Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316010018
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316010018.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.4.2018, v trestnej veci
proti obžalovanému K. N. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona a iné, o odvolaní
obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/7/2016 zo
dňa 24.5.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému K. N. , nar. XX.XX.XXXX v Snine, trvale bytom B., okres Snina,

u k l a d á

Podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 1
Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsiatich piatich) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obž. K. N. uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm.
c) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 18.05.2013 v čase okolo 03.00 hod. na ul. Stakčínskej pri čerpacej stanici OMV bezdôvodne
napadol fyzicky najprv A. H. tak, že ho udrel obidvomi rukami otvorenými dlaňami súčasne po oboch
stranách tváre, ktorého sa zastal K. H., snažiac sa slušne dohovoriť K. N., aby jeho známeho A. H.
nebil, čo ho ale natoľko vyprovokovalo, že fyzicky napadol aj K. H. a to tak, že ho rukou zovretou
v päsť minimálne jedenkrát udrel do oblasti tváre a pravého oka, ktoré miesto mu ihneď napuchlo a
zalialo krvou, čím takto svojím konaním poškodenému K. H. spôsobil zranenia a to pohmoždenie tváre,

zlomeninu nosovej kosti s posunom, zlomeninu jarmovej kosti s posunom úlomkov, zlomeninu očnice
- spodiny očnice s posunom, otras mozgu stredného stupňa, ktorá si vyžiadala opakovaný operačný
zákrok, ktorý si vyžiadal dobu liečenia v trvaní 3 až 4 mesiacov a trvalé poškodenie zraku v podobe
dyplopie - dvojitého videnia.Za to mu podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona za použitia § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm.
h) Tr. zákona bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, na výkon ktorého podľa § 48

ods. 2 písm. a) Tr. zákona bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bol obžalovaný zaviazaný zaplatiť náhradu škody poškodenej
spoločnosti DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., vo výške 1.603,75 eur, za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť poistencovi K. H. a podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodený K. H. s uplatneným nárokom

na náhradu škody bol odkázaný na civilný proces.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného proti výroku o vine
i treste a obžalovaný proti výroku o treste.

Prokurátor svoje odvolanie písomne, a modifikujúco i na verejnom zasadnutí odôvodnil tak, že

rozhodnutie súdu I. stupňa považuje za nezákonné a nesúhlasí s ním, pretože sa súd neriadil zásadami
na ukladanie trestov. V dôsledku toho sa podľa neho účel trestu minie žiadaným účinkom. Poukazuje
pritom na to, že samotným účelom trestného konania je, aby v trestnom konaní trestné činy boli náležite
zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, za súčasného rešpektovania základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona má totiž trest

zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a
vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Účelom trestu
je teda chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní
trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných

členov spoločnosti. Z odôvodnenia rozsudku dedukuje, že sa súd nestotožnil s právnou kvalifikáciou
konania obžalovaného v zmysle podanej obžaloby a to predovšetkým s poukazom na to, že nebol
preukázaný úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. S týmto záverom
súdu prvého stupňa však kategoricky nesúhlasí a zastáva presvedčenie, že konanie obžalovaného
N. v obžalobe je správne právne kvalifikované. Úmysel, resp. zavinenie, ktoré tvorí základ trestnej

zodpovednosti a ako obligatórny znak subjektívnej stránky trestného činu vyjadruje vnútorný (psychický)
vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu. Za nepochopiteľnú považuje úvahu súdu vo
vzťahukúmysluobžalovaného,žetentonebolpreukázanýsvedeckýmivýpoveďami.Rovnakozaprávne
irelevantný považuje počet úderov, ktoré zasadil obžalovaný poškodenému, pretože ustálená súdna
prax z hľadiska právnej kvalifikácie konania neberie na zreteľ počet úderov. K spôsobeniu ťažkej ujmy

