Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8304010599
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8304010599.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.04.2018, v trestnej veci obžalovaného

Q. S. pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. (zák. č. 140/1961
Zb.) a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 04.09.2017 sp.
zn. 4T 176/04, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. účinného do 01.01.2006) z r u š
u j e napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z trestného činu skrátenia
dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006), trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006), trestného činu

krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006) a
trestného činu nezaplatenia dane podľa § 148b ods. 1, ods. 3 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného
do 01.01.2006), vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody.

Na základe § 259 ods. 3 Tr. por.
Obžalovaného Q. S., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Q., D. XXX/XX,

u z n á v a v i n n ý m, ž e

1. ako konateľ a majiteľ obchodnej spoločnosti I., s.r.o. E., dňa 30.06.2000 na Daňovom úrade v
Humennom podal daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka
1999, pričom do nákladov zahrnul i odpisy za rok 1999 za chladiarenské zariadenie, fingované náklady

na nákup guľatiny, i keď vedel, že uvedené náklady neboli nákladmi na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie zdaniteľných príjmov súvisiacich s rozvojom podnikateľskej činnosti, čím znížil základ dane a
odvod do štátneho rozpočtu na dani z príjmov právnických osôb o sumu 212.589,- Sk /7.056,66 Eur/,
2. dňa 14.03.2002 uzavrel v Q. zmluvu o úvere č. 8120067 so spoločnosťou V., s.r.o., Y. XX/A, O., v
zastúpení splnomocnencom H.. Q. B., pričom pri schvaľovaní úveru predložil neplatnú pracovnú zmluvu
s firmou U., s.f. Q., podpísanú dňa XX.XX.XXXX s platom XX.XXX,- Sk, hoci vedel o tom, že na základe
tejto zmluvy pracovný pomer nikdy nevznikol a v čase potvrdzovania zmluvy ani netrval a na základe

týchto nepravdivých údajov mu bol poskytnutý úver vo výške 12.000,- Sk, zvýšený o poplatok vo výške
6.590,- Sk, ktorý sa zaviazal splácať v dvojtýždenných splátkach po 1.430,- Sk, no zaplatil iba tri splátky
a ostatnú časť úveru aj napriek opakovaným výzvam úmyselne neuhradil, čím spôsobil pre spoločnosť
V., s.r.o. O., škodu vo výške 12.000,- Sk /398,19 Eur/,
3. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX na odbernom mieste v rodinnom dome č. XXX v penzióne S. v
obci E. neoprávnene odoberal elektrickú energiu z hlavného ističa X XXXX XA, nachádzajúceho sa
v plechovom rozvádzači a neskôr z rozvodnej skrine, umiestnených na priedomí rodinného domu č.

XXX v obci E., majiteľom ktorého je W. E., a tak za uvedené obdobie neoprávnene odobral elektrickúenergiu, vrátane poplatku za odberné miesto, v celkovej sume 45.951,- Sk /1.525,29 Eur/ v neprospech
B. energetiky, a.s. S. a W. E..

t e d a

v bode 1

skrátil daň vo väčšom rozsahu,

v bode 2
na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom
majetku škodu nie nepatrnú,

v bode 3
prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil na cudzom majetku týmto činom škodu nie malú,

č í m s p á c h a l

v bode 1
trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného
do 01.01.2006)
v bode 2

trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006)

v bode 3
trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do
01.01.2006)

z a t o m u u k l a d á

Podľa § 148 ods. 3 s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.
účinného do 01. 01. 2006) úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 /jedného/ roka.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006) výkon
trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu 1 /jedného/ roka.

Podľa § 226 písm. a/ Tr. por. (zák. č 141/1961 Zb. účinného do 01.01.2006)
obžalovaného Q. S., nar. XX.XX.XXXX, v Z., trvale bytom Q., D. XXX/XX,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nezaplatenia dane
podľa § 148b ods. 1, ods. 3 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 01. 01. 2006), ktorého sa mal
dopustiť tak, že

v čase od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v Z. na P. úrade Z. ako jediný konateľ a zodpovedná osoba

spoločnosti I., s.r.o. E. XXX, podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty ako mesačný platca
DPH s priznaním dane a daňovej povinnosti za december 2000 s daňovou povinnosťou 3.365.996,- Sk,
za január 2002 s daňovou povinnosťou 8.884,20 Sk, za marec 2002 s daňovou povinnosťou 5.316,-
Sk, za apríl 2002 s daňovou povinnosťou 1.519,- Sk, za august 2002 s daňovou povinnosťou 6.579,-
Sk, za september 2002 s daňovou povinnosťou 2.933,- Sk a za október 2002 s daňovou povinnosťou

747,- Sk, ktoré však v zákonných lehotách správcovi dane nezaplatil, ani správcu dane Daňový úrad
Humennénepožiadalozaplateniejednotlivýchdaňovýchpovinnostívsplátkach,aninepožiadaloodklad
splátok v prípade, že v čase splatnosti jednotlivých daňových povinností nebola spoločnosť I., s.r.o. E.
XXX plne finančne solventná, pričom zo zákona ako konateľ tejto spoločnosti bol povinný zabezpečiťriadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, a tak zároveň aj platenia dane spoločnosťou, čím
spôsobil škodu pre Štátny rozpočet SR, zastúpený Daňovým úradom Humenné, vo výške 3.391.974,20
Sk /112.592,90 Eur/,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného Q. S. vinným v bode 1/ z trestného činu
skráteniadaneapoistnéhopodľa§148ods.3Tr.zák.účinnéhodo01.01.2006,vbode2/ztrestnéhočinu
podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, v bode 3/ z trestného činu krádeže podľa

§ 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 01.01.2006 a v bode 4/ z trestného činu nezaplatenia
dane podľa § 148b ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že

1/ ako konateľ a majiteľ obchodnej spoločnosti I., s.r.o. E., dňa 30.06.2000 na Daňovom úrade v
Humennom podal daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka

1999, pričom do nákladov zahrnul i odpisy za rok 1999 za pojazdnú dielňu, chladiarenské zariadenie a
nákladné vozidlo, náklady za súkromný telefón, úroky z pôžičky M-Invest, náklady na potravu pre psov,
poplatky SIPO, fingované náklady na nákup guľatiny, náklady na nákup vecí na vozidlo, ktoré predtým
vrátil leasingovej spoločnosti, nadspotrebu pohonných hmôt a fakturácie predaja sadeníc lesných drevín
medzi svojimi dvoma firmami, pri ktorých použil neprimerane vysoké ceny, i keď vedel, že uvedené

náklady neboli nákladmi na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov súvisiacich s
rozvojom podnikateľskej činnosti, čím znížil základ dane a odvod do štátneho rozpočtu na dani z príjmov
právnických osôb o sumu 542.400,- Sk /18.004,38 Eur/,

