Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/357/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207202017
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4207202017.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AdrianyKálmánovejačlenovsenátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: Rímskokatolícka
cirkev - Trnavská arcidiecéza, so sídlom Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, v konaní zastúpený
MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dunajská 15/A, proti odporcovi: Slovenský pozemkový fond,
so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 4. februára 2015, č. k. 7C/35/2007-215 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa , ktorým sa domáhal vydania
nehnuteľnosti a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. N., parc. registra „C“ č.

XXXXX/X - orná pôda o výmere 2547 m2 a parc. registra „C“ č. XXXXX/X - záhrady o výmere 983 m2
vytvorených GP č. 1201/13 25. 02. 2013, vyhotoveným Mgr. Richardom Zimanom, overeným Okresným
úradom Komárno, odbor katastrálny 28. 03. 2013 pod č. 138/2013. Rozhodnutie právne odôvodnil ust.
§ 2 ods. 1, 2 § 3 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 3, 6 zák. č. 161/2005 Z. z. O navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ dňa 23. 02. 2006 vyzval odporcu v zmysle
citovaného zákona o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. M. B. popísaným vyššie a

na ich vydanie. Výzva bola odporcovi doručená v zákonnej lehote, do 30. 04. 2006. Navrhovateľ tvrdil,
že vo výzve uviedol, konkrétne nehnuteľnosti, ktoré žiadal vydať, pripojil pkn. vl. č. XXX, identifikáciu
parciel a potvrdenie o právnej subjektivite. Tvrdil, že Ostrihomské biskupstvo bolo výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v pkn. vl. č. XXX pre kat. úz. M. B. a podľa článku I prvá veta Modusu
vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 02. 02. 1928 a Pápežskej konštitúcie
slovenskosti z 30. 12. 1977 bola zriadená samostatná slovenská provincia. Boli zosúladené hranice
cirkevnej jurisdikcie a potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR, z

čoho vyplýva, že je právnym nástupcom Ostrihomského biskupstva, vrátene jeho zložiek na území SR.
Navrhovateľ tvrdil, že k odňatiu jeho vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn. vl. č. XXX došlo
bez právneho dôvodu, pretože vo vložke nie je uvedený dôvod odňatia, len z časti „B“ , pod poradovým
č. 3, vyplýva zámer štátu tieto pozemky poštátniť. Ani v archívoch sa záznamy o odňatí nehnuteľností
nepodarilo zabezpečiť. Tieto skutočnosti však nemôžu viesť k záveru, že k poštátneniu nedošlo a úprava
v § 3 ods. 1 reštitučného zákona pamätala aj na takúto okolnosť, keď dôvodom na reštitúciu je aj odňatie
bez právneho titulu. Tvrdil, že sporné nehnuteľnosti mal v správe odporca. V priebehu konania predložil

LV č. XXXXX, na ktorom sú zapísané parc. c. XXXX o výmere 3661 m2 - trvalé trávnaté porasty, ktorá
je totožná s parcelou zameranou geometrickým plánom a ako vlastník parcely je zapísané Ostrihomské
biskupstvo v podiele 1/1. Zápis bol vykonaný v rámci ROEP-u v roku 2011. V LV č. XXXXX z 08. 07.
2014 je ako vlastník spornej parcely zapísaný navrhovateľ v celom rozsahu na základe Z-1134/2014,v registri „C“ nie je založený list vlastníctva, napriek tomu, že disponuje listom vlastníctva, odporca
mu ich nevydal, a preto podal predmetný návrh. Odporca s návrhom nesúhlasil, tvrdil z LV č. XXXXX
nevyplýva vlastníctvo pozemkov v prospech Slovenskej republiky, a preto nie je preukázané, ani že

by pozemky spravoval. Navrhovateľ nepreukázal prevzatie nehnuteľnosti štátom a teda ani reštitučný
dôvod v zmysle § 3 ods. 1 písm. h/ cit. zák., keď takéto prevzatie je potrebné preukázať skutočným
nakladaním s predmetnými nehnuteľnosťami zo strany štátu. Ďalej tvrdil, že nárok zanikol v zmysle § 5
ods. 1 reštitučného zákona, nakoľko kvalifikované uplatnenie práva nebolo učinené, keď vo výzve bol
uvedený iný reštitučný dôvod a to § 3 ods. 1 písm. c/ cit. zákona. Ďalej poukazoval na to, že navrhovateľ

