Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. november 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/304/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113234042
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113234042.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu CASH COLLECTORS SK
s. r. o. so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpeného Havel, Holásek
& Partners, s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856
584, proti žalovaným 1) Y. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H., 2) G. M., nar. XX. XX.

XXXX, naposledy bytom Na R. XX/XX, T. G., do XX. XX. XXXX zastúpený opatrovníčkou F. H., súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Banská Bystrica, do 30. 06. 2016 za účasti VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42
362 962, právne zastúpené JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
Zámocká 36, 811 01 Bratislava, v konaní o zaplatenie 312,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12C/48/2014- 139 zo dňa 08. 03. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorý sa voči žalovaným domáhal

práva na zaplatenie sumy 312,68 € s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej dňa
05. 04. 2005.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že po vykonanom dokazovaní zistil
nasledovný skutkový stav :
3. Žalovaná 1/ uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a. s., dňa 05. 04. 2005 zmluvu o splátkovom úvere
č. 0303505698, na základe ktorej jej boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 100 000,00 Sk v

pôvodne platnej mene, ktoré sa žalovaná 1) zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach
vo výške 2 355,00 Sk v pôvodne platnej mene s tým, že splatnosť prvej splátky bola 20. 05. 2005 a
konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20. 03. 2010. Žalovaný 2) ako ručiteľ uzatvoril so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., dňa 05. 04. 2005 dohodu o ručení, ktorou sa zaviazal uspokojiť nároky zo zmluvy
o splátkovom úvere ak ich nesplní žalovaná 1) ako dlžníčka. Listom zo dňa 12. 11. 2010, ktorý sa
vrátil späť ako neprevzatý od žalovanej 1) aj od žalovaného 2) oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s.

žalovanuým postúpenie pohľadávky na spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s. r. o. . Listom zo dňa 20. 12.
2010 oznámila spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s. r. o. žalovaným postúpenie pohľadávky na žalobcu.
Žalobca predložil aj časť prílohy č. 1 k zmluve o postúpení zo dňa 21. 10. 2010 s vyznačeným riadkom
o poskytnutej sume 3 319,39 a iných číselných údajoch.
4. Následne okresný súd konštatoval, že návrhu je možné vyhovieť len vtedy, ak žalobca preukáže, že
má subjektívne právo na plnenie od žalovaných uplatnené v konaní. Z listín predložených žalobcom

okresný súd nemal preukázané, že by žalovaná 1) bola po písomnej výzve Slovenskej sporiteľne, a.s., v
omeškaní viac ako 90 dní so splnením svojho peňažného záväzku vo výške tak, ako ho uplatnil žalobca,keďže žalobca nepredložil žiadne písomné výzvy na úhradu dlhu adresované žalovanej 1) a ďalšie
návrhy na dokazovanie nemal a to ani po predbežnom právnom posúdení súdu vyjadrenom podľa § 100
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 na pojednávaní dňa 08.

03. 2016. Žalobca tak nemohol platne nadobudnúť pohľadávku od spoločnosti HAVEL & HOLÁSEK s.
r. o., ktorá ju nenadobudla od Slovenskej sporiteľne, a.s., nakoľko spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK, s.
r. o., nenadobudla platne pohľadávku od Slovenskej sporiteľne, a.s. Spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK,
s. r. o., nemohla postúpiť na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní z dôvodu, že nemohla
na žalobcu postúpiť viac práv ako mala ona sama. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na ust. §

524 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákon o bankách“), keď spôsobilým predmetom postúpenia v
zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť pohľadávka za predpokladu predchádzajúcej písomnej
výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ako je uvedené vyššie okresný
súd z listín predložených žalobcom nemal preukázané, že by žalovaná 1) bola po písomnej výzve
Slovenskej sporiteľne v omeškaní viac ako 90 dní so splnením svojho peňažného záväzku vo výške tak,

ako ho uplatnil žalobca a ani sám žalobca nepredložil žiadne písomné výzvy na úhradu dlhu adresované
žalovanej 1) a v tomto smere ďalšie dokazovanie ani nenavrhol.
5. Na záver okresný súd zdôraznil, že všeobecnú úpravu postúpenia pohľadávky obsahuje Občiansky
zákonník v ustanoveniach § 524 - 530, čo však nevylučuje osobitnú úpravu, ktorá je obsiahnutá
v Zákone o bankách. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou zástupcu žalobcu o tom, že

ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, upravuje iba prípady výnimiek z bankového tajomstva.
Dotknuté ustanovenie upravuje aj podmienky platnosti postúpenia pohľadávok a nie iba podmienky, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Dotknuté ustanovenie totiž neobsahuje
formulácie ako napríklad môže banka svoju pohľadávku postúpiť bez porušenia bankového tajomstva,
ale výslovne uvádza podmienky, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky bez súhlasu

dlžníka. Taktiež upravuje prípady, kedy banka nemôže postúpiť pohľadávku. Naviac ochrana bankového
tajomstva je výslovne riešená v poslednej vete dotknutého ustanovenia, ktoré prikazuje banke odovzdať
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu a poskytnutie iných informácii viaže na podmienky a rozsah
uvedený v iných ustanoveniach. Je teda zrejmé, že dotknuté ustanovenie Zákona o bankách obsahuje
osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, vo všetkých prípadoch,

ak je postupcom banka a postupníkom osoba, ktorá bankou nie je, čo sa dotýka aj prejednávanej veci.
Uvedenú úpravu nevylučuje ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý naopak v ustanovení § 4 ods. 6
výslovne pripúšťa možnosť postúpenia pohľadávky len vtedy, ako to pripúšťa osobitný predpis. Dotknuté
ust. § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch odkazuje na osobitný predpis, ktorý síce v poznámke
pod čiarou odkazuje na Občiansky zákonník, avšak poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu,

ide o proklamatívnu časť právneho predpisu. Úlohou poznámky pod čiarou, je úloha informatívna (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/51/2010). Ustanovenie § 4 ods. 6
zákona o spotrebiteľských úveroch teda výslovne pri postúpení pohľadávok uvádza, že postúpenie musí
pripúšťať osobitný predpis, ktorým je aj Zákon o bankách.
6. Keďže okresný súd nemal preukázané splnenie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 ( predtým 7 )

Zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky banky na spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK, s. r.
o., a tým následne ani zo spoločnosti HAVEL & HOLÁSEK, s. r. o. na žalobcu, dospel k záveru, že
postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca
nenadobudol pohľadávku voči žalovaným. Súd preto z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného
a účinného do 30.06.2016 ( ďalej v texte „O. s. p.“ ).
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odôvodnením, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 119/2003, v

zmysle ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia
vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Oznámenie banky o postúpení pohľadávky na žalobcu je aj s doručenkou súčasťou žaloby, preto by súd
nemal skúmať kvalitatívnu stránku pohľadávky a jej postúpenia inému subjektu, ale samotné oznámenie

o jej postúpení akceptovať ako založenie aktívnej legitimácie žalobcu. Nestotožnil sa s výkladom ust. §
92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko predmetné ustanovenie a jeho systematické a logické zaradenie
v právnom predpise nasvedčuje tomu, že zákonodarca sa usiloval týmto ustanovením upraviť prípady
porušenia bankového tajomstva v súvislosti s použitím inštitútu postúpenia pohľadávky na iný subjekt.Ďalej namietal, že v prejednávanej veci žalovaní s postúpením pohľadávky súhlasili, čo je zrejmé aj
z čl. 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, preto nie je možné, aby sa na prejednávaný prípad
aplikovalo ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

9. Pokiaľ ide o „písomnú výzvu“ v zmysle Zákona o bankách, ide o bežnú výzvu banky upozorňujúcu
dlžníkov na omeškanie s niektorou časťou svojho dlhu. Právny predchodca žalobcu zasielal žalovaným
upomienky, ktorými ich upozorňoval na vznik omeškania so splácaním predmetného úveru a zároveň ich
aj vyzýval na uhradenie dlžnej sumy. Zaslanie upomienok žalovaným je preukázateľné aj z úverových
výpisov už doložených v súdnom spise. Žalovaní boli napriek zaslaniu týchto upomienok preukázateľne

