Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. jún 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/133/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616010344
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1616010344.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudcom JUDr. Erikom Tomusom, v trestnej veci obžalovaného C. D., pre

prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 12. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

C. D., narodený XX. G. XXXX v G., trvale bydliskom ul. T. č. XXX/XX, XXX XX I.,

sa uznáva vinným, že

dňa 15.05.2016 v čase od 02.15 h do 06.00 h v obci I. na E. ulici pred rodinným domom č. XXX/
XX poškriabal osobné motorové vozidlo zn. D. XXX s ev. č. MA - XXXDH, zeleno - žltej metalízy tým
spôsobom, že v laku vozidla vytvoril ryhy na kapote, predných a zadných dverách na strane vodiča a
tiež na predných a zadných dverách na strane spolujazdca, čím poškodenej M. E., trvale bytom E. č.
XXX/XX, I., spôsobil škodu vo výške 1.000,- eur,

teda

poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu,

čím spáchal

prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona.

Za to sa
odsudzuje

podľa § 245 ods.1 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. k), písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 3
Trestného zákona, s použitím § 56 ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 400,- (štyristo)
eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, pre prípad, že výkon peňažného trestu bude úmyselne zmarený,
sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 23. augusta 2016 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 23. augusta 2016, č. 2Pv/206/2016, na obžalovaného C. D. pre prečin poškodzovania cudzejveci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej
časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. júna 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo
výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy mu kladené za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny
zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom
obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z prečinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to výsluchom obžalovaného, odpisom z registra trestov
na obžalovaného, výpisom z evidencie priestupkov a dohodou medzi obžalovaným a poškodenou o
náhrade škody.

Súdpriukladanítrestuobžalovanémuvychádzalzozávažnostiprečinu,zktoréhobolobžalovanýuznaný
vinným a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 245 ods. 1 Trestného zákona) v rozpätí až na 1 rok.

Súd zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. k) Trestného zákona, pretože
dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu a v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko sa k
spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin oľutoval. Súd sa nestotožnil s poľahčujúcimi okolnosťami,
ktoré navrhovala uznať obhajoba - § 36 písm. a) Trestného zákona (nakoľko obžalovaný bol v čase
skutku pod vplyvom alkoholu, ktorý si sám privodil), § 36 písm. d) Trestného zákona (pretože obžalovaný

síce bol vo veku blízkom veku mladistvých, avšak nebolo ničím preukázané, že by táto skutočnosť
mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť) a napokon § 36 písm. j) Trestného zákona (z
dôvodu, že obžalovaný spáchal prejednávaný trestný čin len necelé 2 roky po právoplatnosti odsúdenia
- dokonca v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, v rámci ktorého mu bol uložený podmienečný
trest odňatia slobody). Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak súd zistil jednu v zmysle § 37 písm. m)

Trestného zákona - bol už za trestný čin odsúdený.

Priurčovanídruhuavýmerytrestuuobžalovanéhosúdnáslednepovinne(§38ods.2Trestnéhozákona)
prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že prevažuje pomer poľahčujúcich
okolností a preto súd upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej

sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona).

Po tejto úprave bola trestná sadzba u obžalovaného v rozpätí až na 8 mesiacov.Pri určovaní druhu trestu súd primárne vychádzal z § 34 ods. 6 Trestného zákona, podľa ktorého za
trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti
Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Z uvedeného ustanovenia

možno vyvodiť, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby
neprevyšuje päť rokov, čo je aj prípad prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona, nemusí mu uložiť vôbec trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona argumentum a
contrario). V takomto prípade teda môže súd uložiť aj samostatné alternatívne tresty, prípadne aj viac
z nich medzi sebou kombinovať.

Zo zistenia, že obžalovaný sa dopustil skutku v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre inú
jeho trestnú činnosť, pre súd vyplýva, že obžalovanému nie je možné uložiť trest odňatia slobody s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, pretože to vyslovene zakazuje § 49 ods. 2
Trestného zákona a § 51 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené ustanovenia však vôbec neprikazujú, aby
v prípadoch, keď sa páchateľ dopustí úmyselného trestného činu, bolo nutné mu uložiť nepodmienečný

trest odňatia slobody. Tieto ustanovenia len upravujú, kedy nie je možné uložiť trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, avšak z nich vôbec nie je možné vyvodiť
príkaz na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, prípadne to, že by nebolo možné uložiť,
napríklad samostatný peňažný trest, v prípadoch, keď neprichádza do úvahy aplikácia § 34 ods. 6
Trestného zákona, nakoľko nejde o trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcej päť rokov.

