Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/418/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714215513
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714215513.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci navrhovateľky H.
S., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ul. A.. H. XX/XX, XXX XX H., zastúpenej splnomocneným zástupcom X.
M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ul. A.. H. XX/XX, XXX XX H., proti odporcovi JUDr. Stachovi Chladnému,
súdnemu exekútorovi, Exekútorský úrad so sídlom Stráž 3/223, 960 01 Zvolen, IČO: 42 009 766, právne

zastúpenému JUDr. Juraj Rybár, advokát s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Stráž 223, 960 01
Zvolen, IČO: 47 252 952, v konaní o náhradu škody, na základe odvolania navrhovateľky a odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/180/2014-109 zo dňa 25. 03. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh zamietol (prvý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania (druhý výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto

rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom zo dňa 25. 03. 2015 návrh navrhovateľky zamietol (prvý výrok). Odporcovi trovy konania
nepriznal (druhý výrok).
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania

domáhala zaplatenia náhrady škody vo výške 66,- Eur s príslušenstvom z dôvodu, že na Okresnom
súde v Komárne bola voči nej vedená exekúcia pod sp. zn. 13Er/932/2012 pre vymoženie sumy 200,87
Eur a to zrážkami z jej invalidného dôchodku. Odporca v pozícii súdneho exekútora jej zablokoval účet,
na ktorom boli finančné prostriedky patriace výlučne jej maloletému dieťaťu X. M., nar. XX. XX. XXXX.
Tieto finančné prostriedky sú vyňaté zo zákona spod exekúcie a uvedený stav pretrváva i po skončení
exekúcie.

Okresný súd zistil, že na Okresnom súde v Komárne (ďalej aj „exekučný súd“) bola vedená exekúcia
pod sp. zn. 13Er/932/2012 pre vymoženie sumy 83,46 Eur s príslušenstvom na základe exekučného
titulu - rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 13C/67/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.
04. 2012 a vykonateľnosť dňa 09. 04. 2012. Odporca (v pozícii súdneho exekútora) vydal exekučné
príkazy na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy z iných príjmov, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni -

ústredie Bratislava, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava a prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktoré boli
doručené peňažným ústavom v Slovenskej republike. Na základe sťažnosti navrhovateľky Slovenská
komora exekútorov vo svojom stanovisku zo dňa 28. 01. 2013 oznámila, že odporca vykonal v súlade
so zákonom len zabezpečovacie úkony vo vzťahu k jej majetku. Prostriedky, ktoré nepodliehajú exekúcii
odpísaním z účtu v banke, sú striktne vymedzené podľa § 104 Exekučného poriadku, preto považoval
jej sťažnosť za neopodstatnenú.Okresný súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrh navrhovateľky nie je
dôvodný, a preto ho pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľkou v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľka totiž neoznačila žiaden dôkaz ohľadne účtu, na ktorom mali byť zablokované peniaze,

ktoré nepodliehajú exekúcii. Podľa názoru okresného súdu odporca žiadnym spôsobom pri výkone
exekúcie nepochybil, pretože po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie má súdny exekútor nielen
právo, ale aj povinnosť zablokovať účty povinnej, resp. dožadovať sa zrážok z príjmov povinnej.
Povinnosťou navrhovateľky bolo oznámiť, že na jej účte sú prostriedky, ktoré nepodliehajú exekúcii.
Splnenie uvedenej povinnosti navrhovateľkou nebolo preukázané. Okresný súd ustálil, že odporca

nespôsobil navrhovateľke škodu žiadnym postupom, ktorý by odporoval zákonu, čo je základným
predpokladom pre náhradu škody. Z uvedených dôvodov návrh v celom rozsahu zamietol.
Okresný súd ďalej uviedol, že je vecne a miestne príslušný na konanie, pretože na konanie je príslušný
všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje t. j. Okresný súd Zvolen, v ktorého obvode má
sídlo odporca, a teda nebol dôvod vec postúpiť Krajskému súdu v Nitre.
V súvislosti so žiadosťou splnomocneného zástupcu navrhovateľky o odročenie pojednávania v

dôsledku jeho práceneschopnosti okresný súd konštatoval, že splnomocnený zástupca navrhovateľky
nedoručil vyjadrenie ošetrujúceho lekára ohľadne zdravotného stavu účastníka alebo jeho zástupcu,
ktorý mu neumožňuje účasť na pojednávaní a nie je schopný bez ohrozenia svojho života alebo
závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť takéhoto pojednávania (§ 119 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku - ďalej aj „O. s. p.“). Z uvedeného dôvodu okresný súd pojednával v neprítomnosti

navrhovateľky a jej splnomocneného zástupcu.

