Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/226/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113233110
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2113233110.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého L. M., narodeného
XX. Z. XXXX, bývajúceho u matky, zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Piešťany, dieťa matky C. M., bývajúcej v A., zastúpenej JUDr. Janou Briškovou Dominovou, advokátkou
so sídlom v Piešťanoch, Kukučínova č. 8, a otca L. M., naposledy bývajúceho v U., t.č. XXXX A.,
zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave,

Hlavná č. 31, IČO: 36865281, o zvýšenie výživného na maloletého, vedenej na Okresnom súde Trnava
pod sp. 27 P 41/2014, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2017 sp. zn.
11 CoP 6/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. septembra 2016 sp. zn. 27 P
41/2014-308 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 16. septembra 2016 č.k. 27 P 41/2014-311
zvýšil výživné otca na maloletého L. na 150 € mesačne a určil zročné výživné platené otcom od 1.
decembra 2013 do 31. augusta 2016 vo výške 3 280 €. Vychádzal z toho, že manželstvo rodičov bolo
rozvedené 21. novembra 2007 a maloletý L. (vtedy vo veku 8 rokov) bol na základe rodičovskej dohody

zverený aj so sestrou P. do osobnej starostlivosti matky a otcovi bolo určené platiť výživné na maloletého
L.(vprepočte) 39,83€aKristínu59,75€.Súdprvejinštanciezistilrodinnú,sociálnuazdravotnúsituáciu
maloletého L., príjmy matky a otca v rozhodnom období, ich sociálnu situáciu, spôsob uspokojovania
bytových potrieb, výdavky nimi uhrádzané a konštatoval, že obom zanikla vyživovacia povinnosť k dcére
P. 30. júna 2015, kedy ukončila štúdium na vysokej škole. Otcovi žijúcemu v F. pribudla od 22. januára
2015 vyživovacia povinnosť k dvom deťom. Výživné na L. vo výške 40 € vyrovnal otec do 31. augusta

2016 a nad rámec výživného zaplatil sumu 350 € ako vreckové. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa
§ 78 ods. 1 a § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Dospel k záveru, že návrh matky na zvýšenie výživného
bol podaný dôvodne, lebo od poslednej úpravy výživného uplynula dlhšia doba, výdavky na maloletého
L. vzrástli a od 1. septembra 2015 navštevuje strednú školu. Priemerný príjem otca vzrástol zo sumy
431 € v období od decembra 2013 do októbra 2014 na sumu 2 470 €. Súd vzal do úvahy príjem otca z
nemocenských dávok a tiež jeho vyživovaciu povinnosť na ďalšie dve maloleté deti. Podľa záveru súdu

prvej inštancie je v možnostiach otca platiť mesačne výživné na maloletého L. vo výške 150 € mesačne.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

2. Na odvolanie otca Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2017
sp. zn. 11 CoP 6/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v
časti zvýšenia výživného na 150 € mesačne potvrdil, v časti účinnosti zvýšenia výživného zmenil tak,

že výživné zvýšil od 3. decembra 2013 a v časti nedoplatku na zročnom výživnom zmenil tak, že
nedoplatok za obdobie od 3. decembra 2013 do 31. augusta 2016 v sume 3 270,36 € povolil otcovisplácať v splátkach po 100 € mesačne spolu s bežným výživným. Odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej
inštancie vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkázal [§ 387
ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia
podal všeobecnú charakteristiku zásad a princípov rozhodovania o výživnom a jeho zmene. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu došlo na strane maloletého L. k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje

zvýšenie výživného. Už samu skutočnosť, že je o 10 rokov starší, treba považovať za podstatnú
zmenu pomerov v zmysle zvýšenia bežných výdavkov na stravu, ošatenie, obuv, hygienu, kultúrne a
športové záujmy. K odvolacej argumentácii otca uviedol, že v konaní o určenie výživného nie je pritom
potrebné listinnými dôkazmi preukazovať vynaložené náklady matky na ošatenie, obuv, hygienu, stravu
dieťaťa, lebo nutnosť obstarávania základných existenčných potrieb pre dieťa je skutočnosť všeobecne
súdu známa; navyše, predloženie takýchto listinných výdavkov je prakticky nemožné vzhľadom na

to, že žiaden pokladničný blok nie je individualizovaný menom dieťaťa. Preukázané príjmy rodičov
pri zohľadnení ďalších dvoch vyživovacích povinností otca viedli súd prvej inštancie k správnemu
určeniu výživného na maloletého vo výške 150 € mesačne, ktorú za primeranú odôvodneným potrebám
maloletého a tiež možnostiam a schopnostiam otca považoval aj odvolací súd. Dodal, že podľa ustálenej
rozhodovacej praxe súdu príjem povinného rodiča možno zaťažiť výživným na maloleté dieťa do výšky v

