Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112225714
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8112225714.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu C.. G. O., Q.., L.. XX.X.XXXX, P. J.
K. XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Slavomírou Huszthyovou, advokátkou so sídlom Za
amfiteátrom 10, 040 01 Košice proti žalovanému: C., a.s., so sídlom X. XX, XXX XX J. - mestská časť D.
C., právne zastúpeného JUDr. Rastislavom Stašákom, advokátom so sídlom 17. novembra 14, 064 01
Stará Ľubovňa, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 24.3.2017 č. k. 13Cpr/4/2012-315 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I., II. a III.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru oznámené žalobcovi prípisom žalovaného zo dňa XX.X.XXXX je neplatné. Vo výroku II.
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100 % a vo výroku III.
priznal štátu voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % a výrokom IV. nárok žalobcu
na náhradu mzdy vo výške 107.640 eur vylúčil na samostatné konanie. Súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 20.8.2012 žiadal,
aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru oznámené žalobcovi prípisom žalovaného
zo dňa 27.6.2012 je neplatné a zároveň žiadal, aby mu žalovaný poskytol náhradu mzdy v sume po
pripustení zmeny žaloby 107.640 eur za 36 mesiacov od 7.8.2012 do 6.8.2015. Žalovaný listom zo
dňa 27.6.2012 doručeným žalobcovi dňa 4.7.2012 oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo neoprávnené zadržiavanie vecí

uvedených vo výzve na odovzdanie dokumentácie a vecí zo dňa 18.6.2012. Konkrétne malo ísť o
odovzdanie originálu dokumentácie, správ, oponentúr a zmlúv, za ktoré v minulosti zodpovedal ako
zodpovedný zástupca spoločnosti žalovaného, notebookov, mobilného telefónu a ostatných hnuteľných
vecí s uvedením, že malo ísť o zariadenia zakúpené spoločnosťou C. od firmy D.. Žalovaný však
vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca bol povinný uvedené pracovné pomôcky vydať na základe
dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.3.2012 podľa čl. II. bodu 2 dohody, najneskôr do
31.3.2012. Keďže žalobca napriek povinnosti uvedenej v dohode o skončení pracovného pomeru a

po viacnásobných ústnych pokynoch žalovanému oznámil, že predmetné veci v dohodnutom termíne
nevráti, vyzval ho podaním zo dňa 18.6.2012 na odovzdanie dokumentácie a hnuteľných vecí. Z
uvedeného dôvodu má za to, že žalobca takýmto nekonaním závažným spôsobom nepretržite od
1.4.2012 zavinene porušoval svoje základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce mu zo Zákonníkapráce, a preto oznámením zo dňa 27.6.2012 s ním okamžite skončil pracovný pomer v zmysle ust.
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Keďže podľa žalovaného žalobca originály dokumentácie,
vrátane hnuteľných vecí uvedených vo výzve zo dňa 18.6.2012 bol povinný odovzdať na základe

dohody o skončení pracovného pomeru do 31.3.2012 s tým, že odmietnutím ich vydania dochádzalo
z jeho strany od 1.4.2012 k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny, mal súd prvej inštancie za
to, že dňa 1.4.2012 sa žalovaný dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru na
strane žalobcu, a teda 2-mesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru so
žalobcom uplynula dňa 1.6.2012. V danom prípade pre začiatok plynutia lehoty na okamžité skončenie

pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny neodovzdaním originálov
dokumentácie spolu s hnuteľnými vecami uvedenými vo výzve zo dňa 18.6.2012, nie je rozhodujúce
uplynutie lehoty na ich vydanie v zmysle uvedenej výzvy, ale skutočnosť, kedy sa prvýkrát o dôvode
okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel. Podľa vyjadrenia žalovaného, žalobca nevydaním
originálu dokumentácie a hnuteľných vecí v lehote na základe dohody o skončení pracovného pomeru
do 31.3.2012, od 1.4.2012 hrubým spôsobom porušoval pracovnú disciplínu, teda ide o časový moment

