Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113233485
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113233485.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúca na území Slovenskej
republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so
sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 47 258 713,pr. zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek

Czompoly s.r.o., Ventúrska 16, Bratislava, proti žalovanej Z. I., G.. XX.X.XXXX, naposledy bytom C., Z.
XX, o zaplatenie 366,02 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 40C/102/2014-46 z 3.12.2015
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti , vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 40C/102/2014-46 z 3.12.2015 rozhodol
tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 92,40 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania
od 1.4.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.
Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2.Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy

366,02 eur spolu s úrokom z dlžnej úverovej istiny vo výške 23,40% ročne a úrokom z omeškania
vo výške 8,75% ročne. Návrh odôvodnil tým, že dňa 28.10.2010 uzatvoril so žalovanou zmluvu o
spotrebiteľskom úvere na poskytnutie úveru v sume 499,- eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru
u predajcu uvedeného na úverovej zmluve. Žalovaná sa zaviazala celkovú čiastku vo výške 686,10 eur
uhradiť v tridsiatich mesačných splátkach po 22,87 eur so splatnosťou prvej splátky 15.11.2010. Do
podania žaloby uhradila celkom 406,60 eur. V dôsledku neplnenia povinností žalovanou dňa 30.3.2013

nadobudla účinnosť výpoveď a týmto dňom sa stal splatný celý dlh, preto sa žalobca žalobou domáha
zaplatenia zvyšku dlžnej úverovej istiny v sume 366,02 eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/, § 273 ods. 1 a 2, § 497, § 503 ods. 1, 2,
§ 504 zák. č. 513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka spolu s § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov ako aj § 39 ods. 1, §
52 ods. 1, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3

a §10c Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.1.2009.
Poukázal na to, že z charakteru zmluvy ako aj jej účastníkov je zrejmé, že sa v danom prípade jedná
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola uzatvorená v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca
a žalovaná uzatvorili dňa 28.10.2010 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorého žalobca

poskytol žalovanej úver vo výške 499,00 €. Žalovaná sa zaviazala celkovú čiastku vo výške 663,90 €
uhradiť v 30 mesačných splátkach vo výške 22,87 € so splatnosťou prvej splátky 15.11.2010 a každejďalšejv15.deňvmesiaci.Konečnásplatnosťúveruboladohodnuták15.4.2013.Výškaúrokovejsadzby
bola fixná - 23,40 %. Výpoveďou zo zmluvy zo dňa 7.12.2012 žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej
sumy, ktorá ku dňu výpovede bola v časti istiny vo výške 481,93 € a v časti dlžných úrokov vo výške

14,09 €. Účinnosť výpovede žalobca stanovil na deň 1.3.2013. Žalovaná uhradila do podania žaloby
celkom 406,60 €. Žalobca si v konaní uplatnil sumu v celkovej výške 366,02 € spolu s úrokmi z dlžnej
úverovej istiny vo výške 23,40 % ročne zo sumy 481,93 € od 5.12.2012 do 15.2.2013, zo sumy 456,02
€ od 16.2.2013 do 13.3.2013, zo sumy 366,02 € od 14.3.2013 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 366,02 € od 1.4.2013 do zaplatenia.

Súd posúdil zistený skutkový stav podľa cit. zák. ust. a dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný.
Nakoľko súčasťou dohodnutých splátok úveru mal byť aj úrok - podľa zmluvy vo výške 23,40 %
ročne, na úhradu ktorého žalobca započítal časť žalovanou uhradených splátok, súd prvej inštancie
sa pri svojom rozhodovaní zaoberal aj výškou takto dohodnutého úroku z úveru. Z internetovej
stránky NBS http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/priemerne-
urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách

a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v období uzavretia zmluvy
v októbri roku 2010 činil úrok maximálne 12,81 % p.a. Z toho je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi
účastníkmi v danom prípade bol niekoľkonásobne (dvojnásobne) vyšší ako úrok poskytovaný bankami.
I keď súd nepopiera a rešpektuje skutočnosť, že výška úrokov u nebankových subjektov, akým je aj
žalobca je logicky vyššia ako obvyklé bankové úroky vzhľadom na ich vyššie podnikateľské riziko, to

neznamená, že výška úrokov môže byť u nebankového subjektu neobmedzená, bezbrehá, nemajúca
žiadne limity, niekoľkonásobne presahujúca tieto bankové úroky, ako je tomu v prípade predmetnej
úverovej zmluvy. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia

