Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/437/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616203434
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616203434.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore
žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o. (do 16. 02. 2018 s obchodným menom Intrum Justitia Slovakia, s.r.o.), so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto (do 26. 05. 2017 so sídlom Karadžičova
8, 821 08 Bratislava), IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Karadžičova 8, P. O. Box 205, Bratislava, proti žalovanej G. S.,
nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. L. XXX/XX, XXX XX X.-Q., o zaplatenie sumy 3.005,76
Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.

12C/73/2016-84 zo dňa 22. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 640,24 Eur s príslušenstvom (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok), p
o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 22. 09. 2016 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 640,24

Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 640,24 Eur od 21.02.2016 do zaplatenia,
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Zároveň v časti o zaplatenie sumy
2.365,52 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.365,52 Eur od 21. 02. 2006 do
zaplatenia žalobu zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej priznal
náhradu trov konania v rozsahu 57,40 % (tretí výrok).
1. 2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu (I.I.
G., a.s., so sídlom v G.) sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 3.005,76 Eur s

príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že pôvodný žalobca uzavrel so žalovanou dňa 07. 12. 2006
Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty I., a. s. (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej sa
zaviazal žalovanej poskytnúť kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet číslo: XXXXXXXX. Ku dňu vystavenia
výpisu z kartového účtu mala žalovaná schválený úverový rámec 1.800 Eur so zmluvným úrokom
16,20 % ročne a so štandardnou splátkou 60 Eur mesačne, pričom žalovaná začala čerpať úverový
rámec od 03. 12. 2009 s tým, že poslednú splátku 60 Eur uhradila 16. 11. 2012 a poslednú platbu
kartou vykonala dňa 15. 12. 2012. Listom zo dňa 01. 06. 2013 bolo žalovanej oznámené, že celkový

dlžný zostatok má vo výške 2.043,16 Eur na kreditnej karte M. K. a dochádza k vypovedaniu zmluvy
a vyhláseniu okamžitej splatnosti celého dlžného zostatku, ak nevykoná úhradu do 10 dní odo dňa
doručenia oznámenia. Žalovanej bola zásielka uložená dňa 09. 05. 2013 na pošte a žalobcovi sa vrátilas tým, že adresát je neznámy. Žalovaná suma 3.005,76 Eur pozostávala z istiny 1.773,50 Eur, poplatkov
42,13 Eur, štandardného úroku 888,82 Eur a sankčného úroku 301,31 Eur.
1. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že Zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená

medzi účastníkmi konania dňa 07. 12. 2006 je spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa ňu vzťahujú
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) účinného v čase
uzatvorenia zmluvy. K námietke žalovanej, že nárok uplatnený žalobou je premlčaný súd prvej inštancie

poznamenal, že tvrdenie žalovanej, že poslednú mesačnú splátku 60 Eur uhradila 16. 11. 2012 a
poslednú platbu kartou 15. 12. 2012 sú pravdivé, avšak tieto skutočnosti nespôsobujú to, že v decembri
2012, tak ako uvádza žalovaná začala plynúť premlčacia lehota. V zmysle § 5 zákona č. 258/2001 Z.
z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy ak je spotrebiteľ
v omeškaní jednej splátky za časové obdobie dlhšie ako tri mesiace, alebo dvoch splátok. Predmetné
zákonné ustanovenie umožňuje právo veriteľa na odstúpenie od zmluvy, resp. podľa Všeobecných

obchodných podmienok aj na zánik zmluvy. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže naposledy
žalovaná zaplatila splátku úveru v mesiaci december 2012, veriteľ mohol svoje právo využiť v mesiaci
február 2013, pričom svoje právo využil v mesiaci máj 2013, nakoľko zákon neukladá povinnosť veriteľa
od zmluvy odstúpiť. Pretože veriteľ odstúpil od zmluvy až v mesiaci máj 2013 premlčacia lehota začala
plynúť mesiacom jún 2013 a uplynula by v mesiaci jún 2016. Súd prvej inštancie poznamenal, že žaloba

