Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/115/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914208313
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914208313.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Galla a členov senátu

JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne Q. Z., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom P. B. XX, prechodne bytom O. vězňu XX/XX, O. Z., Y. republika, zast. JUDr. Róbertom
Lakatošom, advokátom, Daxnerova 5, Rimavská Sobota, proti žalovaným 1/ Q. U., nar. XX.XX.XXXX
a 2/ Q. U., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom P. B. XX, obaja zast. JUDr. Janou Zvarovou, advokátkou,
Hlavné námestie 14, Rimavská Sobota, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote č. k. 12C/193/2014 - 112 zo dňa 08.
februára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX kat. územie P. B., pozemkov CKN par.
č. XXX/X zast. plochy a nádvoria o výmere 516 m2, par. č. XXX/X záhrady o výmere 687 m2 a rodinného
domu s. č. XX postaveného na CKN par. č. XXX/X, pretože kúpna zmluva zo dňa 09.12.2005, ktorej
vklad bol povolený príslušnou Správou katastra dňa 04.04.2006 pod č. V 532/2006. Žalovaným priznal

náhradu trov konania. Štátu priznal náhradu trov konania voči žalobkyni.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v súvislosti z kúpnopredajnou zmluvou uzavretou dňa
09.12.2005 medzi žalobkyňou a Z. bolo preukázané len to, že kúpna cena, ktorá bola dohodnutá podľa
znaleckého posudku T.. B. J. na 410 000 Sk, nebola vyplatená v deň podpisu zmluvy, ako sa to v zmluve
uvádza. Samotná táto skutočnosť však nie je dôkazom o tom, že by išlo o simulovaný právny úkon.
Súd konštatoval, že výpovede žalobkyne a svedkov ohľadom vyplatenia kúpnej ceny sú rôzne, čo súd

považoval za prirodzené vzhľadom na odstup času 11 rokov. Došiel k záveru, že kupujúci Z. vyplatili 100
000 Sk žalobkyni za prítomnosti jej druha Z. U. a podľa ich výpovede aj ďalších 310 000 Sk len žalobkyni.
Okresný súd skúmal, či došlo k platnému právnemu úkonu - uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy.

3. V konaní bolo preukázané, že aj po prevode vlastníckeho práva na Z. žalobkyňa ostala v predmetnom
rodinnom dome bývať. Sporné bolo na akom základe. Žalobkyňa tvrdí, že išlo len o predstieraný
prevod a po uplynutí 15 rokov, počas ktorej doby malo na nehnuteľnostiach viaznuť záložné právo

zriadené v prospech Slovenskej sporiteľne a.s. v katastri nehnuteľností (č. vkladu V XXXX/XXXX)
ako zábezpeka za splatenie úveru, ktorý úver si zobrali Z. a po výmaze záložného práva, mali
byť tieto nehnuteľnosti prevedené späť do vlastníctva žalobkyne. (Z. však kúpnou zmluvu previedli
predmetné nehnuteľnosti na žalovaných.) Nijakým spôsobom ale nebolo preukázané, že by bolokonkrétnedojednanieobezodplatnomprevodenehnuteľnostídovlastníctvažalobkyneposplateníúveru
(čo by zrejme malo byť, ak by skutočne išlo o simulovanú kúpnu zmluvu), prípadne, či by ich mala
možnosť kúpiť a pod.. Svedkovia W. a A. Z. vypovedali, že žalobkyňu nechali bývať v dome s tým, že im

bude platiť nájom a určité sumy im aj vyplatila. Nebolo spochybnené, že žalobkyňa zostala po predaji
domu so súhlasom kupujúcich v tomto dome bývať, a keď 4.6.2008 žalobkyňa uzavrela zmluvu na odber
elektriny, má to logické vysvetlenie (aj čo do titulu na užívanie, keďže ako vlastníčka evidovaná nebola).
Súd s poukazom na znenie ust. § 123 Občianskeho zákonníka podotkol, že pokiaľ by si žalobkyňa bola
skutočne vedomá toho, že nedošlo k platnému predaju nehnuteľností, zrejme by z domu neodišla a

neprestala sa o dom starať.

4. Ani samotná skutočnosť, že žalobkyňa s odstupom niekoľkých rokov podávala trestné oznámenia a
žalobu proti Z. nie je dôkazom o tom, že došlo k simulovanému právnemu úkonu. Z právnej veci sp.
zn. 6C/336/2012 Okresného súdu v Rimavskej Sobote konajúci súd zistil, že žalobkyňa podala dňa
11.10.2012 žalobu proti W. a A. Z. o neplatnosť kúpnopredajnej zmluvy, ktorú vzhľadom na to, že títo

nehnuteľnosti ďalej previedli zobrala späť a konanie bolo dňa 01.10.2013 zastavené.

