Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814206461
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814206461.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore Ž. I. Š., K.. XX.XX.XXXX, O. Y., Q. XX,
zast. JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Poprad, Nám. Sv. Egídia 11/6, proti žalovanej: Obec Hucín,
Hucín 76, IČO:00 328 316, zast. JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom, Rožňava, Čučmianska dlhá 21, o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 9Cpr/3/2014-127
z 15.4.2016 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol.
Zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 363,56 €, na označený účet jej právneho
zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru
žalovanou dňom 9.5.2014 a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 25.3.2011 v znení jej dodatkov č. 1 z 3.1.2001, č. 2 z 1.4.2011 a č. 3 z 26.9.2011

vykonával u žalovanej funkciu hlavného kontrolóra obce v zmysle § 18 a nasl. zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, na zasadnutí obecného zastupiteľstva žalovanej
konanom dňa 9.5.2014, na ktorom bol žalobca prítomný, bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra
a toto odvolanie považuje za zmanipulované a neprávoplatné, na čo žalovanú upozornil v odpovedi
na výzvu na vydanie vecí zo dňa 16.6.2014. Nakoľko žalobca mal za to, že na skončenie pracovného
pomeru a nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sa primerane vzťahujú ustanovenia
Zákonníka práce, zaslal žalovanej oznámenie zo dňa 24.6.2014 o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní

s tým, že popiera akékoľvek porušenie svojich povinností a právnych predpisov, ktoré by zakladali
dôvod jeho odvolania z funkcie hlavného kontrolóra a tvrdí, že dôvody odvolania, konkrétne že nepodal
majetkové priznanie za r. 2012, nevypracoval a nepredložil odborné stanovisko k návrhu rozpočtu obce
na rok 2014 a plán kontrolnej činnosti na obdobie 1. polroka 2014, nie sú pravdivé. Namietal zároveň,
že zastupujúci starosta Štefan Samko na protest proti tomuto rozhodnutiu nepodpísal zápisnicu, čím
uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, a taktiež, že mu neboli doručené uznesenie o odvolaní
z funkcie s dôvodmi odvolania, ani výpoveď z pracovného pomeru, preto sa nemohol účinne brániť proti

tomuto úkonu obce, čo samo osebe činí skončenie jeho pracovného pomeru neplatným.

3. Súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.1.2011
žalobca vykonával u žalovanej funkciu hlavného kontrolóra obce, na zasadnutí obecného zastupiteľstvaObce Hucín dňa 9.5.2014 bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra z dôvodu porušenia povinností
ustanovených v § 18a ods. 9 písm. a) a c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení z dôvodov:
nepodanie majetkového priznania hlavného kontrolóra obce za rok 2012 (hlavný kontrolór v zmysle §

18 ods. 1 druhej vety zák. o obecnom zriadení v spojení s § 10 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo
verejnom záujme, bol povinný deklarovať svoje majetkové pomery do 31.3. každého roka), nesplnenie
zákonom stanovenej povinnosti vypracovať a predložiť odborné stanovisko k návrhu rozpočtu obce na
rok 2014, nesplnenie zákonnom stanovenej povinnosti včas predložiť plán kontrolnej činnosti na obdobie
od 1.1.2014 do 30.6.2014. Z obsahu listinných dôkazov, zápisnice z rokovania obecného zastupiteľstva

zo dňa 9.5.2014 a zápisníc z rokovaní obecného zastupiteľstva zo dňa 13.12.2013 a 24.1.2014,
dodatočného majetkového priznania žalobcu datovaného dňom 12.3.2014 bez pečiatky obce o jeho
doručení, súd mal preukázané, že dôvody odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra uvedené v
uznesení obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 boli pravdivé a dané, čím bolo vyvrátené tvrdenie
žalobcu o nepravdivosti dôvodov jeho odvolania. Súd nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom
zastupujúceho starostu obce Š. W. U. W., pretože obsahom listinných dôkazov mal preukázané, že

žalobca ako hlavný kontrolór obce majetkové priznanie za rok 2012 nepodal do 31.3.2013 tak, ako mu to
ukladázákon,pričompoznamenal,žepodaniemajetkovéhopriznaniavzákonomurčenejlehotežalobca
ani netvrdil a vo svojej výpovedi uviedol, že majetkové priznanie za rok 2012 podal dodatočne dňa
12.3.2014. Podľa výpovedí svedkýň W. W. a X. W.ej, zamestnankýň obecného úradu Obce Hucín, po
zaevidovaní do došlej pošty žalobca majetkové priznanie zobral späť, teda na obecnom úrade nezostal

žiaden rovnopis majetkového priznania dodatočne podávaného žalobcom ako hlavným kontrolórom
obce za rok 2012, za účelom jeho preskúmania a zhodnotenia pravdivosti údajov v ňom uvedených.
Preskúmanie a vyhodnotenie majetkového priznania nevyplynulo zo zápisníc o rokovaní obecného
zastupiteľstva ani zo žiadnej inej listiny, ani zo samotného dodatočne urobeného majetkového priznania
predloženého súdu žalobcom - dodatočné majetkové priznanie za rok 2012, pretože v časti V. oddielu

majetkového priznania (Potvrdenie o vyhodnotení majetkového priznania a preskúmaní úplnosti a
pravdivosti majetkového priznania) sa nenachádza žiaden údaj o tom, že by majetkové priznanie bolo
niekým preskúmané a vyhodnotené.