na zdraví totiž môže dôjsť aj jediným úderom. Tiež výsledky znaleckého dokazovania podľa neho
potvrdili, že sila, ktorou obžalovaný zasiahol poškodeného bola „brutálna“, resp. mimoriadnej intenzity
a úder mohol poškodenému spôsobiť smrť, čomu súd pozornosť nevenoval. Pripomína, že pokiaľ ide o
právnu kvalifikáciu konania obžalovaného nebolo v doterajšom priebehu konania sporné, že zranenia
spôsobené poškodenému majú charakter ťažkej ujmy na zdraví. Tieto zranenia si okrem iného vyžiadali

opakované chirurgické zákroky, vrátane repozície poškodeného oka do pôvodnej polohy, aj za použitia
titánových implantátov do lebky poškodeného, ktorú ale nebolo možné dosiahnuť a stav najmä v podobe
dvojitého videnia poškodeného je trvalý. Ďalej poukázal na to, že pokiaľ ide o mechanizmus, akým
obžalovaný poškodenému spôsobil zranenia, je podľa skutkových zistení zrejmé, že následky na zdraví
poškodeného vznikli tým, že obžalovaný stojacemu poškodenému dal minimálne jednu ranu päsťou

mierenú do tvárovej oblasti hlavy, po ktorej poškodený okamžite spadol na zem. Úder obžalovaného bol
prudký a mimoriadne razantný. Pokiaľ úmysel obžalovaného spôsobiť ťažké zranenia v zmysle § 155
ods. 1 Tr. zákona z vykonaných dôkazov priamo nevyplýva, ustálená súdna prax vymedzila podmienky,
podľa ktorých je možné tento úmysel posudzovať tak, či úmysel páchateľa smeroval k spôsobeniu ťažkej
ujmy na zdraví. Z hľadiska úmyslu spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví totiž stačí zistenie, že páchateľ vedel,

že svojím konaním môže spôsobiť tento ťažký následok a bol s tým uzrozumený. Také uzrozumenie
možno usudzovať najmä z povahy použitej zbrane, z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania, či z
pohnútky. Uzrozumením sa podľa § 15 písm. b) Tr. zákona rozumie i zmierenie páchateľa s tým, že
spôsobom uvedeným v trestnom zákone môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.
K naplneniu subjektívnej stránky u tohto trestného činu postačuje, ak je spáchaný aspoň v úmysle

nepriamom. Pre záver o naplnení subjektívnej stránky je potrebné vychádzať zo skutkových zistení
premietnutých do skutkovej vety, z ktorej vyplýva, že obžalovaný tesne po tom, ako fyzicky napadol
poškodeného A. H. otvorenými dlaňami, ihneď po pristúpení k poškodenému K. H. toho okamžite a bez
varovania udrel najmenej jedným prudkým úderom pravou rukou, už nie otvorenou dlaňou, ale zovretouv päsť do tváre, oblasti oka takou intenzitou, že poškodený v dôsledku tohto nečakaného a razantného
úderu hneď spadol na zem. Z uvedeného je podľa neho zrejmé, že útok proti telesnej integrite, konkrétne
tvárovej časti, oblasti oka poškodeného bol obžalovaným vedený veľkou silou s veľkou razanciou. Za

všeobecne známe považuje to, že prudká a razantná rana päsťou do oblasti tváre, resp. oka spôsobuje
v tejto oblasti ľudského tela vážne poranenia. Obzvlášť však v prípade, ak taká rana smeruje priamo do
oblasti oka, ktoré nie je chránené žiadnou kostnou konštrukciou a je preto veľmi ľahko zasiahnuteľné.
Do tejto oblasti tváre obžalovaný smeroval ranu a podľa odvolateľa, tak cielene zasiahol oko a jeho
bezprostredné okolie. Následky, ktoré vznikli v podobe zlomenín tvárových kostí, len potvrdzujú silu a