2. dňa 14.03.2002 uzavrel v Q. zmluvu o úvere č. XXXXXXX so spoločnosťou V., s.r.o., Y. XX/A, O., v

zastúpení splnomocnencom H.. Q. B., pričom pri schvaľovaní úveru predložil neplatnú pracovnú zmluvu
s firmou U., s.f. Q., podpísanú dňa 30.01.1999 s platom 23.500,- Sk, hoci vedel o tom, že na základe
tejto zmluvy pracovný pomer nikdy nevznikol a v čase potvrdzovania zmluvy ani netrval a na základe
týchto nepravdivých údajov mu bol poskytnutý úver vo výške 12.000,- Sk, zvýšený o poplatok vo výške
6.590,- Sk, ktorý sa zaviazal splácať v dvojtýždenných splátkach po 1.430,- Sk, no zaplatil iba tri splátky

a ostatnú časť úveru aj napriek opakovaným výzvam úmyselne neuhradil, čím spôsobil pre spoločnosť
V., s.r.o O., škodu vo výške 14.300,- Sk /474,67 Eur/,
3. od 08.08.2003 do 06.05.2004 na odbernom mieste v rodinnom dome č. XXX v penzióne S. v obci
E. neoprávnene odoberal elektrickú energiu z hlavného ističa X XX-XX XA, nachádzajúceho sa v
plechovom rozvádzači a neskôr z rozvodnej skrine, umiestnených na priedomí rodinného domu č. XXX

v obci E., majiteľom ktorého je W. E., a tak za uvedené obdobie neoprávnene odobral elektrickú energiu,
vrátane poplatku za odberné miesto, v celkovej sume 45.951,- Sk /1.525,29 Eur/ v neprospech B.
energetiky, a.s. S.,

4. v čase od 01.12.2000 do 30.10. 2002 v Humennom na Daňovom úrade Humenné ako jediný

konateľ a zodpovedná osoba spoločnosti I., s.r.o. E. XXX, podal daňové priznanie na daň z pridanej
hodnoty ako mesačný platca DPH s priznaním dane a daňovej povinnosti za december 2000 s daňovou
povinnosťou 3.365.996,- Sk, za január 2002 s daňovou povinnosťou 8.884,20 Sk, za marec 2002 s
daňovou povinnosťou 5.316,- Sk, za apríl 2002 s daňovou povinnosťou 1.519,- Sk, za august 2002 s
daňovou povinnosťou 6.579,- Sk, za september 2002 s daňovou povinnosťou 2.933,- Sk a za október

2002 s daňovou povinnosťou 747,- Sk, ktoré však v zákonných lehotách správcovi dane nezaplatil,
ani správcu dane Daňový úrad Humenné nepožiadal o zaplatenie jednotlivých daňových povinností
v splátkach, ani nepožiadal o odklad splátok v prípade, že v čase splatnosti jednotlivých daňových
povinností nebola spoločnosť I., s.r.o. E. XXX plne finančne solventná, pričom zo zákona ako konateľ
tejto spoločnosti bol povinný zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, a tak

zároveňajplateniadanespoločnosťou,čímspôsobilškodupreŠtátnyrozpočetSR,zastúpenýDaňovým
úradom Humenné, vo výške 3.391.974,20 Sk /112.592,90 Eur/.

Za to mu podľa § 148b ods. 3 Tr. zák., s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák., § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/
Tr. zák. účinného do 01.01.2006 uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, výkon ktoréhomu podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 podmienečne odložil na
skúšobnú dobu 18 mesiacov.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 mu uložil aj peňažný trest vo výmere 500,- eur a
podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, mu ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 01.01.2006 poškodeného B. energetiku a.s. S. odkázal s jeho

nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach.

Naproti tomu podľa § 226 písm. b/ Tr. por. účinného do 01.01.2006 oslobodil obžalovaného Q. S. spod
obžaloby okresného prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, ktorého sa mal
dopustiť tak, že

- dňa XX.XX.XXXX okolo XX.XX hod. pod vplyvom alkoholu na ulici kpt. K. XXX/XX v Q. najprv vulgárne
nadával svojej bývalej manželke B. S. a potom sa jej vyhrážal, že ju zničí, zabije a tieto vyhrážky viackrát
opakoval, čím u nej vzbudil dôvodnú obavu, že svoje vyhrážky uskutoční,

lebo skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu,
odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania namietal, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu
zákona v jeho neprospech vzhľadom na skutočnosť, že trestné konanie prebiehalo neprimerane dlho a z
tohto dôvodu malo byť zastavené. Poukázal v tejto súvislosti na znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých má právo,
aby jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu
prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý ukladá súdom pri posudzovaní, či konanie prebehlo bez
zbytočných prieťahov zohľadňovať zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mali prispieť k prieťahom a
tiež spôsob, akým štátne orgány záležitosť prejednávali a aj keď ESĽP nestanovil nejakú konkrétnu

lehotu, len v ktorej je možné vec prejednať bez zbytočných prieťahov, každopádne uznal za primeranú
lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi dobu 6-tich rokov poukazujúc najmä na to, že pokiaľ súdne
konanie prebieha neprimerane dlho, dochádza k strate dôkazov, alebo k oslabeniu ich dôkaznej hodnoty,
navyše obžalovaný je príliš dlho vystavovaný zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom
osude, pritom podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22.06.2010 sp. zn. III.ÚS 102/2010 k odstráneniu

stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu. V tejto súvislosti poukázal na to,
že v prejednávanej veci dĺžka konania presiahla 12 rokov, pritom išlo o dĺžku, ktorú on (obžalovaný)
nezavinil, počas celej tejto doby viedol bezúhonný život, a preto má za to, že sa osvedčil. Namietal v
tejto súvislosti, že uplynutím tak dlhého času už došlo k oslabeniu dôkaznej hodnoty doteraz vykonaných
dôkazov do takej miery, že pre odstup času už nie je možné bez akýchkoľvek pochybností jeho trestnú

veci ukončiť s jednoznačným preukázaním viny. V tejto súvislosti ešte poukázal na rozhodovaciu činnosť
ESĽP, ktorý, aj keď nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd automaticky povinnosť kompenzovať prieťahy v súdnom konaní zastavením trestného stíhania,
každopádne ale pripustil, že dostatočnou nápravou môže byť aj skutočnosť, keď národný súd výslovne
v rozsudku skonštatuje, že bolo porušené jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a preto v

dôsledku toho trest zmierni, pričom uvedie v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený. V podstate
z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a trestné stíhanie voči nemu z
vyššie uvedených dôvodov zastavil.