5. Žalovaní, ako zapísaní vlastníci predmetných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa
05.04.2013, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra P. A. dňa 09.05.2013 pod č.
V 867/13 sa k žalobe nevedeli vyjadriť, keďže v konaní sú tvrdené skutočnosti, ktoré mali byť

predtým, než oni nehnuteľnosti kúpili. Súd nemal dôvod spochybňovať ich tvrdenia, že o žiadnych
problémoch s vlastníctvom nehnuteľnosti nevedeli, pretože kúpna zmluva zo dňa 05.04.2013 bola riadne
zavkladovaná, na liste vlastníctva boli zapísaní predávajúci, a je aj nepravdepodobné, že by kupovali
a brali si úver na nehnuteľnosť, u ktorej by bolo spochybnené, kto je vlastníkom. Tieto nehnuteľnosti
riadne užívajú.

6. Pri rozhodovaní sa okresný súd riadil aj závermi Ústavného súdu SR prijatými v náleze sp. zn. I ÚS
549/2015-33 z 16.03.2016, kde sa hovorí, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ
v dobrej viere. Vychádzal z toho, že aj pri zvážení možnosti, že by skutočne išlo u predmetnej kúpnej
zmluvy o neplatný právny úkon (o neplatný prevod Z., čo by znamenalo, že aj následný prevod

nehnuteľnostínažalovanýchbybolneplatný),priposúdenívšetkýchokolnostíprípadu,keďjednoznačne
nemožno zachovať maximum u obidvoch základných práv (princípu, že nikto nemôže previesť na iného
viac práv než má sám a princípu dobrej viery chrániaceho účastníkov súkromnoprávnych vzťahov)
súd v záujme spravodlivého vyriešenia veci uprednostnil právo žalovaných ako dobromyseľných
nadobúdateľov nehnuteľností, keď títo ani nemali možnosť zistiť, že by vlastníctvo Z. bolo vôbec

spochybnené, nehnuteľnosti kúpili a začali užívať, realizovali na dome opravy a pod.. Na druhej strane
je právo žalobkyne (vlastnícke právo sa nepremlčuje), ktorá v prípade neplatného právneho úkonu by
mala byť vlastníčkou nehnuteľnosti. Na rozdiel od žalovaných, ktorí nemajú absolútne žiaden podiel viny
na vzniknutej situácii, žalobkyňa (samozrejme v prípade, ak by bolo došlo k simulovanému právnemu
úkonu) je tá, ktorá vedome konala tak, že (v záujme získania určitého prospechu) uzavrela so Z. fiktívnu

kúpnu zmluvu, čo v konečnom dôsledku by viedlo k tomu, že žalovaní, ktorí nič neporušili, nehnuteľnosti
riadnekúpilavdomebývajú,bybolití,ktoríbynajviactratili.Vdanomprípadeježalobkyňaminimálnena
úrovni nedbalého vlastníka, lebo u žalobkyne by ani nešlo len o nedbanlivosť, len o zanedbanie nejakých
povinností, ale vedomé klamlivé konanie (predstieranie) s úmyslom získania určitého majetkového
prospechu). O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovaným, ktorí mali vo

veci plný úspech, náhradu trov konania. Vo veci vznikli aj trovy štátu vo výške 3 eur v zmysle uznesenia
zo dňa 16.05.2016 č. k. 12C/193/2014-75, súd podľa § 262 ods. 1, § 259 a § 470 CSP priznal
štátu právo na ich náhradu voči žalobkyni ako neúspešnej strane.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd

rozsudok okresného súdu zmenil a žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu a aby žalobkyni súd
priznal trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania.

8. Namietala, že napriek tomu, že súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie nesprávne rozhodol, v
odôvodnení si v niektorých prípadoch protirečí, nemá vo vykonanom dokazovaní oporu resp. sa opiera

o nález Ústavného súdu SR, ktorý jednak nemá právnu silu zákona, a bol vydaný v konkrétnej veci a
ešte pre nadobudnutím účinnosti CSP, pričom v zmysle § 365 ods. 1 CSP za odvolacie dôvody možno
považovať, ak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam (písm. f/), ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (písm. h/).