rozpätíod20do30%.Knámietkeotca,žesúdnezohľadniljehoriadnevydokladovanémesačnévýdavky,
odvolací súd uviedol, že vyživovacia povinnosť na maloleté dieťa je povinnosťou prvoradou, preto je
otec povinný usporiadať si svoje výdavky tak, aby z jeho príjmu bolo prednostne uhradené výživné.
Zdôraznil tiež, že okrem súdom určeného výživného, ktoré otec platil doposiaľ po dobu 10 rokov takmer
v minimálnej výške, sa na výžive a výchove svojho syna žiadnym iným spôsobom nepodieľa, o syna

nejaví záujem. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného
(zo sumy cca 40 €) na sumu 150 € podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu otec
v odvolaní správne namietal, že výživné možno zvýšiť odo dňa začatia súdneho konania (§ 77 ods. 1
veta druhá Zákona o rodine), takže súd prvej inštancie v tomto smere nesprávne rozhodol. Nesprávnosť
pri určení účinnosti zvýšenia výživného sa premietla aj do nesprávnosti určenia výšky nedoplatku na

zročnom výživnom, ktorú odvolací súd napravil svojím rozhodnutím spôsobom uvedeným vo výroku
jeho rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 421
ods. 1 písm. b/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom prípade záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
3.1. Dovolateľ poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu, že „v konaní o určenie výživného nie je
pritom potrebné listinnými dôkazmi preukazovať vynaložené náklady matky na ošatenie, obuv, hygienu,
stravu dieťaťa a pod., keďže nutnosť obstarávania takýchto základných existenčných potrieb pre dieťa
je skutočnosť všeobecne súdu známa“. Podľa názoru dovolateľa tu odvolací súd zaujal právny názor,

že vo veci určenia výživného netreba skúmať odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, lebo sú pre súd
skutočnosťou všeobecne známou. Odôvodnené pomery maloletého dieťaťa ale predstavujú množinu,
v ktorej sa v každom individuálnom prípade nachádzajú iné zložky, výdavky a potreby tak z hľadiska
veku, ako aj zdravotného stavu, ekonomického, kultúrneho a sociálneho prostredia. Podľa presvedčenia
otca treba odôvodnené potreby maloletého určovať na základe dokazovaním preukázaných skutočností.

Predmetný právny názor odvolacieho súdu je teda v rozpore s ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine,
z ktorého výslovne vyplýva povinnosť súdu prihliadnuť pri určení výživného na odôvodnené potreby
oprávneného.
3.2. V ďalšej časti dovolania otec poukázal na argumentáciu odvolacieho súdu, v zmysle ktorej „podľa
ustálenej rozhodovacej praxe súdu príjem povinného rodiča možno zaťažiť výživným na maloleté dieťa

do výšky v rozpätí od 20 do 30%“. Dovolateľ sa s týmto názorom odvolacieho súdu nestotožnil a označil
hozapriečiacisa§75ods.1Zákonaorodine,ktorývyžaduje,abyoprávnenépotrebymaloletéhodieťaťa
boli v spravodlivej rovnováhe s možnosťami a schopnosťami povinného subjektu. Ani pri zisťovaní
skutkových okolností významných z hľadiska posúdenia možností a schopností povinného subjektu v
zmysle uvedeného ustanovenia Zákona o rodine nemôže súd zvoliť paušálny prístup (aplikujúci akési

percentuálne vyjadrenie), ale vždy musí vychádzať z individuálnych okolností daného prípadu. Právne
závery odvolacieho súdu, priečiace sa aj z tohto hľadiska § 75 ods. 1 Zákona o rodine, favorizujú
záujem maloletého dieťaťa a pripúšťajú možnosť, že bude ohrozené uspokojovanie základných potrieb
povinného rodiča.3.3. Z týchto dôvodov otec žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.

