Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/134/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413209410
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4413209410.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské
Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti povinnému: U. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
J. XXXX/XX, Štúrovo, o vymoženie sumy 2.469,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č.k. 5Er/453/2013-37 zo dňa 18. októbra 2013, jednohlasne,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 5Er/453/2013-37 zo dňa 18. októbra 2013
p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2, § 35 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a), § 3
ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov ďalej len

„zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 39, § 52, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z.z., rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-40/08 ASTURCOM a Smernicou Rady č.
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovskému rozsudku predchádzala zmluva o bežnom účte zo dňa
18.01.2002, spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami k zmluve obsahujúcimi rozhodcovskú

doložku v bode 18. Súd posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, čo ho viedlo k tomu, že
podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej podmienky. Zastal názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že
slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite

naplánovať, sú plne na mieste. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že rozhodcovská doložka v
predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu len
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým Úverovým zmluvným podmienkam banky a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných
podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy a teda dodávateľ musí mať istotu, že siho môže do zmluvy uvádzať. Už len tieto skutočnosti považoval súd prvého stupňa za dostačujúce na
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na
vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom ku konštatovaniu neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky súd prvého stupňa nemohol akceptovať ani exekučný titul, nakoľko tento je nevykonateľný,
keďže ho vydal orgán, ktorý na to zmocnený nebol. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. uviedol, že predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo
ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným

subjektom. Zdaného teda vyplýva, že i napriek zákonnej povinnosti pôvodného oprávneného uzatvárať
rozhodcovské doložky priamo v úverových zmluvách, súd prvého stupňa mohol podrobiť kontrole
rozhodcovskú doložku, vysloviť jej neplatnosť, nakoľko oprávnený v rozpore so znením rozhodcovskej
doložky predložil spor takému súdu, ktorý na to vôbec zmocnený nebol a ktorý nespĺňa zákonné
požiadavky na rozhodnutie sporu z bankových obchodov.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietalnesprávneprávneposúdenievecisúdomprvéhostupňaaodňatiemožnostikonaťpredsúdom.
S poukazom na ustanovenia § 35, § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
§ 159, § 161, § 162 OSP, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom uviedol, že právnym

poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. V prípade, ak
by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách,
výslovne by tak uviedol v § 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal aj na judikatúru
Najvyššieho súdu SR zaoberajúcou sa otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku
všeobecného súdu (sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012

a 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011). Ďalej konštatoval, že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Poukázal na nesprávny preklad
prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS zo strany Slovenskej republiky, pričom korektným prekladom
možno vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory
riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov.

Preto v zmysle tejto prílohy nie je možné klasifikovať predmetnú doložku ako neprijateľnú. Ďalej
uviedol, že ani slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve. Konštatoval, že európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k
opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie
európskeho práva. Spotrebiteľ má nárok, aby bola dodržaná druhá zásady percentuálnej autonómie

a to zásada rovnocennosti. Mal za to, že právny poriadok Slovenskej republiky však neumožňuje
v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok
rozhodcovského orgánu je inak vecne správny. Nemožno pritom vylúčiť, že aj rozsudok všeobecného
súdu sa v sporovom konaní nebude vôbec zaoberať existenciou neprijateľnej podmienky a na túto pri
svojom rozhodnutí neprihliadne. Uvedená prax exekučných súdov však rozsudku všeobecného súdu z

tohto pohľadu už nevenuje pozornosť, teda vo svojich dôsledkoch to má za následok rozdielny prístup k
hodnoteniu exekučného, inak rovnocenného titulu, pričom takýto rozdielny prístup je treba označiť ako
porušenie zásady rovnocennosti. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať
právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku stráca zmysel. Všeobecný súd teda nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Do

pozornosti opätovne dal oprávnený rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, 6
Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, kde sa NS SR zaoberal otázkou
rovnocennosti, skúmania právomoci orgánu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a vecného prieskumu
rozhodcovských rozsudkov. V zmysle vyššie uvedeného nie je exekučný súd oprávnený posudzovať
vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať to, či toto rozhodnutie

vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej
stránky. Uviedol, že zmysel § 45 zákona o rozhodcovskom konaní treba hľadať v ochrane povinného
pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je zakázané verejným právom, ak by povaha
judikovanej povinnosti bola v rozpore s právnym poriadkom. Dôvodom na zastavenie exekúcie môžu byť
iba skutočnosti uvedené v citovaných ustanoveniach § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom z