prevzatie nehnuteľnosti štátom vyvodzoval z poznámky zapísanej v pkn. vl. č. XXX, pričom zo zápisu
sa nedá vyvodiť prevzatie nehnuteľnosti štátom, ale len zamýšľané prevzatie podľa zák. č. 215/1919
Sb. o prvej pozemkovej reforme , ako vyplýva z dátumu zápisu poznámky pod B 223925. Pokiaľ by aj
došlo k prevzatiu nehnuteľnosti v zmysle vyššie uvedeného, zák. č. 215/1919 Sb. sa nenachádza medzi
reštitučnými dôvodmi. Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní návrh ako nedôvodný zamietol . Vykonaným
dokazovaním zistil, že navrhovateľ sa domáha navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam ako
oprávnená osoba, ktorá svoju aktívnu legitimáciu preukazuje registráciou na Ministerstve kultúry SR.
Na preukázanie právnej subjektivity predložil potvrdenie o právnom nástupníctve, podľa ktorého je
právnym subjektom s právnym nástupníctvom vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej

cirkvi, ktoré sú pozemkovoknižne zapísané na zahraničné subjekty Rímskokatolíckej cirkvi, ktorými
okrem iných, je aj Ostrihomské arcibiskupstvo. Pri skúmaní právneho nástupníctva Rímskokatolíckej
cirkvi Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy po zahraničných subjektoch MK SR vychádzalo z Pápežskej
konštitúcie z 30. 12.1977 a Modusu vivendi, medzi Československou republikou a Svätou stolicou z
02. 02. 1928. Navrhovateľ predložil potvrdenie o pridelení identifikačného čísla, list Štátneho sekretára

z Vatikánu v ktorom definitívne potvrdzuje, že 8 diecéz latinského obradu Slovenskej republiky je
legitímnymmajiteľomhnuteľnýchanehnuteľnýchmajetkov,ktorésamomentálnenachádzajúnateritóriu
príslušných arcidiecéz a diecéz, ktoré v minulosti patrili cirkevným právnickým osobám s územnou
pôsobnosťou v Maďarsku, a to Ostrihomskej arcidiecéze alebo iným maďarským cirkevným právnickým
osobám ako Ostrihomská kapitula, Ostrihomský seminár a ďalšie. Z uvedených dôvodov mal za súd

to, že navrhovateľ preukázal svoju aktívnu legitimáciu v tomto spore. Posudzujúc pasívnu legitimáciu
odporcu dospel k záveru, že táto nie je daná, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že odporca je správcom
predmetných nehnuteľností. Posudzujúc výzvu navrhovateľa z 23. 03. 2006 uzavrel, že navrhovateľ
si riadne uplatnil právo v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z., keďže z výzvy jednoznačne vyplýva, že si
uplatnil reštitučný nárok u povinnej osoby písomne a včas do 30 . 04. 2006. Náležitosti výzvy vymedzuje

zák. č. 161/2005 Z. z.. Z výzvy vyplýva, že ide o nehnuteľnosti v kat. úz. N. (predtým M. B.), pôvodná
pkn. vl. č. XXX špecifikované v prílohe výzvy podľa zápisu v pkn. vl. a identifikácie parciel. Navrhovateľ
označil reštitučný nárok podľa § 3 ods. 1 písm. c/ ako odňatie vlastníctva postupom podľa zák. č.
142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Nebolo preto sporné, aké právo si u odporcu uplatnil,
k akým nehnuteľnostiam a ani dôvod, na základe ktorého tak učinil. Na pojednávaní 14. 01. 2015

však ako reštitučný dôvod uviedol § 3 ods. 1 písm. h/, a to prevzatie bez právneho dôvodu. Súd mal
za to, že výzva navrhovateľa je kvalifikovanou výzvou, keď v zmysle ustálenej judikatúry na určitosť
výzvy postačuje minimálna konkretizácia nehnuteľností v nej uvedených, predloženie pozemnoknižnej
vložky s označením katastrálneho územia, pričom na výzvu nemožno klásť prísne formálne a obsahové
požiadavky vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov (k tomu uznesenie NN SR sp. zn.