9. Rozpor v odôvodnení rozsudku podľa názoru žalobkyne spočíva v tom, že na jednej strane súd
uvádza, že na základe vykonaného dokazovania nedospel k záveru, že by žalobkyňa preukázala,
že v prípade kúpnej zmluvy datovanej dňa 09.12.2015 (pozn. KS: žalobkyňa zrejme mieni rok
2005) by išlo o neplatný právny úkon resp. neuniesla dôkazné bremeno, že išlo o neplatný právny
úkon, predaj nehnuteľnosti, lebo nebol urobený vážne, avšak zároveň „zvážil aj možnosť, že by

skutočne išlo u predmetnej kúpnej zmluvy o neplatný právny úkon“, pre ktorý prípad však nad princíp
ochranyvlastníckehoprávažalobkyne,ktorénásledkomabsolútneneplatnéhoprávnehoúkonunemohlo
zaniknúť, postaviac žalobkyňu súčasne do pozície tzv. „nedbalého vlastníka“, ktorý pojem zákon
nepozná a je to inštitút zavedený nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 549/2015, nadradil vlastnícke
právo žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov, ktoré uprednostnil v zmysle spravodlivého
vyriešenia veci. Súd však už nevysvetlil, že v prípade takéhoto uprednostnenia nadobúdateľa v dobrej

miere, aké právne nástroje prislúchajú tzv. „nedbalému vlastníkovi“ ktorého vlastnícke právo predsa
nezaniklo za účelom domáhania sa aspoň náhrady za stratené vlastníctvo.

10. Žalobkyňa žalobu vo veci podala vychádzajúc z právneho názoru obsiahnutého v rozsudku NS SR
sp. zn. 3 Cdo 144/2010 zo dňa 30.03.2011 v obdobnej právnej veci a ktorý právny názor vychádza

z jednej zo základných zásad rímskeho práva, v zmysle ktorej nemôže platne nadobudnúť vlastnícke
právo právny nástupca ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto
právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vyššie uvedený nález Ústavného
súdu uvedenú zásadu poprel, čím poprel aj znenie § 105 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukazuje
aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 96/1995, ktorý podal výklad ohľadom absolútnej neplatnosti

právneho úkonu, aj na aplikačnú prax v Českej republike, kde súdy neakceptujú uprednostnenie práva
dobromyseľného nadobúdateľa pred právom pôvodného vlastníka.

11. Žalobkyňa zastáva názor, že vykonaným dokazovaním preukázala resp. uniesla dôkazné bremeno,
že v prípade kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a Z. išlo o simulovaný právny úkon, ktorá okolnosť

zakladá jeho absolútnu neplatnosť. Žiadnym spôsobom neboli vyvrátené tvrdenia žalobkyne, že ešte
v roku 2005 sa s manželmi Z. dohodla, že za účelom zabezpečenia návratnosti úveru, o poskytnutie
ktorého sa uchádzali u peňažného ústavu, a to vo forme zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam,
im žalobkyňa poskytne nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve vedené na LV č. XXX kat. územie
P. B. ako zábezpeku pre banku. Následne bol manželom Z. úver skutočne poskytnutý a žalobkyňa

založila svoje nehnuteľnosti v prospech banky. Manželia Z. z úveru 410 000 Sk (13 609,51 eur) v súlade
s predchádzajúcou vzájomnou dohodou poskytli sumu 100 000 Sk (3 319,39 eur) bývalému druhovi
žalobkyne Z. U. s tým, že do tejto sumy bude žalobkyňa a druh prispievať manželom Z. na splácanie
im poskytnutého úveru. V tejto súvislosti nie je zrejmé, prečo súd poukazuje na rozpor v tom, či tieto
peniaze mali byť požičané výučne len druhovi žalobkyne alebo im spoločne, nakoľko v tom období žili

spolu ako druh a družka. Súd tiež za pochopiteľné vzhľadom na odstup času 11 rokov považuje len
rozdiely vo výpovediach svedkov a teda len rozpory svedčiace v neprospech žalobkyne.

12. Žalobkyňa podotklaa, že v čase, keď nehnuteľnosti v jej vlastníctve poskytla ako zábezpeku
úveru poskytnutého manželom Z., tak sa žiadnym spôsobom nespomínala potreba ich prevodu do

vlastníctva manželov Z.. V rámci dokazovania neboli produkované v rámci procesnej obrany žalovaných
žiadne dôkazy potvrdzujúce, že by žalobkyňa bola mala akékoľvek vedomosti o podmienkach úveru
poskytnutého manželom Z. a najmä o tom, že základnou podmienkou bude dodatočné preukázanie
účelového použitia titulom úveru im poskytnutých finančných prostriedkov. Až s odstupom niekoľkých
mesiacov manželia Z. žalobkyňu opätovne oslovili s tým, že pre banku je potrebné zdokladovať účelové

