Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. apríl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/183/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716209104
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716209104.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu: E. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom D. U. XXXX/XX, XXX XX V., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Ľubomírom
Hlbočanom, advokátom, Vajnorská 20, 831 03 Bratislava, proti žalovanému Slovenská republika, za
ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 1 848,34 € s prísl. o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 10 C 169/2016-129 zo dňa 16. 01.
2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C 169/2016-129 zo dňa 16. 01. 2017

v napadnutej časti p o t v r d z u j e (prvý a tretí výrok).

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 420,38 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 420,38 € od 26. 08. 2015 do zaplatenia, ako
aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 78,94 € a to do 3

dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok).
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (druhý výrok).
Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 48% (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému
náhrady škody vo výške 1 848, 34 € spolu s príslušenstvom voči Slovenskej republike zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti, ako aj Generálnym prokurátorom SR. Žiadal nahradiť škodu, ktorá mu

vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo jeho právoplatným odsúdením, pričom bol rozsudkom Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 2T 6/2014-192 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že by skutok
žalobca spáchal. Uviedol, že uznesením PZ Obvodného oddelenia PZ Krupina, ČVS: ORP-1735/KA-
ZV-2011 zo dňa 20. 12. 2011 bolo voči nemu vznesené obvinenie a bol stíhaný, ako obvinený pre prečin
ublíženia na zdraví, proti uzneseniu podal sťažnosť, pretože sa žiadnych trestných činov nedopustil.
Sťažnosť bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. 3 P.v. 573/08-55 zo dňa 20. 02.

2012 zamietnutá, následne bola podaná na Okresný súd Zvolen obžaloba. Rozsudkom Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 2T 6/2014-192 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Proti rozsudku podal prokurátor
OP Zvolen odvolanie, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2To 90/2014 odvolanie
okresného prokurátora zamietol.3. Dňa 25. 02. 2015 doručil žalobca Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody vo výške 1 848,34 € spolu s príslušenstvom vo výške 189,46 € (náklady na
predbežné prejednanie nároku). Jeho žiadosť bola MS SR postúpená GPSR ako štátnemu orgánu
príslušnému na konanie vo veci, nakoľko nárok žalobcu na náhradu škody nebol uspokojený do 6
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, uplatnil si žalobca svoj nárok na náhradu škody na súde. Škoda mu
vznikla v súvislosti s tým, že si na ochranu svojich práv musel zvoliť obhajcu, za vykonanú obhajobu

bol nútený zaplatiť, čím mu vznikla škoda spočívajúca v uhradených trovách obhajoby, ktorej náhrady
sa žalobca domáha v súlade so zákonom 514/2003 Z.z..

4. Na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie posúdil nárok
v súlade s § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného k 31. 12. 2012, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 15 ods.
1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3, § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 1, 2 OZ, §

21 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb., § 470 ods. 1 zák. č. 160/2016 (ďalej len CSP).

5. Vychádzajúc zo skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd prvej inštancie k
uzáveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná.

6. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
dňa 25. 02. 2015, Generálna prokuratúra SR mu oznámila, že žiadosť neprerokuje a v prípade, že sa s
týmto stanoviskom žalobca nestotožní, nárok na náhradu škody si môže uplatniť na súde.

7. Súd prvej inštancie si sám z úradnej povinnosti ustálil, ktorý štátny orgán má za Slovenskú republiku

pred súdom konať, keďže žalobca ako žalovaného označil Slovensku republiku, zároveň však označil,
že sú za ňu oprávnené konať dva štáte orgány a to Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálna
prokuratúra SR, čo žalovaný namietal. Okresný súd konal s GP SR ako orgánom oprávneným konať
za štát, vychádzal zo znenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. Ustanovenia
tohto právneho predpisu, ktorého účelom je posúdenie oprávnenia zastupovať štát v súdnom konaní o

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú procesný charakter s odkazom na ust. §
21 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. (účinného v čase podania žaloby), a nakoľko novela vykonaná zákonom
č. 412/2012 Z.z. nemá žiadne prechodné ustanovenia, všetky jej procesné ustanovenia je potrebné
aplikovať od okamihu ich účinnosti t. j. od 01. 01. 2013.