4.Matkavovyjadreníkdovolaniuuviedla,žeotec,vyvodzujúcprípustnosťdovolaniazustanovenia§421
ods. 1 písm. b/ CSP, nevymedzil (neoznačil) právnu otázku dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenú,
ktorú by - podľa názoru otca - odvolací súd vyriešil nesprávne. Podľa presvedčenia matky je dovolanie
otca procesne neprípustné, lebo otázka určenia výživného vychádza zo skutkového základu, ktorý je
individuálny v každom jednotlivom prípade. Dodala, že napadnutý rozsudok v celom rozsahu spočíva na

vecne správnych právnych záveroch založených na náležitej aplikácii a interpretácii ustanovení zákonov
(Zákona o rodine, CMP a CSP). Dovolacia argumentácia otca je účelová a nezodpovedá skutočnosti.
V závere vyjadrenia k dovolaniu spochybnila včasnosť jeho podania. Žiadala preto dovolanie odmietnuť
(ako oneskorene podané alebo procesne neprípustné), prípadne zamietnuť (ako nedôvodné).

5. Opatrovník maloletého označil napadnutý rozsudok za vecne správny vo všetkých jeho výrokoch.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) skúmal, či
je dovolanie otca podané v dovolacej lehote. Dovolaním napadnutý rozsudok bol otcovi (jeho právnemu
zástupcovi) doručený 15. júna 2017. Otec podal dovolanie 15. augusta 2017 v elektronickej podobe
s autorizáciou podľa osobitného predpisu. Skutočnosť, že na dovolaní je vyznačený odtlačok pečiatky

podateľne súdu prvej inštancie s neskorším dátumom, nemení nič na tom, že dovolanie bolo v danom
prípade podané v lehote stanovenej v § 427 ods. 1 CSP.

7. Následne najvyšší súd skúmal, či je dovolanie otca procesne prípustné. Dovolanie je v danom prípade
podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci je upravené v § 111 až § 122

CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého „na konania
podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak“. Právna úprava v
CMP (§ 76 a § 77 CMP) obsahujúca niektoré ustanovenia o dovolaní, „neustanovuje inak“ pokiaľ ide o
prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých; prípustnosť dovolania otca bolo preto
potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

8. Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia,

v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom
texte uvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
Zo samej (mimoriadnej, resp. výnimočnej) povahy dovolacieho konania vyplýva, že z hľadiska jeho

celkovej koncepcie, podmienok prípustnosti dovolania a jeho náležitostí je namieste nie rozširujúci
výklad ustanovení zákona, ale skôr zužujúci interpretačný prístup (porovnaj tiež 3 Cdo 208/2014, 1 Cdo
348/2013, 8 Cdo 73/2017).

9. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 vyjadril záver aktuálny aj v

súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej
istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní nižších
súdov, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane

dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.11. V danom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
CSP. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho

súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania
zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v

ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017).
K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady
(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,
podobne ako predchádzajúca právna úprava, totiž dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu

(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení).
13.1. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho

vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 225/2016,
2 Cdo 203/2016, 2 Cdo 2/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo 158/201, 4 Cdo 89/2017, 4
Cdo 95/2017, 4 Cdo 118/2017, 5 Cdo 12/2017, 5 Cdo 87/2017, 7 Cdo 20/2017, 7 Cdo 42/2017, 8 Cdo
73/2017, 8 Cdo 186/2016, 8 Cdo 49/2017).
13.2. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu otca treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že otázkou

relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací súd riešil
a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.

14. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

15. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP).
15.1. Pokiaľ by v dovolaní išlo len o otázku určenia primeranej výšky výživného, obmedzil by sa dovolací
súd v ďalšom len na vysvetlenie, že určenie výšky výživného na maloleté dieťa je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré

sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o výživnom
na maloleté dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za
pravidlo pre iné prípady (porovnaj 5 Cdo 87/2017). Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP zo širších
hľadísk je tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky
vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto

vysokoindividuálnejotázky(akoujeurčeniekonkrétnehorozsahuvyživovacejpovinnosti)saaninemôže
vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených
východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade
a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (porovnaj 8 Cdo 50/2017). V takto individualizovanom
rámci určovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy.

15.2. Obsah dovolania nasvedčuje tomu, že otec - odkazujúc na niektoré formulácie zvolené odvolacím
súdom - za významnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP považuje otázku, a/ „či pri zisťovaní
oprávnených potrieb maloletého dieťaťa v konaní o určenie výživného je alebo nie je nevyhnutné
(napríklad listinnými dôkazmi) preukazovať výdavky na jeho ošatenie, obuv, hygienu a stravu“, b/ čiv tomto konaní musí byť príjem povinného rodiča zaťažený výživným na maloleté dieťa vo výške
stanovenej rozpätím od 20 do 30%.

16. Dovolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Pokiaľ odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie,sktorýmtvoríjedencelok(1Cdo171/2016,2Cdo117/2016,
3 Cdo 127/2016, 4 Cdo 176/2016, 5 Cdo 1294/2015, 6 Cdo 148/2016, 7 Cdo 52/2016).