zmluvy. Prvoinštančný súd poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa
31.7.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a
je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov
totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým

mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy.“. Ďalej dôvodil, že dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných
a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak,
aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej

spoločnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie považoval dohodu o výške úroku z úveru 23,40
% ročne za absolútne neplatnú, nakoľko sa prieči dobrým mravom. Preto nepovažoval za dôvodný
ani postup žalobcu, ktorý časť uhradených splátok žalovanou započítaval na úrok, na ktorý mu nárok
nevznikol. Súd preto návrh v časti, v ktorej žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie úroku zamietol a pri

vyčíslení dlžnej úverovej istiny vychádzal z toho, že uhradené splátky žalovanej mali byť celé započítané
na úverovú istinu bez úroku. Keďže žalovaná uhradila z poskytnutého úveru vo výške 499,00 € sumu
406,60 €, rozdiel predstavuje sumu 92,40 €, preto súd žalobe žalobcu v tejto časti vyhovel.
Pri rozhodovaní o príslušenstve pohľadávky žalobcu súd vychádzal z citovaných zákonných ustanovení
a poukázal na to, že žalobca má v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka ako veriteľ právo požadovať

úroky z omeškania, keďže žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku. Pre
určenie počiatku omeškania je rozhodujúca splatnosť dlhu. Táto je stanovená dňom 31.3.2013. Z
uvedeného dôvodu má žalobca nárok na úroky z omeškania od dňa nasledujúceho po dni splatnosti
dlhu, t.j. od 1.4.2013. Základná úroková sadzba stanovenej ECB, platná k prvému dňu omeškania s
plnením dlhu bola 0,75 %, výška úrokov z omeškania je teda v zmysle ust. § 3 nariadenia vlády SR č.

87/1995 Z.z. o osem percentuálnych bodov vyššia než úroková sadzba, t.j. 8,75 % ročne.
Súd prvej inštancie tak vyhovel návrhu v časti požadovaného úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy
92,40 € od 1.4.2013 do zaplatenia. Keďže v prevyšujúcej časti požadovanej istiny a vyčísleného dlžného
úroku z úveru nad 92,40 € bol návrh zamietnutý, zamietnutý bol aj nárok na úrok z omeškania zo sumy
prevyšujúcej priznanú istinu, nakoľko do omeškania s plnením neexistujúcich záväzkov sa žalovaná

dostať nemohla.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p, keďže žalobca bol v konaní úspešný
len čiastočne, súd mu nepriznal náhradu trov konania a žalovanej trovy konania nevznikli.3.Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonom ustanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca nesúhlasil s posúdením

veci, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že úrok z dlžnej úverovej istiny vo výške 23,40% ročne je
neprimerane vysoký, v dôsledku čoho považoval dohodu o úrokoch z dlžnej úverovej istiny za neplatnú
v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca poukázal na to, že takto dojednaný úrok prevyšuje priemerný úrok
poskytovaný bankami vo výške 12,81% ročne iba 1,83-násobne (nie dvojnásobne ako to konštatoval
súd prvej inštancie). Podľa názoru žalobcu vo veciach nebankových subjektov je možné s ohľadom

na mieru rizika akceptovať vyššie úroky ako poskytujú banky a 1,83-násobok priemerného bankového
úroku nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi. Upriamil pozornosť na to, že v prípade
spotrebiteľských úverov nie je možné priamo porovnávať úrokové sadzby komerčných bánk s úrokovými
sadzbami nebankových subjektov z dôvodu rozdielneho zabezpečenia pohľadávok z takýchto úverov
a teda aj rozdielneho rizika nesplatenia úveru a preto výška 23,40% ročne bola podľa jeho názoru
obvyklá a primeraná v danom čase a mieste uzatvárania úverového vzťahu s prihliadnutím na druh

úveru, jeho výšku a dobu splatnosti. Poukázal aj na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej v rozpore
s dobrými mravmi je výška úrokov prevyšujúca viac ako dvojnásobne priemerný úrok poskytovaný
bankami.Zároveňvyjadrilnázor,žejemožnéajnaúrokzúveruaplikovaťust.§1ods.1Nariadeniavlády
č. 87/1995 Z.z. upravujúce RPMN (v zmysle ktorého odplata pri poskytovaní peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1

ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne). Zároveň poukázal na ust. § 501 ods. 1 Obchodného
zákonníka a vyjadril názor, že súd mal žalobcovi priznať úrok z úverovej istiny aspoň vo výške, ktorá
bola primeraná s prihliadnutím na úrokové sadzby spotrebiteľských úverov poskytovaných komerčnými
bankamivčaseuzatvoreniaúverovejzmluvyavzhľadomnauvedenéžiadal,abyKrajskýsúdvKošiciach
zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

4.Žalovaná ani jej opatrovníčka sa k odvolaniu nevyjadrili.