použitie úveru, že inak sa bude musieť celý úver vrátiť a ak sa nevráti, banka v rámci realizácie
záložného práva pristúpi k predaju nehnuteľností žalobkyne na dražbe. Argumentácia žalovaných, že
na veľkom časovom odstupe v súvislosti s pokytnutím úveru od uzavretia záložnej zmluvy po uzavretie
kúpnej zmluvy nemožno vidieť nič zvláštne, že kúpna zmluva bola predsa uzavretá v lehote, v ktorej
mali manželia Z. preukázať účelové použitie prostriedkov úveru, vychádza zo skutočností, ktoré neboli

predmetom dokazovania v spore, nevyjadril sa ohľadom nich žiaden svedok a žalovaní manželia U.,
ktorým súd prvej inštancie priznáva v tomto smere ochranu a ktorí neboli účastníkmi úverového vzťahu s
bankou, sa tieto informácie mohli dozvedieť výlučne len od svedkov v súčasnosti už bývalým manželov
Z., resp. od svojej právnej zástupkyne, ktorá bola v období poskytnutia úveru Z. riaditeľkou pobočkySLSP, a.s. v Rimavskej Sobote a ktorá následne právne zastupovala manželov Z. aj v konaní 6C
336/2012 Okresného súdu v Rimavskej Sobote. Práve obava pred prípadným predajom nahnuteľností
v rámci výkonu záložného práva viedla žalobkyňu k tomu, že podpísala kúpnu zmluvu datovanú dňa

9.12.2015, ktorou previedla svoje vlastníctvo na Z.. V kontexte s uvedenou okolnosťou potom žalobkyňa
nesúhlasí s názorom súdu, že v prípade uzavretia predmetnej zmluvy malo ísť zo strany žalobkyne
o „vedomé klamlivé konanie (predstieranie) s úmyslom získania určitého majetkového prospechu“,
nakoľko tohto konania sa v skutočnosti dopustili manželia Z.. Žalobkyňa z danej situácie nemala iné
východisko, ako predmetnú zmluvu podpísať, avšak v zmysle dohody mal tento prevod byť len dočasný

do doby splatnosti poskytnutého úveru, počas ktorej doby malo viaznuť na nehnuteľnostiach záložné
právo. Po splatení úveru a po výmaze záložného práva, mali byť nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva
žalobkyne.
13. Výpovede v súčasnosti už bývalých manželov Z. v spore považovala za nepravdivé a účelové. Ich
konanie možno pochopiť, keďže v prípade, ak sa v rámci tohto súdneho konania žalobkyňa nedomôže
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tak to budú práve oni, ktorí vo veci najlepšie finančne

dopadnú, keďže 31/41-ín (100 000 Sk z 410 000 Sk) z celkovej kúpnej ceny žalobkyni nevyplatili a
aj z požičaných 10/41-ín (100 000 Sk) im bol väčšia časť vrátená, tieto peniaze použili pre svoje
potreby a v závislosti od podmienok predaja nehnuteľnosti súčasným žalovaným manželom XXXktoré
podmienky žalobkyňa nepozná, za ne mohli utŕžiť ešte ďalšie peniaze. Jediné pravdivé tvrdenia urobil
W. Z. v trestnom konaní ČVS:0RP-248/OEK-RS-2013 kde potvrdil tvrdenia žalobkyne, že jej požičal

sumu 100 000 Sk a po jej splatení sa nehnuteľnosti mali previesť späť do vlastníctva žalobkyne, pričom
uznal, že neboli dohodnutí na termíne splatenia pôžičky a súčasne uznal, že mu žalobkyňa zaplatila
25 000 Sk niekedy ešte v roku 2007. Charakterom tohto právneho úkonu malo teda ísť jednoznačne
o zabezpečovací prevod práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka. Rozhodne sa však nejednalo o
trvalý prevod vlastníctva.

14. Súd opomenul, že žalobkyňa ako predávajúca Z. nehnuteľnosti nikdy neodovzdala do užívania. Tieto
od roku 2007 riadne užívala ako vlastníčka a nie nájomníčka, ako sa to snažili preukazovať svedkovia
Z.. Následne odišla pracovať do Českej republiky, nehnuteľnosti riadne uzamkla a urobila opatrenia
proti tomu, aby dom nemohol užívať nikto iný, pričom pri svojich návštevách na Slovensku príležitostne

dom kontrolovala. Až dňa 17.04.2013 ohliadkou nehnuteľnosti zistila, že vchodové dvere na dome boli
násilne otvorené a dom bol vyprataný. Okamžite to ohlásila polícii, pričom zo strany OR PZ Rimavská
Sobota jej bolo oznámené, že nábytok je príslušenstvo nehnuteľnosti, ktorý mala predať spolu s domom
manželom Z. a polícia sa už vecou ďalej nezaoberala. Pri kvalifikovaní osoby žalobkyne ako nedbalého
vlastníka nebolo zohľadnené, že po tom, ako sa v priebehu roka 2012 dozvedela, že na jej dom si mali Z.