O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 150 ods. 1 O. s. p. Síce odporca bol v celom rozsahu úspešný, avšak nepriznal
mu náhradu trov konania spočívajúcu v trovách jeho právneho zastúpenia, pretože ich považoval za

neúčelné. Okresný súd považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosť, že odporca je
súdnym exekútorom, ktorý v rámci výkonu svojej činnosti a svojich odborných vedomostí sa musí vedieť
sámzastupovaťnasúde,atedajehozastúpenieadvokátomresp.advokátskoukanceláriounepovažoval
za potrebné na účelné bránenie a uplatňovanie práva.

Proti rozsudku okresného súdu navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že okresný
súd konal jej v neprítomnosti a to i napriek tomu, že podala žiadosť o odročenie pojednávania zo
závažných zdravotných dôvodov. Tieto skutočnosti zákonný sudca nebral do úvahy a pojednával bez
jej prítomnosti, a teda došlo k nezákonnému postupu súdu. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu „v jej spádovej oblasti“.

Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do výroku ohľadne trov prvostupňového konania (druhý
výrok), odporca podal v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd zrušil výrok rozsudku o
trovách konania vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho
konania. V odvolaní uviedol, že návrh navrhovateľky bol zamietnutý, a preto mu mala byť priznaná

náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie práva podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. I napriek
tejto skutočnosti mu okresný súd náhradu trov nepriznal prihliadajúc na ustanovenie § 150 ods. 1 O.
s. p., pretože podľa názoru okresného súdu nebolo účelné, aby súdny exekútor, ktorý vystupoval v
pozícii odporcu, bol zastúpený v konaní advokátom, keďže v rámci svojej činnosti a svojich odborných
vedomostí sa musí vedieť zastupovať na súde sám. Uvedeným rozhodnutím došlo k porušeniu jeho

ústavných práv, a to práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Poukázal na to, že si zvolil advokáta so sídlom v rovnakom meste ako sa nachádza sídlo jeho
exekútorského úradu. Jeho právny zástupca nespôsobil predlžovanie konania a riadne sa zúčastnil na
pojednávaní. V čase pojednávania konaného dňa 25. 03. 2015 odporca v pozícii súdneho exekútora
mal úradné hodiny, a teda si plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona. Z uvedených dôvodov

trovy právneho zastúpenia je potrebné považovať za účelné. Záver prvostupňového súdu týkajúci sa
schopností súdneho exekútora zastupovať sa v súdnom konaní bez právneho zastúpenia advokátom
je v rozpore so zákonom, pretože obmedzuje práva súdneho exekútora vo vzťahu k možnosti zvolenia
si svojho právneho zástupcu v súdnom konaní. Samotné právne vzdelanie súdneho exekútora nemôže
automaticky znamenať prekážku náhrady trov konania predstavujúcu náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom. Postupom prvostupňového súdu, ktorý vykazuje známky svojvoľného a arbitrárneho výkonu
súdnej moci, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci došlo podľa jeho názoru k porušeniu zákona,
k zásahu do jeho práv a právom chránených záujmov.Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala jeho odvolanie „zamietnuť“, pretože jeho
odvolanie považuje za nadbytočné. Jeho postup považuje za špekulatívny so zámerom obohatiť sa na
„cudzej biede“.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal, aby odvolací súd výrok rozsudku, ktorým
zamietol návrh navrhovateľky ako vecne správny potvrdil. Podľa jeho názoru boli splnené všetky
zákonom požadované podmienky pre to, aby okresný súd mohol vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľky a vec v jej neprítomnosti rozhodnúť. Ďalej zdôraznil, že miestne príslušným na

prejednanie veci je Okresný súd Zvolen.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh
zamietol (prvý výrok) potvrdil a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) zrušil (§ 221 ods. 1 písm. f/,
h/ O.s.p.) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd zdôrazňuje, že je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolacie
dôvody navrhovateľky sa týkajú jedine nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý vec rozhodol v jej
neprítomnosti na pojednávaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie argumenty navrhovateľky uvedené v odôvodnení odvolania,
odvolací súd v prvom rade skúmal, či v rámci prvostupňového konania nedošlo zo strany okresného
súdu k takému procesnému postupu, ktorý by bolo možno považovať za odňatie možnosti navrhovateľky
konať pred súdom.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa
rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
konaného dňa 25. 03. 2015 riadne a včas (č.l. 95-98 spisu). Ďalej ich vyzval, aby na pojednávaní
predložili alebo označili dôkazy a poučil ich o tom, že pojednávanie je možné odročiť len z dôležitých
dôvodov (§ 119 O.s.p.).