bola podaná na súd dňa 21. 03. 2016 a z tohto hľadiska právo žalobcu premlčané nie je.
1. 4. Súd prvej ďalej poznamenal, že po preskúmaní Zmluvy o revolvingovom úvere zistil, že v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru
nákladov, táto je uvedená len v obchodných podmienkach s odkazom na cenník, ktoré nie sú súčasťou
zmluvy. Na výzvu žalobca do súdneho spisu doložil cenník účinný od 01. 05. 2009, pričom samotná

zmluva bola uzatvorená dňa 07. 12. 2006. V zmluve absentuje nielen RPMN, ale taktiež úroková
sadzba a poplatky, ktoré sú spojené s poskytnutím revolvingového úveru. Prvoinštančný súd poukázal
na ustanovenie § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého od spotrebiteľa
nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere
a taktiež na ustanovenie § 3 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré žalobcovi ukladalo

povinnosť spotrebiteľa najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy informovať o ročnej úrokovej sadzbe a
poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a o podmienkach, za ktorých môže byť
zmenená a doplnená. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi povinnosť uviesť ročnú úrokovú sadzbu a
poplatky stanovuje priamo zákon a v čase uzatvorenia zmluvy žalovaná o podstatných skutočnostiach
zmluvy informovaná nebola. Na základe vyššie uvedených skutočností prvoinštančný súd považoval

revolvingový úver za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca súdu preukázal
vo svojom vyjadrení (č. l. 44 a nasl. spisu), že žalovaná vyčerpala z poskytnutého úveru sumu 2.740,22
Eur, z ktorej zaplatila 2.099,98 Eur, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca má právo len na rozdiel
týchto súm, čo predstavuje sumu 640,24 Eur, preto v tomto rozsahu uplatňovanej istiny žalobe vyhovel
a vo zvyšku čo do zaplatenia sumy 2.365,52 Eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. K priznanej istine

žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Odôvodnil to
tým, že žalovaná si nesplnila povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti určenej vo
výpise z bankovej knihy s konečným stavom ku dňu 20.02.2016, preto žalobcovi vzniklo právo aj na
zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti, t. j. od 21.02.2016 do zaplatenia.
1. 5. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal súd prvej inštancie u ustanovenia § 255 ods. 1

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom poznamenal, že z dôvodu,
že žalovaná ako strana sporu bola úspešná v konaní vo väčšom rozsahu, súd jej priznal trovy konania
v pomere jej úspechu, čo predstavuje 57,4 %. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 3.005,76
Eur s príslušenstvom, pričom mu bola priznaná suma 640,24 Eur s príslušenstvom (640,24 : 3.005,76
= 0,213) 78,7 - 21,3 = 57,4).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Z jeho obsahu
vyplýva, že odvolaním napadla výrok, ktorým jej prvoinštančný súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 640,24 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 640,24 Eur od 21.02.2016 do
zaplatenia (prvý výrok) a žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v uvedenom výroku

zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania uviedla, že z listinných dôkazov predložených žalobcom je zrejmé, že
dátum poslednej úhrady, ktorú vykonala bol 16. 11. 2012, prvá neuhradená splátka bola v decembri
2012. Bola toho názoru, že splatnosť pohľadávky nastala v decembri 2012 a žaloba bola doručenána súd 21. 03. 2016, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Ďalej uviedla, že s vyčerpanou a
zaplatenou sumou, ktorú uvádza žalobca súhlasí, avšak nesúhlasili s tvrdením žalobcu, že vyčerpala
z poskytnutého úveru sumu 2.740,22 Eur. Podľa listinných dôkazov poskytnutých žalobcom bol úver

poskytnutý do výšky 1.800 Eur a suma 2.740,22 Eur bola vyčerpaná z účtu, ale pozostávala z vyčerpanej
istiny 1.773,50 Eur a zvyšok sumy vo výške 966,72 Eur boli jej vlastné finančné prostriedky, ktoré si v
rámci mesačnej splátky 60 Eur vkladala na účet.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Na základe odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
640,24 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej istiny za dobu omeškania od 21.
02. 2016 do zaplatenia (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (tretí výrok),