8. Žalobca sa domáhal náhrady škody, pričom titulom pre uplatnenie nároku na náhrady škody je
uznesenie príslušníka OO PZ Krupina, ČVS: ORP 1735/KA-ZV-2013 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo
žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré považoval žalobca za nezákonné rozhodnutie, čoho dôkazom je,
že bol spod obžaloby právoplatne oslobodený. Pokiaľ sa žalovaná zastúpená GP SR bránila tým, že
prokuratúra v predmetnom trestnom konaní nevydala žiadne také rozhodnutie, ktoré by bolo možné

považovať za nezákonné resp. že aj postup prokuratúry a vyšetrovateľa bol štandardný, v medziach
zákona, Okresný súd poukázal na to, že nadobudnutím účinnosti zák. č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. došlo od 01. 01. 2013 k zmene (spresneniu) vymedzeniu pôsobnosti
jednotlivých štátny orgánov v zmysle ich kompetencie konať za štát v prípadoch nárokov na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj keď nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení

obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt, oprávnenie MV konať za štát v rámci konania o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala z hľadiska prejednávanej veci zachovaná len
pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu, preto v
prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a
následne podá obžalobu príslušnému súdu, čo je aj situácia, ktorá zodpovedá súdenej veci, zakladá tým

oprávnenie generálnej prokuratúry konať za štát v konaní o náhradu škody. Ak aj prokurátor uznesenie
o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie nevydal, je potrebné výkladom preklenúť tak, že
prokurátor svojim aktívnym konaním, t. j. zamietnutím sťažnosti o vznesení obvinenia (nezákonného
rozhodnutia)apodanímobžalobyzachovalnezákonnosťuzneseniaovzneseníobvinenia.Kspôsobeniu
škody v tomto prípade nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužíjúc svoju

kompetenciu prokurátor ho nezruší, trestného stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí
si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. Vzhľadom na vyššie uvedené
súd prvej inštancie mal za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu nemôže byť Ministerstvo
vnútraSR,aniMinisterstvospravodlivostiSR,pretožeškodanevzniklavdôsledkurozhodnutiavydanéhosúdom, ani nie je splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán oprávnený konať v
mene štátu § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z..

9. Súd prvej inštancie mal za to, že je daný právny základ uplatneného nároku, keďže žalobca preukázal
splnenie zákonných podmienok kumulatívne a to 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody, 3/ príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

10. V konaní bolo preukázané, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia bola preukázaná,

pričom týmto nezákonným rozhodnutím bolo predmetné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
20.12.2011 ČVS: ORP-1735/KA-ZV-2011 povereného príslušníka OO PZ Krupina. V tejto súvislosti
poukázal súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.4M Cdo/15/2009 publikované pod č.57/2010, z
ktorého právnej vety vyplýva, že: „Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako

zrušenieuzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvineniaprenezákonnosť(§6ods.1zákona
č.514/2003 Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia“. Pre správnu interpretáciu
ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta citovaného zákona, nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia,
teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky,

„nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto
podmienky treba vykladať extenzívne, a len takýto výklad možno považovať za ústavne konformný“. Z
odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súd prvej
inštancie po zistení zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú v súvislosti s trestným konaním žalobcovi

mu priznal nárok na náhradu škody vo výške 1.420,38 Eur spolu s úrokom z omeškania od 26.08.2015
do zaplatenia (t.j. od uplynutia 6-mesačnej lehoty na predbežné prejednanie nároku), trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní, 78,94 Eur titulom nákladov spojených s predbežným prerokovaním
nároku za jeden úkon, v prevyšujúcej časti nárok zamietol.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa pomeru úspechu
účastníkov vo veci. podľa

12. Proti rozsudku v súlade s § 355 ods. 1 CSP v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP podal odvolanie
žalovaný v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, ako aj do výroku o náhrade trov konania. Navrhol

rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
podal s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne napriek námietke považoval
za orgán, ktorý koná za štát Generálnu prokuratúru SR. Nesporné je, že zo znenia § 3 ods. 1 zák.

č. 514/2003 Z. z. za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. Sporené je však,
ktorý orgán štátu má v danej skutkovej situácii konať ako jeho procesný zástupca. V ustanovení § 4
ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z. z. môže GP SR konať v mene štátu, ak škodu spôsobil štátny
orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom
konaní. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré aplikoval súd prvej inštancie

nie je možné použiť ani len analogicky, pretože toto upravuje dimetrálne odlišnú procesnú situáciu a
určuje iný štátny orgán konajúci v mene štátu (Ministerstvo vnútra SR). Uviedol, že pri akceptovaní
takéhoto postupu by ad absurdum bolo možné vysloviť žalovateľnosť štátu zastúpeného GP SR v
akomkoľvek prípade, kde by bol žalovaný štát z titulu nezákonnosti ním vydaného rozhodnutia, alebo
nesprávneho úradného postupu. Takýto postup nebol úmyslom zákonodarcu pri koncipovaní § 4 ods.