Písomným podaním zo dňa 18. 03. 2015 požiadala navrhovateľka a jej splnomocnený zástupca o
odročenie pojednávania z dôvodov: „... navrhovateľka je plne invalidná, čiastočne bezvládna, teda nie je
schopná cestovať do Zvolena, preto žiadam o odovzdanie veci na Krajský súd Nitra a zároveň žiadam
o odročenie konania vo veci, nakoľko t.č. mám PN na dlhšiu dobu, o čom Vám prikladám lekárske
potvrdenie.“ V prílohe žiadosti splnomocnený zástupca navrhovateľky predložil fotokópiu „Potvrdenia

o dočasnej pracovnej neschopnosti“ vystaveného dňa 13. 03. 2015 so spätnou účinnosťou od 11. 03.
2015 S.. N. K., všeobecným lekárom pre dospelých (č.l. 104 spisu).
Okresnýsúdpooboznámenísasožiadosťounavrhovateľkyajejsplnomocnenéhozástupcu nazačiatku
pojednávania dňa 25. 03. 2015 vyhlásil uznesenie, že bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov.
Tento postup odôvodnil v písomne vyhotovenom rozsudku tým, že boli dané dôvody na prejednanie veci

v ich neprítomnosti.
Odvolací súd uvádza, že s účinnosťou od 1. januára 2012 bolo do Občianskeho súdneho poriadku
zaradené nové znenie ustanovenia § 119, podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov (odsek 1). Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na
odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom

mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie
pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa
účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na
ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil (odsek 2). Ak je dôvodom na odročenie pojednávania
zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj

vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť
na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo
jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa
zúčastniť pojednávania (odsek 3). Predmetné ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdnehoporiadku okrem iného aj za účelom zamedzenia obštrukcií účastníkov konania vyhýbaním sa účasti
na pojednávaní najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a ospravedlňovaním ich neúčasti. Podľa
prechodného ustanovenia § 372 O.s.p. k úpravám účinným od 1. januára 2012, na konania začaté do

31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

V preskúmavanej veci žiadosť navrhovateľky a jej splnomocneného zástupcu o odročenie pojednávania
určeného na 25. 03. 2015 neobsahovala zákonom požadované náležitosti. Okresný súd v danej
procesnej situácii správne aplikoval ustanovenia § 119 ods. 2 a 3 O.s.p. a ustálil, že zdravotný stav

účastníka (eventuálne jeho zástupcu) je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, ak účastník
nie je schopný bez ohrozenia života, alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť
pojednávania, pričom uvedené musí vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára. Vzhľadom na absenciu
takého vyjadrenia lekára okresný súd nekonal v rozpore so zákonom, pokiaľ pojednávanie neodročil.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľke
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sama zbavila tým, že sa na pojednávanie
nedostavila, hoci bola na pojednávanie včas predvolaná (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)
podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané

navrhovateľkou nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a preto navrhovateľka sama zmarila možnosť zrealizovať na
pojednávanísvojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazoma
k tvrdeniam protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu posúdil okresný súd vzniknutú procesnú situáciu správne a
jeho procesný postup nemal za následok odňatie možnosti pred súdom konať (viď rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo 130/2013 z 24. 04. 2013 publikovaný pod R 132/2014).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,

že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho
dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymi
závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces,
pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.

Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite
vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok prvostupňového súdu vo
výroku, ktorým návrh navrhovateľky zamietol (prvý výrok), potvrdiť.

Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení
s § 150 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že odporca bol v konaní úspešný a uplatnil si právo na náhradu trov
konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, no i napriek tomu mu náhradu trov konania voči
navrhovateľkenepriznal,pretožeichnepovažovalzaúčelné.Vtejtosúvislostipoukázalnato,žeodporca

je súdnym exekútorom, preto v rámci výkonu svojej činnosti a svojich odborných vedomostí sa musí
vedieť zastupovať na súde sám, a teda ak mu vznikli trovy právneho zastúpenia, tieto nie sú účelné.