zobrať ďalší úver a potom, ako jej 06.10.2012 W. Z. telefonicky oznámil, že nevedia splácať úvery a dom
žalobkynebudúmusieťzrejmepredať,žalobkyňaihneď11.10.2012atopredprevodomnehnuteľnostido
vlastníctva súčasných žalovaných, na Okresnom súde v Rimavskej Sobote podala žalobu o neplatnosť
kúpnej zmluvy zo dňa 09.12.2005. Nakoľko počas tohto konania sp. zn. 6C 336/2012 vtedajší žalovaní
Z. previedli nehnuteľnosť na súčasných žalovaných U., na prvom pojednávaní zobrala žalobu späť. V

kontexte všetkých uvedených právnych krokov, ktoré vo veci za účelom ochrany jej majetku žalobkyňa
urobila, žalobkyňu nemožno považovať za „nedbalú vlastníčku“.

15. Žalobkyňa vyjadrila svoj názor k nálezu ÚS SR sp. zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 a
CSP účinného od 1.7.2016, ich nesúladu a problémov, ktoré môže ich súčasná aplikácia priniesť. V

závereodvolaniaopakovanezdôraznila,ževykonanýmdokazovanímbolobezakýchkoľvekpochybností
preukázané, že v skutočnosti nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva zo strany žalobkyne
na Z. z dôvodu, že ako účastníci zmluvy označenej ako kúpna zmluva len predstierali uzatvorenie
kúpnej zmluvy, z dôvodu potreby zdokladovania účelového použitia manželom Z. zo strany Slovenskej
sporiteľne a.s. titulom úveru poskytnutých finančných prostriedkov, pričom na základe tejto fiktívnej

kúpnej zmluvy zo dňa 09.12.2005 žalobkyni nikdy a najmä nie dňa 09.12.2005 titulom kúpnej zmluvy
neboli vyplatené žiadne finančné prostriedky. Predmetná kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon
nebola urobená vážne, je absolútne neplatná podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje
právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností.

16. Žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli,
že predmetné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere, právoplatne uzavretou zmluvou o prevodevlastníckeho práva zo dňa 05.04.2013, kde predávajúcimi boli manželia W. a A. Z.. Vecno-právne
účinky z tejto zmluvy nastali rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva zo dňa 09.05.2013 V
867/13. Bol daný právny dôvod (titulus) a naplnený aj spôsob nadobudnutia (modus). Súdy poskytujú

ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vecí, t.j. kupujúcemu. Vychádza sa z princípu právnej istoty,
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ústavnej ochrany vlastníckeho práva a princípu všeobecnej
spravodlivosti. Právo pôvodného vlastníka vlastniť majetok nemá prednosť oproti vlastníckemu právo
tretieho nadobúdateľa. (uznesenie ÚS SR sp. zn. I ÚS 50/2010-11, stanovisko NS ČR z 19.04.2006
sp. zn. Cpjn 201/2005). Pri uzatváraní zmluvy nemali ani najmenšiu pochybnosť o tom, že predávajúci

manželia Z. sú právoplatnými vlastníkmi predávaných nehnuteľností od roku 2006, pred podpisom
zmluvy si vyžiadali aj ich titul nadobudnutia. Predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva podpísali vážne,
zmluva nebola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, zmluvná voľnosť nakladať s
nehnuteľnosťounebolaobmedzená.Oskutočnostiach,ktorésauvádzalivžalobeourčenievlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, nemali do súdneho pojednávania žiadne vedomosti.

17. Žalovaní odvolacie dôvody žalobkyne považujú za zavádzajúce, nepravdivé, účelové, tak ako
aj dôkazy a vyjadrenia žalobkyne v žalobe a počas jej výsluchov. Všetky tvrdenia žalobkyne
sú špekulatívneho charakteru smerujúce k jedinému účelu a nezákonnému získaniu komplexne
zrekonštruovanej nehnuteľnosti. Skutočnosťou bolo, že žalobkyňa, vtedajšia švagriná Z., mala veľké
dlhy, často menila zamestnanie - skôr nepracovala ako pracovala, neustále sa zadlžovala predovšetkým

v nebankových spoločnostiach (čo potvrdil aj jej bývalý druh Z. U.), a keďže nemala z čoho platiť dlhy
bola nútená odpredať nehnuteľnosti. Po dobu viac ako troch mesiacov navštevovala Z. aj iné rodiny v
obci P. B. s ponukou odkúpenia jej rodinného domu. Na opakované naliehanie nehnuteľnosti odkúpili
manželia Z., ktorí keďže boli zamestnaní nemali problém s poskytnutím im úveru bankou, nakoľko na
kúpu nehnuteľnosti nemali nasporené finančné prostriedky. Rodinný dom odkúpili s tým, že z kúpnej