90 dní v omeškaní so splácaním svojho dlhu a zároveň súčet všetkých omeškaní so splácaním
peňažného záväzku žalovaných presiahol 1 rok.
10. Žalobca taktiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 76/2007, v zmysle ktorého v prípade ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nejde o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli
zúžiť. Najvyšší súd doslovne uvádza, že toto ustanovenie „poskytuje možnosť postúpenia pohľadávky
aj inej osobe ako banke“. Žalobca má za to, že postúpenie pohľadávky je platné a v súvislosti s tým je

založená aj jeho aktívna legitimácia v predmetom spore.
11. Žalobca zároveň namietal rozhodnutie o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka, nakoľko trovy
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka neboli potrebné na účelné bránenie práva žalovaného a
samotnérozhodnutievoveci,pretonavrhol,abyodvolacísúdzmenilrozsudokokresnéhosúduavyhovel
jeho návrhu v celom rozsahu, prípadne, aby zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Navrhol tiež, aby odvolací súd pripustil dovolanie v otázke výkladu ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách vo vzťahu k možnosti postúpenia pohľadávok banky, a to aj na nebankový subjekt, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
12. VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie, ako vedľajší účastník
na strane žalovaných do 30.06.2016, v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 19. 05. 2016

uviedlo, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho
právneho posúdenia merita veci. Okresný súd správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal splnenie
podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca totiž svoje nároky
voči žalovaným odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a. s., teda
bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Tieto

nároky mal žalobca získať postúpením, preto je potrebné sa v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený
skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je platné a účinné. Okrem všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka sa však právny predchodca a žalobca musia pri postúpení pohľadávky riadiť
i Zákonom o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po
splnení určitých podmienok. Ak tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná,

potom jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom, a teda neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca (banka)
zaslal žalovaným výzvu pred postúpením pohľadávky. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti.
Ak aj žalobca doložil výzvu zo systému, musí preukázať, že túto výzvu aj skutočne banka zaslala

žalovaným. O tom, či výzva vôbec bola žalovaným zaslaná, žalobca žiadny dôkaz nepredložil. Nie je
totiž v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania
záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha
dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu Zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
13. Okresný súd vydal napadnuté rozhodnutie dňa 08. 03. 2016 s tým, že vec bola predložená
odvolaciemu súdu dňa 01. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
14. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych

noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016, a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej
(od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní
nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na
základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery
vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 1,2 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne

správne. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010).
17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že v konaní
nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 (predtým 7 ) Zákona o bankách
na platné postúpenie pohľadávky banky na spoločnosť na spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s. r.

o. a tým následne ani zo spoločnosti HAVEL & HOLÁSEK s. r. o. na žalobcu, v dôsledku čoho
postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca
nenadobudol pohľadávku voči žalovaným. Okresný súd správne zamietol návrh z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
18. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva

subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/205/2009).

19. Z obsahu spisu a napokon i z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že postupca neukončil
záväzkovoprávny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane
druhej, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k
odstúpeniu od zmluvy a žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť ukončenie zmluvy
preukázali. Odvolací súd poukazuje najmä na to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej

výzvy banky po tom, čo boli žalovaní (klienti banky) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
so splácaním jednotlivých splátok. Splnenie zákonom požadovaného predpokladu na postúpenie
pohľadávok nebolo v konaní preukázané. Žalobca nepredložil žiadne písomné výzvy na úhradu dlhu
adresované žalovaným a ani po predbežnom právnom posúdení okresným súdom vyjadrenom podľa
§ 100 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní dňa 08. 03. 2016 za týmto účelom dokazovanie nenavrhol. Až