Vychádzajúc z ust. § 564 ods. 3 teraz účinného Trestného poriadku (teda zák. č. 301/2005 Z.z.), podľa

ktorého vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona (to znamená pred 01.01.2006), vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov;
konanieoriadnomopravnomprostrediuprotitakémutorozhodnutiuvykonákrajskýsúdpodľadoterajších
predpisov, v prejednávanej trestnej veci sa teda konanie vykonáva podľa Trestného poriadku účinného
do 01.01.2006, t.j. podľa zák. č. 141/1961 Zb.

Preto aj v danom prípade, pokiaľ krajský súd cituje Trestný poriadok, má na mysli zák. č. 141/1961 Zb.,
teda Trestný poriadok účinný do 01.01.2006.Na základe takto podaného odvolania preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 254 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ
podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo,

prihliadajúc pri tom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a dospel k nasledovným záverom.

Vo vzťahu ku skutku právne kvalifikovanému ako trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti
jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.), ohľadom ktorého bol obžalovaný spod
obžaloby oslobodený, pričom obžalovaný tento výrok ani výslovne v podanom odvolaní nenapadol,

avšak mohol tak urobiť z dôvodu, či v jeho prospech nesvedčí priaznivejší oslobodzovací dôvod, je nutné
uviesť, že ani krajský súd priaznivejší oslobodzovací dôvod v tejto časti prejednávanej veci nevzhliadol
a dospel k záveru, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby bolo namieste. Tu sa krajský súd
stotožnil s dôvodmi prezentovanými ešte v rozhodnutí súdu prvého stupňa, z ktorého plynie, že aj keď
z výpovedí poškodenej - bývalej manželky obžalovaného B. S. a ich spoločnej dcéry Q. S. naozaj
vyplýva, že obžalovaný na adresu poškodenej použil vyhrážky, nebolo už možné dospieť k bezpečnému

a spoľahlivému záveru, že by išlo o vyhrážky, ktoré by boli spôsobilé obavu o život, či zdravie na strane
poškodenej vyvolať, keďže táto po incidente najprv volala príbuzných obžalovaného a až následne
policajnú hliadku.

Vo vzťahu k ostatným štyrom skutkom, z ktorých bol obžalovaný súdom prvého stupňa uznaný vinným

nie je možné uviesť, že by v konaní pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 5 Tr. por. pre zistenie skutkového stavu nevyhnutného pre
rozhodnutie súdu potrebné, a to už len z toho dôvodu, že súd prvého stupňa nerešpektoval pokyny
krajského súdu obsiahnuté v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 7 To 30/10 zo dňa 28.01.2010, pretože
nevykonal všetky potrebné úkony vyplývajúce zo spomínaného rozhodnutia a nedoplnil dokazovanie v

celomrozsahutak,akomutokrajskýsúduložil.Vzhľadomalenaajobhajobounamietanúdĺžkusúdneho
konania dospel krajský súd k záveru, že už nie je možné toto konanie naďalej predlžovať a z dôvodu
nerešpektovania pokynov krajského súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a opätovne mu ukladať
doplniť dokazovanie v rozsahu požadovanom krajským súdom.

Preto sa krajský súd už len obmedzil na zhodnotenie doteraz zhromaždeného dôkazného materiálu,
rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol obžalovaný uznaný vinným zrušil a uznal
obžalovaného vinným len v takom rozsahu, ktorý zodpovedal doposiaľ vykonaným dôkazom
postačujúcim v súlade s ust. § 2 ods. 5 Tr. por. pre zistenie skutkového stavu nevyhnutného pre
rozhodnutie súdu, čiastočne obžalovaného spod obžaloby oslobodil a vypustil tie skutočnosti zo

skutkových zistení, ktoré neboli preukázané z dôvodu nedoplnenia dokazovania v požadovanom
rozsahu, napravil chyby súdu prvého stupňa, ktoré na podklade vykonaného dokazovania napraviť bolo
možné, a to aj potom, čo krajský súd časť dokazovania na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní
obžalovaného zopakoval.

Pokiaľ ide o skutok uvedený pod bodom 4/ napadnutého rozsudku, teda trestný čin nezaplatenia dane
podľa § 148b ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, doposiaľ vykonané dokazovanie, a to
najmä znalecké dokazovanie z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo,
doložené daňové priznania a protokol o daňovej kontrole naznačujú, že obžalovaný naozaj podal daňové
priznania, teda priznal daň z pridanej hodnoty, ale túto daň za v skutku uvedené zdaňovacie obdobia

nezaplatil, a to aj keď vykonané znalecké dokazovanie nasvedčuje tomu, že obžalovaný mal dostatok
finančných prostriedkov na to, aby daň zaplatil, aj s ohľadom na skutočnosť, že k 31.12.2000 bol z
pokladnice spoločnosti zaúčtovaný výber peňažných prostriedkov v hotovosti pre spoločníka Q. vo výške
30.000.000,- Sk.

Na tomto mieste si je ale potrebné v prvom rade uvedomiť, že daňové konanie je založené na iných
princípoch ako konanie trestné v tom smere, že zatiaľ čo v daňovom konaní daňovník musí svoje
tvrdenia preukazovať, v trestnom konaní naopak sú to orgány činné v trestnom konaní, ktoré musia
obžalovanému jeho vinu a jeho konanie preukázať. Preto protokol o daňovej kontrole, ani s tým súvisiace
daňové doklady nepostačujú pre uznanie viny zo spáchania daňového trestného činu obžalovaným. V

tomto smere potom postupovali orgány činné v trestnom konaní správne, keď za účelom zistenia, či
sa obžalovaný trestného činu dopustil, pribrali do konania znalca z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo,
avšak ani znalecký posudok nie je žiaden naddôkaz, ktorý by bolo možné nekriticky, bez akejkoľvek
previerky akceptovať, ale naopak ide o dôkaz ako každý iný, ktorý taktiedž podlieha hodnoteniu dôkazova súd pri jeho hodnotení je povinný skúmať, či takýto znalecký posudok má primeranú štruktúru, nie je na
prvý pohľad nezrozumiteľný, nejasný, vnútorne rozporný, či neobsahuje na prvý pohľad zrejmé chyby,
nelogickosti. Aby však mohol súd takto postupovať a znalecký posudok takémuto prevereniu podrobiť,

musí mať k dispozícii všetky podklady, z ktorých znalec vychádzal, aby mohol porovnať, ako to už bolo
vyššie naznačené, či znalec naozaj z týchto dokladov vychádzal, či pri ich použití sa nedopustil na prvý
pohľad zrejmých nesprávností, chýb, nelogickosti a pod.