ceny si žalobkyňa vyplatí všetky dlhy, v dome zostane bývať a bude im platiť nájom do doby, kým si
neporiešibývanie.Spolusúverovouzmluvoubolauzatvorenáajzáložnázmluva. Rovnakoakožalovaní,
aj manželia Z. nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere, na základe platnej kúpnopredajnej zmluvy, ktorá
bola zavkladovaná v katastri nehnuteľností. Bola vyplatená aj kúpna cena, v dvoch častiach. 100 000
Sk bolo vyplatené v hotovosti do rúk žalobkyne za prítomnosti jej vtedajšieho druha Z. U. a 310 000

Sk bolo vyplatené v hotovosti do rúk žalobkyne, pretože nechcela, aby druh vedel o tom, že prevzala
ďalšie peniaze.

18. Žalobkyňa nepreukázala ani najmenší záujem o svoju nehnuteľnosť do roku 2013, daň z
nehnuteľností platili Z., následne U..

19. Z vyjadrenia žalobkyne podaného k vyjadreniu žalovaných (replika) vyplýva, že žalobkyňa zotrváva
na svojich doterajších tvrdeniach, že účastníci kúpnej zmluvy zo dňa 09.12.2005 urobili tento úkon
bez vážnej vôle, išlo o simulovaný (predstieraný) právny úkon. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje
na viaceré konkrétne rozhodnutia súdov a ich právne závery, tieto podrobne vykladá v súvislostiach s

prejednávanou vecou.

20.Žalovanívichvyjadrenípodanomvnadväznostinavyjadreniežalobkyne(duplika)uviedli,ževplnom
rozsahu súhlasia s rozhodnutím okresného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyňa sa vo
svojich podaniach snaží upriamiť pozornosť súdu a vnútiť mu svoje nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia,

výlučne vychádzajúc z rôznych rozhodnutí súdov.

21. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa
obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia s doplnením ďalších
dôvodov, za účelom zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia.24. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolacou námietkou žalobkyne, či Kúpno-predajnú zmluvu
uzavretú dňa 09. 12. 2005 medzi žalobkyňou ako predávajúcou a W. a A. Z. ako kupujúcimi, je možné

považovať za simulovaný právny úkon, ktorým by mal byť zastrený iný právny úkon, tzv. disimulovaný
právny úkon, vzhľadom na tvrdenie žalobkyne, že uvedená kúpna zmluva bola len predstieraná, z
dôvodu potreby zdokladovania účelového použitia titulom úveru poskytnutých finančných prostriedkov
zo strany Slovenskej sporiteľne, a. s., manželom Z..

25. Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej
prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo
tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania, v ktorom
absentuje vážnosť vôle, simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za absolútne neplatný. V takomto prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu
ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex

lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje, ani nezaniká, pretože
z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani
odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp.
musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie
vosvojejpríčine(pohnútke)slúžikzastreniuinéhoprávnehodôvodu,hovorímeodisimulovanomkonaní.

Ak právnym úkonom má byť zatretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že
zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti
požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že
vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný
právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Uvedený záver

vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2012 zo dňa 14. 11. 2012.

26. Tak ako simulovaný právny úkon, aj disimulovaný právny úkon musí byť uzavretý medzi tými
istými účastníkmi právneho úkonu. Pokiaľ žalobkyňa v konaní považovala Kúpno-predajnú zmluvu
uzavretú dňa 09. 12. 2005 medzi ňou ako predávajúcou a W. a A. Z. ako kupujúcimi za simulovaný

právny úkon, musela by zároveň uviesť, aký právny úkon medzi týmito istými účastníkmi zmluvy je
potrebné považovať za právny úkon disimulovaný, teda zastretý. Žiadny následný právny úkon medzi
žalobkyňou a manželmi Z., ktorý by mal byť zastretý (disimulovaný), však neexistoval. Z tohto hľadiska
teória prezentovaná žalobkyňou prostredníctvom jej právneho zástupcu, že kúpno-predajná zmluva
bola právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (simulovaným), ktorým mal byť medzi

účastníkmi zastrený iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon) je ničím nepodložená a právne
neakceptovateľná.