po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy
postúpenie bankovej pohľadávky zodpovedajúcej záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.
Žalobca v konaní predložil ako dôkaz len oznámenie Slovenskej sporiteľne, a. s. , žalovanej 1) zo dňa
12. 11. 2010 o postúpení pohľadávky na spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s. r. o., avšak aj z uvedených
fotokópií doložených do spisu na č. l. 22-23, príp. 24-27, nevyplýva, že by bolo aj doručené. Iný dôkaz

preukazujúci doručenie výzvy na zaplatenie dlhu zo strany Slovenskej sporiteľne, a. s. , žalovanej 1)
nebolo predložený, žiadne upomienky, ako na ne poukazoval žalobca, nie sú súčasťou spisu. Úverový
výpis takýmto dôkazom nie je, ak sa ním len konštatuje skutočnosť, že k zaslaniu týchto výziev malo
dôjsť bez toho, aby bolo zrejmé kedy a akým spôsobom a komu, k takémuto zaslaniu došlo.
20. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu

neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Zároveň nie je
zrejmé, prečo by mal výzvu predkladať súdu právny predchodca žalobcu, ak z ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu
o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená, že ak banka
klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto skutočnosťou by sa

mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.
21. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,
že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedenépredpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.
22. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za

zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.
23. V zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní

so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky,
môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému
záväzku (teda celému peňažnému záväzku) postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. (Uvedené ustanovenie znamená, že banka môže postúpiť
pohľadávku na nebanku aj z neukončeného „živého“ úveru.) V danom prípade trvanie úverovej zmluvy
(konečná splatnosť úveru) bola dohodnutá na 20.03.2010, pričom k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť

dňa 21.10.2010, t.j. po uplynutí dohodnutej konečnej splatnosti úveru (už ukončeného úveru). Žalobca
súdu nepreukázal, že došlo k predčasnému (mimoriadnemu) vyhláseniu splatnosti úveru.

24. Povinnosťou banky (právneho predchodcu žalobcu) pred postúpením pohľadávky (preukázane už
splatnej v celom rozsahu) bolo písomne vyzvať dlžníka ( žalovaných) na splatenie peňažného záväzku

a preukázať doručenie takejto výzvy žalovaným, ako zákonného predpokladu pre spôsobilé postúpenie
pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

25. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku žalovanej 1/ len po tom, ak
bola žalovaná 1/ napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so

splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez jej súhlasu. V prípade, že takéto
predpoklady splnené neboli, príp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by teda samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť

je povinný súd v konaní ex offo prihliadnuť. Pokiaľ ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila,
že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak
by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym úkonom, tak takýto
záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na dodržiavanie ktorého sa zmluvné
strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali. Uvedené odvolací poznamenáva

aj vo vzťahu k argumentu žalobcu, že žalovaní s postúpením pohľadávky súhlasili v zmysle čl. 19.16
VOP, i keď uvedený článok 19.16 ním preložené VOP neobsahujú. Zmluvnú podmienku v znení ako
ju žalobca uviedol v odvolaní, ak aj nie je súčasťou ním predložených VOP, by bolo nutné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak vystavuje spotrebiteľa stavu neistoty, keďže postúpenie práv je
pre spotrebiteľa nepredvídateľné a jeho uskutočnením sa môže podstatným spôsobom zhoršiť zmluvné

postavenie dotknutého spotrebiteľa ( § 53 ods. 1 OZ ).
26. Na záver odvolací súd poznamenáva, že dôvody uvádzané žalobcom v odvolaní boli prednesené
už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s námietkami žalobcu v celom rozsahu vysporiadal, preto
v tomto rozsahu odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 5 a 6.
Ani odkaz žalobcu na rozhodnutie NS SR R 119/2003 nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia, ak okresný súd posudzoval postúpenie pohľadávky z hľadiska jeho (ne)platnosti podľa
§ 39 OZ, aplikujúc ust. Zákona o bankách ako lex specialis. Okresný súd nemohol pri posúdení
aktívnej legitimácie žalobcu vychádzať výlučne a bez ďalšieho len z okolnosti, či bolo alebo nebolo
oznámenie o postúpení pohľadávky doručené žalovaným. Keďže v konaní nebolo zistené, že by banka
pred postúpením pohľadávky žalovaných písomne vyzvala na zaplatenie dlhu a žalobca a ani banka