1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z. z.. Práve naopak pre prípady, kedy nie je možné jednoznačne ustáliť
orgán konajúci za štát, má súd postupovať podľa § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a ďalej konať s
Ministerstvom spravodlivosti SR. Titulom uplatňovanej náhrady škody, t. j. nezákonným rozhodnutím
má byť podľa žalobcu i súdu uznesenie povereného príslušníka OO PZ Krupina ČVS: ORP- 1735/
KA-ZV-2011 zo dňa 12. 12. 2011, ktorým žalobcovi bolo vznesené obvinenie, súd zrejme výkladom

a contrario ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že ak prokurátor
podanú sťažnosť obvineného (v tomto prípade žalobcu) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol
a následne podal obžalobu príslušnému súdu, založilo sa tým oprávnenie GP SR konať za štát v
následnom konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z.Súd má za to, že prokurátor svojim aktívnym konaním, t. j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby
zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Odvolateľ namietal, že uznesenie o vznesení
obvinenia nebolo vydané prokurátorom, ale vyšetrovateľom. Predmetné uznesenie je predbežne

vykonateľné a právne účinky nastávajú už jeho vydaním. Na vydaní uznesenia sa prokurátor nijakým
spôsobom nepodieľal. Skutočnosť, že škoda bola spôsobená vydaním uznesenia policajtom, nemôže
byť popretá ani následným zamietnutím sťažnosti proti tomuto uzneseniu a podaním obžaloby zo strany
prokurátora. Ani uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nebolo zrušené a teda nebola vyslovená
jeho nezákonnosť. Za stavu dôkaznej situácie aká bola v danom trestnom konaní, prokurátor nemohol

postupovať inak, než podať obžalobu. Zastavenie trestného stíhania, teda neprichádzalo do úvahy. Zo
zákona 514/2003 Z.z. nemožno vyvodzovať, že by nezákonným rozhodnutím bolo takzvané „aktívne
konania prokurátora spočívajúce v osvojení si záverov nezákonného rozhodnutia pri rozhodovaní o
sťažnosti obvineného a podanie obžaloby prokurátorom“. Rovnako tak nie je možné vyvodzovať ani to,
že takýmto konaním prokurátora bola spôsobená škoda.

13. Odvolateľ zdôraznil, že prokurátor zodpovedá za zákonnosť trestného konania, v nijakom prípade
za výsledok trestného konania. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje zodpovednosť jedine za nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Touto platnou právnou úpravou sa súd zjavne neriadil, pretože
pri rozhodovaní vzal do úvahy práve výsledok trestného konania. Súd sám nemôže posudzovať
zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní, týmto rozhodnutím je

viazaný. Podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo právoplatné rozhodnutie
skutočne ako nezákonné zrušené, alebo zmenené príslušným nariadeným orgánom.

14. Odvolateľ poukázal na to, že síce v súdnej praxi bol prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu
škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie

trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, tak ako to bolo v prejednávanom prípade, avšak
uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné rozhodnutie nemožno
automaticky považovať každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k uznaniu viny a právoplatnému
odsúdeniu obžalovaného bez posúdenia zohľadnenia osobitosti konkrétnej trestnej veci. Poukázal
na rozhodnutia, ktoré prišli k opačnému záveru, napríklad rozhodnutie OS Rimavská Sobota č. k.

16C/64/2009z01.10.2009,potvrdenéKrajskýmsúdomBanskáBystricač.k.17Co/11/2010z31.marca
2010, kde titulom na náhradu škody bol oslobodzujúci rozsudok, pričom povinnosť náhrady škody bola
uložená Ministerstvu spravodlivosti SR. Obdobne postupoval Krajský súd v Banskej Bystrici aj v konaní
č. k. 16Co/121/2011.

15. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrekov c/a
Česká republika z 20. júna 2013, podľa ktorého zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania
voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný.
Musí teda predstavovať spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavky na ochranu základných práv jednotlivca. K podmienke „zákonnosti“ uvádza, že v

prejednávanej veci nič nenasvedčuje, že by vyšetrovateľ, prokurátor a súd ustanovenia trestných
kódexov uplatnili zjavne nesprávne, alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. Neexistuje
ani žiadna známka toho, že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní
postupovali, neboli dostupné, presné a predvídateľné. ESĽP vyslovil názor, že skutočnosť, že bol
obvinený oslobodený spod obžaloby, sama osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné,

alebo od začiatku inak vadné. ESĽP ďalej konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť,
aby mohla byť osoba uznaná vinnou, sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby
mohla byť osoba trestne stíhaná. Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia,
ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. Odvolateľ mal za to, že nebola preukázaná existencia
nezákonnéhorozhodnutiapreuplatnenianáhradyškody.Vdanomokamihutrestnéhokonaniavzhľadom

na zabezpečené dôkazy existovala pravdepodobnosť spáchania stíhaného skutku žalobcom, a preto
nebolo uznesenie vyšetrovateľa zrušené ako nezákonné. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia
žalobcovi nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného
poriadku, v zmysle ktorých a aj podľa citovaného rozsudku ESĽP postačuje, že zistené okolnosti
nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, že na podklade zistených skutočností je dostatočne

odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, preukázanie viny obžalovaného je až
vecou dokazovania pred súdom. Poukázal na rozsudky OS Bratislava I. č. k. 10C/191/2014 z 19.
10. 2016, 25C/110/2012 z 20. 10. 2016, 8C/10/2013 z 15. 10. 2015, a tiež OS Banská Bystrica č. k.
8C/123/2016 z 28. 09. 2016.16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. V trestnom konaní
prokurátor dozoruje celé prípravné konania, jeho pokyny a rozhodnutia vo veci samej sú záväzné pre

príslušníka policajného zboru, alebo vyšetrovateľa PZ. Faktom je, že žalobca bol súdom oslobodený
spod obžaloby, ktorú podal naňho okresný prokurátor. Ide o objektívnu zodpovednosť, ktorej sa štát
nemôže zbaviť. Takýto právny nárok vyplýva z článku 46 ods. 3 Ústavy SR a vo všeobecnej rovine
vyplývaizčlánku1§1ods.1zákona514/2003Z.z.,podľaktorého„akmábyťštátskutočnepovažovaný
za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli

do základných práv jednotlivca. Nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie NS SR sp.
zn. 4MCdo/15/2009). Zároveň poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný uvádza, že boli splnené
podmienky na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia v čase jeho vydania, takéto konštatovanie nie
je objektívne, pretože až súd si zadovážil dôkaz a vyžiadal si fotokópie lekárskych správ z nemocnice
z Prahy (pričom žalobca trval na zadovážení týchto lekárskych správ, čo orgány činné v trestnom

konaní nevykonali), podľa ktorých poškodený ošetrujúcemu lekárovi povedal, že dňa 15. 06. 2008,
spadol na schodoch na ľavé rebrá. Ak by orgány činné v trestnom konaní tento dôkaz vykonali, zistili
by túto skutočnosť. Aj ďalšie dôkazy, výpoveď poškodeného boli natoľko spochybnené, že im nebolo
možné uveriť a prijať ich ako jednoznačný dôkaz na preukázanie viny žalobcu. Ak by orgány činné
v trestnom konaní preverovali obranu žalobcu, tak by zistili, že poškodený nevraví pravdu, a teda

došlo k porušeniu základných zásad trestného konania, pretože práve tieto lekárske správy ako dôkazy
vylučovali dostatočný odôvodnený záver, že stíhaný čin sa stal a bol spáchaný žalobcom.

17. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na dôvodoch odvolania..

18. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdil v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

19. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

20. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

21. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti. V súdenej
veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v

ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil
skutkovýstavamalspoľahlivéadostatočnépodkladyprerozhodnutieoveci.Dôvody,prektorétakurobil
správne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

23. Odvolanie žalovaného nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu
rozhodnutia.

24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, skutkový stav

subsumoval pod správnu normu hmotného práva, ktorú správne interpretoval.

25. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorú uplatnil v súlade so zákonom
č. 513/2004 Z.z., žiadal nahradiť škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s vedením trestného konania
proti nemu. Trestné konanie bolo vedené na základe uznesenia PZ Obvodného oddelenia PZ Krupina,

ČVS: ORP-1735/KA-ZV-2011 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie, proti
uzneseniu podal sťažnosť, sťažnosť bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv
573/08-55 zo dňa 20. 02. 2012 zamietnutá, následne bola podaná na Okresný súd Zvolen obžaloba,
rozsudkom bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že by skutok žalobca spáchal.Škoda mu vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v
trestnom konaní a vo výške nákladov na predbežné prerokovanie nároku.