27. Právny úkon je prostriedkom v rukách jeho účastníka na dosiahnutie sledovaného cieľa. V tomto
kontexte je právne významné, či rovnaký účel úkonu (zmluvy) sledujú všetci účastníci, resp. o tomto

cieli vedia alebo ho musia predpokladať z okolností, za ktorých k dojednaniu právneho úkonu dochádza.
Ak však iba jedna zo strán právneho úkonu sleduje dosiahnutie cieľa, ktorý nie je vyjadrený v obsahu
právneho úkonu, a o ktorom druhá strana nevie, ide len o pohnútku, ktorá je bez právneho významu.
Zisteniesledovanéhocieľaprezrádzaskutočnúvôľukonajúcichsubjektov,najehozákladepotommožno
zakladať úvahu o tom, či bol právny úkon uskutočnený len „naoko“ (simulovane, resp. aká skutočná bola

vôľa konajúcich subjektov), či je absolútne neplatný, ale i to, či sa tejto neplatnosti môže dovolávať jeho
účastník v zmysle § 41a ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka (prípad relatívnej neplatnosti).

28. Neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči tomu účastníkovi právneho
úkonu, ktorý ho považoval za platný. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje druhého účastníka

právneho úkonu, ktorým musí preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní
právnehoúkonu.Ibasamotnétvrdeniechránenéhoúčastníkaotom,ženepovažovalúkonzasimulovaný
nestačí, záver o jeho dobromyseľnosti je potrebné vyvodzovať z objektívnych skutočností prípadu a
musí sa skúmať so zreteľom na všetky okolnosti, ktoré vyšli najavo.

29. Z uvedeného vyplýva, že neplatnosti, pokiaľ by aj Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 09. 12. 2005
žalobkyňa považovala za simulovaný právny úkon, nemohla by sa domáhať voči W. a A. Z. z
dôvodu, že oni túto kúpnu zmluvu považovali za platnú, a na základe následného zavkladovania do
katastra nehnuteľností sa cítili byť vlastníkmi kúpených nehnuteľností. Odvolací súd sa však otázkousimulovaného a disimulovaného právneho úkonu zaoberal len z dôvodu, že to namietala žalobkyňa v
odvolaní, pričom tak ako bolo vyššie uvedené, zo žiadneho konania medzi účastníkmi kúpno-predajnej
zmluvy nevyplýva, že by táto kúpno-predajná zmluva mala byť považovaná za simulovaný právny

úkon medzi účastníkmi zmluvy, ktorým sa zastieral iný (disimulovaný) právny úkon medzi tými istými
účastníkmi, a z čoho by bolo možné následne skúmať, ktorý z právnych úkonov (simulovaný alebo
disimulovaný) je právnym úkonom platným.

30. Odvolací súd sa následne preto zaoberal základnou otázkou v konaní, či Kúpno-predajná zmluva

uzavretá dňa 09. 12. 2005 medzi žalobkyňou a W. a A. Z. je platným právnym úkonom.

31. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

32. Absolútne neplatný je tak právny úkon, ak trpí vadami vôle, a to nebol urobený slobodne a vážne,

alebo trpí vadami prejavu vôle, nebol urobený určite a zrozumiteľne. V takomto prípade absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Absolútne
neplatnýprávnyúkonnespôsobujeprávnenásledky,atoanivprípade,ženajehozákladeužbolokladne
rozhodnuté o vklade do katastra nehnuteľností. Okresný súd ako súd prvej inštancie skúmal kúpnu
zmluvu aj z hľadiska, či ide o platný právny úkon, pričom na základe vykonaného dokazovania nedospel

k záveru, že by žalobkyňa preukázala, že išlo o neplatný právny úkon. Odvolací súd sa stotožňuje s jeho
záverom, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali
tomu, a v konaní neboli preukázané, že by tento právny úkon trpel vadami prejavu vôle, teda že by nebol
urobený určite a zrozumiteľne. Aj vo vzťahu k vadám vôle (či právny úkon bol urobený slobodne a vážne)
okresný súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil rozsudok, prečo považoval kúpnu zmluvu za platný právny

úkon, aj napriek rozdielnym výpovediam žalobkyne a svedkov manželov Z.. V konaní bolo nepochybne
preukázané, že medzi žalobkyňou ako predávajúcou a manželmi Z. ako kupujúcimi bola uzavretá riadna
kúpna zmluva ohľadom predaja nehnuteľností, so stanovením kúpnej ceny za nehnuteľnosti v zmysle
znaleckého posudku zabezpečeného práve žalobkyňou, rozdiel bol len v prejave vôle, že žalobkyňa
ju nepovažuje za vážnu s tým, že zároveň na rozdiel od kupujúcich tvrdí, že jej kúpna cena nebola