skutkovej okolnosti, kedy sa prvýkrát dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru
so žalobcom, a preto prekluzívna 2-mesačná lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru z
dôvodov uvedených v oznámení zo dňa 27.6.2012 žalovanému uplynula dňa 1.6.2012, a preto je
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaného zo dňa 27.6.2012 neplatné. Aj
v prípade preukázania platného okamžitého skončenia pracovného pomeru, jeho dôvod musí byť

skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Za najzávažnejší dôvod
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomerupôvodnýštatutárnyzástupcaspoločnostižalovanéhosvedok
W.. J. I. označil chýbajúci komponent od lyofilizátora, pre ktorý nebolo možné pokračovať vo výskumnej
úlohe, pričom pri nedodržaní termínu jej splnenia hrozila žalovanému pokuta do výšky 2.000.000
eur. Až výsluchom svedka I. P. bolo preukázané, že malo ísť o komponent zariadenia kvapalinového

chromatografu, konkrétne USB kľúča, ktorý nebol individualizovaný nielen vo výzve na vydanie veci,
ale ani v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru. Z výsluchu svedka I. P. a zástupcu
spoločnosti G. B. súčasne vyplynulo, že v čase výzvy na vydanie dokumentácie a hnuteľných vecí zo
dňa XX.X.XXXX a oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru už spoločnosť žalovaného
disponovala náhradným komponentom. Uvedený svedok pôsobil ako vedúci úseku výskumu a vývoja a

zároveňbolurčenýzazodpovednéhoriešiteľapriprojektevyplývajúcehozozmluvyoposkytnutístimulov
pre výskum a vývoj izolácie prírodných látok, rastlín, procesom lyofilizácie a zmeny ich kvalitatívno-
kvantitatívnych vlastností. Z jeho výpovede vyplynulo, že ako zodpovedný riešiteľ za výskumnú
úlohu žalovaného si originály dokumentácie zabezpečil prostredníctvom G., ktorá bola spoluriešiteľom
výskumnej úlohy, a pokiaľ ide o chýbajúci komponent USB kľúča od kvapalinového chromatografu,

tento zabezpečil prostredníctvom zodpovedného zástupcu výrobcu uvedeného zariadenia v lehote 4
až 5 týždňov. Zároveň uviedol, že spoločnosti žalovaného nevznikla žiadna materiálna škoda, ale
osoby ktoré sa na plnení uvedenej úlohy podieľali tak, aby došlo k dodržaniu konečného termínu
odovzdania výskumnej úlohy, museli pracovať zvýšeným pracovným tempom na úkor svojho voľného
času a čerpania dovoleniek. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie

dospel k záveru, že na strane žalobcu nemohlo dôjsť k porušovaniu pracovnej disciplíny nevydaním
dokumentácie týkajúcej sa výskumnej úlohy, ako aj hnuteľných vecí a to až do doručenia výzvy
žalovaného zo dňa 18.6.2012, ktorým mu bolo oznámené, že Ministerstvo školstva SR dňa 7.6.2012
zobralo na vedomie, že už nie je zodpovedným zástupcom spoločnosti žalovaného za riešenie projektu
a plnenie zmluvných záväzkov zo zmluvy o poskytovaní stimulov pre výskum a vývoj č. XXXX/XXXX zo

dňa 10.6.2010, ktorú žalobca prevzal dňa 20.6.2010.
Žalobca bol totižto v zmysle zápisnice zo dňa 9.5.2011 z konania so štatutárnymi zástupcami spoločnosti
žalovaného určený za zodpovedného garanta uvedeného projektu až do 31.12.2012. Žalovaný v danom
prípade nepreukázal, že žalobcovi pred doručením výzvy zo dňa 18.6.2012 oznámil, že už nie je
zodpovedným riešiteľom a preto súd musel dospieť k jednoznačnému záveru, že držba dokumentácie

k výskumnému projektu, ako aj hnuteľných vecí s ňou súvisiacich bola na strane žalobcu oprávnená
ako osoby určenej za zodpovedného riešiteľa. Samotná spoločnosť žalovaného znemožnila žalobcovi
si túto úlohu plniť v postavení zamestnanca, prípadne aj externého pracovníka tým, že mu znemožnila
vstup do spoločnosti príkazom riaditeľa zo dňa 15.4.2012.
V danom prípade neobstojí tvrdenie žalovaného, že v rozhodnom čase už skončil pracovný pomer so