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Z obsahu spisu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu (I.I. G., a.s., so sídlom v G.) sa žalobou
doručenou súdu prvej inštancie dňa 21. 03. 2016 domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 3.005,76 Eur
s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že pôvodný žalobca uzavrel so žalovanou dňa 07. 12. 2006

Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty I., a. s., na základe ktorej sa zaviazal žalovanej
poskytnúť kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet číslo: XXXXXXXX. V bode II. predmetnej Zmluvy mala
žalovaná schválený úverový rámec 24.000 Sk (796,65 Eur) pri pevnej mesačnej splátke 800 Sk (26,55
Eur). V bode IV žiadosti bol žiadaný žalovanou úverový rámec 102.000 Sk (3.385,78 Eur) pri mesačnej
splátke 2.400 Sk (79,66 Eur). Dňa 12. 12. 2011 žalovaná požiadala žalobcu o zvýšenie úverového rámca

na sumu 1.800 Eur pri výške mesačnej splátky 60 Eur. Žalovaná začala čerpať úverový rámec od 03. 12.
2009 s tým, že poslednú splátku 60 Eur uhradila 16. 11. 2012 a poslednú platbu kartou vykonala dňa 15.
12. 2012. Listom zo dňa 01. 05. 2013 bolo žalovanej oznámené, že celkový dlžný zostatok predstavuje
na kreditnej karte M. K. sumu 2.043,16 Eur a dochádza k vypovedaniu zmluvy, ak nevykoná úhradu
do 10 dní odo dňa doručenia. Zásielku doručovanú žalovanej na korešpondenčnú adresu uvedenú v

Zmluve, považoval žalobca za doručenú dňom jej vrátenia, teda 09. 05. 2013.

6. Po preskúmaní spisu a rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie správne ustálil, že v predmetnom prípade sa jedná o spotrebiteľský záväzkový vzťah. Je
nepochybné, že Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je podľa § 52 a nasl. OZ zmluvou

spotrebiteľskou, kde na jednej strane vystupoval žalobca ako dodávateľ - osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a na druhej strane žalovaná ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

7. Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby uplatnil svoje právo v stanovených lehotách
na príslušných orgánoch. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch aj za cenu
straty vynútiteľnosti práva. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno nárok
odvrátiťnámietkoupremlčania.Použitietohtospôsobuobranymázanásledokzániknárokupatriacehok
obsahu práva. Súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú

existenciu subjektívneho práva veriteľa. V zmysle § 100 ods. 1 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak
sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101
Občianskeho zákonníka).

8. Prvoinštančný súd vec správne vecne posúdil za použitia relevantných zákonných ustanovení; na
premlčanie nároku správne aplikoval všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu a uvedené nerozporovala
ani žalovaná. Spornou ostala iba otázka začiatku plynutia uvedenej premlčacej doby. Odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ mala žalovaná za to, že v predmetnom prípade začala všeobecná
trojročná premlčacia doba plynúť v decembri roku 2012, súd prvej inštancie správne za udalosť

určujúcu začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby určil deň nasledujúci po dni, kedy došlo k účinkom
odstúpenia od Zmluvy, teda 20. 05. 2013. V zmysle vyššie uvedeného v predmetnom prípade nie je
právo žalobcu premlčané, nakoľko žaloba žalobcu bola doručená súdu prvej inštancie pred uplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, teda dňa 21. 03. 2016.9. Pri odvolacom prieskume závislého výroku (§ 379 písm. a/ CSP) o náhrade trov konania (tretí výrok)
odvolací súd nezistil žiadne závažné pochybenie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na

náhradu trov konania vychádzal zo správnych skutkových zistení (pomer úspech žalovanej v konaní
v rozsahu 57,4%) a aplikoval správne ustanovenie zákona (§ 255 ods. 1 CSP), a preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny aj v tejto časti.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v

spojenís§262ods.1CSP,zktoréhovyplýva:„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V spore
bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, a preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení zákona
vzniklo voči žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu v časti o
zaplatenie sumy 2.365,52 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy za dobu
omeškania od 21. 02. 2006 do zaplatenia zamietol (druhý výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).