4. Súd právne vec posudzoval podľa ust. § 18 ods. 1, § 18a ods. 5, § 18a ods. 8 písm. b), § 18a ods.

9, § 18f ods. 1, § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 10 ods. 1 písm. b) zákona
č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov a vo všeobecnosti
konštatoval, že funkcia hlavného kontrolóra hoci zdanlivo vykazuje znaky verejnej funkcie, nie je
verejnou funkciou a vykonáva sa v pracovnom pomere. Z novely zákona o obecnom zriadení účinnej od
1. januára 2013 vyplýva, že vo vzťahu k hlavnému kontrolórovi obce zákonodarca explicitne (výslovne)

zaviedol osobitný dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorým je zánik výkonu jeho funkcie niektorým
zo spôsobov ustanovených v § 18a ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, medzi ktoré
patrí aj odvolanie z funkcie podľa ust. § 18a ods. 8 písm. b) cit. zákona s tým, že funkcia zaniká ku dňu
odvolaniauvedenéhovuzneseníobecnéhozastupiteľstva,príp.pokiaľniejeuvedenýdátumvuznesení,
ku dňu schválenia uznesenia. Pracovný pomer hlavného kontrolóra nie je potrebné a ani možné ukončiť

podľa všeobecnej pracovnoprávnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce z dôvodu, že pracovný pomer
hlavnéhokontrolórazanikáexlege,t.j.priamozozákona,atookamihomzánikuvýkonufunkciehlavného
kontrolóra obce bez potreby uskutočnenia akéhokoľvek pracovnoprávneho úkonu či už zo strany obce
alebo zo strany hlavného kontrolóra obce. Obsah povinností vyplývajúcich z funkcie hlavného kontrolóra
je vymedzený v ustanoveniach § 18 až § 18f zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákonom č.

552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. Splnenie zákonných podmienok odvolania žalobcu
z funkcie hlavného kontrolóra preto súd právne posudzoval podľa ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení účinnom v čase odvolania, ktorý vo vzťahu k odvolaniu hlavného kontrolóra z
funkcie je osobitným predpisom, preto nie je možné subsidiárne použitie ustanovení Zákonníka práce.
Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a ani zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom

záujme, ako osobitné právne predpisy však neustanovujú konkrétne požiadavky na určitosť skutkového
vymedzenia dôvodov odvolania, preto pri skúmaní konkrétnosti a určitosti týchto dôvodov podľa názoru
súdu bolo potrebné subsidiárne použiť ust. § 70 Zákonníka práce (znenie tohto ust. citoval), upravujúce
určitosť skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je najbližšie
príbuzný k vzniknutej situácii.

5. Pri takomto právnom posúdení veci, na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že
v danom prípade skutkové vymedzenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného
kontrolóra, sú dostatočne konkrétne a špecifikované v uznesení obecného zastupiteľstva Obce Hucínzo dňa 9.5.2014 tak, že ich nie je možné zameniť s inými dôvodmi. Žalobca porušil ust. § 10 ods.
1 písm. b) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a § 18f ods. 1 písm. b) a
písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, čím naplnil dôvody pre jeho odvolanie z funkcie

v zmysle § 18a ods. 9 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. Porušenie zákonom uložených povinností bolo
spôsobilé naplniť skutkovú podstatu hrubého (zvlášť závažným spôsobom porušované alebo neplnené
povinnosti zo strany hlavného kontrolóra obce, t.j. najmä také, ktoré sú uložené hlavnému kontrolórovi
zákonom alebo na základe zákona a sú nevyhnutnou podmienkou pre riadny výkon jeho funkcie) a
opakovanéhozanedbávaniapovinnostívyplývajúcichzfunkciehlavnéhokontrolóra,pričompodmienkou

pre odvolanie podľa tohto zák. ustanovenia nie je upozornenie obecným zastupiteľstvom na porušovanie
týchto povinností. V konaní mal súd preukázané aj naplnenie dôvodu odvolania žalobcu z funkcie
hlavného kontrolóra podľa ust. § 18a ods. 9 písm. c) zák. č. 369/1990 Zb., nakoľko žalobca hoci bol
povinný deklarovať svoje majetkové pomery, o svojich majetkových pomeroch neuviedol žiaden údaj, a
preto pravdivosť údajov o majetkových pomeroch žalobcu nebolo možné preskúmať. Námietky žalobcu
vznesené k formálnej stránke odvolania z funkcie, že mu nebolo doručené uznesenie o odvolaní z

funkcie, súd považoval za právne irelevantné, nakoľko žalobca bol prítomný na zasadnutí, na ktorom
bol odvolaný z funkcie, teda mal vedomosť o svojom odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra, ako
aj o dôvodoch odvolania. Zároveň súd konštatoval, že na platné odvolanie hlavného kontrolóra je
potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých (nielen prítomných) poslancov, teda absolútna väčšina
hlasov poslancov, ktorá podmienka bola v posudzovanom prípade splnená, pretože podľa prezenčnej

listiny zo zasadnutia obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 bolo prítomných všetkých 6 poslancov
obce, ktorý o uznesení hlasovali. Odvolanie hlavného kontrolóra obce z funkcie bolo odôvodnené a
vyhotovené písomne, pričom dôvody boli uvedené v zápisnici zo zasadnutia obecného zastupiteľstva
zo dňa 9.5.2014 a v uznesení o odvolaní hlavného kontrolóra obce. Podľa názoru súdu v danom
prípade nemuselo byť rozhodnutie obecného zastupiteľstva doručované písomne žalobcovi, keďže bol

prítomný na zasadnutí obecného zastupiteľstva a zápisnice zo zasadnutí obecných zastupiteľstiev a
uznesenia obecných zastupiteľstiev sú verejne prístupné a dostupné. Taktiež ďalšiu námietku žalobcu,
že zastupujúci starosta obce nepodpísal sporné uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým došlo k jeho
odvolaniu z funkcie hlavného kontrolóra, súd považoval za právne irelevantnú, nakoľko starosta obce
nemá sistačné oprávnenie v zmysle ust. § 13 ods. 7 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vo vzťahu

k uzneseniu obecného zastupiteľstva o odvolaní hlavného kontrolóra, t.j. nemôže pozastaviť jeho výkon
tým, že ho nepodpíše. Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal v spore plne úspešnej žalovanej nárok na náhradu
trov konania, pozostávajúcich z trov jej právneho zastúpenia advokátom (tarifnej odmeny a paušálnej
náhrady hotových výdavkov) za uplatnené účelne vynaložené úkony právnej služby v celkovej výške

363,56 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.

6. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac ho tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacími
dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm. a), c), d) a f) O.s.p. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal ním

navrhnuté dôkazy, čo sám súd ani nepopiera, a tvrdil, že týmto mu ako účastníkovi konania súd odňal
možnosť konať pred súdom, a riadne tak preukázať svoje žalobné tvrdenia výsluchom navrhovaného
svedka Štefana Samka, zastupujúceho starostu obce v čase skončenia jeho funkcie. K tomuto
odvolaciemu dôvodu citoval právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Cdo 96/2010 z 20.mája 2010. Vypočutie najvyššieho výkonného orgánu a predstaviteľa obce

v čase, kedy došlo k jeho odvolaniu z funkcie a za situácie, kedy sa bránil v spore tvrdeniami, že zo
strany zamestnancov a poslancov obce došlo k falšovaniu a pozmeňovaniu predložených dokumentov,
žalobca považoval za zmarenie práv účastníka konania vykonať k svojim tvrdeniam navrhované dôkazy
v zmysle § 120 O.s.p. a za odňatie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa žalobcu neobstojí argumentácia súdu, prečo nevykonal navrhovaný dôkaz a výklad ust. § 18a
ods. 9 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení súdom prvej inštancie považoval za
arbitrárny. Predmetné ust. totiž umožňuje obecnému zastupiteľstvu odvolať kontrolóra obce len vtedy,
ak „uvedie nepravdivý údaj v čestnom vyhlásení podávanom podľa § 18 ods. 1 alebo v údajoch osvojich majetkových pomeroch“. Súd však nemal z vykonaného dokazovania preukázané, že by žalobca
v údajoch o svojich majetkových pomeroch uvádzal nepravdivé údaje. Postup súdu, ktorý vyhodnotil
oneskorene predložené majetkové priznanie ako naplnenie ust. § 18a ods. 9 písmeno c) zák. č.

369/1990 Zb. o obecnom zriadení nemá v predmetnom ustanovení oporu a súd tak na zistený stav
aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Toto ustanovenie totiž vo svojej hypotéze vyžaduje
úmyselné konanie kontrolóra, ktorý vedome nepravdivo uvedie o svojej osobe údaje vyvolávajúce
skreslený dojem, a preto ho nemožno stotožňovať s konaním, kedy si kontrolór obce svoju povinnosť z
nedbanlivosti splní oneskorene. Podľa žalobcu oneskorené podanie majetkového priznania tak možno

nanajvýš považovať za konanie, ktorým si kontrolór obce zanedbal svoje povinnosti, a takéto konanie
by bolo zo strany obecného zastupiteľstva postihnuteľné odvolaním len pokiaľ by v zmysle ust. §
18a ods. 9 písmeno b) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení išlo o opakované porušenie tejto
povinnosti po písomnom upozornení, pričom predmetné ustanovenie vyžaduje kumulatívne splnenie
oboch uvedených podmienok. Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané
naplnenie dôvodu ustanovenia § 18a ods. 9 písmeno c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,

na základe ktorého bol obecným zastupiteľstvom z funkcie odvolaný. Súd prvej inštancie aplikoval
predmetné ustanovenie v rozpore s jeho normatívnym znením a vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Zároveň postupom súdu bola účastníkovi konania
odňatá možnosť konať, kedy súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy. Rovnakej procesnej vady spočívajúcej v nesprávnej aplikácii hmotnoprávneho

ustanovenia sa súd dopustil aj pri posudzovaní ďalších skutkových zistení, spočívajúcich v nesplnení
ďalšíchzákonomstanovenýchpovinnostížalobcu(povinnostivypracovaťapredložiťodbornéstanovisko
k návrhu rozpočtu obce na rok 2014, zákonnej povinnosti včas predložiť plán kontrolnej činnosti
na obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014), ktoré môžu byť dôvodom na odvolanie zo strany obecného
zastupiteľstva v zmysle § 18a ods. 9 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb. len po predchádzajúcom písomnom

upozornení zo strany obecného zastupiteľstva. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že súd
nesprávne právne posúdil naplnenie zákonných dôvodov na možnosť obecného zastupiteľstva hlasovať
o jeho odvolaní, kedy v konaní nebolo preukázané naplnenie dôvodov, pre ktoré obecné zastupiteľstvo
hlasovalo o jeho odvolaní z funkcie kontrolóra obce, ale práve naopak, vykonaným dokazovaním
boli tieto dôvody vyvrátené. Nesprávnym právnym posúdením súd nezákonne zvýhodnil žalovanú,

pokiaľ v situácii, keď žalobcovi nebolo dané žiadne predchádzajúce písomné upozornenie zo strany
žalovanej na zanedbávanie povinností vyplývajúcich z jeho funkcie alebo na ich hrubé porušovanie, súd
dospel k záveru, že na možnosť obecného zastupiteľstva hlasovať o odvolaní žalobcu boli kumulatívne
splnené zákonné podmienky. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu, že splnenie podmienok odvolania
z funkcie hlavného kontrolóra je potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o

obecnom zriadení a zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme ako osobitných
právnych predpisov, ktoré však neustanovujú konkrétne požiadavky na určitosť skutkového vymedzenia
dôvodov odvolania, preto pri skúmaní konkrétnosti a určitosti týchto dôvodov je potrebné subsidiárne
použiť ust. § 70 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu pre prípustnosť hlasovania žalovanej o jeho
odvolaní z funkcie však neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky predchádzajúceho písomného

upozornenia, a tým je preukázané, že jeho odvolanie z funkcie hlavného kontrolóra obce na základe
vymedzených dôvodov je nezákonné a skončenie pracovného pomeru z uvedených dôvodov je preto
neplatné.

7. Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že ako hlavný kontrolór obce mal postavenie vedúceho

zamestnanca,sktorýmvzmysleust.§74ZPjemožnéukončiťpracovnýpomerlenpopredchádzajúcom
prerokovaní so zástupcami zamestnancov, resp. zamestnaneckým dôverníkom, inak je takáto výpoveď
neplatná. Vytkol súdu prvej inštancie, že uvedenou skutočnosťou sa pri rozhodovaní nezaoberal ani
riadnym spôsobom sa nevysporiadal, čím podľa žalobcu je naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205
ods. 1 písm. c) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci. Naplnenie odvolacieho

dôvodu daného ust. § 205 ods. 1 písm. d) O.s.p. videl žalobca v hodnotiacom úsudku súdu, podľa
ktorého v danom prípade nemuselo byť rozhodnutie obecného zastupiteľstva doručované písomne
hlavnému kontrolórovi obce, keďže bol prítomný na predmetnom zasadnutí obecného zastupiteľstva a
zápisnice zo zasadnutí obecných zastupiteľstiev, ako aj uznesenia obecných zastupiteľstiev sú verejne
prístupné (dostupné). Za nesprávny považoval aj názor súdu, podľa ktorého je irelevantnou skutočnosť,

žezastupujúcistarostaobceuznesenieobecnéhozastupiteľstva,ktorýmdošlokjehoodvolaniuzfunkcie
hlavného kontrolóra, nepodpísal. K uvedenému žalobca argumentoval, že nešlo o sistačné oprávnenie,
ale o platnosť právneho úkonu v zmysle § 12 ods. 11 zákona č. 36/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktoré
si splnenie tejto zákonnej náležitosti vyžaduje, pretože v opačnom prípade nemožno predmetný „papier“považovať za uznesenie obecného zastupiteľstva, keďže neobsahuje zákonom požadované náležitosti
a nejde tak o právny úkon určitý a zrozumiteľný, preto v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka sa takýto
úkon považuje za neplatný. Rovnako vytkol súdu, že svojou úvahou nerešpektoval ust. § 38 Zákonníka

práce (ďalej aj „ZP“) upravujúce nevyhnutnosť doručovania písomností zamestnávateľa týkajúcich sa
vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, zamestnancovi do vlastných rúk. Podľa žalobcu v konaní bolo
preukázané, že písomnosť týkajúca sa skončenia pracovného pomeru, mu do vlastných rúk doručená
nebola. Citoval ďalej právny názor z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Cdo

196/2009, podľa ktorého občianske súdne konanie je ovládanou zásadou „iura novit curia“ (práva pozná
súd) a účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené
skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo

právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym
názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom
zistený skutkový stav dopadajú. Záverom zopakoval, že zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení

umožňuje obecnému zastupiteľstvu hlasovať o odvolaní hlavného kontrolóra v zmysle ust. § 18a ods.
9 tohto zákona iba v taxatívne uvedených dôvodoch a mal za to, že v spore uniesol dôkazné bremeno
preukázania nesplnenia zákonných predpokladov hlasovania obecného zastupiteľstva o jeho odvolaní,
a tým aj o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovanou. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobe v celom jej rozsahu vyhovel, príp.

aby rozsudok v zmysle § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote.

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu za účelové, učinené v snahe docieliť priaznivé rozhodnutie vo
veci, považovala tvrdenie žalobcu, že zo strany jej zamestnancov a poslancov došlo k falšovaniu a

pozmeňovaniu predložených dokumentov. Poukázala na to, že na zastupiteľstve, ako aj počas tohto
obdobia bolo konanie žalobcu dozorované prokurátorom Okresnej prokuratúry v Revúcej. K ďalším
odvolacím námietkam žalobcu uviedla, že účelom ust. § 18a ods. 9 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. je
verejná kontrola hlavného kontrolóra obce ako vedúceho zamestnanca v súvislosti s jeho majetkovými
pomermi.Jenepochybné,ženato,abymoholžalobcanepravdivýúdajuviesť,bolpovinnýpredovšetkým

majetkové priznanie podať. Podľa názoru žalovanej nepodanie majetkového priznanie je závažnejším
konaním, ako uvedenie nepravdivého údaju, je jeho predpokladom, a tak nepochybne napĺňa hypotézu
tejto právnej normy. Pri výklade, ktorý používa žalobca, by tak bolo veľmi jednoduché vyhnúť sa
možnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra v zmysle písm. c) tejto právnej normy nepodávaním
majetkových priznaní, resp. čestných vyhlásení, čím by sa absolútne „znefunkčnil“ tento inštitút. Záver

súdu o tom, že neuvedením žiadnych údajov pravdivosť údajov o majetkových pomeroch nebolo možné
preskúmať, preto žalovaná považuje za správny a zákonný. Taktiež výklad ust. § 18a ods. 9 písm.
a) zák. č. 369/1990 Zb. (pojmu opakované alebo zvlášť hrubé porušenie povinnosti zamestnanca
alebo vedúceho zamestnanca) zo strany žalobcu žalovaná považovala za účelový a jeho argumenty,
že sa má jednať len o povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 552/2003 Z.z., nemajú oporu v tomto

zákone. Povinnosti zamestnanca tvoria komplex povinností vyplývajúcich tak z pracovnej zmluvy, ako
aj zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým nepochybne je aj zákon o obecnom zriadení.
Súd riadne odôvodňuje na str. 9 napadnutého rozsudku, že k takémuto porušeniu zo strany žalobcu
došlo zvlášť hrubým spôsobom, ako aj opakovane (trojnásobne). Za zavádzajúce označila tvrdenie
žalobcu, že bol subjektívne vnímaný ako osoba, ktorá si svoje povinnosti zodpovedne a riadne plní.

