aby mal administratívny
spis k dispozícii, na čo sťažovateľ neprihliadol a to aj napriek tomu, že spis správneho orgánu sa od
25.10.2016 do 27.12.2016 nachádzal na Krajskom súdu v Košiciach a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu bolo vydané 05.12.2016. Kasačný súd má za to, že ide o vadu, ktorá spôsobuje

nezákonnosť rozhodnutia, rozhodnutie nemožno považovať za zákonné, vychádzajúce z kompletného
administratívneho spisu, nakoľko prvostupňový správny orgán rozhodoval bez podkladov potrebných
pre rozhodnutie vo veci a k záveru o uložení zákazu vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky
a všetkých členských štátov EÚ dospel bez zdôvodnenia svojho právneho záveru a bez zaoberania sa
tým, či na uloženie zákazu vstupu boli splnené zákonné podmienky. Rovnako sa týmto nezaoberal ani

sťažovateľ, napriek námietkam zo strany žalobcu.

29. Kasačný súd dáva do pozornosti, že primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa
vždy posudzuje individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. Aj v predmetnej veci by
primeranosť prípadného zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života musela byť posudzovaná

komplexne vrátane už uvedených okolností Pokiaľ sa v žalobcovej veci objavili skutočnosti, z ktorých
vyplývala možnosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života a žalobca sa v priebehu
konania pred orgánmi štátnej moci ochrany tohto práva domáhal, bolo ústavnou povinnosťou týchto
orgánov dôsledne zvážiť všetky okolnosti podstatné pre posúdenie jeho žiadosti a argumentácie, ktorou
bola odôvodnená, a to podľa h kritérií vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru.

30. Vo svetle uvedeného považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť a poukázať na rozpor v
odôvodnení správnych rozhodnutí vo vzťahu k rešpektovaniu rodinného života žalobcu, a tým na
rozpor s princípom legitímnych očakávaní, keď v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu
správny orgán konštatoval neuloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky práve z dôvodu

rešpektovania zásady primeranosti zásahu do rodinného života. V prvostupňovom rozhodnutí v rozpore
s týmto a bez akejkoľvek právnej úvahy správny orgán uložil zákaz vstupu na obdobie jedného roka
s tým, že je to najkratší časový úsek a prihliadal na jeho rodinné väzby na území SR, ktoré sú
dostatočne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Rovnako absentuje úvaha vo
vzťahu k porušeniu čl. 8 Dohovoru v súvislosti s uloženým zákazom vstupu. Napraviť túto závažnú chybu

sa však nepodarilo ani sťažovateľovi, ktorý rovnako ako v kasačnej sťažnosti tak aj v preskúmavanom
rozhodnutí poukazoval na rozhodnutie sp. zn. 10Szak/14/2016 o zaistení sťažovateľa, pričom však
kasačný súd poznamenáva, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR vychádzal z pôvodného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení sťažovateľa, kedy k uloženiu zákazu vstupu správny orgánnepristúpil, a nie je z neho možné vyvodiť potvrdenie správnosti neurčenia lehoty na vycestovanie a tým
povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých štátov, ako sa mylne domnieva
sťažovateľ.

31. Záverom kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami
sťažovateľa uplatnenými v žalobe, žiadna z nich neostala otvorená alebo nezodpovedaná. Preto, ak
krajský súd dospel k právnemu záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a vrátenie veci
na ďalšie konanie, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského
súdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Kasačný súd sa s napadnutým rozsudkom v celom
rozsahu stotožňuje a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

32.OnáhradetrovkasačnéhokonaniarozhodolNajvyššísúdSlovenskejrepublikytak,žesťažovateľovi,
ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168

S.s.p.). Úspešnému žalobcovi voči sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania (§
167 ods. 1 S.s.p.). O výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 S.s.p.

33. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.