žalobcom výpoveďou, prípadne dohodou o skončení prac. pomeru, ktoré boli právoplatným rozhodnutím
súdu určené za neplatné.
Nevydanie originálov dokumentácie a zariadení súvisiacich s plnením výskumnej úlohy žalovaného by
bolo možné kvalifikovať ako závažné porušenie prac. disciplíny vzhľadom na hrozbu vysokej majetkovejsankcie nedodržaním termínu jej odovzdania podľa zmluvy o poskytovaní stimulov pre výskum a vývoj č.
XXXX/XXXX zo dňa 10.6.2010, avšak s poukazom na samotnú osobu žalobcu, ako aj okolnosti prípadu,
nebolo to možné definovať ako závažné porušenie prac. disciplíny.

Žalobca bol zakladateľom spoločnosti žalovaného, túto vybudoval a pôsobil v nej ako výskumný
pracovník po dobu XX rokov, svoje pracovné úlohy plnil svedomite a do rozhodného obdobia sa
nedopustil žiadneho disciplinárneho previnenia. Práve na jeho strane neexistoval dôvod sabotovania
splnenia výskumnej úlohy žalovaného, keďže od jej včasného splnenia záviselo splnenie zmluvných
podmienok zmluvy o budúcej zmluve o kúpe cenných papierov uzatvorenej medzi žalobcom a

spoločnosťou J. N., s.r.o. v predmete kúpy akcií spoločnosti žalovaného vlastnícky patriacich žalobcovi.
Nakoľko žalovaný v čase vypracovania výzvy na vydanie originálu dokumentácie a zariadenia
nevyhnutného na plnenie výskumnej úlohy už týmito disponoval, mal súd za to, že konanie žalobcu
nedosahovalo takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať, že sa dopustil závažného porušenia prac.
disciplíny odôvodňujúceho okamžité skončenie prac. pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka
práce.

Za stavu kedy mal žalobca znemožnený prístup do spoločnosti žalovaného napriek neplatnému
skončeniu prac. pomeru dohodou a výpoveďou, lehota na vydanie vecí určená žalovaným výzvou zo
dňa 18.6.2012, doručenou žalobcovi 20.6.2012 v trvaní 3 dní sa javí súdu ako neprimerane krátka.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že spoločnosť žalovaného v čase oznámenia skončenia
prac. pomeru zo dňa 27.6.2012 na základe mailovej komunikácie, ako aj telefonického hovoru právnej

zástupkyne žalobcu a predsedu predstavenstva spoločnosti žalovaného už disponoval informáciou
o úmysle žalobcu odovzdať požadovanú dokumentáciu a hnuteľné veci s tým, že už sa dojednával
iba konkrétny dátum odovzdania. Podľa názoru súdu prvej inštancie, takýmto postupom spoločnosť
žalovaného vzhľadom na spochybnenú platnosť predchádzajúcich právnych úkonov skončenia prac.
pomeru žalobcom chcela dosiahnuť ukončenie jeho pôsobnosti v spoločnosti žalovaného.