V súvislosti so zvažovaním druhu trestu, ktorý je nevyhnutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku,
súd vychádzal okrem závažnosti spáchaného prečinu tiež z toho, že nepodmienečný trest odňatia
slobody je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý možno uložiť len vtedy, ak iné druhy
trestov,prípadnéinéformytrestuodňatiaslobody,nemôžucelkomzjavneviesťknápraveobžalovaného,

a napokon, nepodmienečný trest odňatia slobody možno uložiť len za situácie, ak tomu nebránia
závažné okolnosti prípadu, či osoba obžalovaného.

Súd je toho názoru, že na ochranu spoločnosti a pre nápravu obžalovaného postačí aj uloženie
alternatívneho (peňažného) trestu, ktorý nie je spojený s odňatím slobody, pričom súd vychádzal aj z

toho, že obžalovaný je zamestnaný (čo preukazuje aj pracovná zmluva, predložená súdu obhajobou na
hlavnom pojednávaní) a teda bude schopný tento trest uhradiť. Obžalovaný sa síce v minulosti (pred
4 rokmi) dopustil ako mladistvý násilnej trestnej činnosti, avšak v súvislosti s týmto odsúdením došlo k
uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody, nešlo teda o tak závažnú trestnú činnosť, za ktorú by
súd považoval ako adekvátne uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Napokon, o osvedčení

sa obž. C. D., teda o tom, či pôvodne podmienečný trest odňatia slobody aj vykoná, sa ešte len bude
rozhodovať v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T/17/2014. V osobe obžalovaného ide
pritom o stále mladú osobu, ktorá je v súčasnosti riadne zamestnaná, má stabilný príjem, a navyše sa
obžalovanému podľa vyjadrenia jeho obhajkyne nedávno narodilo dieťa. Nie nepodstatným je v tejto
súvislosti - v prospech obžalovaného vyznievajúce - zistenie, že pošk. E. ešte v prípravnom konaní

písomne prehlásila, že škoda na jej vozidle je v plnej výške uhradená (prevzala od obžalovaného sumu
1.000,- eur ako náhradu škody) a žiadne ďalšie nároky v tejto trestnej veci si neuplatňuje.

Vprípadeuloženianepodmienečnéhotrestuodňatiaslobody,byobžalovanýcelkomurčiteprišieloprácu
a tým aj o schopnosť postarať sa o dieťa a štát by tak zbytočne necitlivým spôsobom zasahoval do

života človeka, ktorý už svojím správaním po spáchaní skutku preukázal určitú nápravu, nakoľko súd
od spáchania skutku nezistil žiadne protiprávne konanie zo strany obžalovaného, či už vo forme trestnej
činnosti, alebo čo i len priestupku; istej náprave a uvedomeniu si nesprávnosti protiprávneho konania
tiež nasvedčuje aj vyššie spomenuté dobrovoľné nahradenie škody obžalovaným ešte v prípravnom
konaní. Uvedené (uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody) by bolo v rozpore so zásadami

ukladania trestov vyjadrenými predovšetkým v § 34 ods. 1 Trestného zákona (podľa ktorého trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou) a § 34 ods. 3
Trestného zákona (trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na

jeho rodinu a jemu blízke osoby). Okrem represívnej a výchovnej funkcie trestu sa teda kladie dôraz na
zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam
prípadu a pomerom páchateľa. Druhé ustanovenie upravuje zásadu personality, podľa ktorej trest by mal
zásadne postihovať len páchateľa a vplyv na jeho okolie by mal byť minimalizovaný. Zásada sa uplatňujeaj pri peňažnom treste, kde ujma na právach sa nedotýka až v tak výraznej miere jeho sociálnych a
ekonomických väzieb, a teda neznamená ani ujmu na príslušníkoch jeho rodiny, príp. blízkych osobách.

Preto obžalovanému súd uložil peňažný trest vo výške 400,- eur, nakoľko má za to, že sú splnené
všetky podmienky vyžadované ustanovením § 56 ods. 2 Trestného zákona a pre prípad, že by bol výkon
peňažného trestu úmyselne zmarený stanovil súd náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace,
pričom súd pri ukladaní peňažného trestu vychádzal aj z toho, že obžalovaný ho bude môcť uhradiť,
nakoľko je zamestnaný a má pravidelne sa opakujúci príjem.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.

Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.