Zo znaleckého posudku znalca v odbore ekonomika, odvetvie účtovníctvo H.. E. X. vyplýva, na čo

poukázal krajský súd už vo svojom zrušujúcom uznesení, že znalec pri svojich záveroch vychádzal
okrem iného aj z účtovných závierok spoločnosti za rok 1999, 2000, 2001, z dodávateľských,
odberateľských faktúr, aby mohol vôbec určiť aká daňová povinnosť na DPH obžalovanému v
žalovaných obdobiach vznikla a taktiež vychádzal, okrem iného, aj z výpisov z bankových účtov
spoločnosti vedených v rokoch 2000 a 2002 v bankových inštitúciách Tatrabanka a Slovenská sporiteľňa
a z pokladničných dokladov za rok 2000 a 2002, aby mohol dospieť k záveru, či spoločnosť v rozhodnom

období mala dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie daní, pretože len za takejto situácie by bolo
možné uvažovať o trestnej zodpovednosti obžalovaného za nezaplatenie dane.

Tieto doklady však súčasťou spisu nie sú a nie sú súčasťou ani podaného znaleckého posudku. Bez
nich ale, ako to už bolo vyššie uvedené a naznačené aj v už zrušujúcom uznesení krajského súdu,

nie je možné podaný znalecký posudok preveriť, a teda ani dospieť k bezpečnému a spoľahlivému
záveru bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností, že v ňom obsiahnuté závery skutočnosti
aj zodpovedajú, pretože ich niet s čím porovnať.

Všetky tieto potrebné účtovné doklady mali byť zabezpečené už v prípravnom konaní, založené do spisu

(a to bez ohľadu na ich rozsah) a predložené súdu spolu s obžalobou. Ide preto o chybu v prvom rade
prípravného konania, pretože tieto podklady do spisu orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili
a súdu nepredložili. Z odstupom času potom, keď súd prvého stupňa zisťoval, kde sa tieto doklady
nachádzajú, znalec len uviedol, že ich vrátil vyšetrovateľovi. Ďalej už ani súd prvého stupňa, ale ani
prokurátor žiadnu aktivitu nevyvinuli a do spisu tieto doklady nezabezpečili. Z obsahu spisu taktiež

nevyplýva ani snaha, že by, či už súd prvého stupňa, alebo orgány činné v trestnom konaní, vyvinuli
snahu smerujúcu k tomu, aby tieto doklady, ak sa nachádzajú aspoň v kópiách na daňovom úrade, boli
takýmto spôsobom zabezpečené.

Vzhľadom na to, že spomínané doklady sú nevyhnutné pre rozhodnutie o vine, či nevine obžalovaného

a bez nich nie je možné vinu obžalovaného bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností
ustáliť, dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom na dĺžku konania, a to takmer 14 rokov, pokiaľ ide o
súdne konanie, pričom od skutku uplynulo takmer 16 rokov, už nie je efektívne a ani primerané z toho
dôvodu opätovne zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a uložiť mu, aby tieto dôkazy sa aspoň pokúsil
zabezpečiť, keď nie je isté, či vôbec ešte nejaká inštitúcia ich k dispozícii má, a preto dospel k záveru,

že bude na mieste obžalovaného spod obžaloby v tejto časti oslobodiť, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Na tomto mieste je nutné upozorniť, že aj keď trestný proces prebiehal podľa „starého“ Trestného
poriadku, teda zák. č. 141/1961 Zb., ktorý bol založený na tzv. inkvizičnom procese, kedy súd sám si

vyhľadával, zabezpečoval dôkazy, nie je možné prehliadnuť tú skutočnosť, že podľa čl. 154c ods. 1
Ústavy SR (Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou
jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sa stal
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ešte v roku 1992 má každý právo na spravodlivé
súdne konanie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na kontradiktórny proces, preto, keďže
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi
predpismi, teda aj pred Trestným poriadkom upraveným zákonom č. 141/1961 Zb., nemôže prokurátor

v súčasnosti už ani v konaní podľa „starého trestného procesu“ zostať absolútne nečinným, očakávať,
že chyby prípravného konania odstráni súd prvého stupňa a sám si vyhľadá a zabezpečí dôkazy, ktoré
bolo povinnosťou prokurátora do spisu zabezpečiť už v prípravnom konaní, aby vôbec bolo možné o
ním podanej obžalobe rozhodnúť.Obdobný problém, teda nedoloženie potrebných účtovných dokladov, sa vyskytol aj pokiaľ ide o skutok
uvedený pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, teda trestný čin skrátenia dane a poisteného podľa §

148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006.

Vzhľadom na to, že súčasťou spisu neboli účtovné doklady, z ktorých by bolo možné preveriť, že
obžalovaný si naozaj do svojich nákladov zahrnul aj odpisy za rok 1999 za nákladné vozidlo, za
súkromný telefón, úroky z pôžičky M - Invest, za potravu pre psov, poplatky SIPO, na nákup vecí na

vozidlo, ktoré predtým vrátil leasingovej spoločnosti, nadspotrebu pohonných hmôt a fakturáciu predaja
sadeníc lesných drevín, pretože len protokol o daňovej kontrole a znalecký posudok bez účtovných
podkladov z už vyššie uvedených dôvodov pre tento účel nestačí, krajský súd tieto skutočnosti zo skutku
uvedeného pod bodom 1/ napadnutého rozsudku vypustil.

Naopak považoval za preukázané, že obžalovaný si do nákladov za zdaňovacie obdobie roka 1999

neoprávnene zahrnul aj odpisy za rok 1999 za chladiarenské zariadenie, hoci vedel, že uvedené náklady
neboli nákladmi na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov súvisiacich s rozvojom
podnikateľskej činnosti a obdobne tak si ponížil daňový základ aj zahrnutím do nákladov kúpnu cenu za
fingovaný nákup guľatiny, pretože súčasťou spisu sú dôkazy, ktoré tieto skutočnosti preukazujú a krajský
súd ich v potrebnom rozsahu na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného aj zopakoval.

