Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. október 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7C/256/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223544
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223544.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Amou Odalošovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní právne zastúpená
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421 proti odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp.
zn. 7C/256/2012, 7C/259/2012, 7C/267/2012, 7C/268/2012, 7C/269/2012, 7C/272/2012, 7C/274/2012,
7C/275/2012, 7C/293/2012, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie o návrhu navrhovateľa zo dňa 23. 10. 2014 na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, z a s t a v u j e.

Súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady škody a nemajetkovej ujmy z a m
i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu

nesprávneho úradného postupu v exekučných konaniach Okresného súdu Banská Bystrica.

Súd spojil postupom podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti na spoločné konanie veci vedené
na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/256/2012, 7C/259/2012, 7C/267/2012, 7C/268/2012, 7C/269/2012,
7C/272/2012, 7C/274/2012, 7C/275/2012, 7C/293/2012.

Odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, oboznámením obsahu exekučných
spisov tunajšieho súdu 6Er/180/2011, 7Er/535/2011, 1Er/137/2011, 2Er/1776/2010, 5Er/540/2011,
1Er/493/2011, 1Er/1881/2011, 1Er/1862/2011, 1Er/1723/2011,
znaleckým posudkom Ekonomickej univerzity v Bratislave Znalecký ústav 1/2014 a zistil tento skutkový
stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného poriadku)
požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcií pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcii na základe exekučných titulov
- rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosti o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií, o ktorých mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2

EP. Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov
ako exekučných titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a
d/ EP). Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská
komisia, ale spojenie rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím
rozhodcovskej komisie, resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch

vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č.
42/1975 Zb. Exekučným titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do
úvahy ani výnimka uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15-dňová lehota neplatí. Podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/ v konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie

v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

Exekučný súd nerozhodol o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii v zákonom
stanovenej lehote, ale zamietol žiadosti o udelenie poverenia, a to po tejto lehote, pričom veci

ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti, ani si nevyžadovali spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Ďalej uviedol, že zamietnutím žiadosti exekútora o udelenie poverenia konal exekučný súd spôsobom
odporujúcim zákonu vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď

súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, čím sa dostal do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci neprináležala a tak porušil základnú zásadu právneho štátu - zásadu legality. Exekučný
súd konal tak, že sám rozhodol vo veci uznesením, ktorým odmietol vydať poverenie na vykonanie
exekúcie, ale s účinkami pre účastníkov exekučného konania spočívajúcimi v zániku vykonania

práva. Táto právomoc by mu prináležala len vtedy, ak by si ju odvodzoval od ustanovenia § 40 a
nasledujúcich zákona 244/2002 Z. z. Exekučný súd však nekoná v zmysle § 40 a nasledujúcich
citovaného zákona, t. j. nekoná o zrušení tuzemského rozsudku. Ak nedôjde ku včasnému splneniu
formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ustanovení § 40, zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci. Tým, že exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné

posúdenie práva žalobcu bez splnenia zákonných podmienok, keď stanovil, že exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu je materiálne nevykonateľný a pri tom nebolo možné zo strany žalobcu iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom,
nakoľko existovala prekážka veci právoplatne rozhodnutej, konal nelegálne.

Zdôvodovuvedenéhonesprávnehoúradnéhopostupupožadovalododporcunáhradumajetkovejškody
ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Odporca na žiadosť nereagoval.

Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy, keď konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Tento bol následkom nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie
nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Došlo tým ku zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že dôjde zákonným postupom súdu ku vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ, keby
bol exekučný súd rozhodol v zákonnej lehote včas, mohol efektívne uskutočniť rad iných krokovsmerujúcich ku zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Neexistuje zároveň
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Poukázal tiež na

pocit frustrácie úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo u členov riadiacich orgánov
spoločnosti navrhovateľa ako aj u jej majiteľov. Táto situácia mala vplyv aj na zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu a vytvorených plánov. Tiež spôsobil stratu zisku z realizovaného
obchodu. Výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy požadoval v rozsahu 20 % z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom.

Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj
miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva
uplatňované touto žalobou.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu, v ktorom nie sú uvedené spisové

značky príslušných exekučných konaní. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však žalobca

podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď v prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli mu
doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu na predbežné
prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie týchto žiadostí. Z týchto dôvodov nárok
navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný.

Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného
postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi.

a) K nedodržaniu zákonnej 15-dňovej lehoty uviedol, že prax ukázala, že zákonná lehota na vydanie
poverenia je prekážkou preto, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, sa
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov
by mohlo viesť k veľkému počtu nezákonných exekúcií a zbytočnému vzniku trov exekučného konania.
Poukázal v tom smere práve na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01. 06. 2011, podľa ktorého táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)

a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), ktorý výslovne odkazuje na výnimku v prípadoch vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov, ktoré znenie je účinné od 01. 06. 2011 novelou zák. č. 102/2011
Z. z. Jednalo sa len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, keď takto sa správne aplikovalo citované
ustanovenie aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného
súdu SR (I.ÚS 16/02).

Pokiaľ došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote,
jedná sa o rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie, nie o nesprávny úradný postup. Poukázal
na rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004. Uplatnenie si nároku z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6
ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. v danom prípade neprichádza do úvahy.

b) Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal svojho nároku z dôvodu vykonania úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, keď súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc u tejto súvislosti uviedol
odporca, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č. IV.ÚS 60/2011 a NS
SR 3Cdo/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky vydanej bez
účasti spotrebiteľa a preskúmať rozhodcovské konanie na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Odporca ďalej uviedol, že nemožno aplikovať 15-dňovú lehotu upravenú v ustanovení § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na prípady, ak súd exekútora nepoverí a návrh na udelenie poverenia zamietne.

Vzniesol námietku premlčania nároku.Vo vzťahu ku požadovanej materiálnej škode poprel tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné vymôcť
pohľadávky od dlžníkov a tiež, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul podaním

návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Pokiaľ by aj pohľadávky boli nevymožiteľné, nepreukázal, že sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. Kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú uvedené v ustanovení § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním
súdu ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila

jeho ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať
len k fyzickým osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Podľa
tvrdenia odporcu navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto
mala poskytnúť v peniazoch. Konania, u ktorých malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému postupu, sa
týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. Európska
komisia v liste adresovanom predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii poukázala na

sťažnosti spotrebiteľov na praktiky navrhovateľa. V takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať podania navrhovateľa, najmä v prípade návrhov na vykonanie exekúcie. Konanie navrhovateľa
potom predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď aj v prípade porušenia práva navrhovateľa
už samotné konštatovanie práv musí byť považované za dostačujúce. Z uvedených dôvodov žiadal
návrh zamietnuť.

K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01. 01. 2013, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti,

právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa sudca
dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal v
predmetných exekučných konaniach sťažnosti alebo že by existovalo takéto právoplatné rozhodnutie
v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov mal odporca za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený
navrhovateľom v návrhu.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 27. 10. 2014. Predvolanie na tento termín prevzal zástupca

navrhovateľa dňa 06. 10. 2014. Dňa 23. 10. 2014 /štvrtok/ požiadal zástupca navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd v
danej veci. K žiadosti pripojil kópiu tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj

doklad, či a kedy bola doručená Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol
odôvodnený prebiehajúcim konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského
súdu v Banskej Bystrici, ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo
veciach žalobcu ako navrhovateľa. Pokiaľ ide o uvedené podanie je totožné s podaním zo dňa 15. 11.
2013 /č. l. 88 a nasl. spisu/.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu
oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie
pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach /vrátane tohto/ má súd vedomosť
o tom, že túto sťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže ho nepovažoval ani za dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP. Súd
ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladupo tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu aj deň,
keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd nezistil, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania. Súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa na odročenie pojednávania a
konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 OSP.

Súd konanie o návrhu na prerušenie konania došlý súdu dňa 23. 10. 2014 zastavil, súd vychádzal z
toho, že za existujúceho skutkového stavu, kedy je nepochybné, že v priebehu

daného konania už bolo právoplatne rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania rozhodnutím zo dňa
19.12.2013 na podklade tých istých skutočností, ktoré opakovane uvádza navrhovateľ aj v návrhu na
prerušenie konania zo dňa 23.10.2014, potom tomuto konaniu o prerušenie konania bránila
zákonná prekážka veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), kedy procesný postup súdu upravuje ust. § 104
ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,

súd konanie zastaví. V danom prípade ide o takúto situáciu, pretože uznesenie okresného
súdu č. k. 7C/256/2012- 94 zo dňa 19. 12. 2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 16/Co/390/2014-116 zo dňa 04.09.2014, nadobudlo právoplatnosť, pričom ide
o totožný predmet konania.

