Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212209818
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212209818.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, o
vymoženie sumy 1.817,43 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k. 13Er/744/2012-16 zo dňa 30. mája 2014, jednohlasne,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 13Er/744/2012-16 zo dňa 30. mája 2014 p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísanom vo forme
zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 11.05.2012 sa oprávnený domáhal
voči povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 1817,43 eura s príslušenstvom, trov konania a trov
exekúcie. K návrhu priložil žiadosť a zmluvu o poskytnutí expres pôžičky zo dňa 21.04.2006 uzavretú
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným a rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského
súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Mlynská 2, vedený

pod sp. zn. EP 30355/11 zo dňa 05.01.2012, ktorý tvorí v danej veci exekučný titul. Z predložených
dokladov zistil súd prvého stupňa nasledovné skutočnosti. Právny predchodca oprávneného poskytol
povinnému na základe uzavretej zmluvy pôžičku vo výške 50.000 Sk (1659,70 eura), ktorú sa povinný
zaviazal zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 1778,- Sk (59,02 eura). Podľa článku IX. písm. r)
všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej právnym predchodcom oprávneného sa
zmluvné stany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom

konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý určí právny predchodca oprávneného.

Ďalej uviedol, že zmluva o poskytnutí pôžičky je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone
č.258/2001Z.z.,ktorýjekustanoveniamObčianskehozákonníkaspodrobnouúpravouspotrebiteľských
zmlúvod01.04.2004predpisomlexspecialisapodľanázorukonajúcehosúduideajvprípadeposkytnutí
pôžičky o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia §53 a nasl. OZ. Uvedené znamená,

že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z. použijú sa na ich riešenie
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoniec aj podľa § 54 ods. 1 OZ veta prvá v zneníúčinnom do 31.12.2007 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona (Občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého stupňa teda vzťah
účastníkov konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 a nasl. OZ a podľa

zákonač.258/2001Z.z.aaplikovalustanovenie§2písm.a),b)zákonač.258/2001Z.z.vzneníúčinnom
do 31.12.2007, ako aj ustanovenia § 3 ods. 1,2 citovaného zákona, § 53, §54 ods. 1,2 OZ v znení
účinnom do 31.12.2007.

Konštatoval, že z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom

oprávneného a povinným je zrejmé, že oprávnený ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom
štandardných formulárových zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné
podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného). Jednostrannosť a

nekalosť tohto zmluvného dojednania spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako
sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používal v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

neplatná. Občiansky zákonník síce v tomto ustanovení označil za neprijateľné dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výhradne v
rozhodcovskom konaní až od 1. januára 2008, súd však konštatuje, že predmetné ustanovenie má len
demonštratívny charakter, a preto táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej
podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník v tomto ustanovení

s neprijateľnými zmluvnými podmienkami vždy spájal sankciu neplatnosti, pričom ide o neplatnosť
absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať priamo zo zákona.

Mal za to, že neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej veci spôsobilá založiť
právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci

rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj
vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej
možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť

vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia
§ 45 zákona č.244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a)
alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. je hmotnoprávnym
predpokladom vykonania exekúcie.

Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedeného neplatná, exekučný titul
vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje
neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd prvého stupňa vychádzajúc z
citovaných zákonných ustanovení žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej

činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť. Poukázal na nesprávny
preklad rozhodnutia ASTURCOM. Exekučný súd podľa správneho prekladu nie je v zmysle rozhodnutia
povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu.Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Súdny dvor
nemal v žiadnom prípade úmysel uložiť exekučným súdom členských štátov, aby zrušili rozhodcovské

nálezy so silou res iudicata v prípadoch, kedy takýto postup podľa domáceho práva členského štátu
nie je možný. To by vyvolalo nebezpečnú právnu neistotu, najmä čo sa týka právneho osudu veriteľovej
pohľadávky, ktorá by sa musela neštandardným spôsobom opätovne žalovať. V slovenskom práve je
výslovne zakotvený postup pre prípad, ak sa neplatnosť rozhodcovskej doložky zistí v zákonom na
tento účel určenom konaní o neplatnosť rozhodcovského nálezu. Z uvedeného vyplýva, že slovenský

exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo
ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil
rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú a to z hmotnoprávneho dôvodu
vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie
platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti
rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný

vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nemožno konštatovať ani
s odvolaním sa na ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS. Za súčasného právneho stavu nemožno zo
slovenského a ani z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach,
no neuplatnil si ich. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, mal za to, že namietaným postupom súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a efektívne uspokojenie jeho pohľadávky
v exekučnom konaní. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo
dňa 26.09.2011.

Na podklade vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)

a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 11.05.2014, kedy
bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na

vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené
dňa 24.05.2012 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného
rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č.k. EP 30355/11 zo dňa 05.01.2012, právoplatný dňa
20.02.2012 a vykonateľný dňa 24.02.2012. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostialebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52
Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti

spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Daný
právny vzťah bolo potrebné posúdiť ako právny vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o poskytnutí expres pôžičky zo dňa 21.04.2006 totiž vyplýva, že (pôvodný)
oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda
oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa
za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia
§ 52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmal
zmluvu o poskytnutí expres pôžičky zo dňa 21.04.2006 a uvádza, že povinný je spotrebiteľom podľa §
52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade
bola zmluva vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný
nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú

možno označiť aj ako formulárovú.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli

individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosťovplyvniťichobsah.Zpredmetnejzmluvyjezrejmé,žebolavopredpripravenáoprávnenýmpre
veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania,

ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na
spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k
tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
v spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.12.2014. V zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa §

45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť
súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd
tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následnezastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu
niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma

splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v
prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku,
následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací súd
zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa
13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR

konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom,
nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná

v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak
po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),

ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a
presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať

chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s

právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolacísúdpretokonštatuje,žesúdprvéhostupňavzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvspojení
s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 správne preskúmal nielen
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale
aj zmluvu o poskytnutí expres pôžičky zo dňa 21.04.2006 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú

spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. IX. Záverečnéustanovenia písm. r) všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou), ktorá
akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená
najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo

akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskejrepubliky),pričomtátopodmienkanebolaindividuálnedojednanáajesúčasťouvšeobecných
obchodných podmienok oprávneného. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom
ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré
bolo do Občianskeho zákonníka včlenené až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak na zmluvy uzavreté
pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady

č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo
upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k
záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi

neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na

akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie,

nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko
rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto
správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok.

V závere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa bol oprávnený takto rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania, nakoľko „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami
uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 OSP.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a
predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012). S poukazom na
to, odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.