Podľa § 24 ods. 1 v tom čase platného a účinného zákona o daniach z príjmov, teda zákona č.
286/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie zabezpečenia
a udržania zdaniteľných príjmov sa pre zistenie základu dane odpočítajú vo výške preukázanej
daňovníkom a vo výške ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Obžalovaný teda vedel, keďže neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje (podľa § 2 zák. č. 1/1993
Zb. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, o všetkom čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná),

že do nákladov si smie zahrnúť len také výdavky (náklady), ktoré boli vynaložené na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.

Z predložených účtovných dokladov, a to najmä faktúry č. 5/5/1999 zo dňa 21.05.1999, záznamu o
odpisoch spoločnosti I. spol. s r.o. E. za rok 1999, ale aj priložených fotografií vyplýva, že spomínaná

spoločnosť obžalovaného I. spol. s r.o. E. kúpila v spomínaný deň 21.05.1999 od obžalovaného ako
živnostníka, okrem iného, aj pojazdnú predajňu v hodnote 300.000,- Sk a spomínané chladiarenské
zariadenie v hodnote 259.000,- Sk bez DPH, pričom za spomínané chladiarenské zariadenie v r.
1999 obžalovaný vykonal odpisy v hodnote 18.290,- Sk, pritom z vyjadrení svedkov W. F. a P. V.,
teda zamestnancov obžalovaného vyplýva, že spomínané chladiarenské zariadenie sa nachádzalo v

nadstavbe nákladného motorového vozidla, ktorá ale bola položená na zemi, na betónovom základe a
slúžila ako šatňa pre zamestnancov obžalovaného.

Ako to vyplýva aj z doloženej fotodokumentácie, chladiarenské zariadenie bolo pôvodne súčasťou
pojazdnej predajne s názvom Zmiešaný tovar a slúžilo na uskladnenie potravín pri mobilnom predaji. Z

výpovedíspomínanýchsvedkov,aleajpriloženejfotodokumentáciejezrejmé,žedotknutéchladiarenské
zariadenie obžalovaný po jeho odpredaji firme I. s.r.o. E. určite nepoužíval na jeho určený účel, teda
na chladenie potravín za účelom ich ďalšieho predaja, ale toto chladiarenské zariadenie bolo súčasťou
zariadenia slúžiaceho ako šatňa pre robotníkov obžalovaného, pričom obžalovaný sa v žiadnom prípade
nemohol domnievať, že chladiarenské zariadenie v hodnote 259.000,- Sk bez DPH určené na chladenie

potravínzaúčelomichďalšiehopredaja,ktorékeďžebolosúčasťoušatne,bolomožnévyužiťmaximálne
na uskladnenie desiaty pre zamestnancov obžalovaného (čo napokon obžalovaný ani netvrdil a ani sa
nebránil, žeby za takýmto účelom ho využíval), slúži za takejto situácie na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie zdaniteľných príjmov, keďže ho nevyužíval na jeho účel, ale ako súčasť šatne pre jeho
zamestnancov, ktorí sa starali o stromčeky v lesnej škôlke, prípadne sa venovali spracovaniu dreva,

teda chladiarenské zariadenie v takejto hodnote nemohlo slúžiť na podporu jeho buď drevovýroby alebo
lesnej škôlky, pretože chladiarenské zariadenie pre takéto aktivity nie je potrebné.Obdobne tak z faktúry č. 231/99 zo dňa 25.11.1999, ako aj príjmových a pokladničných dokladov
vzťahujúcich sa k tejto faktúre vyplýva, že obžalovaný mal vyplatiť spoločnosti Q. s.r.o. S. sumu
194.299,50 Sk bez DPH, ktorú si uplatnil ako svoj výdavok. Pritom z výpovedí svedkov H. W. a X. I.,

ale aj z výpisu z obchodného registra spoločnosti O. group W. s.r.o. Q. nad O. vyplýva, že v tom čase
už spoločnosť Q. s.r.o. pod takýmto názvom neexistovala, keďže už 03.09.1999 bola premenovaná na
spoločnosť Building Group W., taktiež v tom čase bolo zmenené jej sídlo z S. na Q. nad O., pritom obaja
spomínaní svedkovia uviedli, že určite s obžalovaným neobchodovali a žiadnu guľatinu od neho nekúpili.

V tomto smere ani krajský súd neuveril obhajobe obžalovaného, že spomínanú guľatinu naozaj kúpil
od náhodných dodávateľov, ktorým, aj keď ich nepoznal, uveril, pretože drevo mu dodali, zobral si od
nich faktúru bez toho, aby si čokoľvek o nich zistil, či preveril a za tento tovar zaplatil. Takáto obhajoba
vyznieva neuveriteľne, nepresvedčivo, ba až naivne, aby obžalovaný dvom neznámym ľuďom, ktorých
totožnosť si nijakým spôsobom nepreveril, vyplatil tak vysokú peňažnú sumu.

V spise boli potom založené aj doklady týkajúce sa odpisovania pojazdnej predajne, ktorá bola z
obžalovaného ako fyzickej osoby prevedená (predaná) na jeho spoločnosť I. s.r.o. 21.05.1999 za
300.000,- Sk bez DPH, ohľadom ktorej obžalovaný uskutočnil v r. 1999 odpisy v hodnote 42.600,- Sk,
tieto dôkazy boli aj na hlavnom pojednávaní vykonané a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní
obžalovaného zopakované, avšak pre záver o tom, že išlo o odpisovanie, ktoré nie je možné ako

náklad uznať, niet v spise dostatok dôkazov. Totižto pokiaľ obžalovaný prevádzkoval lesnú škôlku a
spracovanie dreva, pričom na tento účel zamestnával zamestnancov, na dosiahnutie zabezpečenia
a udržania zdaniteľných príjmov prevádzkovaním lesnej škôlky a spracovania dreva mohol svojim
zamestnancom zriadiť šatňu a túto šatňu aj odpisovať, pričom ako šatňa mohla slúžiť aj nadstavba z
nákladného motorového vozidla, tu ale bolo potrebné vykonať dokazovanie v smere, či to muselo byť

zariadenie v hodnote 300.000,- Sk, keďže pôvodne išlo o pojazdnú predajňu, ktorá mala slúžiť na účely
mobilného predaja a teraz slúžila už len na účely šatne, ako to vyplýva aj z výpovedí vyššie spomínaných
svedkov - zamestnancov obžalovaného. Ďalej bolo nepochybne zrejmé, že túto pojazdnú predajňu,
pokiaľ slúžila len ako šatňa, nebolo možné odpisovať ako nákladné motorové vozidlo, ale bolo potrebné
ustáliť akú odpisovú skupinu a akú ročnú odpisovú sadzbu bolo možné na účel odpisovania šatne

použiť. V tomto smere ale dokazovanie realizované nebolo, a preto krajský súd zo skutku uvedeného
pod bodom 1/ napadnutého rozsudku vypustil aj odpisy pojazdnej predajne (v rozsudku je nesprávne
uvedené „dielne“).