Podľa žalovanej toto konštatovanie je vyvrátené jednak výpoveďami svedkýň, protestom prokurátora o
nezákonnosti vyplácaných odmien a koniec koncov aj samotným odvolaním žalobcu z funkcie, za ktoré
hlasovali všetci prítomní poslanci. K námietke žalobcu, že mal postavenie vedúceho zamestnanca (§
18 zák. č. 369/1990 Zb.), a preto s ním pracovný pomer bolo možné ukončiť len po predchádzajúcom
prerokovaní so zástupcami zamestnancov resp. vedúcim zamestnancom, žalovaná uviedla, že u nej

zástupcovia zamestnancov nepôsobia, preto ani tento argument neobstojí. Záverom za nedôvodnú
považovala i námietku týkajúcu sa neplatnosti právneho úkonu v prípade nedoručenia rozhodnutia
obecného zastupiteľstva o odvolaní hlavného kontrolóra, pričom pri tomto posúdení sa stotožnila s
argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v rozsudku, že žalobca bol prítomný na zasadnutí, naktorom bol odvolaný z funkcie, mal teda o svojom odvolaní vedomosť, ako aj o dôvodoch odvolania,
o čom svedčí aj žaloba ním podaná v tomto konaní, toto odvolanie bolo vyhotovené písomne, riadne
odôvodnené, pričom starosta obce sistačné právo v danom prípade nemá. Na základe uvedených

skutočností žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zároveň jej priznať
nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 66,- € za vyjadrenie k odvolaniu.

9. Žalobca sa nevyjadril k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo doručené jeho právnemu zást. JUDr. Jurajovi
Lukáčovi dňa 8.8.2016.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

11. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému
sporovému poriadku výslovne vyjadrená v ust. § 470 ods. 1 CSP), podľa ktorej nové procesné právo

(jeho zmeny) platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku)
i pre konania (spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti. Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva,
že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však
zostávajú zachované.

12. Žalobca žalobu podal dňa 25.6.2014, súd prvej inštancie spor rozhodol rozsudkom dňa 15.4.2016 a
odvolanie proti rozsudku žalobca podal dňa 10.6.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016), preto odvolací súd vychádzajúc zo zásady zachovania účinkov procesných
úkonov, posudzoval podané odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti, ako aj z hľadiska existencie
uplatnených odvolacích dôvodov, podľa ustanovení tohto procesného predpisu.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/,
d/ a f/ O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania, v spojení s § 470 ods. 2 veta

prvá CSP). V súlade s ust. § 382 CSP dňa 22.1.2018 upozornil strany sporu na možné použitie
ust. § 137 písm. d/ CSP, ktoré v doterajšom konaní nebolo použité a odvolací súd ho považuje
za rozhodujúce pre rozhodnutie veci, a vyzval ich na skutkovú a právnu argumentáciu k možnému
použitiu tohto ust. v danom spore poukazujúc na to, že žalobca bol z funkcie hlavného kontrolóra
Obce Hucín odvolaný uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 a v zmysle ust. § 18a

ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013 dňom
zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce zo zákona zanikol aj jeho pracovný pomer uzavretý
so žalovanou; keďže v posudzovanej veci ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom nedošlo
jednostranným právnym úkonom žalovanej a žiadnym zo spôsobov taxatívne uvedených v Zákonníku
práce, podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca bol povinný v danom spore o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru (už v konaní pred súdom prvej inštancie) uviesť skutočnosti, ktorými by
preukázal splnenie základnej procesnej podmienky na podanie žaloby (jej procesnej prípustnosti), a to
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. účinného v
čase podania žaloby a rozhodnutia súdu. Podľa novej procesnoprávnej úpravy v Civilnom sporovom
poriadku účinnom od 1.7.2016 ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ktorej prípustnosť musí

vyplývať in concreto z osobitného predpisu, najmä z hmotného práva (§ 137 písm. d/ CSP). Vzhľadom
na uvedené, s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že medzičasom už uplynula doba (6 rokov), na ktorú bol
pracovný pomer žalobcu dojednaný (na dobu určitú) podľa pracovnej zmluvy dňa 25.3.2011 uzavretej
so žalovanou, odvolací súd vyzval žalobcu tiež na doplnenie (oznámenie) rozhodných skutočností a
z akého osobitného predpisu (hmotného práva) vyplýva prípustnosť ním podanej žaloby o určenie, že

skončenie pracovného pomeru žalovanou zo dňa 9.5.2014 je neplatné, a aby oznámil odvolaciemu
súdu, či príp. (ne)podal podnet príslušnej okresnej prokuratúre na podanie protestu prokurátora proti
uzneseniu obecného zastupiteľstva Hucín prijatému na zasadnutí dňa 9.5.2014, ktorým bol odvolaný z
funkcie hlavného kontrolóra obce, či okresný prokurátor (ne)podal protest proti cit. uzneseniu podľa § 22
anasl.zákonač.153/2001Z.z.oprokuratúrevzneníneskoršíchpredpisovalebosapodanýmnávrhomv

súdnom konaní podľa ust. § 250zf Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ne)domáhal
zrušenia uznesenia obecného zastupiteľstva v časti sporného rozhodnutia o odvolaní žalobcu z funkcie
hlavného kontrolóra obce, pod akou sp. značkou sa viedlo konanie na príslušnom súde a s akým
výsledkom (rozhodnutím) skončilo.14. Žalobca na výzvu doručil odvolaciemu súdu dňa 12.2.2018 podanie zo dňa 9.2.2018 (č.l. 165 -
166), v ktorom uviedol, že trvá na podanom odvolaní, opätovne argumentoval zásadou rímskeho práva

platnou dodnes „iura novit curia“ (súd pozná právo), v súvislosti s ktorou vysvetlil, že počas (občianskeho
súdneho) konania právne predpisy nie sú predmetom dokazovania a dokazovať sa musia len relevantné
skutočnosti. Ďalej citoval ust. § 18 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. a uviedol, že jeho pracovný pomer
do času jeho skončenia upravoval zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý
je lex specialis (§ 1 ods. 4 cit. zákona) vo vzťahu k zákonu č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej aj