Súd ďalej prejednal uplatnený nárok.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a).

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej

lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.

V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

V konaní 7C/256/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 6Er/180/2011, exekučné konanie začalo 02. 03. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 21.03.2011. Rozhodnutím
zo dňa 23.03.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.V konaní 7C/259/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 7Er/535/2011, exekučné konanie začalo 18. 05. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 21.07. 2011. Rozhodnutím

zo dňa 25.07.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/267/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 1Er/137/2011, exekučné konanie začalo 04. 01. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 26.01.2011. Rozhodnutím
zo dňa 03.02.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/268/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 2Er/1776/2010, exekučné konanie začalo 03. 08. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 13.10.2010. Rozhodnutím
zo dňa 21. 10. 2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Navrhovateľ zobral odvolanie späť. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/269/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom

konaní 5Er/540/2011, exekučné konanie začalo 18. 05. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 21. 07. 2011. Rozhodnutím
zo dňa 28. 07. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/272/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 1Er/493/2011, exekučné konanie začalo 24. 02. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 16. 03. 2011. Rozhodnutím
zo dňa 24.03.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/274/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 1Er/1881/2011, exekučné konanie začalo 08. 07. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 23. 08. 2011. Rozhodnutím
zo dňa 31. 03. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/275/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 1Er/1862/2011, exekučné konanie začalo 29. 06. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 19. 08. 2011. Rozhodnutím

zo dňa 30. 08. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V konaní 7C/293/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 1Er/1723/2011, exekučné konanie začalo 19. 05. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorom bola doručená súdu 02. 08. 2011. Rozhodnutím
zo dňa 06. 04. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá.

Vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu 3-ročná premlčacia lehota mohla začať

plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený dozvedel o rozhodnutí exekučného súdu, ktorým bol návrh na
vydanie poverenia exekútorovi zamietnutý. Rozhodnutia v daných exekučnej veciach boli vydané od 03.
02. 2011. Návrh na tunajší súd došiel dňa 27. 09. 2012, t. j. v rámci 3-ročnej lehoty.
Námietka premlčania teda nebola vznesená zo strany odporcu dôvodne.

Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku na náhradu škody zo strany navrhovateľa.Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom v zmysle špeciálnej právne úpravy zákona 514/2003 Z. z. je
preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to:

1. porušenie právnej povinnosti spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe,
2. preukázanie vzniku škody,
3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

V danom prípade nie je potrebné preukazovať zavinenie, keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť

za škodu.

K prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, t.j. k porušeniu povinnosti
spočívajúcemu v nesprávnom úradnom postupe, podľa tvrdenia navrhovateľa došlo z dvoch dôvodov:

1. Nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných

prieťahov - nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, resp. rozhodnutím zamietajúcim žiadosť po uplynutí tejto lehoty
a tým nedodržanie zákonnej lehoty uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 exekučného poriadku,
2. vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vydaním uznesenia, ktorým bolo
odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania

práva, ktorá činnosť by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho
svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z. z.

Ad 1/

Vyššie uvedené exekučné konania boli začaté v období od 03. 08. 2010 do 30. 05.
2011, okrem konaní 7C/274/2012, 7C/275/2012 kedy exekučné konanie začali od 01. 06. 2011.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že v daných prípadoch súd nevydal poverenie, ale návrh na vydanie
poverenia zamietol, a to vo všetkých konaniach v lehote do 15 dní, všetky rozhodnutia sú právoplatné,

neboli zrušené.

Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou lehotou a je uvedená
len pre vydanie poverenia. Postup súdu v prípadoch, keď dôjde k záveru, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sú systematicky upravené až v nasledujúcej,

t.j. tretej vete, kde už zákonodarca žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia súdu neukladá (tretia veta
§ 44 ods. 2 v znení: „Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne“). Naviac súd rozhodol
v uvedenej lehote, tak že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. V exekučných konaniach, ktoré začali od 01.06.2011 už nebola pre dané

exekučné konanie stanovená lehota 15 dní ani na udelenie poverenia.

Ad 2/

Ustanovenie § 44 Exekučného poriadku prešlo viacerými novelizáciami.

