Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Oboer/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610209811
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kúdelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6610209811.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. E., nar.
XX. Y. XXXX, bytom H., toho času na neznámom mieste, zastúpený L. B., zamestnancom Okresného
súdu Lučenec, o vymoženie 115 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

10Er/643/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. júla
2012 č. k. 43CoE/161/2012-51 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
III. Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 05. 03. 2010, sp. zn. SR 00282/10, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Lučenec uznesením zo 06. 02. 2012, č. k. 10Er 643/2010-17 exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným a povinným
28. 01. 2009 (ďalej len „zmluva o úvere“) v bode 18 ustanovili rozhodcovskú doložku. K preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní poverenia, a to v zmysle § 45

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“). Uvedenú
zmluvu o úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve
o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k Smernici 93/13/EHS, že
rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Spotrebiteľ

sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne
neplatnou. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za
materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo

vykonaní exekúcie. Na základe uvedeného súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. osúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, a zároveň ju zastavil.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného na
prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

K návrhu oprávnenému na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“), poukázal na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a uviedol, že v

predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov na prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto
tento návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Uviedol, že súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na
návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Pokiaľ súd zistí, že exekučný titul nespĺňa formálne

alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval
námietku oprávneného, že exekučný súd prekročil rámec svojej právomoci za nedôvodnú. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 456/2001. Ústavný súd SR
poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/164/1996 (R 58/1997). Ďalej
uviedol, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v

spotrebiteľskej zmluve dospel na základe listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedenéhodôvoduniejemožnékonštatovaťporušenieprávanaprístupkvykonanémudokazovaniu.Za
neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti
konania. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy o úvere súhlasil so záverom súdu prvého stupňa,
že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď

skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd súhlasil s hodnotením súdu prvého stupňa, že predmetnú
rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská
doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda

spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver
prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc je
neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ teda súd prvého
stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného

konania, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý
v exekúcii nie je možné vykonať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré doplnil podaním doručením na súd
prvého stupňa 16. 10. 2012. Dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p.,

že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o
odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Dovolateľ uviedol rozsiahlu argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie
konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky

pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo
skutočnosti, že súdy svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili.Oprávnený navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré formuloval do troch bodov.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho návrh na

prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo
viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp.
zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013,

z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a z 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013 na ktoré
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v
preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ, ale procesný postup súdov vo

veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v
aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska
teda išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov
(Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd návrh na
prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p. skúmal,
či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutie proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V

prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté
uznesenie, ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a
2 O. s. p. prípustné nie je.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť
jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo

a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení
dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 11. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/323/2012, z 11.
apríla 2013 sp. zn. 4Cdo/283/2012, z 12. marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/148/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 09. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/174/2013,
z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp.

zn. 3Oboer/163/2013 a z 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná iba ak

súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva
priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho
súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna

2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ust. § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec,
hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný (žiadny) návrh na začatiekonania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul

vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie, pripojený exekučný titul je formálne aj
materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne
- teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže
exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal

právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje
oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a
žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je
povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku.
(pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, prijaté na neverejnom

zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014)

Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, nepreskúmateľnosť ich

rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto
rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania
nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených

dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávneného podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému povinnému zmysle § 243b ods. 5, §

224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd
Slovenskej republiky však náhradu trov dovolacieho konania povinnému nepriznal z dôvodu, že nepodal
návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.