„ZP“). Podľa názoru žalobcu ak k skončeniu jeho pracovného pomeru nedošlo niektorým zo spôsobov
uvedených v ust. § 59 ods. 1 ZP, neznamená to, že by uplatnenie nárokov vyplývajúcich z neplatného
skončenia pracovného pomeru nemalo v tomto hmotnoprávnom predpise oporu. Práve z ust. § 18a ods.
11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vyplýva priama príčinná súvislosť medzi skončením
pracovného pomeru a zánikom výkonu funkcie hlavného kontrolóra, a tiež to, že otázku platnosti, resp.
neplatnosti odvolania hlavného kontrolóra v zmysle ust. § 18a ods. 9 cit. zákona ako predpokladu pre

skončenie pracovného pomeru so žalobcom, si musí súd posúdiť prejudiciálne. Žalobca mal za to, že vo
vzťahu k ust. § 137 ods. 1 písm. d/ CSP preto určenie právnej skutočnosti, akou je neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, nepochybne vyplýva z ust. § 77 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce
ako všeobecného právneho predpisu k úprave pracovného pomeru so žalobcom danej zákonom č.
552/2003 Z.z. a špeciálnym spôsobom jeho zániku daným ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Z.z.

o obecnom zriadení. Žalobca nesúhlasil s názorom, podľa ktorého by mal zánik svojho pracovného
pomeru uplatňovať spôsobom podnetu na podanie protestu prokurátora podľa § 22 a nasl. zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, príp. v súdnom konaní podľa ust. §
250zf Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 o zrušenie sporného uznesenia obecného
zastupiteľstva, pretože v takomto konaní by podávateľ podnetu nemal rovnaké práva ako účastník

civilného konania, prokurátor v rámci dozoru nepreskúmava plnenie pracovných povinností hlavného
kontrolóra, ale zákonnosť postupu obce a v správnom konaní podľa ust. § 250zf O.s.p. účinného do
30.6.2016 by podliehala prieskumu iba zákonnosť postupu obce. Podľa žalobcu žiadne z uvedených
konaní by sa nezaoberalo naplnením pracovnoprávnych podmienok pre odvolanie hlavného kontrolóra
obce, dokonca ani vyslovením niektorého z týchto orgánov, že obecné zastupiteľstvo postupovalo

zákonne, by sa stav jeho právnej neistoty neodstránil, keďže samotný zákonný postup hlasovania o
odvolaní nemusí zakladať opodstatnenosť, resp. naplnenie skutkovo vytýkaných pracovnoprávnych
porušení. Zároveň je potrebné povedať, že hlavný kontrolór ako vedúci zamestnanec nemôže byť z
hľadiska zákona vylúčený z prejednania individuálnych pracovnoprávnych sporov s tým, že by jeho
pracovnoprávne vzťahy bolo možné skúmať iba v správnom konaní prieskumom zákonnosti postupu

rozhodovania obecného zastupiteľstva. V tomto smere podľa názoru žalobcu je potrebné sa zamerať
na obsahovú stránku sporu, preto žiadal, aby sa odvolací súd pri úvahe o aplikácii ust. § 137 ods.
1 písm. d/ CSP vyhol formalistickému posudzovaniu veci a k meritu sporu pristúpil s ohľadom na
základný princíp civilného sporového konania, ktorým je požiadavka, aby ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná, a v prípade, ak existujú

viaceré spôsoby a možnosti domáhať sa ochrany porušeného alebo ohrozeného práva, nie je namieste
uprednostňovať niektorý z týchto postupov a najmä za situácie, ak hmotnoprávny predpis priamo
rozväzuje pracovnoprávny vzťah, je nesporné, že určením neplatnosti zániku pracovného pomeru,
by sa právne postavenie žalobcu zlepšilo. Pokiaľ odvolací súd má za to, že by samotným určením
neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedošlo k neplatnosti uznesenia obecného zastupiteľstva

o odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra obce dňa 9.5.2014, tak môže vec ako kompetenčný konflikt
súdu prejednávajúceho pracovnoprávny spor a správneho súdu predložiť na rozhodnutie nadriadenému
súdu (čím by uplatnené právo žalobcu ostalo zachované), príp. môže v zmysle § 319 CSP vykonať
aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V opačnom
prípade by šlo o denegatio iustitie - odopretie spravodlivosti žalobcovi, ak by sa súd prejednávajúci

pracovnoprávny spor odmietol zaoberať skončením jeho pracovného pomeru. Jednou z alternatív
rozhodnutia pracovnoprávneho sporu je v zmysle § 79 ods. 1 ZP, že nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, čo môže urobiť aj z dôvodu nemožnosti
vrátenia zamestnanca do uvedenej funkcie. Tým však zamestnancovi ostanú zachované nároky z
neplatného skončenia pracovného pomeru pre dôvody žalobou vymedzené, ktorých naplnenie súd v

rámci podaných odvolacích dôvodov podľa žalobcu nepochybne môže posúdiť.

15. Žalovaná podaním z 8.2.2018 (č.l. 156 - 157) na výzvu oznámila odvolaciemu súdu, že berie na
vedomie prípadnú aplikáciu § 137 písm. d/ CSP v danom spore a že jej nie je známa okolnosť podaniaprotestu proti uzneseniu obecného zastupiteľstva, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného
kontrolóra obce, ani podanie návrhu v súdnom konaní podľa § 250zf O.s.p. Navrhla žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a priznať jej 100 % náhradu trov konania.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu podstatných námietok a relevantných
argumentov strán sporu uvedených v odvolaní, písomných podaniach a vyjadreniach strán v odvolacom
konaní dospel k záveru, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť, lebo napadnutý rozsudok je

vecne správny, aj keď čiastočne z iných dôvodov. Preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario), po oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP,
odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. Podanou žalobou sa žalobca, ktorý vykonával funkciu hlavného kontrolóra žalovanej Obce Hucín a
z tejto funkcie bol odvolaný uznesením obecného zastupiteľstva na zasadnutí konanom dňa 9.5.2014,
domáha určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru žalovanou dňom 9.5.2014 je neplatné. Nová
procesnoprávna úprava Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.2016, pripúšťa
žalobu na určenie právnej skutočnosti, akou je aj žaloba v prejednávanej veci, iba za predpokladu, že

tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Právny základ žalobcom podanej žaloby
nespočíva v ust. § 77 Zákonníka práce (žalobou podľa tohto ust. môže zamestnanec aj zamestnávateľ
uplatniť na súde neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru, ak pracovný pomer skončil
niektorým zo spôsobov a z dôvodov taxatívne upravených Zákonníkom práce), preto odvolací súd
aplikoval na daný spor ust. § 137 písm. d) CSP účinné v čase rozhodovania (po predchádzajúcom

poučení strán podľa § 382 CSP o možnej aplikácii tohto ust., ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo
použité a podľa posúdenia odvolacieho súdu je pre rozhodnutie sporu rozhodujúce), a procesnú
prípustnosť podanej žaloby vyvodil z ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v
znenízákonač.361/2012Z.z.účinnéhood1.1.2013vspojenísust.§14Zákonníkapráce,podľaktorého
spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú

a rozhodujú súdy. Otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže skúmať iný orgán ako
súd, ktorý poskytuje ochranu subjektívnym právam zamestnancov (i zamestnávateľov), poškodeným
porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov (čl. 9 veta prvá Základných zásad
Zákonníka práce).