Zákonom č. 144/2010 Z. z. účinným od 01. 06. 2010 bol novelizovaný § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak, že: § 44 ods. 2 druhej vete sa bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: "táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)."

- v písm. d) zákon v tom čase uvádzal vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,

V prílohe k uzneseniu Ústavoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23. 02. 2010, kde sa potreba prijatia
predmetnej novely odôvodňuje sa uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,

ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na
to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie z dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienkyaj v exekučnom konaní. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.“
Z toho jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu, že sa novela má vzťahovať aj na rozhodcovské
rozsudky. Výnimka z 15- dňovej lehoty sa mala týkať aj rozhodcovských rozsudkov a to napriek

tomu, že zákonodarca to súbežne v § 41 písm. d) výslovne neupravil. Pri výklade práva, jeho aplikácii
nemožno výlučne vychádzať z jazykového výkladu, je to nedostačujúce a neprimerané. Jazykový
výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúži i množstvo ďalších postupov, akými sú logický a
systematický výklad, výklad e ratione legis a pod.). Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením

zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. K používaniu jazykového
výkladu sa Ústavný súd vyjadril aj v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 „ako v prípade výkladu právneho
predpisu tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k
aplikácii právnej normy. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu“.

Správnosť takéhoto výkladu je potvrdená aj následnou právnou úpravou § 41 ods. 2 písm. d), ktorá
bola vykonaná novelou - zákonom č. 102/2011 Z. z. účinným od 01. 06. 2011 v znení: V § 41 ods.
2 písm. d) sa za slovo "rozhodnutí" vkladajú slová "rozhodcovských súdov ". V dôvodovej správe k
uvedenejnovelejekonštatované:„Rozhodcovskýrozsudokjeexekučnýmtitulompodľa§41ods.2písm.
d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako

exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej
republiky - „avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa
výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery
nimi schválené.“

Na základe vyššie uvedených skutočností súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup
tunajšieho exekučného súdu spočívajúci v rozhodnutí po zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd
nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia pre vykonanie exekúcie došlo v krátkej dobe ihneď po preverení
relevantných skutočností, pričom následne došlo ku zastaveniu exekúcie.

Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v exekučných veciach bola nezákonnosť exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo
spotrebiteľského právneho vzťahu a z dôvodu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z, že rozhodcovský
rozsudok zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so

zákonom. Porovnaj rozhodnutie NS SR 1Cdo/144/2012, rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 5CoE/47/13,
v ktorom je citovaný nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010, tiež rozhodnutie NS
ČR 23Cdo/1201/2009, ako aj rozhodnutie NS SR 5Cdo/212/2012 z 27. 02. 2013. Vo všetkých týchto
rozhodnutiach je uvedené, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods.
1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu.

Pod nesprávny úradný postup v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. možno

zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup
možno považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom prípade
však treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so zreteľom na
okolnosti prípadu, najmä či konkrétny orgán mal alebo mohol konať.

V prípade, že sa činnosť súdu odrazí v rozhodnutí, ako v tomto prípade - zamietnutie žiadosti, nejde už
o nesprávny úradný postup, mohlo by ísť len o nezákonné rozhodnutie.Z uvedených dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane odporcu ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z. z.

K tvrdeniu navrhovateľa, že rozhodnutie súdu bolo následkom nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu, súd k tomu
poznamenáva, že exekučný súd nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia pre vykonanie exekúcie došlo v krátkej

dobe ihneď po preverení relevantných skutočností, a to v lehote do 15 dní, pričom následne došlo ku
zastaveniuexekúcie,oprávnenýsavočirozhodnutiamanineodvolal.Danúprocesnúsituáciusizapríčinil
samotný navrhovateľ, ktorý rozhodcovskú doložku sám sformuloval vo svojich zmluvných podmienkach
spôsobom, ktorý spôsobil jej neprijateľnosť.

Nebol potom daný nárok navrhovateľa ani na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Naviac súd udáva, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne
vznik škody a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody. V plnom
rozsahu v tomto smere súd odkazuje na argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení.
Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti
na prieťahy, resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP či Ústavného súdu
SR), toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť
aplikované na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na
náhradu škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešná žalovaná si uplatnila
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslila. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
ktorej veci sa týka, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu

považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a
podpis. Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.