17.Najvyššísúdsaužvminulostizaoberalprocesnousituáciou,vktorejsaodvolacísúdvplnomrozsahu
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi jeho rozhodnutia a
len doplnil argumentáciu súdu prvej inštancie; túto situáciu analyzoval najvyšší súd z hľadiska možnosti

vydania tzv. nepredvídateľného rozhodnutia odvolacieho súdu. Dospel pri tom k záveru, že pokiaľ
sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvej inštancie a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného
konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým (viď R 56/2012). Pri prijímaní
týchto záverov vychádzal najvyšší súd z toho, že pre rozhodnutie vo veci samej boli určujúce skutkové a

právne závery súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd argumentačne nijako nespochybnil, nezmenil a,
stotožniac sa s nimi, len doplnil. Obdobne možno pre účely daného dovolacieho konania uviesť, že ak
sa odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v plnom rozsahu stotožní so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie a odkáže na dôvody jeho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), znamená to,
že sám priznáva určujúci význam pre rozhodnutie tomu riešeniu právnych otázok, ku ktorému pred ním

dospel už súd prvej inštancie, a na ktorom založil svoje rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ sa odvolací
súd v takom prípade dotkne aj (ďalších) otázok majúcich z pohľadu záverov súdu prvej inštancie len
doplňujúci alebo spresňujúci význam, nejde o otázky relevantné z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, a to preto, lebo rozhodnutie súdu chápané ako jeden celok (spolu
s prvoinštančným rozhodnutím) na komentovaní, argumentačnom doplnení alebo spresnení skorších

riešení súdom prvej inštancie nespočívalo. Nie všetko, čo v takom prípade a v danej procesnej situácii
uvedie odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku, znamená vždy riešenie právnej
otázky. V tom-ktorom individuálnom prípade môže ísť len o vysvetlenie širších súvislostí prejednávanej
veci, odkaz na prax iných súdov, prípadne „dovysvetlenie“ toho, čo mal na mysli súd prvej inštancie.

18. V danom prípade dovolací súd opätovne zdôrazňuje konštatovanie odvolacieho súdu obsiahnuté
v dovolaním napadnutom rozsudku, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec náležite právne posúdil a svoje
rozhodnutie presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd potvrdil vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré v

podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Je zrejmé, že prvoinštančným súdom obstarané
skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich nepotreboval nijako
korigovať.To,čovdanomprípadeodvolacísúduviedolvodôvodnenírozhodnutialenakoargumentačné
doplnenie zamerané na umocnenie presvedčivosti prvoinštančného rozsudku a nič nemeniace na tom,
že už rozsudok súdu prvej inštancie predstavuje vecne správne vyriešenie rozhodujúcich otázok vo veci

zvýšenia výživného na maloleté dieťa, nemožno z tohto pohľadu považovať za relevantné z hľadiska
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP. V okolnostiach prejednávanej veci nemožno potom takéto doplnenie alebo
spresnenie považovať za „právnu otázku“ významnú podľa tohto ustanovenia.

19. V danom prípade súd prvej inštancie náležite aplikoval § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pričom

rozhodne nezastával názor, že vôbec netreba zisťovať okolnosti významné z hľadiska ustálenia potrieb
maloletého dieťaťa; na podklade svojich (individuálnych) skutkových zistení dospel k záveru, podľa
ktorého potrebám maloletého zodpovedá výživné určené vo výške 150 €. Je zrejmé, že súd prvej
inštancie nezastával ani právny názor, že výživné musí určiť v rozmedzí 20 až 30% príjmov otca (toto
rozmedzie - podľa všetkého - vyjadril odvolací súd v odôvodnení rozsudku len na podklade svojich

poznatkov o rozhodovacej praxi iných všeobecných súdov v obdobných veciach a výlučne len za účelom
konštatovania, že súdom prvej inštancie určená výška výživného zodpovedá aj praxi iných súdov);
dospel pritom k záveru, že so zreteľom na individuálne okolnosti daného prípadu zodpovedá výživné vo
výške 150 € možnostiam a schopnostiam otca.20. Najvyšší súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že otec nedôvodne vyvodzuje prípustnosť podaného
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP z toho (časti textu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),

čo nepredstavovalo riešenie právnych otázok, na ktorých by spočívalo právne posúdenie danej veci a
zakladalo prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia. Otcom podané dovolanie preto odmietol
podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.