Keďže krajský súd dospel k záveru, že obžalovanému je možné pričítať zodpovednosť len za

neoprávnené poníženie základu dane o odpisy za r. 1999 za chladiarenské zariadenie a za fingované
náklady za nákup guľatiny, v tomto smere upravil aj výšku skrátenia dane na sumu 212.589,- Sk
(7.056,66 eur), čo ale ešte stále je väčší rozsah podľa § 89 ods. 13 zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom do 01.01.2006. Taktiež v tomto smere krajský súd upravil aj kvalifikáciu, pretože tento trestný
čin je potrebné kvalifikovať nielen podľa odseku 3, ale aj podľa odseku 1, pretože odsek 3 predstavuje

kvalifikovanú skutkovú podstatu vo vzťahu k odseku 1 dotknutého trestného činu.

Vo vzťahu ku skutku uvedenému pod bodom 2/ rozsudku je potrebné uviesť, že zistený skutkový stav aj
krajský súd považoval za spoľahlivo zistený doposiaľ vykonaným dokazovaním. V prejednávanej veci
nebolo sporné, a napokon nepopieral to ani obžalovaný, že uzavrel so splnomocnencom spoločnosti

Pohotovosť s.r.o. 14.03.2002 zmluvu o úvere, na podklade ktorej si od dotknutej spoločnosti požičal
sumu 12.000,- Sk.

Krajský súd ohľadom tohto skutku upravil len výšku škody, pretože dotknutá spoločnosť si za požičanie
12.000,- Sk účtovala poplatok v sume 6.590,- Sk, čo by znamenalo, že obžalovaný sa zaviazal za dobu

7 a pol mesiaca vrátiť istinu zvýšenú o úrok, ktorý by ročne predstavoval 91,2%. Aj keď poškodená
spoločnosť sa snažila presvedčiť orgány činné v trestnom konaní a súd, že išlo o poplatok, ktorý bol
potrebný na uzavretie zmluvy, k tomu je potrebné uviesť, že za v súlade s dobrými mravmi, krajský
súd považuje poplatok maximálne vo výške 1% z požičanej sumy, teda 120,- Sk, ktorý by mal všetky
náklady potrebné a súvisiace s uzavretím zmluvy pokryť, všetko ostatné je potrebné považovať za

úrok, ktorý považuje aj krajský súd za v rozpore s dobrými mravmi a jeho označením za poplatok
sa poškodená spoločnosť snažila len zakryť neprimerané, ako to už bolo niekoľkokrát spomínané, v
rozpore s dobrými mravmi, vysoké úroky. Niet ale pochýb, že obžalovaný si od poškodenej spoločnosti
požičal istinu 12.000,- Sk, ktorú aj bol povinný poškodenej spoločnosti vrátiť a keďže aj krajský súddospel k záveru, že túto sumu od poškodenej spoločnosti podvodným spôsobom vylákal, škodou v tomto
konkrétnom prípade je suma 12.000,- Sk, teda 398,19 eur, a preto v tomto smere skutkové zistenia súdu
prvého stupňa upravil. Krajský súd tak urobil bez toho, aby vykonal ďalšie dokazovanie, či vykonané

dokazovanie opakoval, pretože tieto skutočnosti sú jednoznačne zrejmé už z dokazovania vykonaného
pred súdom prvého stupňa a výška istiny je nepochybne zrejmá aj zo skutkovej vety tak, ako je už súdom
prvého stupňa ustálená a uvedená v napadnutom rozhodnutí.

Vo vzťahu k tomuto skutku nebolo ani sporné a obžalovaný to ani nepopieral, že na účely preukázania

svojej schopnosti vrátiť požičané peniaze, predložil pracovnú zmluvu, ktorú podpísal s firmou U., s.f.
Q. zo dňa 30.01.1999 s platom 23.500,- Sk, pričom zamestnávateľom by v tomto prípade bola jeho
manželka, teda B. S., čo však v tom, čase nebolo možné, pretože zákonník práce, t.j. zák. č. 65/1965 Zb.
v znení neskorších predpisov v § 269 vylučoval možnosť vzniku pracovného pomeru medzi manželmi.
Obžalovaný sa v tomto smere bránil tým, že nevedel, že pracovná zmluva je neplatná, avšak sám na
hlavnom pojednávaní uviedol, že si bol veľmi dobre vedomý toho, že žiadne finančné prostriedky od

svojej manželky vo fyzickej podobe nedostával, tvrdil síce, že vykonával pre ňu nejaké práce a činnosti,
ale keďže manželka mu robila účtovníctvo, tak mzdu mu v skutočnosti neplatila, pretože si túto sumu
započítavala na platbu za vedenie účtovníctva. Ťažko je preto uveriť obžalovanému, že si myslel, že
pracovná zmluva je platná, keď na jej podklade v podstate mzdu nepoberal a teda ťažko je uveriť, že by
mohol považovať za platný pracovný pomer, za vykonávanie ktorého by vo fyzickej podobe nepoberal

mzdu, teda by nemal z čoho žiť. Navyše každopádne vedel, že za takejto situácie nebude mať z čoho
požičané peňažné prostriedky vrátiť a nepochybne vedel, že na účely uzavretia úverovej zmluvy sa
výška príjmu preukazuje hlavne za tým účelom, aby preukázal, že požičané peniaze bude mať z čoho
splatiť. Nijakým spôsobom sa nemohol domnievať, že by poškodená spoločnosť s ním úverovú zmluvu
uzavrela, keby vedela, že žiadnu mzdu nedostáva, ale jeho mzda je v celom rozsahu započítaná na

jeho výdavky pre inú osobu.

Preto krajský súd dospel k záveru, že tento skutok s úpravou uvedenou v rozsudku krajského súdu je
preukázaný spoľahlivo vyššie naznačenými dôkazmi, a preto obžalovaného uznal vinným z trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na tom skutkovom základe ako je

uvedený v tomto rozsudku.