tvrdosť úderu, ktorý mal devastačné účinky, ku ktorým u poškodeného došlo. Z tohto spôsobu vedenia
útoku a miesta, kam údery obžalovaného s veľkou silou a razanciou proti oblasti oka poškodeného
smerovali vyvodzuje minimálne uzrozumenie obžalovaného s možným následkom v podobe ťažkej ujmy
na zdraví poškodeného, pretože si za danej situácie musel byť vedomý, že silným úderom päsťou do
oblasti oka iného, fyzicky menej zdatného človeka je možný a dokonca až pravdepodobný vznik ťažkých
zranení napr. oka, mozgu, čeľuste a pod., pokiaľ ich spôsobenie nebolo jeho priamym zámerom. Z týchto

dôvodov má za to, že obžalovaný N. konal minimálne vo forme nepriameho úmyslu, čím svojím konaním
naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona. Ďalej
prvostupňovému súdu vytkol aj chyby v skutkovej vete a v právnej vete výroku o vine napadnutého
rozsudku, keď zo skutkovej vety vypadlo, že skutok sa stal v Snine a nie je ani vyjadrená intenzita útoku
na poškodeného zo strany obžalovaného. Pri právnej kvalifikácii prvostupňový súd nevyjadril, že ťažká

ujma spočíva v poruche zdravia trvajúcej dlhší čas (§ 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona) a nezaoberal
sa tým, či ťažká ujma na zdraví spočívala v strate alebo podstatnom oslabení funkcie zmyslového
ústrojenstva (§ 123 ods. 3 písm. d) Tr. zákona). Ďalej tiež zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nevenoval
dostatočnú pozornosť hodnoteniu pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
pretože v danom prípade len mechanicky skonštatoval, že u obžalovaného je prítomná poľahčujúca

okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zákona a priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona. Toto
konštatovanie však nemožno rešpektovať, pretože priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm.
l) Tr. zákona možno aplikovať v situácii kedy sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a
trestný čin úprimne oľutoval. Aby súd mohol priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu v
akejkoľvek podobe hodnotiť v jeho prospech, musí svedčiť o jeho snahe po náprave a nesmie byť

urobené len formálne, pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Požiadavkou, aby ľútosť páchateľa bola
úprimná, sa kladie dôraz na skutočnosť, že nebude stačiť iba formálny prejav. Vyžaduje sa kvalitatívne
vyšší prejav vnútorného postoja páchateľa k svojmu trestnému činu a to na základe jeho správania
po čine. Obžalovaný N. sa k spáchaniu trestného činu v tomto duchu nikdy nepriznal a svoje konanie
absolútne neoľutoval. Počas celého konania sa poškodeným ani raz neospravedlnil. Jeho vyjadrenie, že

spáchanie trestného činu nepopiera nemožno v danom kontexte považovať za priznanie a oľutovanie
trestnej činnosti a v tejto súvislosti mu podľa jeho názoru priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. l) Tr. zákona nemožno. Daná skutočnosť znamená použitie ust. § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona,
nakoľko u obžalovaného prevažuje pomer priťažujúcich okolností a v zmysle uvedeného bol súd povinný
zvýšiť dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby u obžalovaného o jednu tretinu. Z týchto

skutočností, najmä s poukazom na osobu obžalovaného má za to, že uložený trest je nezákonný, ako aj
nespôsobilý splniť svoj účel, či už v oblasti individuálnej prevencie, ale aj v oblasti generálnej prevencie,
nakoľko obžalovaný vzhľadom na kriminálnu minulosť je v podstate recidivistom, ktorý sa opakovane
dopúšťatrestnejčinnosti.Vzhľadomnavyššieuvedenésanestotožňujesozáveromsúdu,ženaochranu
spoločnosti postačí uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov, pretože

uloženie takéhoto druhu trestu a jeho výmery podľa jeho názoru nemožno hodnotiť ináč ako symbolické,
vpriamomrozporesozásadamiukladaniatrestovvust.§34Tr.zákona.Hodnotiacosobuobžalovaného,
prihliadnuc na jeho postoj k prejednávanej veci nielen počas prípravného konania, ale aj počas konania
pred súdom je presvedčený, že na obžalovaného nielen v záujme ochrany spoločnosti, či generálnej
prevencie,nonajmäprevencieindividuálnejjenevyhnutnépôsobiťpriamorepresívnevoformepriameho

výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, prihliadnuc
okrem požiadavky individuálnej a generálnej prevencie na represívnu stránku trestu, je podľa jeho
názoru potrebné uložiť obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody, avšak v strede zákonom upravenej
trestnej sadzby pri právnej kvalifikácii konania obžalovaného uvedeného v obžalobe, ktorú považuje
za zákonnú a správnu. Obžalovaného považuje za potrebné zaradiť na výkon trestu do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Iný postup s prihliadnutím na okolnosti prípadu a osobu
obžalovaného, ktorý doposiaľ ani len formálne neprejavil ľútosť nad svojím konaním, poškodeným sa ani
len náznakom neospravedlnil nemôžu viesť k dosiahnutiu účelu trestu. Samotný postoj obžalovaného
totiž nedáva záruku, že trestné konanie, resp. odsúdenie bude mať na neho výchovný vplyv. Navrholpreto, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a sám
rozhodol tak, že v zmysle uvedených námietok upraví skutkovú vetu a za vinného obžalovaného uzná
pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona a pre prečin výtržníctva podľa § 364

ods. 1 písm. a) Tr. zákona a pri prevahe priťažujúcich okolností za použitia § 38 ods. 4 Tr. zákona mu
uloží nepodmienečný trest odňatia slobody nad zvýšenou hranicou trestnej sadzby, pre výkon ktorého
ho zaradí do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaným
podané odvolanie, s poukazom na vyššie uvedené, navrhuje ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, vo svojom odvolaní zdôraznil, že od začiatku trestného
stíhania sa doznáva ku skutku, ktorý je mu kladený za vinu. Nemal úmysel spôsobiť poškodenému ťažkú
ujmu.Uloženýnepodmienečnýtrestpovažujezaveľmiprísny.Poukazujenato,žepriukladanítrestusúd
správnezistilpoľahčujúcuokolnosťuvedenúv§36písm.l)Tr.zákonavtom,žesapriznalknapadnutiua
že súčasne uznal priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. h) Tr. zákona v tom, že konaním naplnil znaky
viacerých trestných činov. Pomer a miera poľahčujúcich a priťažujúcich okolností sú teda vyrovnané.

Preto nebol dôvod pristúpiť, či už k úprave hornej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle
§ 38 ods. 3 Tr. zákona, alebo k úprave dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle §
38 ods. 4 Tr. zákona. Tým bola stanovená trestná sadzba podľa prísnejšieho ustanovenia, teda podľa
§ 156 ods. 3 Tr. zákona na dva roky až päť rokov odňatia slobody. Ďalej poukazuje na to, že pri
ukladaní trestu súd prihliadal na kritériá uvedené v základných zásadách ukladania trestov (§ 34 Tr.

zákona), najmä v ustanovení odseku 3, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby a v ustanovení odseku 4, podľa
ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd uloženie nepodmienečného trestu odôvodnil tým, že neboli

splnené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 Tr. zákona pre podmienečný odklad výkonu trestu odňatia
slobody v zmysle § 51 ods. 1 Tr. zákona a to vzhľadom na osobu páchateľa, ako aj vzhľadom na
okolnosti prípadu a jeho následky. Súd pre ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa považoval za
nevyhnutnú dočasnú izoláciu obžalovaného od spoločnosti a tomu podľa súdu zodpovedá dĺžka trestu
odňatia slobody na tri roky. Na rozdiel od okresného súdu je presvedčený, že sú splnené podmienky na

to, aby mu výkon trestu mohol byť podmienečne odložený. Skutok sa stal pred viac ako štyrmi rokmi.
Oľutoval ho. Od vtedy sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Je zamestnaný v zahraničí. Z
týchto dôvodov žiada, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil mu trest
odňatia slobody, ktorý podmienečne odloží na primeranú skúšobnú dobu.

