Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. marec 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200284
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: P. T. V., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J., toho času Ú. W. D. W. E. B.Č., A. Č.. XX, B., zastúpený
JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice, o správnej
žalobe vo veci zaistenia zo dňa 16.02.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-4-011/2018-
DT zo dňa 06.02.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j erozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej

polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného
zboru Košice - letisko, 041 75 Košice č. PPZ-HCP-PO9-4-011/2018-DT zo dňa 06.02.2018, týkajúce sa
žalobcu P. T. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J., bez cestovného dokladu.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: P. T. V., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený
zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 16.02.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-PO9-4-011/2018-DT zo dňa 06.02.2018 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia.
S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav
veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň
nepreskúmateľné. Mal za to, že jeho zaistenie za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože
je neúčelné a neefektívne. Žalovaný pochybil, nakoľko v konaní, ani v odôvodnení preskúmavaného

rozhodnutia, sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti jeho zaistenia a ani sa dôsledne
nezaoberal dĺžkou času, počas ktorého ho zaisťuje, pričom neodôvodnil prečo ho zaisťuje na čas
do 06.05.2018. Poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach (napr. sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sza/7/2016,
9Sža/23/2010 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a ďalšie). Doplnil,
že zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti a správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný
prihliadať i na prekážku výkonu zaistenia, ktoré spočívajú v skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o azyl,

pričom azylové konanie nebolo právoplatne skončené a táto skutočnosť je správnemu orgánu známa.
Takisto jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadou nevyhnutnosti a
proporcionality.2. Doplnil, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia a prečo
je práve potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Bol povinný teda skúmať, či zaistením osoby bol
naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo

k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Lehotu zaistenia
je potrebné určiť presne a výstižne, pričom z formulácie zákona, že možno zaistiť cudzinca „na čas
nevyhnutne potrebný“ je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená
existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na
zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä pokiaľ využije maximálnu

dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako
celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Žalovaný stanovenú dĺžku doby
zaistenia odôvodnil nanajvýš blankytne a formalisticky a stanovenú dĺžku doby zaistenia neposúdil a
nezohľadnil v súlade s lehotami stanovenými Dublinským nariadením. Mal aj za to, že správny orgán
nedostatočne skúmal možnosti týkajúce sa jeho pobytu v Slovenskej republike, ako aj otázku týkajúcu sa
finančnej hotovosti, ktorú si vie zabezpečiť. Žalobca pri právnej porade s právnou zástupkyňou uviedol,

že rozhodnutie o zaistení, ako aj jeho odôvodnenie, mu neboli pretlmočené prítomným tlmočníkom,
pričom udával policajným orgánom, že chce zotrvať na území SR a na území zotrvá minimálne do času,
kým nebude rozhodnuté o jeho žiadosti o azyl. Doplnil, že medzinárodné azylové právo všeobecne
stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na
neoprávnené pobývajúce osoby a je treba im priznať, okrem iného, právo na slobodu pohybu na území

krajiny, v ktorej sa nachádzajú (článok 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku
1951) (ďalej „Ženevská konvencia“).

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-4-011/2018-DT zo dňa 06.02.2018 podľa § 88a
ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že účastník
konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky na účel zistenia tých skutočností,
na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať,
najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný, najviac do 06.05.2018 s tým, že účastník je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Zároveň rozhodol o jeho umiestnený v Ú. W. D. W. E. B..

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 06.02.2018 eskortovaný v sprievode
britských policajných orgánov späť na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z územia Veľkej Británie
podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej „Dublinské

nariadenie III“), pričom lustráciou v informačných systémoch bolo zistené (MIGRA), že účastník konania
bol dňa 02.02.2017 kontrolovaný v areáli V. F. B. a bolo voči nemu začaté konanie vo veci jeho
administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom tento
požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 03.02.2017 bol odovzdaný na Oddelenie azylu PZ a
prevezený do D.Á. C. M. S. a následne do W. C. T., kde dňa 23.02.2017 bol zaznamenaný jeho príchod,

pričom dňa 13.03.2017 tento tábor svojvoľne opustil bez vopred udelenej priepustky. Konanie o žiadosti
o udelenie azylu vedené Migračným úradom MV SR bolo zastavené dňa 23.03.2017 v zmysle § 19 ods.
1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon
o azyle“ resp. „ZoA“). Vzhľadom na tú skutočnosť, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR,
správny orgán začal konanie podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Poukazoval na to,

že pri zaistení sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o
postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ zo dňa
26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, pričom jeho
zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. b) priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl
uvedených v článku 8 ods. 3 písm. b) predmetnej Smernice.

5. Doplnil, že pri vydaní rozhodnutia sa opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali z informácií o
dublinskom transfere, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných
systémoch, z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 21.03.2017, pričom mal za to, že existuje
reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že účastník konania sa pokúsi opäť o útek z územia SR. Rovnako

prehodnocoval, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Tento v minulosti porušil
povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona o azyle, ako aj z ostatných príslušných
právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a utiekol z územia SR do Veľkej Británie. Teda
existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že účastník konania sa pokúsi o útek z územia SRopäť. Takisto vychádzal z doterajšej praxe a prihliadal na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín
častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení
a umiestnení v Ú. W. D. W. E., tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú

procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a ich pohyb nie je možné monitorovať. Následkom
daného sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie a po opustení pobytového tábora je ich
azylové konanie zastavené. Zdôraznil, že po opustení územia SR dňa 13.03.2017 účastník konania
neprejavil záujem kontaktovať príslušné orgány, ktoré sú zodpovedné za prejednanie jeho žiadosti o
udelenie azylu na území SR. Preto je nesporné, že takúto žiadosť o udelenie azylu účastníka konania

je možné považovať za účelovú a konanie účastníka potvrdzuje, že o udelenie azylu na území SR v
podstate nemá záujem. Preto po zhodnotení dôkaznej situácie ustálil, že reálne riziko úteku účastníka
konania naďalej trvá a existuje dôvodné podozrenie, že sa pokúsi o útek z územia SR opäť.

6. Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia zistil, že tento na území SR nemá žiadne rodinné väzby a nemá
ani dostatočné finančné prostriedky. Nemá teda možnosť na území SR si rezervovať ubytovanie alebo

zabezpečiť zamestnanie, z čoho dôvodu mu nebolo možné uložiť povinnosti v zmysle § 89 ZoPC.

7. K stanovenej dĺžke doby zaistenia do 06.05.2018 uviedol, že túto stanovil po dôkladnom vyhodnotení
osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu, kedy je táto doba potrebná na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby Migračný úrad bude skúmať

jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR.
Záverom konštatoval, že jeho zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd (ďalej „Dohovor“), pričom počas celej doby zaistenia bude skúmať,
či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.02.2018 žiadal správnu žalobu zamietnuť. K skutočnostiam
uvádzaným žalobcom v správnej žalobe uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru sa
riadil aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/29/2014 z 02.09.2014, v zmysle ktorého štáty majú
nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na ich území. Nevyhnutnou
súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potencionálnych imigrantov. Ich zadržanie môže

byť zlučiteľné s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody
oprávnené,rozhodnutiemusíbyťvydanézákonomstanovenýmpostupomamusíbyťefektívneaúčelné,
pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Mal za to, že zaistenie žalobcu je zákonné a
zároveň spĺňa požiadavku efektívnosti a účelnosti. Podotkol, že v správnej žalobe je uvedených niekoľko
zmätočných tvrdení, ako napríklad, že podľa Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k názoru, že

sa jedná o cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl a teda je pravdepodobné, že účel zaistenia nebude
realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo a nebude možné
zbavenie, či obmedzenie osobnej slobody byť považované za súladné s ústavným poriadkom SR,
medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu
ani s ustanoveniami Návratovej smernice. Zdôraznil, že žalobcu zaistil ako žiadateľa o azyl podľa §

88a ods. 1 písm. b) ZoPC a nie je mu jasné, na základe akého právneho posúdenia dospel žalobca
k tvrdeniu, že jeho zaistenie nebude realizovateľné pre prekážku azylového konania. Pokiaľ žalobca
namietal, že jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a
proporcionality,nakoľkoexistujúmenejinvazívnetvrdenia,malzato,žedanétvrdenieniejepravdivé.Pri
vydaní rozhodnutia sa zaoberal aplikáciou inštitútu alternatív zaistenia podľa § 89 ZoPC, pričom žalobca

v konaní nepreukázal dostatok finančných prostriedkov pre uplatnenie alternatívy zloženia peňažnej
záruky, ako ani možnosť aplikovania alternatívy hlásenia pobytu z dôvodu, že nemá žiadny pobyt na
území SR a tento si ani nemohol zabezpečiť.

9. K nedostatočne zdôvodnenej maximálnej možnej hranici zaistenia uviedol, že ani dané tvrdenie sa

nezakladá na pravde, pričom doplnil, že žalobca nebol zaistený podľa Dublinského nariadenia, ale iba
podľa tohto bol vrátený na územie SR, ktorá je zodpovedná za posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu.
Žalovaný žalobcu zaistil na dobu troch mesiacov, t. j. od 06.02.2018 do 06.05.2018 a nie na maximálnu
dĺžku doby zaistenia, ale práve naopak, s ohľadom na účel a efektívnosť zaistenia a so zreteľom na
štandardnú dĺžku azylovej procedúry pristúpil k lehote zaistenia na tri mesiace.

10. Rovnako nesúhlasil ani s tvrdením, že preskúmavané rozhodnutie, ako aj jeho dôvody, neboli
žalobcovi pretlmočené. Žalobca mal pred žalovaným údajne prehlásiť, že chce zotrvať a zotrvá na
území SR minimálne do času, kým nebude rozhodnuté o jeho žiadosti o azyl. Takéto jeho tvrdeniemožno považovať za nepravdivé. V konaní bol od začiatku ustanovený tlmočník z jazyka perzského.
Jeho ustanovenie je súčasťou administratívneho spisu a tvorí jednu z prvých písomností, ktoré boli
vykonané a zaevidované. Rovnako bol žalobca vypočutý a jeho tvrdenia boli zahrnuté do zápisnice

zo dňa 06.02.2018, ktorému bola daná možnosť, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré
tvorili podklad pre vydanie rozhodnutia o zaistení. V danej zápisnici neuviedol žiadne skutočnosti alebo
prehlásenia, že chce zotrvať a že trvá na území SR minimálne do času, kým nebude rozhodnuté o jeho
žiadosti o azyl.

11. Na pojednávaní konanom dňa 07.03.2018 žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v správnej
žalobe. Zástupca žalovaného zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol
správnu žalobu zamietnuť.

12. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny

b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

13. Podľa § 88a ods.2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie

azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

14. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá

udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

16. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

17. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„Dohovor“),Každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviťslobodyokrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

19.Podľa§3ods.5Správnehoporiadku,Rozhodnutiesprávnychorgánovmusívychádzaťzospoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

20. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

21. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.22. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

23. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal

s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

24. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

25.Zustanovenia§206ods.3Správnehosúdnehoporiadkuvyplýva,žesprávnysúdposudzujesprávnu
žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

26. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo
veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia
správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o
zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

27. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-4-011/2018-DT
zo dňa 06.02.2018, ktorým žalovaný zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe
skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia

nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia do 06.05.2018.

28. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým,
že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré
by nebolo možné získať bez zaistenia, pričom musí byť súčasne splnená aj ďalšia zákonná podmienka,

a to existencia rizika jeho úteku. Rovnako z obsahu citovaného zákonného ustanovenia okrem iného
vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť len za predpokladu, ak na dosiahnutie účelu nie je
možné využiť iné menej závažné prostriedky.

29. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie

žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,
keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej
krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC).

30. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti ohľadne posudzovania účelnosti zaistenia podľa § 88a

ods.1písm.b)zákonaopobytecudzincovpoukazujenato,ževzáujmepresvedčivostipreskúmavaného
rozhodnutia by v jeho odôvodnení nemala absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by
naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napríklad na
základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa jeho žiadosti o azyl, prípadne na
aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané, resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada

(napr. rozsudok NS SR sp. zn.1Sazk/14/2017 zo dňa 26.09.2017). Bez významu nie je ani časový
horizont vykonania daných úkonov, keďže v zmysle § 88a ods. 2 ZoPC žiadateľ o udelenie azylu
môže byť zaistený iba na čas nevyhnutne potrebný a len do doby, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku
1 § 88a. Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že vo vzťahu k týmto skutočnostiam sa v jeho
rozhodnutí nenachádzajú žiadne dôvody, preto z tohto pohľadu je rozhodnutie žalovaného čo do

preukázania splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

31. Žalobca v správnej žalobe namietal, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia
rozhodnutia v časti stanovenej doby zaistenia. Ohľadne stanovenej doby zaistenia žalovaný uviedol, že

túto stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe Migračného
úradu, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR.32. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v
zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas

nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa
názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že
cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia
musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú
takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.(napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 10Sza/4/2012).

33. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia vybočuje z medzí zákonných
požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Stanovenú dobu zaistenia
nemožno posudzovať nezávisle od posudzovania účelnosti zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC
rozvedenej vyššie. Doba zaistenia podľa daného ustanovenia nemožne trvať počas celého azylového

konania vedeného v prvom stupni, t.j. do vydania rozhodnutia Migračným úradom. Žalovaný stanovenú
dĺžkudobyzaistenianeodôvodnilnaindividuálnomprincípe,čomávplyvnazákonnosťpreskúmavaného
rozhodnutia.

34. Nemožno sa však stotožniť s námietkou žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie, najmä jeho

odôvodnenie, mu nebolo pretlmočené, nakoľko z pripojeného administratívneho spisu žalovaného
jednoznačne vyplýva, že rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO9-4-002/2018-DT zo dňa
06.02.2018 bol vo veci ustanovený tlmočník z jazyka perzského do jazyka slovenského a naopak
Navyše z preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že jednotlivé strany rozhodnutia
sú signované jednak zo strany tlmočníka, ako aj samotného žalobcu. Takisto aj Zápisnica o vyjadrení

účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 06.02.2018 bola
zo strany ustanoveného tlmočníka pretlmočená, pričom bez daného tlmočenia by nebolo možné získať
informácia týkajúce sa napríklad jeho pobytu po jeho úteku z W. C. M. T., disponovanie finančnou
hotovosťou vo výške 70 libier.

35. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v §
191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-
HCP-PO9-4-011/2018-DT zo dňa 06.02.2018 zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne
prepustený zo zaistenia.

36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.