26. Odvolací súd udáva, že v súlade s Čl. 46 Ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

27. Zodpovednosť štátu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov je zodpovednosťou objektívnou, ktorá nie je závislá
od toho, či došlo v celom procese trestného konania k porušeniu právnych noriem, alebo nie. Pri
objektívnej zodpovednosti sa splnenie požiadavky (preukázania) zavinenia nevyžaduje a zodpovedný
subjekt zodpovedá aj v prípadoch, kedy svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil. Pokiaľ
ide o pasívnu legitimáciu okresný súd dostatočne odôvodnil, prečo je pasívne legitimovaný žalovaný
- štát, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva zo zákona č. 514/2003 Z.z. Na zdôraznenie správnosti

záverov okresného súdu odvolací súd poukazuje aj na judikát R 35/1991, v zmysle ktorého, ten proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby má zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Toto právo nemá iba ten,
kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, alebo proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená

milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na rozhodnutie R
70/1994. Argumentácia žalobcu, že škoda mu vznikla v dôsledku uznesenia Okresného riaditeľstva PZ,
ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, keď prokurátor napriek jeho sťažnosti toto uznesenie
nezrušil je dôvodná. Nebyť tohto rozhodnutia, nedošlo by k potrebe zvoliť si obhajcu a tým ku vzniku
škody. Rozhodujúce je, že žalobca bol pre skutok uvedený v obžalobe oslobodený, nakoľko nebolo

dokázané, že by predmetný skutok spáchal. Správny je potom záver súdu prvej inštancie, že ak
došlo k oslobodeniu obžalovaného, z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu,
má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Objektívna
zodpovednosť štátu v danom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho - ktorého orgánu v
trestnom konaní. Štát sa zodpovednosti nemôže zbaviť a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom

konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Žalobcovi škoda nepochybne vznikla a táto je v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia, lebo na jeho základe začalo trestné stíhanie
žalobcu. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 4 MCdo 15/2009, v zmysle ktorého nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.

júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. účinným do 30. júna 2004.
Súdna judikatúra dôvodí tým, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
(fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo
oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,

že občan (fyzická osoba) čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Obrana žalovaného, že nemožno
brať do úvahy výsledok trestného konania, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnená. V danom

prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu a rozhodujúci je výsledok trestného konania. V danej
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov SR pod č. R 70/1994, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010 a tiež
na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011,Ústavným súdom SR boli vydané rozhodnutia plne
akceptujúce doterajšiu judikatúru všeobecných súdov (prioritne Najvyššieho súdu SR), napr. sp. zn. I.

ÚS 548/2012 zo dňa 7.12.2012, či sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24.3.2011. Súd preto nemal dôvod odkloniť
sa od uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009. V súlade s týmto rozhodnutím a vyššie
citovanými rozhodnutiami súd vyhodnotil v danom prípade (ne)aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov c/a Česká republika, na ktorý poukázala žalovaná. Odvolateľ neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by štát zbavovali zodpovednosti (napr. právo na náhradu nemá ten, kto si

obvinenie zavinil sám, a pod.). Pokiaľ odvolateľ poukazoval na iné rozhodnutia všeobecných súdov,
odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.28. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, že orgánom konajúcim za štát nie je v tomto
prípade GP SR, aj táto námietka je nedôvodná. Súd prvej inštancie aj pokiaľ ide o túto námietku správne
vyložil príslušné ustanovenia zákona, vzhľadom na zistený skutkový stav. Uvedený záver je aj v súlade

s rozhodnutím NS SR sp.zn. 8 Cdo 289/2014, podľa ktorého, ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm.
f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní
súd z úradnej povinnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že zodpovedným subjektom je štát, Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky je len orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody.

29. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa

zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil,
keď dôvody uvedené v odvolaní nemali za následok, aby bolo rozhodnutie posúdené ako vecne
nesprávne. Odvolací súd preskúmaval aj napadnuté rozhodnutie o náhrade trov konania a zistil, že súd
prvej inštancie vzhľadom na výsledok sporu použil správne ustanovenie zákona, odvolateľ neuviedol
žiadne iné dôvody nesprávnosti rozhodnutia v tejto časti.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, a preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. V súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie .

31. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).