pohľadu spotrebiteľských zmlúv prichádza do úvahy iba dôvod spočívajúci v naplnení ustanovenia § 45
ods. 1 písm. c) zákona. Treba si všimnúť, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie. Oprávnený
zdôraznil, že tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie, ak je v rozpore s dobrými
mravmi plnenie a nie iba to, že samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Tútootázkuexekučnýsúdposúdiakopredbežnú.Ďalejmalzato,žepodpisomhlavnejzmluvy,ktoráodkazuje
na Všeobecné obchodné podmienky, je platne dojednaná rozhodcovská doložka v danom konkrétnom
prípade a je dodržaná jej písomná forma. V praxi je v súlade s vyššie uvedeným ustanovením zaužívaný

spôsob inkorporácie Všeobecných obchodných podmienok do hlavnej zmluvy a to jej odkazom na tieto
všeobecné obchodné podmienky v niektorom z článkov hlavnej zmluvy. Oprávnený je toho názoru,
že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkázala na všeobecné obchodné podmienky, kde bola dojednaná
rozhodcovská doložka, bola splnená písomná forma v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní.
Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mala v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom pri

uzatváraní zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Priamo zákon
počíta so zriadením Rozhodcovského súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmeniť rozhodnutie a udeliť poverenie pre
súdneho exekútora. V prípade, ak odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdí, oprávnený navrhol

pripustiť dovolacie otázky špecifikované v odvolaní, nakoľko mal za to, že sa jedná o vec zásadného
právneho významu.

Prvá otázka znie: Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách
uzatvorených do 31.12.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď

toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01.01.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j Občianskeho
zákonníka sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?

Druhá otázka znie: Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozumieť
stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského

rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zákone o rozhodcovskom konaní?

Tretia otázka znie: Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej
zmluve s odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup
súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 28.03.2013, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním,
ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 12.04.2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2011-7008
zo dňa 21.01.2013. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol

napadnutým uznesením.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhualebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52
Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými

stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací
súd poukazuje na to, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o účte zo dňa 18.01.2002 a zmluvy kontokorentnom úvere zo dňa 20.08.2003 totiž
vyplýva, že (pôvodný) oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj
poskytovanieúverov,tedaoprávnenýpriuzatváranízmluvykonalvrámcipredmetusvojejpodnikateľskej
činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba. Za spotrebiteľa sa v

zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je
možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je
potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva vopred pripravená oprávneným pre
veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania,

ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli

individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetných zmlúv je zrejmé, že boli vopred pripravené oprávneným
pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné

dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú,
adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na
to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v
spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak

by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57
ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého
stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57
ods. 1 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj
bez návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.

III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom,
nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná

v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak
po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a

presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský

súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej

medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolacísúdpretokonštatuje,žesúdprvéhostupňavzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvspojení
s§45ods.2zákonaorozhodcovskomkonanísprávnepreskúmalnielenžiadosťoudeleniepovereniana
vykonanieexekúcie,návrhnavykonanieexekúcie,exekučnýtitul,aleajzmluvuoúčteč.XXXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 18.01.2002 ako aj zmluvu o kontokorentnom úvere zo dňa 20.08.2003 a to v súlade s
ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré

neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. 18 Rozhodcovská
doložka Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s.), ktorá akákoľvek, bez ohľadu

na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola
individuálnedojednaná.Takátorozhodcovskádoložkajepretopodľa§53ods.5Občianskehozákonníka
neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi
bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný
prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva nanezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou úverových zmluvných
podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Povinný tak rozhodcovskú doložku

nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Formulácia rozhodcovskej doložky nie je okrem toho ani v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o
bankáchvzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvy,pretožeopomenulapovinnosťstanovenúv§93bods.
2 zák. č. 483/2001 Z.z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - "Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej

zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom
podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok)."

Najbližšie k rozhodcovskej doložke má ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
včlenené do Občianskeho zákonníka až novelou účinnou od 01.01.2008. Na zmluvy uzavreté pred týmto
dátumom súdu však nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č.
93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo
upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k
záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi
neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia

práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého
stupňa preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
ako celok. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími

námietkami.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na

vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle §
103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.

2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočneosvedčenéokolnosťamivyplývajúcimizospisu,vrátanedonehozaloženýchlistín.Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012).

V závere odvolací súd vo vzťahu k žiadosti oprávneného týkajúcej sa pripustenia dovolania voči

potvrdzujúcemu rozhodnutiu, konštatuje, že dovolanie vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevyslovil,
pretože považuje ním navrhované dovolacie otázky za dostatočne riešené už existujúcou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR, na ktorú vo svojom rozhodnutí aj poukázal.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.