vyplatená. Je však nepochybné a v konaní to bolo preukázané, že z kúpnej ceny 410 000,- Sk, žalobkyni
v prítomnosti jej druha Z. U., bola vyplatená suma 100 000,- Sk (čo svedok Z. U. potvrdil). Zvyšných
310 000,- Sk malo byť vyplatených výlučne žalobkyni, čo však žalobkyňa popierala. Pokiaľ by sa aj
preukázalo, že žalobkyni nebola vyplatená celá kúpna cena, nemá to vplyv na platnosť kúpnej zmluvy.
Odvolací súd vzhľadom na závery súdu prvej inštancie sa stotožnil s názorom, že zo strany žalobkyne

došlo k predaju nehnuteľností, obdržala minimálne časť kúpnej ceny vo výške 100 000,- Sk, pokiaľ
naďalej bývala v uvedenej nehnuteľnosti, bolo preukázané, že tam bývala so súhlasom kupujúcich, ktorý
bezprostredne nepotrebovali nehnuteľnosť pre svoje vlastné užívanie, platby splácané kupujúcim boli
vyhodnotenéakonájomzanáslednéužívanénehnuteľnostižalovanou.Vkonanítiežžiadnymspôsobom
nebolo preukázané, tak ako to správne skonštatoval aj okresný súd, že by po splatení úveru manželmi

Z. mali byť nehnuteľnosti následne prevedené späť vo vlastníctva žalobkyne.

33. V daných súvislostiach sa okresný súd správne vysporiadal aj otázkou následného prevodu
nehnuteľností tretím osobám, a to žalovaným, na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 05. 04. 2013, voči
ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníctva. Už okresný súd dal do pozornosti nález Ústavného

súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016. Rovnakou otázkou sa zaoberal aj nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 03. 05. 2017, v ktorom sa uvádza, že otázka nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo
rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, pričom ústavný súd konštatuje, že názory na túto
otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej

republike, kde platila obdobná právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti
nadobudnutiavlastníckehoprávaodnevlastníka(m.m.I.ÚS50/2010),
na strane druhej sa objavovali aj názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale
nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých

práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012 , IV. ÚS 402/15 , III. ÚS 415/15 ).34. Ústavný súd sa recentne vyjadril k tejto otázke v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, kde konštatoval: « Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje
všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe

dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali
všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému
posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. US 50/2010) o nove
interpretačne závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila

právnyúkonsdôverouvurčitý-jejdruhoustranouprezentovanýskutkovýstav.Navyše,akbolpotvrdený
údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ verejnej
moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.].

35. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,

pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právnehoštátu(porovnajaj R14/2009).Otázkoudobrejvierytakéhonadobúdateľavlastníckeho
práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

36. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň
vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám ma). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné
zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko ma niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

37. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie
č. 10750 - „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné

podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníka. Výber z diela a myšlienok. Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna
úprava (napr. čl. 1153 talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul
V, kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014,
s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo Tégl, P.:

Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či
„Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri
nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí
dôvod sa k nim opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľnosti
evidovanýchvkatastrinehnuteľnostikonalvdobrejvierevkonštitutívnyaktštátu,malbypožívaťústavnú

ochranu.

38. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej republiky (napr. III.
ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o

originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba
poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným
v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobra
viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne

okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie
ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný sud sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie
skutkovopodobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadaniecelej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).»

39. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho
práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne
prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015, ktorý
bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom v uznesení sp. zn. I. ÚS 489/2016 zo 17. augusta 2016. V uvedenej veci bolo predmetom konania určenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí uzavreli absolútne neplatnú
zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Všeobecné súdy však žalobu
právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu dobromyseľným nadobúdateľom, do ktorých vlastníctva sa
nehnuteľnosti dostali na základe sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom posúdení ich dobrej viery
na základe konkrétnych skutkových zistení.

40. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že úvahy žalobkyne podporené staršími judikatórnymi
závermi najvyššieho súdu (uvádzaná sp. zn. 3 Cdo 144/2010, ale tiež 3 Cdo 154/2010 , sp. zn. 3 Cdo 29/2010 ) vo svetle
preferovaného princípu ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa neobstoja. Ak má totiž mať

určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno
vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri
nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie vlastníctva.
41. Na základe ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, z ktorej vychádzal aj okresný súd pri
posudzovaní aj dobrej viery tretej osoby ako nadobúdateľa nehnuteľností (žalovaných 1/, 2/) odvolací

súd rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne a z tohto hľadiska ho v plnom rozsahu
potvrdil, a to aj vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania a trovách konania štátu.

42. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na úspech žalovaných 1/,
2/ v zmysle § 396 ods. 1 CSP (ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).