V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné ešte uviesť, že už v čase spáchania skutku, bolo
možné posúdiť konanie obžalovaného ako trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák.
účinného do 01.01.2006, vzhľadom ale na to, že prokurátor odvolanie v tomto smere nepodal a napokon

aj v obžalobe dotknutý skutok kvalifikoval len ako podvod, nie úverový podvod, pričom za trestný čin
podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. možno uložiť trest odňatia slobody až na tri roky, zatiaľ čo za trestný čin
podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. až na dva roky, teda ide o prísnejšie trestný trestný čin, nemohol krajský súd
konanie obžalovaného správne právne kvalifikovať, pretože by také rozhodnutie bolo v jeho neprospech.

Na tomto mieste ešte krajský súd uvádza, že pri svojich zisteniach nemohol vychádzať z výpovede
obžalovaného v prípravnom konaní, keďže táto výpoveď na hlavnom pojednávaní neodznela, avšak
aj napriek tomu považoval skutkový stav za spoľahlivo vyššie uvedenými dôkazmi preukázaný.
Každopádne ale je nutné vytknúť tak súdu prvého stupňa, ako aj prokurátorovi, že po tom, čo si
súd prvého stupňa v pôvodnom konaní nevšimol, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedá

rozporne, pretože v prípravnom konaní sa v celom rozsahu k spáchaniu trestného činu podvodu priznal,
keď uviedol, že vedel, že táto zmluva je neplatná, krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení na túto
skutočnosť upozornil a uložil súdu prvého stupňa rozpory v tomto smere odstraňovať, súd prvého stupňa
takto nepostupoval a prokurátor doplniť dokazovanie v tomto smere nenavrhol, aj keď mu v tom nič
nebránilo.

Pokiaľ ide o neoprávnený odber elektrickej energie, teda skutok uvedený pod bodom 3/ napadnutého
rozhodnutia kvalifikovaný ako trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného
do 01.01.2006, v tomto smere považoval krajský súd za skutkové zistenia dostatočným spôsobom
preukázanévýpoveďamisvedkovQ.B.aB.Z.,ktoríneoprávnenýodberelektrickejenergieobžalovaným

zistili,zápisnicouozistenomneoprávnenomodbereelektriny,zktorejjezrejmýspôsobnapojeniaodberu
elektrickej energie, ako aj počet a druh elektrických zariadení používaných obžalovaným. Uvedení
svedkoviazistili,atoajohliadkounamiestesamom,žeobžalovanýodoberalelektrickúenergiujednakna
úkor B. energetiky, a.s. S., keď túto elektrickú energiu odoberal bez toho, aby jej odber bol zaznamenanýelektromerom, následne potom z výpovedí spomínaných svedkov, ale aj svedka - poškodeného W. E.
vyplýva, že obžalovaný v ďalšom časovom období odoberal elektrickú energiu na úkor poškodeného
W. E. cez jeho elektromer, pritom krajský súd v tomto smere neuveril obžalovanému, že poškodený mu

súhlas na odber elektrickej energie dal, a že finančným vysporiadaním za odber elektrickej energie mala
byť dodávka umelohmotných kelímkov slúžiacich na sadenie rastlín, keďže poškodený túto skutočnosť
poprel, pritom spomínanému svedkovi ani krajský súd nemal dôvod neveriť a navyše, keďže obžalovaný
neváhal odoberať elektrickú energiu na úkor B. a.s. S., a to bez jej súhlasu, presvedčivejšie vyznieva
výpoveď svedka - poškodeného W. E., že tak urobil na jeho úkor, bez jeho súhlasu a vedomia, pritom

poškodený vysvetlil, že umelohmotné kelímky naozaj od obžalovaného dostal, tieto ale slúžili ako
kompenzácia za to, že obžalovaný užíval na výsadbu stromčekov jeho pozemok.

Rozsah trestnej činnosti obžalovaného v tomto smere vyplýva zo znaleckého posudku znalca z odboru
elektrotechnika slaboprúdová H.. B. P., ktorý sa v znaleckom posudku ale aj vo svojej výpovedi
na hlavnom pojednávaní vyjadril k hodnote neoprávnene odobratej energie avšak za celé obdobie

neoprávneného odberu spolu, a to či už na účet B., alebo poškodeného W. E.. Vzhľadom na to, že
z vykonaného dokazovania je nepochybne zrejmé, že obžalovaný odoberal elektrickú energiu nielen
na úkor B., ale aj poškodeného W., pričom zo skutku vyplýva, že k neoprávnenému odberu elektrickej
energie dochádzalo práve z priedomu rodinného domu patriacemu W. E., krajský súd do skutku už len
doplnil, že obžalovaný sa obohatil nielen na prospech B. a.s. S., ale aj poškodeného W. E..

Toto konanie obžalovaného potom krajský súd posúdil v súlade s vtedy platnou právnou úpravou ako
trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., teda zák. č. 140/1961 Zb. účinného
do 01.01.2006.

Krajský súd o nároku poškodeného, či už B. alebo W. E. nerozhodol, pretože ani jeden z týchto
poškodených si neuplatnil svoj nárok na náhradu škody riadne, keď H.. Q. Q. ako zástupca B. a.s. S.
uviedol, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada o náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená týmto
trestným činom a W. E., okrem toho, že na pojednávaní v civilnom konaní uviedol, že náhradu škody v
trestnom konaní si neuplatnil, v prípravnom konaní taktiež uviedol, že žiada, aby páchateľ mu nahradil

škodu v plnej výške, pritom podľa § 43 ods. 2 Tr. por. z návrhu poškodeného musí byť zrejmé z akých
dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje, teda pri svojom uplatnení nároku na
náhradu škody musí poškodený uviesť aspoň minimálnu výšku svojho nároku, ktorý si uplatňuje.

Každopádne ale, aj keby si obaja poškodení nárok na náhradu škody riadne a včas uplatnili, ani krajský

súd by o nej nerozhodoval, pretože pre takéto rozhodnutie nemal dostatok podkladov, pretože znalec
vyčíslil výšku spôsobenej škody spoločne za oboch poškodených, pritom určenie výšky škody zvlášť pre
každého poškodeného by si žiadalo ustáliť presný dátum, kedy obžalovaný prestal odoberať elektrickú
energiu na úkor B. a.s. a začal ju odoberať na úkor poškodeného W. E., pritom v spise sa dostatočný
podklad pre takýto záver nenachádza, čo znamená, že určenie výšky škody by si vyžiadalo ďalšie

znalecké dokazovanie, ktoré by trestné konanie predĺžilo, pritom poznanie tejto skutočnosti pre trestné
konanie nateraz nie je dôležité.