Pokiaľ žalovaný za najzávažnejší dôvod okamžitého skončenia prac. pomeru považoval nevydanie
chýbajúceho komponentu USB kľúča od zariadenia kvapalinového chromatografu nevyhnutného na
plnenie výskumnej úlohy, mal tento konkrétne špecifikovať nielen vo výzve na jeho vydanie, ale aj
v oznámení o okamžitom skončení prac. pomeru, z ktorého iba vyplýva, že dôvodom okamžitého
skončenia prac. pomeru je nevydanie ostatných hnuteľných vecí, najmä zariadenia od spoločnosti D.

bez ich jednoznačnej individualizácie.
Na základe uvedených skutočností, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v oznámení o skončení
prac.pomeruneboldostatočneskutkovovymedzenýdôvodokamžitéhoskončeniaprac.pomeru,apreto
aj pre jeho absenciu je oznámenie o okamžitom skončení prac. pomeru zo dňa XX.X.XXXX neplatné.
O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 255 CSP a o trovách štátu podľa § 251 v spojení

s ust. § 259 CSP.
O vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy prvoinštančný súd rozhodol podľa § 166 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, a to výroku I., II. a III. podal včas odvolanie žalovaný a navrhol odvolaciemu
súdu, aby rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcu o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
konania.
Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa názoru odvolateľa v danej veci je potrebné aplikovať analógiu v judikatúre k ust. §

63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce s prihliadnutím na ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce, a to v súvislosti s
plynutím lehoty podľa ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie úplne
prehliadol skutočnosť, že zo strany žalobcu, ktorý zadržiaval veci patriace žalovanému počas dlhšieho
časového obdobia, išlo o konanie zamestnanca, ktoré má priebehový dej a prekluzívna dvojmesačná
lehota nemohla začať bežať skôr, než došlo k napraveniu a odstráneniu tohto protiprávneho stavu.

S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru, ak spočíva dôvod k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru v dlhodobom porušovaní povinností zamestnanca vyplývajúcom z pracovnoprávnych predpisov,
je potrebné vychádzať z toho, že dvojmesačná lehota uvedená v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce
neskončí skôr, ako po uplynutí 2 mesiacov odo dňa nasledujúceho po poslednom porušení povinnosti
zamestnanca. Odvolateľ považuje dvojmesačnú lehotu pre okamžité skončenie pracovného pomeru

za zachovanú, prekluzívna lehota uvedená v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce, žalovanému teda
neskončila skôr, ako po uplynutí 2 mesiacov odo dňa 3.7.2012. Odvolateľ ďalej poukázal na rozpory
v napadnutom rozsudku v časti vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
pre márne uplynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, v bode 47 a 49 odôvodnenia rozsudku, ktorápodľa názoru súdu prvej inštancie mala začal plynúť 1.4.2012, kedy mal žalobca odovzdať veci na
základe dohody o skončení pracovného pomeru, v bode 53 a 54 odôvodnenia rozsudku už súd prvej
inštancie ustálil, že porušovania pracovnej disciplíny sa nemohol žalobca dopustiť skôr, ako dňom

20.6.2012, t.j. dňom, kedy mu bola doručená výzva na vydanie veci zo dňa 18.6.2012, nakoľko až v
tejto výzve bolo žalobcovi oznámené, že už nie je zodpovedným zástupcom za riešenie projektu. Z
uvedeného vyplýva, že porušovania pracovnej disciplíny sa mal žalobca dopúšťať až potom, ako mu
bolo výzvou na vydanie veci zo dňa 18.6.2012 oznámené, že už nie je zodpovedným zástupcom. Ak
teda súd prvej inštancie za okamih, kedy sa žalobca mohol dopustiť závažného porušenia pracovnej

disciplíny považoval až dátum 20.6.2012, t.j. dátum doručenia výzvy zo dňa 18.6.2012, nemohla
začať dvojmesačná lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru plynúť od 1.4.2012. Odvolateľ
nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v oznámení o skončení pracovného pomeru zo dňa
27.6.2012 nebol dostatočne skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru,
pričom považuje takéto skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru
za dostatočné. Odvolateľ v ďalšom zastával názor, že práve samotná osoba žalobcu odôvodňuje

považovaťjehokonanieakoobzvlášťzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny.Žalobcabolodsamotného
počiatku predmetného výskumu jeho garantom, a teda ako odborník v danej oblasti veľmi dobre
vedel, že bez jednotlivých komponentov a podkladov nie je možné vo výskume pokračovať. Taktiež
žalobca veľmi dobre vedel, že ak výskum nebude riadne pokračovať, hrozí, že žalovanému sa nepodarí
splniť štátom zadanú úlohu, čo by konečnom dôsledku mohlo spôsobiť žalovanému značnú škodu.