V prejednávanej veci ide o sporové konanie, v rámci ktorého bol návrh navrhovateľky zamietnutý. Z toho
vyplýva, že odporca bol v konaní plne úspešný. V takom prípade sa pri rozhodovaní o náhrade trov

konania uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok v konaní (zásada úspechu), ktorej dôsledok je to,
žeúčastníkkonania,ktorýbolvkonaníúspešný,mánároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonania
voči účastníkovi, ktorý bol v konaní neúspešný. Táto zásada má zákonné vyjadrenie v ustanovení § 142
O.s.p. (v prípade plného úspechu v konaní - v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.). Výnimku z tejto zásadypredstavuje ustanovenie § 150 O.s.p. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania a ak súd dospeje k záveru, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však

ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať
v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Ako už bolo uvedené, okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní o trovách
konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. i keď odporca bol v konaní plne úspešný a

uplatnil si právo na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, náhradu týchto
trov konania voči neúspešnej navrhovateľke nepriznal, pretože dospel k záveru, že trovy právneho
zastúpenia odporcu sú neúčelné. V tejto súvislosti poukázal na to, že odporca je súdnym exekútorom,
pretože mohol svoje práva hájiť i sám.

Odvolací súd s uvedeným názorom okresného súdu nesúhlasí a považuje ho za vecne nesprávny.

Podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd nesprávne interpretoval pojem „účelne“ nachádzajúci sa
vo vyššie citovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. Pojem „účelne“ v citovanom ustanovení je potrebné
chápať ako určitú poistku pred náhradou trov konania, ktoré buď priamo nesúvisia s konaním, prípadne
pred nadbytočnými alebo nadmernými trovami. Vzhľadom k ústavne zaručenému právu na právnu
pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu vymedzovať kategóriu osôb, ktorá by tak z

hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto upierať právo a voči ostatným
ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná časť náhrady trov
konania predstavujúca náhradu trov právneho zastúpenia s odôvodnením, že sa vzhľadom na svoje
právnické vzdelanie mohol v konaní brániť sám. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález
Ústavného súdu ČR zo dňa 25.03.2014, sp. zn. I. ÚS 3819/13 (na ktorý poukázal i odporca v odvolaní),

ktorý sa síce týkal riešenia otázky náhrady trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia
účastníka, ktorý sa nechal v konaní zastúpiť advokátom, hoci sám je advokátom, ale tento nález je plne
aplikovateľný i na prejednávanú vec, kde odporca, ktorý sa nechal v konaní zastúpiť právnym zástupcom
- advokátom dokonca ani nie je advokát, ale je súdny exekútor, a teda má objektívne menšie praktické
skúsenosti s vystupovaním v klasickom sporovom konaní.

Z citovaného nálezu ďalej vyplýva, že vyššie uvedený názor nie je možné považovať za absolútny,
pretože v každom jednotlivom prípade treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom v
podobných prípadoch (keď účastník je sám advokátom, respektíve ako v prejednávanej veci, keď je
súdnym exekútorom) je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa skôr jedná

o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zvolený zástupca je „z opačného konca republiky“,
predlžovanie konania žiadosťami o odročovanie, zastupovanie v banálnych veciach, či snaha zvýšiť
trovy konania protistrane a pod.).

V prejednávanej veci však nemožno konštatovať, že odporca (ktorý je súdnym exekútorom a teda má

právnické vzdelanie) tým, že si v konaní zvolil za právneho zástupcu advokáta akokoľvek zneužíval
svoje subjektívne ústavné právo na právnu pomoc, pretože za zástupcu si zvolil advokáta zo sídla
prvostupňového súdu a priebeh konania žiadnym spôsobom nepredlžoval.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol vecne nesprávne, keď na základe vyššie uvedeného

skutkového a právneho stavu nepriznal odporcovi právo na náhradu trov konania, ktoré v tomto prípade
predstavujú trovy právneho zastúpenia, pretože (ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia) ním
uvádzané dôvody nie sú a nemôžu byť relevantným dôvodom na to, aby odporcovi náhrada trov konania
nebola priznaná s odôvodnením, že ide o neúčelné trovy konania a ani z dôvodu, že ide o výnimočné
okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ide o inštitút, ktorý je výnimočným
opatrením a je ho možné aplikovať iba v prípade, ak skutočne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov súd celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri skúmaní, či sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. by mal súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné
a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, t.j. zhodnotiť pomery nielen toho, kto by mal náhradu trov
konania nahradiť, ale aj toho, komu by mali byť nahradené. Ďalej by mal tiež prihliadnuť na okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku, na postoj účastníkov v priebehu konania a pod.Odvolací súd zdôrazňuje, že záver súdu o tom, že ide o výnimočný prípad a že sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci.

Keďže ustanovenie § 150 ods.1 O.s.p. nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti osobitného zreteľa, na ktoré treba pri ukladaní
povinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť,pretoniejemožnéhovykladaťtak,žejemožné

ho aplikovať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

V ďalšom konaní bude preto úlohou okresného súdu opätovne rozhodnúť o trovách konania v zmysle
vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.