na výzvu súdu nepredložili o tom akýkoľvek dôkaz, podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez
súhlasu žalovaných na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách tak neboli
splnené a vo veci nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovaným na žalobcu
zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá je neplatná pre rozpor so zákonom.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ako aj dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu,

odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne.
28. Vo vzťahu výroku rozsudku okresného súdu o priznaní náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaných, odvolací súd uvádza nasledovné :29. Podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
30. V prejednávanom prípade žalobca úspešný nebol, preto mu v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vznikla

povinnosť nahradiť trovy konania protistrane.
31. Procesná aktivita vedľajšieho účastníka evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva
význam pri zvyšovaní kvality života. Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov
konania, v rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu (viď ja rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2010, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

II. ÚS 281/2011). Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia.
32. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016 v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému
účastníkovidaťsazastúpiťvkonanízástupcom,ktoréhosizvolí.Takýmtozástupcommôžebyťiadvokát.
Občianskysúdnyporiadokvosvojichustanoveniachpritomnevylučoval,abyúčastníkodbornespôsobilý
uplatňovať svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto
dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U

právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a
dokonca špecializáciu. Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je
determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo
uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej
miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Nemožno

súhlasiť s názorom, že občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv spotrebiteľa, musí
vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej
stránke.Zabezpečenieprávnehozástupcuzradovadvokátovjeplnevsúladesplnenímúčeluaposlania
tohto občianskeho združenia, pretože najmä v súčasnosti, pri komplikovanej právnej úprave a často
meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že

zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým
spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a poslanie občianskeho združenia.
33. Niet dôvodu u právnických osôb zameraných na ochranu práv spotrebiteľov vylučovať ich z právnej
ochrany, ktorej súčasťou je aj náhrada ich nákladov v občianskom súdnom konaní. Ochrana práv
spotrebiteľa v tomto konaní zo strany vedľajšieho účastníka bola účinná, nakoľko po jeho vstupe do

konania sa vedľajší účastník vo veci vyjadril, namietal nedostatok aktívnej legitimácie, čo boli úkony
nepochybne na prospech spotrebiteľa, teda žalovaných v tomto konaní. Činnosť vedľajšieho účastníka
bola účelná, pretože viedla k sledovanému cieľu za použitia primeraných prostriedkov. Pokiaľ činnosť
vedľajšieho účastníka viedla k sledovanému cieľu, nie je možné hodnotiť ju ako neúčelnú.
34. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo rozhodnutie okresného súdu aj vo výroku, ktorým uložil žalobcovi

povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania správny, v dôsledku
čoho ho odvolací súd potvrdil.
35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným. V odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní
1/ a 2/, ktorým však v odvolacom konaní trovy konania, ktoré by boli preukázané a odôvodnené, a
ktoré by bolo možné považovať za účelne vynaložené výdavky, nevznikli. Na strane žalovaných v
konaní pôvodne vystupovalo ako vedľajší účastník občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, a to za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do

30. 06. 2016. V zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 01. 07. 2016), zostávajú zachované. VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie, ktoré v konaní vystupovalo ako vedľajší účastník na
stranežalovanýchvzmysleplatnejaúčinnejúpravyObčianskehosúdnehoporiadkudo30.06.2016bolo
pred súdom prvej inštancie, ako aj i v odvolacom konaní úspešným, nakoľko zdieľa úspech žalovaných,

na strane ktorých vystupovalo. VŠEOBECNEJ OCHRANE PRÁV SPOTREBITEĽOV vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si do 30. 06. 2016 riadne a včas uplatnil. Odvolací súd tak
v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
občianskeho združenia na náhradu trov odvolacieho konania tak, že má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej

inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Dôvody, pre ktoré bolo VŠEOBECNEJ OCHRANE PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianskemu združeniu
nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznaný sú totožné ako tomu bolo v prípade posúdenia trov
konania súdom prvej inštancie.36. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).