4Cdo/247/2009 z 28. 08. 2010). Ďalej uviedol, že z pkn. vl. č. XXX vyplýva, že vlastníkom sporných
nehnuteľností bolo pôvodne Ostrihomské biskupstvo a v časti „B“ je zápis pod poradovým č. 3, z ktorého
vyplýva zámer štátu tieto nehnuteľnosti poštátniť podľa zák. č. 215/1919 Sb. o prvej pozemkovej
reforme. Zápis je z 22. 03. 1925. S poukazom na § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého
právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane jej
útvarov,ktorémajúprávnusubjektivitu,ktorýchnehnuteľnávecprešladovlastníctvaštátu,obcevobdobí
od 08. 05. 1945 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v § 3 konštatoval, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal v rozhodnom období prechod vlastníckeho práva z Ostrihomského
biskupstva na štát. Ďalej uviedol, že je vôbec sporné, či niekedy prešlo vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam na Československý štát. Zároveň vyslovil, že z konania vyplynulo, že nehnuteľnosti na
Československý štát neprešli a na LV č. XXXXX pre kat. úz. N. je zapísaný ako vlastník Ostrihomské
biskupstvo t. č. Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza - navrhovateľ, ktorému svedčí zápis na
základ Z-1134/2014. V závere vyslovil, že navrhovateľ nepreukázal ani, že by odporca nehnuteľnostispravoval. O trovách konania súd rozhodol výrokom súladným s ust. § 151 ods. 3 OSP podľa ktorého
o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal neúplne zistený skutkový stav veci, keď súd
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol,
že samotná okolnosť, že v pkn. vložke absentuje zápis o poštátnení, nemôže viesť k záveru, že k

poštátneniu majetku nedošlo. Reštitučný zákon počíta s tým, že v období predchádzajúceho režimu
dochádzalo k poštátňovaniu pozemkov bez toho, aby o tom bol urobený akýkoľvek zápis alebo vydané
formálne rozhodnutie. Z toho dôvodu Reštitučný zákon zaviedol ako dôvod reštitúcie prevzatie bez
právneho dôvodu. Pokiaľ došlo k poštátneniu faktickým zmocnením sa nehnuteľností, nemohol uspieť
ani pri vyhľadávaní rozhodnutia o poštátnení, keďže takéto vydané nebolo. V prospech jeho tvrdenia
svedčí zápis v pkn. vložke v časti „B“ pod poradovým č. 3, z ktorého vyplýva zámer štátu nehnuteľnosti

prevziať. Ďalej potvrdil, že v rámci záznamového konania si dal zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
avšak je v súlade s princípom jeho právnej istoty, aby súd potvrdil jeho vlastnícke právo, k čomu v konaní
nedošlo, keď dokonca súd v rozsudku uznal, že aj v súčasnosti je sporné, či došlo k poštátneniu. Súd
za účelom odstránenia tejto pochybnosti nevykonal žiadne dokazovanie, odvoláva sa len na zápis na
LV, ktorý môže byť nesprávny. Za nedostatočný a predčasný považoval aj záver o nedostatku pasívnej

legitimácieodporcu. Zuvedenéhodôvoduvyslovil,žejepotrebnédoplniťdokazovanie,vykonaťšetrenie
v obci, prípadne na Okresnom úrade Komárno, katastrálny odbor, na zistenie, kto reálne spravuje
nehnuteľnosti, prípadne kto s nimi nakladá, odvádza daň a pokiaľ takéto šetrenie nebude úspešné, bolo
by vhodné vykonať ohliadku na mieste samom a preveriť, aký je súčasný stav nehnuteľností, či sa o ne
niekto stará, užíva a na základe akého právneho titulu.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal tvrdenú skutočnosť
a neuniesol dôkazné bremeno v otázke prechodu vlastníctva na štát, a preto nemohol byť úspešný v
spore. Podľa judikatúry pod uvedeným reštitučným dôvodom, teda prechodom vlastníctva na štát bez

právneho dôvodu treba rozumieť prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu iba vtedy, keď vlastník
veci nebol postupom štátu síce formálne zbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však odňatá
možnosť vec držať, užívať ju, požívať jej plody, úžitky, teda štát sa zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi
alebo náboženskej spoločnosti a nakladal s ňou ako s vlastnou. K odňatiu veci vlastníkovi by pritom
muselo dôjsť k rozporu so zásadami demokratickej spoločnosti, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudky

NS SR z 24. 02. 2010, sp. zn. 5Ncdo/4/2009 a 4Cdo/300/2008 z 27. 10. 2010. Uviedol, že v konaní
nevyplynula žiadna skutočnosť, z ktorej by sa dalo vyvodzovať faktické zmocnenie sa nehnuteľnosti
štátom. Naopak, ani zápis na LV nesvedčí v prospech uvedeného tvrdenia. Podľa novšieho zápisu na
podklade záznamu je to priamo navrhovateľ, ktorý je zapísaný ako vlastník nehnuteľností, predtým to
bola Ostrihomská arcidiecéza. Uviedol, že účelom vydania rozsudku nie je potvrdiť už existujúce právo,

ale dosiahnutie nápravy a navrátenia vlastníctva práva, ktoré je spochybnené o čo sa však v uvedenom
prípade nejedná, pretože navrhovateľ žiada vydať a navrátiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré
sú podľa údajov v jeho vlastníctve a súd má rozhodnúť o navrátení vlastníctva a ich vydaní iba z dôvodu
potvrdenia jeho vlastníckeho práv a z dôvodu právnej istoty. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd nevykonal
ďalšie dokazovanie, uviedol, že skutková a právna situácia na základe ktorej súd rozhodol, je dôsledkom

dispozičnej aktivity navrhovateľa, ktorý pokiaľ tvrdil určité skutočnosti, mal povinnosť na ich preukázanie
navrhnúť dôkazy, teda jeho povinnosťou je uniesť dôkazné bremeno. V dôkaznej situácií, kedy mal súd
k dispozícií LV a zápis svedčí v prospech navrhovateľa, nemal súd dôvod vykonávať žiadne ďalšie
dokazovanie z vlastnej iniciatívy a dokazovať opak údajov uvedených v katastri nehnuteľnosti. Pokiaľ
ide o správu nehnuteľností, táto vyplýva zo zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k inému

poľnohospodárskemu majetku a správa odporcu prichádza do úvahy len pokiaľ ide o pozemky vo
vlastníctve štátu nie ďalších subjektov. Navrhovateľ argumentuje aj účelom zákona, ktorým je zmierniť
ujmu oprávnených osôb spôsobenú odňatím vlastníckeho práva, avšak podľa jeho názoru vzhľadom na
vlastnícke právo svedčiace v prospech navrhovateľa, ktoré nie je nikým obmedzené, neexistuje ujma,
ktorú bolo potrebné kompenzovať. Opätovne poukázal na nedostatok výzvy, v ktorej nie je uvedený

reštitučný dôvod, resp. obsahuje iný reštitučný dôvod, ako prezentoval navrhovateľ v konaní, pričom
zákon stanovuje povinnosť reštitučný dôvod aj preukázať. Pokiaľ výzva neobsahuje reštitučný dôvod
alebo obsahuje iný, ako ten, od ktorého odvodzuje oprávnená osoba nárok na navrátenie vlastníctva,takýto reštitučný nárok nie je možné považovať za uplatnený v súlade výzvou v zmysle ust. § 5 ods. 1
zák. č. 161/2005 Z. z., ktorým zákon spája preklúziu práva na navrátenie vlastníctva.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti
upravenej v § 156 ods. 3 OSP dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom konania je návrh navrhovateľa podaný na súde prvého stupňa 24. 07. 2013, ktorým sa

domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. N., parcela
registra „C“ XXXXX - orná pôda s výmerou 2547 m2, parc. č. XXXXX/X - záhrady o výmere 983 m2
dôvodiac tým, že nárok na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva si u odporcu uplatnil riadne a včas
reštitučnou výzvou z 27. 02. 2006 v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. Nehnuteľnosti identifikoval označením
pkn. vložky a katastrálneho územia, označil reštitučný dôvod. Nakoľko nedošlo k dobrovoľnému vydaniu
nehnuteľnosti odporcom, uplatnil si nárok žalobou. Súd prvého stupňa na pojednávaní 14. 01. 2015

uznesením pripustil zmenu petitu v znení, že odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi
vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. N., parc. č. „C“ XXXXX/X - orná pôda o výmere 2547 m2
a parcela registra „C“ č. XXXXX/X - záhrada o výmere 983 m2, vytvorených GP č. 1201/13 25. 02.
2013, vyhotoveným Mgr. Richardom Zimanom, dňa 25. 02. 2013 overeným Okresným úradom Komárno,
odbor katastrálny, dňa 28. 05. 2013 pod č. 138/13 a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd

prvého stupňa preskúmavaným rozhodnutím návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že
sporná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu v období od 08. 05. 1945 do 01. 01. 1990 spôsobom
uvedeným v § 3. Vyslovil , že nehnuteľnosti na Československý štát neprešli a na LV č. XXXXX pre kat.
úz. N. je zapísaný ako vlastník navrhovateľ a navrhovateľ nepreukázal ani, že by odporca predmetné
nehnuteľnosti spravoval, preto nie je daná jeho pasívna legitimácia v konaní.

Odvolací súd po prejednaní vecí dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne. Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa o aktívnej legitimácii
navrhovateľa v tomto konaní, ktorá vyplýva z potvrdenia o právnom nástupníctve predloženého
navrhovateľom, podľa ktorého je právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva, ktorý bol zapísaný

ako vlastník nehnuteľností nachádzajúcich sa v pkn. vl. č. XXX pre kat. úz. M. B. pri N.. Vzťahy
medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené medzinárodnou zmluvou MODUS
VIVENDI zo 17. 12. 1927, ktorá nadobudla platnosť 02. 02. 1928. Touto zmluvou bol stanovený
spôsob a zásady nového ohraničenia diecéznych území Československej republiky. Podľa článku I.
tejto zmluvy Československá republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy

a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená
ordinárovi so sídlom za hranicami Československej republiky a že žiadna Československá diecéza
nebude presahovať štátne hranice. V súlade so zmluvou MODUS VIVENDI Svätá stolica s apoštolskou
konštitúciou z 02. 09. 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli
so štátnymi hranicami. Touto konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy

ležiacej na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a odčlenená časť prešla na samostatnú
cirkevnú jednotku - Trnavsko-apoštolskú administratívu. Táto stolica tým územne zladila hranice diecéz
so štátnymi hranicami a rozhodla, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej
republiky, patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre so
sídlom v Trnave. V období, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie danej veci boli vzhľadom na uplatnenie

uvedeného územného princípu subjekty Rímskokatolíckej cirkvi sídliace na území Slovenskej republiky
vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách ako vlastníci od
cirkevných subjektov sídliacich mimo tohto územia (vrátane Ostrihomskej arcidiecézy). K rovnakému
záveru došiel Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/119/2002, 2Cdo/208/2009,
3Cdo/200/2010.

Navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje reštitučné nároky podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Podľa § 2
ods. 2 citovaného zákona právne navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže
uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území
Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 08. 05. 1945, židovským náboženským obciam od 02. 11. 1938 do
01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v ods. 3. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v
tomto konaní bolo potrebné v prvom rade skúmať, či navrhovateľ spĺňa podmienky vymedzené zákonomna navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s ohľadom na obdobie, kedy malo k nim tvrdenému
odňatiu vlastníckeho práva dôjsť.

V preskúmavanej veci z pkn. vl. č. XXX pre kat. úz. M. B., zo zápisu pod „B“ 3 zo dňa 322. 03. 1925 č.
930,vyplýva,ženazákladežiadostiPozemkovéhoúraduč. 113529/24/II/4aOkresnéhoúraduvNových
Zámkoch č. 924/25 okolnosť, že nemovitosti pod A obsažené sú Československým štátom zabrané
a že tieto Československý pozemkový úrad prevziať zamýšľa (sa poznačuje). Z hľadiska právneho
posúdeniaveciboloprávnepodstatnézistenie,žekuvedenémuzápisudošlo22.03.1925tedavobdobí,

ktoré nie je rozhodným obdobím z hľadiska reštitučných nárokov vyplývajúcich zo zák. č. 161/2005 Z. z.,
ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Keďže k zápisu
do pkn. vložky došlo pred 08. 05. 1945, navrhovateľ nespĺňa podmienky pre navrátenie vlastníckeho
práva. Uvedené zistenie postačovalo pre právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, bez toho aby
bolo potrebné sa ďalej zaoberať otázkou, či nehnuteľnosť prešla alebo neprešla do vlastníctva štátu a
či je odporca pasívne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd ani nevyslovuje právne závery v

tomto smere a nezaoberá sa odvolacími dôvodmi navrhovateľa o prechode vlastníctva nehnuteľností
na štát, keďže tieto pre posudzovanú vec nepovažuje za právne významné, stotožňujúc sa s záverom
súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, že je v spore aktívne vecne
legitimovaný, keďže mu nesvedčí ním tvrdené právo o danosti uplatneného nároku vyplývajúceho zo
zák. č. 161/2005 Z. z. ako oprávnenej osoby.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.