5.Žalobca podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku

(účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)

6.Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach

odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné ,preto rozsudok preto rozsudok v napadnutých
výrokoch zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie ,nakoľko neboli splnené podmienky
ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia v tejto časti.

8.Uznesením č.k. 2Co/105/2016 - 68 zo dňa 16.1.2017 Krajský súd v Košiciach v dôsledku
cezhraničného zlúčenia pôvodného žalobcu s právnym nástupcom rozhodol, že v konaní pokračuje
s právnym nástupcom pôvodného žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, Boulevard
Haussmann 1, 750O9 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločnosti pod č.

54209790, konajúca na území SR prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka
zahraničnej banky Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713.

9.Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného
do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od
1.7.2016) f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci .

10.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo

inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. §
192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe

ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

11.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

12.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy

ale nevyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. V dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia súd prvej inštancie nevykonal vo veci dokazovanie v potrebnom
rozsahu a neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

13.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z dôvodu

posúdenia dohodnutých úrokov za dojednané v rozpore s dobrými mravmi, keď v odôvodnení uviedol,
že úrok dohodnutý medzi účastníkmi v danom prípade bol niekoľkonásobne (dvojnásobne) vyšší ako
úrok poskytovaný bankami, ktorý v danom období činil 12,81% p.a., preto považoval zmluvu v časti
dojednania úrokov za neplatnú v zmysle § 39 O.z.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce aplikoval správne právne normy, avšak

nesprávne ich vyhodnotil a vyvodil z nich nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania, pretože za dôvodnú považoval námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho záveru súdu prvej
inštancie o neprimeranosti dojednaného úroku a jeho rozpor s dobrými mravmi.
V zhode s odvolateľom poukazuje odvolací súd na to, že konštantná judikatúra ustálila, že v rozpore
s dobrými mravmi je výška úrokov prevyšujúca viac ako dvojnásobne priemerný úrok poskytovaný

bankami, najmä zohľadňujúc skutočnosť, že výška úrokov u nebankových subjektov, akým je aj žalobca,
je spravidla vyššia ako obvyklé bankové úroky vzhľadom na vyššie podnikateľské riziko.
Úrok poskytovaný bankami v danom období bol vo výške 12,81% ročne( tak ako na to poukázal aj
prvoinštančný súd, pričom konkrétny zmluvne dojednaný úrok v danom prípade činil 23,40% ročne,
z čoho je zrejmé, že dojednaný úrok bol vyšší oproti priemernému úroku len o 1,83-násobok, t.j.

neprevyšoval priemerný úrok poskytovaný bankami ani dvojnásobne, nieto niekoľkonásobne ako to
uvádzal súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.
Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o výške
úrokov v tomto konkrétnom prípade (v zmysle ust. § 39 O.z.) a teda súd prvej inštancie pochybil pokiaľ
zamietol návrh v prevyšujúcej časti, v ktorej žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie úroku a pri vyčíslení

dlžnej úverovej istiny vychádzal z toho, že uhradené splátky žalovanej mali byť celé započítané iba na
úverovú istinu bez úroku.

14.V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sa súd prvej inštancie nezaoberal ďalšími
skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Nakoľko celú uhradenú čiastku

(tvorenú uhradenými splátkami zo strany žalovanej) započítal iba na úverovú istinu, neskúmal, kedy sa
žalovaná dostala do omeškania s tou ktorou splátkou, kedy sa stal splatným celý dlh, nevysporiadal
sa s dôsledkami vypovedania zmluvy (ktoré sú odlišné od prípadného zosplatnenia pohľadávky), t.j.neskúmal okolnosti doručenia výpovede, neskúmal dôvody, pre ktoré sa žalobca domáha zmluvných
úrokov z tej ktorej sumy za dané obdobie a iné.

15. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre
potvrdenie, ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, preto v súlade s § 389 ods.
1 písm. c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.

16.Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť uplatnený nárok a skúmať
vyššie uvedené skutočnosti vychádzajúc z vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu vo vzťahu
k výške dojednaného úroku z úveru a následne opätovne vo veci rozhodnúť. V novom rozhodnutí súd
prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

17.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začakonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( §
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).