Vzhľadom na to, že krajský súd zrušil výrok o vine, nevyhnutne musel zrušiť aj výrok o treste, ktorý má
vo výroku o vine svoj podklad.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len všeobecne. A aj keď z odpisu registra
trestov plynie, že na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený, fikcia neodsúdenia sa z hľadiska
hodnotenia jeho osoby na skutočnosť, že aj v týchto prípadoch sa trestného činu dopustil, nevzťahuje, čo
potom znamená, že obžalovaný sa po spáchaní skutku, ktorý je predmetom prejednávanej veci, dopustil

ďalšíchtrestnýchčinov,atoprečinukrádežepodľa§212Tr.zák.,podvodupodľa§221Tr.zák.a prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák., preto nie je možné súhlasiť s názorom obhajoby, že
po spáchaní skutkov, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, obžalovaný viedol riadny život.

Ani krajský súd preto na strane obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce, ale ani žiadne priťažujúce

okolnosti.Aj keď obžalovaného odsudzoval za trestné činy, ktoré spáchal predtým, ako bol neskôr odsúdený,
vzhľadomnato,ženaobžalovanéhosahľadí,akobynebolodsúdený,nebolomumožnéukladaťsúhrnný
trest podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006.

Vzhľadom ale na to, že obžalovanému ukladal trest za viac trestných činov, muselo ísť o trest úhrnný
ukladaný podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 35 ods. 1 Tr. zák., teda trest mu bolo potrebné ukladať
podľa najprísnejšie trestného trestného činu, ktorým v prejednávanej veci bol trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 148 ods. 3 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, podľa ktorého mu bolo možné uložiť

trest odňatia slobody v rozmedzí od 2 do 8 rokov.

Aj podľa názoru krajského súdu trestné konanie v prejednávanej veci prebieha neprimerane dlho, a
to takmer 14 rokov, pričom od spáchania prvého skutku uplynulo už cca 18 rokov. Aj keď obžalovaný
sa o spomínanú dĺžku konania do určitej miery pričinil, a to najmä podávaním zjavne bezúspešných
námietok zaujatosti, každopádne je potrebné aj napriek tomu dĺžku konania hodnotiť ako neprimeranú,

nezodpovedajúcu právu obžalovaného na prejednanie jeho veci v primeranej dobe.
Ani krajský súd však nedospel k záveru, že by právo obžalovaného na prejednanie jeho veci v primeranej
dobe bolo porušené do takej miery, že by ho bolo potrebné kompenzovať zastavením trestného stíhania,
k čomu môže dôjsť len za predpokladu, že štát už nemá záujem na jeho ďalšom trestnom stíhaní.
Tu v tomto smere nie je možné použiť uznesenie NS SR sp. zn. 1Tost 12/2012 zo dňa 16.05.2012,

na ktoré obhajoba poukazovala, pretože sa vťahuje na iné okolnosti prípadu. Zo spomínaného
rozhodnutia vyplýva, že pre neprimeranú dĺžku konania bolo zastavené trestné stíhanie voči 81 ročnému
obžalovanému, teda osobe vysokého veku, ktorej zdravotný stav podľa znaleckého posudku bol tak
nepriaznivý, že sa nemohol zúčastňovať hlavných pojednávaní, pričom prognóza zdravotného stavu
obžalovaného nebola pre budúcnosť priaznivá, čo nie je prípad obžalovaného v prejednávanej veci. A

aj keď sa v spomínanom uznesení nespomína bezúhonnosť dotknutého obžalovaného, nie je možné
prehliadnuť, že obžalovaný sa v období po spáchaní skutkov v prejednávanej veci dopustil ďalších
trestných činov. Preto, podľa názoru krajského súdu, podmienky pre zastavenie trestného stíhania
splnené neboli.

Na strane druhej, ako to už bolo niekoľkokrát opakované, aj podľa názoru krajského súdu, trestné
konanie v prejednávanej veci trvalo neprimerane dlho, pričom takýmto postupom došlo k porušeniu
práva obžalovaného na prejednanie jeho veci v primeranej lehote, čo považoval aj krajský súd za
potrebné kompenzovať uložením miernejšieho trestu. Za najprísnejšie trestný trestný čin, ako to už bolo
vyššie spomínané, bolo potrebné obžalovanému ukladať úhrnný trest odňatia slobody v rozmedzí od

2 do 8 rokov, avšak aj krajský súd dospel k záveru, že neprimerane dlhá doba prejednania veci pred
súdom je takou mimoriadnou okolnosťou, ktorú je potrebné posúdiť ako dôvod pre mimoriadne zníženie
trestu, teda pre aplikáciu ust. § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 a zároveň dospel k záveru, že
na nápravu obžalovaného nebude potrebné pôsobiť naňho priamym výkonom trestu odňatia slobody,
ale je možné tento trest podmienečne odložiť.

Zohľadňujúc teda zásady pre ukladanie trestov vyplývajúce z ust. § 31 ods. 1 Tr. zák., ktorými sú stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (v rámci neho v súlade s § 3 ods. 4 Tr. zák. význam
chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, osobu páchateľa, mieru zavinenia a jeho pohnútku), možnosť nápravy a

pomery páchateľa, dospel krajský súd k záveru, že na nápravu obžalovaných a ochranu spoločnosti,
ako aj odradenie iných od páchania rovnakej alebo obdobnej trestnej činnosti, teda tak z hľadiska
individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným trestom po zohľadnení porušenia práva
obžalovaného na prejednanie jeho veci v primeranej lehote trest odňatia slobody vo výmere 1 roka s
podmienečným odkladom jeho výkonu na dobu taktiež 1 roka.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel krajský súd k záveru, že s odstupom takmer 18 rokov od
spáchania prvého skutku, aj keď obžalovaný mal v úmysle sa svojou trestnou činnosťou obohatiť, už
nebude namieste ukladanie aj peňažného trestu, preto takýto trest obžalovanému neukladal.
Ako to už bolo vyššie naznačené na strane druhej neprimeraná dĺžka konania nie je automaticky

dôvodom pre zastavenie trestného stíhania, ale je na mieste tam, kde štát s ohľadom na dĺžku konania
a závažnosť stíhaného trestného činu a význam porušeného, či ohrozeného záujmu už nemôže mať
záujem na ďalšom trestnom stíhaní, čo nie je z už vyššie uvedených dôvodov prípad prejednávanej veci.Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný