Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20Scud/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200876
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5013200876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JanyMartinčekovejačlenovsenátu

JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.,
W. X/XX, Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta
č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8780-3/2013-BA zo
dňa 28.07.2013, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 04.10.2013 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu

8780-3/2013-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 28. júla 2013“ sa žalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8780-3/2013-BA zo dňa 28.07.2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 700-0251/2011-23 zo dňa 09.09.2011,
ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 15.04.2010. Žalovaný prvostupňové

rozhodnutie potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) a § 7
ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 ako aj ustanovenia §14
ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2010
a konštatoval, že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec
zamestnávateľa Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING od 15.04.2010 do 31.01.2012. Uvedený
zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka
Trnava od 07.04.2010. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971

o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len
„základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).
Poukázal na čl. 13 (1) a 13 (3) základného nariadenia a konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej
legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za

účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi. Ďalším rozhodujúcim faktorom
na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesto podnikania. Konštatoval, že
pokiaľ osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskomštáte, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorú osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín „registrované sídlo“
alebo „miesto podnikania“ nie je v nariadení vymedzený. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora

(konanie C-73/06). Konštatoval, že podnetom na rozhodnutie vo veci vzniku povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia, povinného poistenia v nezamestnanosti podľa právnych
predpisov SR bola žiadosť poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, o preskúmanie
rozhodujúcich skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne vykonával
zamestnanie na území SR. Výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosti z dôvodu, že v posledných

rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie
na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č.
H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č.

883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia, z ktorého vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja
proti podvodom a omylom. Poukázal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011
fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo
živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom

sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase
kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole
neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom
prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne
vykonávali. Konštatoval, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla

zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola ani
vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej
republiky, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a
dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca bola 40,- Eur
mesačne. Zamestnávateľ žalobcu bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o vykonaní kontroly

vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich výkon
práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku
ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky od slovenských
subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty
zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné

činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve.
Žalovaný konštatoval, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ani splnenie podmienok
na určenie miesta podnikania, nebol v konaní preukázaný, preto konštatoval, že žalobcovi povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území
SR dňom 15.04.2010 ani nevzniklo.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm.
a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na prejednávanú
vec, nakoľko žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na

Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nemu výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia.
Poukázal na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo
k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch
rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázal, že uzavrel v dobrej viere pracovnú
zmluvu a bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel si, že jeho zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva

svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru, došlo k zaťaženiu žalobcu negatívnymi
účinkami porušenia povinnosti zo strany jeho zamestnávateľa napriek tomu, že žalobca nevedel a ani
nemusel vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdil, že nebolo zohľadnené, že žalobca
nemal žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku
platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemal žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď

len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil.

Ďalej poukázal na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5
vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydanépotvrdenie štátu prihlásenia žalobcu na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie
dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobcom, keď predložené návrhy
žalobcu prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané pre

podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadal rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie
vo výroku v celku zamietnuť a vydať rozsudok s potvrdením, že dňom 15.04.2010 do 31.01.2012 žalobca
podlieha slovenskej legislatíve v rozsahu sociálnych poistení. Navrhol vykonať výsluch žalobcu formou
právnej pomoci na príslušnom súde v Poľskej republike. Súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žiadal
priznať náklady konania.

Ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platil príspevky
v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 15.04.2010 uzavrel dodatočne zmluvu s firmou Grzegorz Jan
Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky. Uviedol,
že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1) vykonávacieho
nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13

(3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva nájomnú prácu.
Uviedol, že nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú zmluvu s ním uzavrel
z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdil, že
dostával odmenu za svoju prácu, preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ si neplní
svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca

spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. O porušení zákona
zo strany jeho zamestnávateľa sa dozvedel po veľmi dlhej dobe, predpokladal, že jeho zamestnávateľ
ho nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu
zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže predložiť žiadne
dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť

ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdil, že
správny orgán nesprávne voči žalobcovi použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z
dôvodu, že pre žalobcu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy
príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobcu porušený čl. 11
(1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského

štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobca bol registrovaný pre potreby
poisteniavSlovenskejrepublike,príslušnáinštitúciamuudelilačíslosociálnehopoisteniavregistračnom
liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe
predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi.

Podaním zo dňa 10.03.2014 žalobca opravil petit žaloby tak, že žiadal napadnuté rozhodnutie, ako aj
prvostupňové správne rozhodnutie zrušiť a postúpiť vec k preskúmaniu prvostupňovému správnemu
orgánu s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia počas opätovného preskúmania.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a
právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie.

Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že zamestnávateľovi žalobcu - Grzegorz Jan Maliński - GM
CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (do 24.11.2011), následne Palárikova 76, Čadca, IČO:
45 506 108 (ďalej len „zamestnávateľ žalobcu“) dňom 02.06.2012 zaniklo živnostenské oprávnenie v
celomrozsahu,takakovyplývazvýpisuzoživnostenskéhoregistravedenéhoOkresnýmúradomČadca,
odbor živnostenského podnikania, živnostenský register č. 250-29211 zo dňa 16.03.2015. Zánikom

živnostenského oprávnenia zamestnávateľ žalobcu stratil status zamestnávateľa vymedzený v § 7
zákona č. 461/2003 Z.z., v dôsledku čoho už nemôže realizovať povinnosti, ktoré by ako zamestnávateľ
žalobcu mal v súvislosti s účasťou žalobcu na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a
poistení v nezamestnanosti, aj za obdobie keď zamestnanecký pomer u žalobcu podľa predloženej
pracovnej zmluvy mal trvať. Z tohto dôvodu nebolo dôvodné za účastníka konania pribrať označený

subjekt, nakoľko len na existujúceho zamestnávateľa žalobcu by sa mohli vzťahovať povinnosti,
ktoré každý zamestnávateľ v súvislosti s účasťou svojho zamestnanca na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti má a v čase trvania pracovného pomeru mal.
Z tohto dôvodu krajský súd s označeným subjektom, ktorý stratil status zamestnávateľa, nekonal, ikeď s ním správne orgány ako s účastníkom správneho konania konali, nakoľko prípadným zrušením
rozhodnutiažalovanéhobyprávaapovinnostitohtosubjektunemohlibyťdotknuté,nakoľkotentosubjekt
už nemá práva ani povinnosti zamestnávateľa, vo vzťahu k zamestnancovi - žalobcovi. Pokiaľ existovali

práva a povinnosti v súvislosti s účasťou žalobcu na poistení, tieto práva a povinnosti, dňom zániku
živnostenského oprávnenia (dňom 02.06.2012), zanikli.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 247 a nasl. O.s.p. a po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p.

žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“), hlava II určenie
príslušnosti právnych predpisov, čl. 11 bod 1., osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 11 ods. 3, písm. a) cit. nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa čl. 13 (Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch) ods. 3 citovaného
nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúci sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom

„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.
bod 5b - Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľačl.16ods.1vykonávaciehonariadenia,osoba,ktorávykonávačinnostivdvochalebovoviacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v
mieste bydliska.
Podľa čl. 16 ods. 2, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne

predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.
Pod čl. 16 ods. 3, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,

sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa čl. 16 ods. 4,, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v
dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na
požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov
alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14

vykonávacieho nariadenia.“Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká
fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia
pracovného pomeru.

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej

činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia, alebo aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom

štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,

úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo

samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,

v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie

(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,

v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch

mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca a činnosť
SZČO súčasne v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej
republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní však nebolopreukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa Grzegorz
Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území SR.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho
orgánubolozistené,žesídlooznačenéhozamestnávateľažalobcujevrodinnomdome,vktoromsavšak
nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol
v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania

pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia
dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú
bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín
týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov
bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné
dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné

správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako
objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za
vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu
obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ
správnemu orgánu napriek výzve nepredložil.

Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v
správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo
zistené, že podľa tvrdenia p. D. M., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako
miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň

bola ekonómkou označeného zamestnávateľa žalobcu, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej
republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra
vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali
konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj
jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho

orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali
dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali.

Žalobca spolu s podanou žalobou nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce výkon prác na území
Slovenska. Nepreukázal konkrétne vykonávanie prác, ktoré podľa tvrdenia D. M., obsiahnutého v správe

o vykonaní kontroly, mal ako zamestnanec označeného zamestnávateľa vykonávať a nepreukázal
ani realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobca s označeným
zamestnávateľomdňa15.04.2010uzavrel,ktorejpracovnounáplňoubolo vykonávanieprácepromotéra
internetových školení.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával súčasne
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného

nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané
v odlišných členských štátoch), pričom len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného
nariadenia (čl. 13 ods. 3) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu
(hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).

Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali
napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v správnom konaní neuniesli
dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu a závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre
rozhodnutie žalovaného. Samotné predloženie pracovnej zmluvy nie je spôsobilé preukázať reálny

výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca, keď pracovná zmluva predstavuje len formálny rámec
prípadného vykonávania zamestnania, avšak nepreukazuje jeho materiálny (faktický) výkon. Žalobca
v správnom konaní nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 15.04.2010 vykonával u
označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra internetových školení.Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za
konkrétne obdobie preukázali. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť
bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi

preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 15.04.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým
druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe,
že je poškodený, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, z ktorého dôvodu
žalobca nemôže predložiť žiadne dôkazy. Pokiaľ by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, žalobca
mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre

zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, v akých dátumoch, o aké internetové školenia sa jednalo,
s ktorými osobami jednal a pod., čo však neučinil.

Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku

povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere.
Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do
Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ
Grzegorz Jan Maliński. Podanie a registrácia prihlášky ako administratívny akt však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zák. o
sociálnom poistení, ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti
a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia
statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.

Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskejrepublikeanevykonávačinnosťzamestnancauzamestnávateľasmiestompodnikanianaúzemí
SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť (čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené

podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 vo väzbe na čl. 11 ods. 1 prvá veta základného nariadenia, nakoľko
nebol preukázaný súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských
štátoch.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,

upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003
Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovanýrozhodolmeritórneakonštatovalspolusprvostupňovýmrozhodnutím,žežalobcoviodurčitého

dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje

v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto podľa § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca
nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší

súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.