Na základe podaných odvolaní krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podali odvolatelia odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli
odvolaniami vytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a
dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je len odvolanie obžalovaného.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané všetky potrebné a dostupné dôkazy. Tieto boli
vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a bez podstatných chýb, ktoré by mohli mať
vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Súd následne vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom
uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané,
ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach

aj poukazuje.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o skutkové závery napadnutého rozsudku,
tak tieto zodpovedajú skutkovým záverom obžaloby, návrhu vyšetrovateľa PZ na podanie obžaloby,
ale aj návrhu prokurátora prednesenom v jeho záverečnej reči. Pokiaľ prokurátor navrhuje pri takto

ustálenom skutkovom stave kvalifikovať konanie obžalovaného ako zločin ublíženia na zdraví podľa
§ 155 ods. 1 Tr. zákona, je potrebné zdôrazniť, že z tohto skutkového stavu úmysel obžalovaného
spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví nevyplýva. Aj keď skutočnosti, týkajúce sa najmä intenzity úderu, naktoré prokurátor poukazuje v odvolaní, mu boli známe už pred podaním obžaloby, tak ich nepremietol
do svojho obžalobného návrhu a ani do návrhu predneseného vo svojej záverečnej reči.

V tzv. skutkovej vete výroku o vine musia byť uvedené všetky zistené skutkové okolnosti, ktoré sú
v posudzovanom prípade konkrétnym obsahom zákonných znakov skutkovej podstaty predmetného
trestného činu, vrátane úmyselného zavinenia. Nestačí ich uviesť len v tzv. právnej vete. Medzi
skutkovou a právnou vetou výroku o vine musí byť vždy taký vzťah, že v skutkovej časti výroku sú
uvedenékonkrétneskutkovéokolnosti,ktorýmipáchateľnaplniljednotlivézákonnéznakytrestnéhočinu,

ako sú uvedené v tzv. právnej vete. Tieto požiadavky na výrok o vine vyplývajú z ust. § 163 ods. 3 Tr.
poriadku.

Z tohto hľadiska postup prokurátora, tvrdiaceho iné skutkové okolnosti v záverečnej reči, či v obžalobe
a iné v odvolaní, sa javí ako chaotický a nie celkom zrozumiteľný.

Napriek odvolacím námietkam prokurátora, však aj podľa odvolacieho súdu, skutkový stav ustálil
prvostupňový súd správne a správne ho aj právne posúdil.

Nie sú pochybnosti o tom, že konaním obžalovaného bola poškodenému K. H. spôsobená ťažká ujma na
zdraví. Prokurátor v odvolaní však namieta, že ťažká ujma na zdraví nebola poškodenému spôsobená

lenznedbanlivosti,aležejuobžalovanýspôsobilúmyselneatominimálnevnepriamomúmysle.Zistenie
formy zavinenia je potom rozhodujúce pre právne posúdenie konania obžalovaného ako trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona alebo podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona.

Prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona sa dopustí ten, kto inému

úmyselne ublíži na zdraví a takým činom spôsobí ťažkú ujmu na zdraví.

Zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona sa dopustí ten, kto inému úmyselne spôsobí
ťažkú ujmu na zdraví.

Pre naplnenie zločinu podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona pritom nestačí, aby páchateľ úmyselne vykonal
niečo, čo spôsobilo ťažkú ujmu na zdraví, ale je potrebné, aby jeho úmysel smeroval tiež k spôsobeniu
ťažkej ujmy na zdraví (napr. R 19/1963).

Pre záver, že ťažká ujma na zdraví bola spôsobená úmyselne, však nie je nutné, aby páchateľ chcel

spôsobiť práve také zranenie. V tomto smere postačí zistenie, že páchateľ vedel, že svojím konaním
môže spôsobiť tento ťažší následok a bol s tým uzrozumený. Na takéto uzrozumenie možno usudzovať
najmä z povahy použitého nástroja, z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania, z miesta na tele
poškodeného, kam útok smeroval a z pohnútky činu. Ďalej je potrebné prihliadnuť k okolnostiam,
za ktorých sa útok stal, akým spôsobom či predmetom bolo útočené a aké nebezpečenstvo pre

napadnutého z útoku hrozilo (podobne R 35/1991).