18. Súd je všeobecným orgánom ochrany porušených alebo ohrozených subjektívnych práv, teda
jeho kompetencia je stanovená všeobecne ako generálna klauzula právomoci súdu v tejto oblasti
v príslušnom procesnom predpise. Právomoc iného orgánu než súdu musí byť taxatívne stanovená
právnym predpisom, a bude teda skôr výnimkou zo všeobecného pravidla existencie právomoci súdu
na poskytnutie tejto ochrany. Z toho plynie ďalší dôležitý postulát ochrany subjektívnych práv, a tým

je tzv. zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ak teda neexistuje iný orgán ochrany práva
s individuálne určenou právomocou na právny prípad, uplatní sa všeobecné pravidlo, že povinnosť
poskytnúť ochranu porušenému alebo ohrozenému subjektívnemu právu má súd. Rovnako tak súd sa
nemôže tejto svojej povinnosti zbaviť s poukazom na nejasnosť, neexistenciu či vzájomnú protirečivosť
ustanovení právneho poriadku. V takýchto prípadoch, súhrnne označovaných ako tzv. pravé medzery v

zákone musí súd s poukazom na zákaz odmietnutia spravodlivosti tieto medzery preklenúť výkladom či
dotvorením práva na konkrétny prípad bez normatívnej relevancie k iným subjektom než stranám sporu
(Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív: Civilný sporový poriadok, Komentár, str. 23, vyd. C.H. Beck
v Prahe, 2016). Právo na prístup k súdu a súdnu ochranu, ktorej sa žalobca v tomto pracovnoprávnom
spore domáha, je implikované tiež v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručuje možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01). Odvolací
súd preto zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru o potrebe požadovanú súdnu ochranu
žalobcovivtomtopracovnoprávnomsporevecnýmprejednanímpodanejžalobyposkytnúť,atovzáujme
odstránenianímtvrdenejprávnejneistoty,čijehopracovnýpomersožalovanouskutočne(platne)skončil
dňom9.5.2014,amožnostiprípadnéhouplatnenianárokovzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,

aby nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) a popretiu demokratických princípov
právneho štátu.19. Po preskúmaní procesného postupu súdu a napadnutého rozsudku po skutkovej i právnej stránke
odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nedostatočné alebo nesprávne,
nezodpovedajúce vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov,

alebo že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré neboli preukázané, nevyplynuli z tvrdení
strán alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
správne a dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak podľa
zistenia odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na čiastočne

nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie pochybil v procese dokazovania tým, že
opomenul aplikovať ust. § 135 ods. 2 O.s.p., správne zvolené ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov účinných od 1.1.2013 (ust. § 18a ods. 8 písm. b/, § 18a
ods. 9) nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav mylne aplikoval a vec čiastočne nesprávne
posúdilzhľadiskahmotnéhoprávaajztohodôvodu,žepreskúmavalskutkovédôvodyodvolaniažalobcu
z funkcie hlavného kontrolóra obce, o ktorej otázke už bolo vydané platné a vykonateľné rozhodnutie

iného verejnoprávneho orgánu - uznesenie Obecného zastupiteľstva Hucín prijaté na zasadnutí dňa
9.5.2014, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce, a z ktorého rozhodnutia
mal preto súd pri svojom rozhodovaní v danom spore prejudiciálne vychádzať. Súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vychádzal tiež z nesprávneho názoru, že uznesenie obecného zastupiteľstva je právnym
úkonom, pričom nevzal do úvahy, že ide o individuálny právny akt - rozhodnutie verejnoprávneho

orgánu (orgánu verejnej správy), zakladajúce určitý právny vzťah a právne účinky pre účastníkov, v
danom prípade zánik výkonu verejnej funkcie hlavného kontrolóra obce odvolaním žalobcu z tejto
funkcie. V zmysle ust. § 135 ods. 2 O.s.p. (od 1.7.2016 prevzatá úprava v ust. § 194 ods. 2 CSP)
mal preto súd z tohto rozhodnutia pri posúdení zákonnej podmienky (platného) odvolania žalobcu z
funkcie hlavného kontrolóra obce prejudiciálne vychádzať a nebol oprávnený zákonnosť uznesenia

obecného zastupiteľstva z hľadiska danosti skutkových dôvodov odvolania žalobcu z funkcie hlavného
kontrolóra v tomto spore preskúmavať a posudzovať. Uvedené právne pochybenia súdu však podľa
posúdenia odvolacieho súdu nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku vzhľadom na
správny záver súdu, ku ktorému dospel v zásadnej otázke platného skončenia pracovného pomeru
žalobcu so žalovanou, ktorý podľa posúdenia súdu zanikol dňom zániku výkonu funkcie hlavného

kontrolóra obce 9.5.2014 ex lege, t.j. priamo zo zákona v zmysle ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013, preto nebolo potrebné a ani možné
pracovný pomer ukončiť podľa všeobecnej pracovnoprávnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce a
ku skončeniu pracovného pomeru nebol potrebný akýkoľvek pracovnoprávny úkon zo strany žalovanej
obce či žalobcu.

20. Skutočnosti a argumenty žalobcu prednesené v odvolacom konaní nič nemenia na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. Odvolací súd konštatuje,
že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a k odvolacím
námietkam žalobcu, a tiež na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i doplnenie jeho

dôvodov poukazuje na to, že právna teória v rámci subjektívnych právnych skutočností rozlišuje medzi
právnymi úkonmi a individuálnymi právnymi aktmi, akými sú aj rozhodnutia verejnoprávnych orgánov, a
tieto pojmy nemožno zamieňať. Individuálny právny akt je prejavom vôle orgánu verejnej moci (verejnej
správy), ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov alebo ich autoritatívne posudzuje. Sú
výsledkomprocesuaplikácieprávaaplatípreňdomnienkasprávnosti,apokiaľniejepreukázanýopak,je

akt platný. Súd preto nemôže posudzovať a hodnotiť jeho platnosť, resp. neplatnosť v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka alebo Zákonníka práce o právnych úkonoch, ako je tomu v prípadoch skončenia
pracovného pomeru na základe právneho úkonu v spore medzi zamestnancom a zamestnávateľom o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce.

21. Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov a novely
vykonanej zákonom č. 361/2012 Z.z. účinným od 1.1.2013 (ďalej aj „cit. zákon“) vo vzťahu k hlavnému
kontrolórovi obce v ust. § 18a ods. 11 zaviedol osobitný dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorým
je zánik pracovného pomeru ex lege, t.j. priamo zo zákona v prípade zániku výkonu funkcie hlavného
kontrolóra o.i. jeho odvolaním z funkcie obecným zastupiteľstvom podľa ust. § 18a ods. 8 písm. b)

z dôvodov upravených v ust. § 18a ods. 9 cit. zákona. Rozhodovanie o voľbe a odvolaní hlavného
kontrolóra podľa cit. zákona je vo výlučnej právomoci obecného zastupiteľstva (§ 18 ods. 1), na zvolenie
a odvolanie hlavného kontrolóra z funkcie podľa § 18a ods. 3, ods. 10 cit. zákona je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Cit. zákon na jednej strane osobitne vymedzuje statushlavného kontrolóra a jeho kompetencie (hlavný kontrolór je zamestnancom obce a ak tento zákon
neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca
podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme), a na

druhejstraneprávetotoosobitnépostaveniehlavnéhokontrolórasvýkonomverejnejfunkcie,dávaúplnú
kompetenciu obecnému zastupiteľstvu rozhodovať o jeho osobe a zužuje kompetencie súdu zasahovať
do právomoci obecného zastupiteľstva preskúmavaním jeho rozhodnutí o odvolaní hlavného kontrolóra
z funkcie v tom smere, že súd môže rozhodnutie obecného zastupiteľstva preskúmať len z formálnej
stránky. Skutkové dôvody (vecnú stránku) odvolania hlavného kontrolóra obce je možné preskúmavať

iba na základe návrhu podaného prokurátorom v správnom konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia
obecného zastupitelstva, ktorým bol hlavný kontrolór z funkcie odvolaný, a to postupom podľa ust. §
250zf O.s.p. (od 1.7.2016 podľa ust. § 348 Správneho súdneho poriadku).

22. V posudzovanom prípade žalobca bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra Obce Hucín
uznesením obecného zastupiteľstva č. 194/2014 zo dňa 9.5.2014, ktoré nebolo napadnuté protestom

prokurátora a prokurátor nepodal ani návrh podľa ust. § 250zf O.s.p. na preskúmavanie zákonnosti
spornéhouzneseniaobecnéhozastupiteľstvaajehozrušenievsprávnomkonaní(stranytútoskutočnosť
v spore ani netvrdili). Je nesporné, že o odvolaní žalobcu rozhodlo obecné zastupiteľstvo dňa 9.5.2014
pri realizovaní svojich právomocí zverených mu zákonom a ním prijaté uznesenie na zasadnutí dňa
9.5.2014 bolo hlasovaním nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov platne schválené (ust. § 18a ods.

10 cit. zákona), ktoré je platným právnym aktom kompetentného orgánu verejnej správy a je žiadúce
a potrebné, aby súd pri posúdení prejudiciálnej otázky zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra z
tohto rozhodnutia vychádzal (§ 194 ods. 2 CSP). V konaní nebolo preukázané (žalobca ani netvrdil),
že by výkon sporného uznesenia bol pozastavený, resp. že by žalovaná tým, že ho starosta obce
nepodpísal, prejavila vôľu pozastaviť jeho výkon (podľa § 13 ods. 6 cit. zákona starosta môže pozastaviť

výkon uznesenia obecného zastupitelstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec
zjavne nevýhodné tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 6). Nepodpísanie uznesenia obecného
zastupiteľstva starostom obce (§ 12 ods. 10 cit. zákona) aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá za
následok jeho neplatnosť, ide iba o formálny nedostatok, ktorý nemá žiaden vplyv na jeho účinky z
hľadiska prejavenej vôle v riešenom právnom vzťahu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je odôvodnený

záver, že žalobca bol platne odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra žalovanej Obce Hucín, a jeho
pracovný pomer skončil zánikom výkonu funkcie hlavného kontrolóra priamo zo zákona, pri splnení
zákonných podmienok podľa ust. § 18a ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb., a teda platne a v súlade
s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup žalovanej ako zamestnávateľa. Odvolací súd pre
úplnosť dôvodov poukazuje na to, že žalovaná listom z 30.6.2014 písomne oznámila žalobcovi, že podľa

prijatéhouzneseniazastupiteľstvaObceHucínč.194/2014zodňa9.5.2014(výpiszuzneseniadoručený
v prílohe oznámenia) bol z funkcie hlavného kontrolóra obce odvolaný a na základe ust. § 18a ods. 11
zákona č. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013, dňom 9.5.2014
skončil jeho pracovný pomer uzavretý dňa 3.1.2011. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, pokiaľ
žalobu ako nedôvodnú zamietol a z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok odvolacím súdom

potvrdený ako vecne správny.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný procesný úspech,
preto jej bol v celom rozsahu priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý

bol v spore neúspešný. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník _(§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a

včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).