Takéto konanie by nebolo možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny u osoby,
ktorá nepozná dôležitosť zadržiavaných vecí, keďže ale žalobca je osobou odborne znalou, považuje
žalovaný takéto konanie za úmyselné marenie plnenia výskumnej úlohy, a teda závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Podľa názoru odvolateľa, neodovzdaním dokumentácie a vecí žalobca značne
sťažil a skomplikoval postup riešenia projektu a plnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy

o poskytnutí stimulov a úmyselne konal zvlášť hrubým spôsobom v rozpore s oprávnenými záujmami
žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý nemohol ďalej riadne postupovať v riešení projektu. V prípade
nesplnenia zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o poskytnutí stimulov, hrozila žalovanému
vysoká sankcia vo výške 2.000.000 eur.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

4. K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, ktorý zotrval na svojich doterajších prednesoch a

podanom odvolaní, pričom vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobcu vyplývajúceho z podaného
vyjadrenia k odvolaniu.

5. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného a okrem iného uviedol, že nie je si vedomý akéhokoľvek
porušenia jeho povinnosti v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou a už vôbec nie zvlášť hrubým

spôsobom. K plneniu povinnosti voči žalovanej z obidvoch právnych vzťahov pristupoval s náležitou
odbornou starostlivosťou, zodpovedne chránil záujmy žalovanej i všetky jej majetkové hodnoty.
K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasil s názorom žalobcu uvedenom vo vyjadrení
zo dňa 24.7.2017 a zotrval na dôvodoch svojho odvolania.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a na zdôraznenie
jeho správnosti dopĺňa.

8. K zániku práva tým, že sa neuplatnilo (preklúziou) môže dôjsť len v prípadoch, keď to je v zákone
výslovne uvedené. K zániku práva musí súd prihliadnuť aj bez návrhu. Vyžaduje to zmysel a účel
preklúzie. Preklúziu upravuje totiž osnova vo všetkých tých prípadoch, keď je potrebné, aby sa právnepomery vyporiadali pokiaľ možno v krátkom čase, najmä vtedy, keby zisťovanie skutkového stavu po
dlhšom čase bolo spojené s ťažkosťami. K zániku práva (preklúzii) dochádza iba v prípadoch zákonom
uvedených, ak právo nebolo včas uplatnené. Povaha prekluzívnej lehoty je v zákone vyjadrená zvyčajne

slovami „inak právo zanikne“. Účastníci záväzkového právneho vzťahu platne nemôžu dohodnúť taký
spôsob zániku záväzku. Preklúziu treba odlišovať od premlčania práva, pri ktorom uplynutím premlčacej
doby pohľadávka naďalej trvá a zaniká iba veriteľov nárok na uplatnenie pohľadávky, ak sa dlžník
dovolápremlčania.Splnenýpremlčanýdlhnemožnovymáhaťspäťzdôvodubezdôvodnéhoobohatenia.
Ak však bolo plnené po zániku práva, dlžník sa môže domáhať vrátenia plnenia, lebo sa plnilo bez

právneho dôvodu. Okrem toho, na zánik práva súd prihliadne aj bez námietky dlžníka, kým pri premlčaní
súd bez námietky dlžníka tak urobiť nemôže. Od zániku práva preklúziou treba rozlišovať tiež zánik
práva spôsobený uplynutím času, na ktorý bolo právo obmedzené. Kým pri uplynutí času právnou
skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik práva je samotné uplynutie času, pri preklúzii právo uplynutím
určeného času zaniká až vtedy, keď ho veriteľ včas neuplatní. Nie je pritom rozhodujúce, prečo veriteľ
neuplatnil svoje právo. Zánik práva môže nastať aj proti vôli veriteľa.

9. Lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce má hmotnoprávny a prekluzívny charakter, po jej márnom
uplynutí zaniká právo okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Objektívnu lehotu môže
zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá
možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.

10. Okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, ak sa vykonalo po uplynutí jedného mesiaca
odo dňa, keď zamestnávateľ zistil dôvod na okamžité skončenie (porov. R91/1967). Lehota uvedená v §
68 ods. 2 Zákonníka práce nie je poriadková, ale prekluzívna, čo znamená, že ak zmešká zamestnávateľ
túto lehotu, je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Začiatok plynutia tejto doby je teda

daný okamihom vedomostí o dôležitom dôvode, teda okamihom zistenia tohto dôvodu. Nestačí tu
iba jednoduché podozrenie zo skutkov zakladajúcich dôvod na okamžité skončenie alebo získanie
nespoľahlivej správy, ale musí ísť o zistenie, ako to výslovne uvádza § 68, teda o istotu v bežnom zmysle
slova (porov. V/2/1976).

11. So zreteľom na uvedené, pokiaľ žalovaný sa so žalobcom dohodol, že mu pracovné pomôcky na
základe dohody o skončení pracovného pomeru vydá najneskôr do 31.3.2012, tak 1.4.2012 mohlo
dôjsť k porušeniu povinností zamestnanca (žalobcu) a žalovanému v takom prípade začala plynúť
dvojmesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Lehota
uplynula tak, ako to uzavrel súd prvej inštancie dňa 1.6.2012. Za stavu, ak žalovaný okamžite skončil

pracovný pomer so žalobcom až dňa 27.6.2012, tak po márnom uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej
lehoty zaniklo právo zamestnávateľa - žalobcu okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, a
preto okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

12. V otázke preklúzie v súvislosti s odvolacou námietkou zo strany odvolateľa je potrebné uviesť, že

ak v prípade porušenia pracovnej disciplíny je porušenie (v tomto prípade nešlo o závažné porušenie
pracovnej disciplíny) vykonané jediným skutkom, tak za začiatok plynutia prekluzívnej doby je potrebné
považovať deň, keď sa zamestnávateľ dozvie o tom, že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu
závažným spôsobom (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce).

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že skutok vymedzený v okamžitom skončení
pracovného pomeru vo vzťahu k intenzite porušenia pracovnej disciplíny nenapĺňa dikciu ust. § 68 ods.
1 písm. b), a teda v zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že nemohlo dôjsť ku
kvalifikovanému závažnému porušeniu pracovnej disciplíny (nevydaním dokumentácie a vecí), a teda
nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu pracovnej disciplíny závažným spôsobom.

14. Za kritérium pre rozhodovanie o postihu za porušenie pracovnej disciplíny treba považovať intenzitu
porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí spravidla
od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu
pracovnýchpovinností,spôsobaintenzitaporušeniakonkrétnychpracovnýchpovinností,akoajsituácia,

v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo
zamestnávateľovi škodu a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/74/2008
zo dňa 29.9.2009).15. Podľa ustálenej súdnej praxe, okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným opatrením;
zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie
zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od

zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával.

16. So zreteľom na všetky okolnosti, tak ako vyplynuli z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie,
najmä intenzitu označeného porušenia, osobu žalobcu, jeho postoj k plneniu pracovných povinností a
situáciu, z ktorej žalovaný odvodzoval svoje právo okamžite skončiť pracovný pomer, neboli splnené

podmienky na použitie tak výnimočného opatrenia, akým je ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

17. Z uvedených hľadísk je preskúmavané okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné a odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v ostatnom
odkazuje. Odvolací súd postupom podľa § 387 CSP potvrdil rozsudok vo výrokoch I., II. a III.

18. Za stavu, ak rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, tomu zodpovedá aj výrok o náhrade
trov odvolacieho konania a vychádzajúc zo zásady úspešnosti s poukazom na ust. § 396 CSP a § 255
CSP, odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

19. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).