V predmetnej veci zo znaleckých posudkov z odvetvia chirurgia a traumatológia vyplýva, že útok
obžalovaného smeroval na oblasť životne dôležitých orgánov (oko, mozog), v dôsledku ktorého nastalo
trvalé poškodenie zraku (v podobe dvojitého videnia, vyžadujúceho si kompenzačné postavenie hlavy),

ale nebola podstatným spôsobom zhoršená funkcia životne dôležitého orgánu. Intenzita vedeného
násilia (pri trojbodovej škále sily slabá - stredne silná - silná) bola stredne silná až silná, ale útok pritom
nebol vedený maximálnou silou s maximálnym rozmachom ruky, pretože v takom prípade mohlo dôjsť
k závažnému poškodeniu až strate pre život dôležitého orgánu. Vzhľadom na intenzitu a agresivitu
vedeného násilia došlo u poškodeného k menej závažnému poraneniu pre život dôležitého orgánu v

zmysle posunu oka s následným vznikom dvojitého videnia bez straty zraku.

Pre zistenie zavinenia páchateľa vo vzťahu k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví inému, je však potrebné
zvážiť aj ďalšie okolnosti prípadu, ako je spôsob útoku, či bol opakovaný, okolnosti, za ktorých k nemu
došlo, použitý nástroj a iné okolnosti.

Tu prvostupňový súd správne poukázal na vyjadrenie znalca prof. MUDr. N. Q., CSc., podľa ktorého
pri takto závažných poraneniach je málo pravdepodobné, aby páchateľ udrel iba raz. Ak bol postihnutý
zasiahnutý iba jedným úderom, predpokladal by, že útočník mal na ruke tzv. boxer, alebo by museloísť o mimoriadne silne stavaného človeka - športovca. Zdôraznil, že za jeho poslednú desaťročnú prax
súdneho znalca k tak závažnému zraneniu v dôsledku iba jediného úderu, pri odhade 100 posudkov
ročne, v predmetnej veci ide asi o druhý prípad.

Zranenie, ktoré má v predmetnej veci charakter ťažkej ujmy na zdraví, teda nie je bežným následkom
útoku podobnému útoku obžalovaného.

Čo sa týka okolností útoku na poškodeného K. H., došlo k nemu počas už prebiehajúcej bitky

obžalovaného s A. H., keď sa K. H. svojho kamaráta A. H. zastal. Išlo o jeden úder päsťou ruky, pri
ktoromnebolpoužitýžiadenpredmetaaninoha.Keďžeobžalovanýipoškodenýbolivpohybe,jezrejmé,
že obžalovaný nemal možnosť si útok na poškodeného osobitne premyslieť a vybrať si presné miesto
útoku. Nasvedčuje tomu aj stav opitosti, v ktorom sa mal obžalovaný vtedy nachádzať. Z vykonaných
dôkazov nevyplýva, aby v prípade obžalovaného šlo o osobu trénovanú, o športovca alebo o osobu so
zjavnoufyzickouprevahou.Tvrdiťniejemožnéanito,žemáobžalovanýsnásilnýmkonanímskúsenosti,

pretože vychádzajúc z odpisu registra trestov a lustrácie z registra priestupkov sa obžalovaný pred týmto
skutkom žiadneho násilného protiprávneho konania voči inej osobe nedopustil.

Všetky tieto okolnosti vo svojom súhrne, aj podľa odvolacieho súdu, potvrdzujú správnosť záverov
prvostupňového súdu, že obžalovaný úmyselne (vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a)

Tr. zákona) poškodenému ublížil na zdraví, ale ťažkú ujmu na zdraví mu takým činom spôsobil z
nedbanlivosti (§ 16 písm. b) Tr. zákona). Tým naplnil všetky pojmové znaky prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona s poukazom na § 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona. Súčasne
obžalovaný sa na mieste verejnosti prístupnom dopustil výtržnosti tým, že fyzicky napadol iného. V
jednočinnom súbehu tak naplnil aj pojmové znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)

Tr. zákona. Aj keď je pravdou, že prvostupňový súd v právnej vete chybne nevyjadril v čom spočíva
osobitný kvalifikačný pojem ťažkej ujmy na zdraví, ide o taký nedostatok, ktorý nemení nijako postavenie
obžalovaného a ktorý je vysvetliteľný odôvodnením rozsudku.

Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že ťažkou ujmou na zdraví bola v predmetnej veci vážna porucha

zdravia trvajúca dlhší čas (§ 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona). S prvostupňovým súdom však nie je
možné súhlasiť, že u poškodeného došlo aj k podstatnému oslabeniu funkcie zmyslového ústrojenstva.
Za podstatné oslabenie funkcie zraku súdna prax považuje zníženie zraku na menej než polovicu
predchádzajúcej zmyslovej funkcie. Znaleckým dokazovaním bola u poškodeného zistené dvojité
videnie - dyplopia trvalého charakteru, ktoré si vyžaduje kompenzačné postavenie hlavy a zorné pole

vpravo je zúžené o 20 %, ale zníženie zraku na menej než polovicu zo znaleckého posudku nevyplýva.

Za úplne správne odvolací súd nepovažuje rozhodnutie prvostupňového súdu o treste.

Vychádzajúc z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k
tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3, 4 Tr. zákona trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší

vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V prvom rade je potrebné uviesť, že prvostupňový súd podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona správne ukladal

úhrnný trest podľa ust. 156 ods. 3 Tr. zákona, ktoré ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere na 2
roky až 5 rokov, teda trest prísnejší ako ustanovuje § 364 ods. 1 Tr. zákona.

Prvostupňový súd tiež správne zistil rovnovážny pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď zistil
jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že sa obžalovaný priznal a trestný čin úprimne oľutoval

(§ 36 písm. l) Tr. zákona) a tiež jednu priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že spáchal viac trestných
činov (§ 37 písm. h) Tr. zákona). K skutkovým okolnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, sa priznával už
pred začatím trestného stíhania a následne aj pri svojich výpovediach. Vzhľadom na požité alkoholické
nápoje si len nepamätal všetky okolnosti trestného činu. Ľútosť, okrem slovného vyjadrenia, prejavil ajtým,žespoškodenýmuzavreldohoduonáhradeškody,napodkladektorejjemožnévočiobžalovanému
začať aj s jej vymáhaním.

Okrem toho je potrebné prihliadnuť aj na to, že obžalovaný sa protiprávneho konania násilného
charakteru proti inej osobe dopustil po prvýkrát. Podľa správy obce je obžalovaný priateľskej povahy,
požíva dobrú povesť a jeho správanie nebolo prejednávané komisiou na ochranu verejného poriadku.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa potom nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov

uložený napadnutým rozsudkom javí ako neprimerane prísny.

Prihliadajúc na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, pomer a závažnosť
zistenej priťažujúcej a poľahčujúcej okolnosti, ako aj na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy, podľa odvolacieho súdu možno účel trestu dosiahnuť nepodmienečným trestom odňatia
slobody i kratšieho trvania a to vo výmere 25 mesiacov.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý sa protiprávneho konania nedopustil prvýkrát (okrem
odsúdenia cudzím justičným orgánom, osvedčil sa ešte v skúšobnej dobe podmienečného zastavenia
trestného stíhania z roku 2015 a v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia z roku 2004, v
oboch prípadoch pre trestnú činnosť nenásilného charakteru), a vzhľadom na okolnosti prípadu, keď

obžalovaný bez akéhokoľvek dôvodu napadol iné osoby, pričom poškodenému spôsobil aj trvalé
následky na zdraví, podmienečný odklad výkonu trestu v zmysle § 49 ods. 1 Tr. zákona do úvahy
neprichádza.

Preto krajský súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a

vo veci sám rozhodol tak, že obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
25 mesiacov. Keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol
vo výkone trestu odňatia slobody, tak ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona na výkon trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Súčasne ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol odvolanie prokurátora.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.