Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201548
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116201548.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. IČO: 31575951,
a.s., Žilina, Hodžova 11, proti žalovaným: 1/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, T., K L. M. XXXXX/X, štátny občan
SR, 2/ H. U., nar. XX.XX.XXXX, T., K L. M. XXXXX/X, štátny občan SR, ., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C/23/2016-72 zo dňa 08.12.2016, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu čo do zaplatenia úrokov z omeškania
vo výške 8 % ročne z nezaplatených úrokov 100,69 eur od 18.07.2013 do zaplatenia zamietol a vo
výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I.Žalovaní sú povinní spoločneanerozdielnezaplatiťžalobcovi1.964,98eur,titulomúroku100,69

eur,titulomúrokovzomeškania1,81eur,spolusúrokomzomeškaniavovýške8%ročneznezaplatenej
istiny 1.964,98 eur od 18.7.2013 do zaplatenia, všetko v lehote pätnásť dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49 %
trov konania.“

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzatvorili zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXX, a to dňa 29.10.2012, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver
vo výške 2.000 eur, ako bezúčelový úver, s fixnou úrokovou sadzbou do splatnosti vo výške 12,9 %
ročne s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 40,- eur, z výškou anuitnej splátky práce 9,93 eur
s termínom splatnosti prvej splátky 26.11.2012 a počtom splátok 120 vždy do 25. dňa toho ktorého
mesiaca s konečnou splatnosťou úveru dňa 25.10.2012, s výškou RPMN 16,4 %, priemerná RPMN

19,08 %, s celkovou sumou, ktorú musí klient zaplatiť 3.870,30 eur. Z dôvodu neplnenia zmluvných
podmienok žalovanými, žalobca listom zo dňa 25.06.2013 oznámil žalovaným uplatnenie práva podľa §
506 Obchodného zákonníka, tzv. zosplatnenie úveru a požadoval, aby dlžníci vrátili dlžnú sumu s úrokmi
najneskôr do 17.07.2013. Ku dňu zosplatnenia predstavovala pohľadávka žalobcu voči žalovaným
2.116,64 eur s príslušenstvom. Návrh žalobcu súd prvej inštancie posúdil v časti o zaplatenie 1.964,98
eur ako v plnom rozsahu dôvodný, keď žalovaní žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške neuhradili,

jej výšku nerozporovali. K uvedenej sume priznal úrok v sume 100,69 eur, a úroky z omeškania 1,81
eur. Žalovaným súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 8 % (pričom
zákon stanovená maximálna výška bola 8,75 %v čase omeškania žalovaných so splátkami splatnýmiod 25.03.2013). Návrh nebol podľa procesného súdu dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal
od žalovaných zaplatenia zmluvného úroku vo výške 12,90 % ročne zo sumy nesplatenej istiny od
18.07.2013 do zaplatenia, teda od zosplatnenia úveru do jeho zaplatenia ako aj v časti, v ktorej si

žalobca uplatňuje od žalovaných úrok z omeškania z vyčíslených zmluvných úrokov. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu zamietnutej časti (okrem časti, v ktorej zamietol úrok 12,90 % ročne

z nezaplatenej istiny od 18.07.2013 do zaplatenia) a v časti trov konania žalobca v zákonom stanovenej
lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a žiadal,
aby krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu.Uviedol,žezust.§503ods.3Obchodnéhozákonníkavyplýva,žepovinnosťplateniaúrokovsa
spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods.
1 zákona č. 129 /2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský

úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady
vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia úveru do jeho splatenia. Úroky z omeškania pritom treba
vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda istiny a aj zmluvných úrokov.
Aj podľa komentára k Obchodnému zákonníku povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia
úveru. Vzhľadom na dispozitívne ustanovenia si strany môžu vznikať zánik povinnosti platiť úroky, t. j.

dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri omeškaní s vrátením
peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. V zmysle
§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v
deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. To znamená, že v deň splatnosti splátky má
dlžník uhradiť jednak splátku a jednak úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a

nie aj úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom z omeškania. Sankciou za omeškanie s ich plnením by
potom logicky boli úroky z omeškania. V tomto smere poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Prešov
sp. zn. 4Cob /62/2007 zo dňa 27.03.2008. Vzhľadom k uvedenému napadol aj výrok súdu o nároku na
náhradu trov konania.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj

webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol rozsudok len v rozsahu
zamietnutej časti (okrem časti, v ktorej zamietol úrok 12,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 18.07.2013
do zaplatenia) a v časti trov konania žalobca, odvolací súd nemohol podrobiť súdnemu prieskumu prvý
výrok rozsudku, ktorým bola žalovaným uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu vo výške 1.964,98

eur s príslušenstvom.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazovvychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne
správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
dopĺňa nasledovné.

9. Žalobca v odvolaní namietal právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého úroky z omeškania nie

je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo z príslušenstva, čo je v rozpore
s§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

10. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje.

11.Podľa§121ods.3Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,

poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

12. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Občiansky zákonník jednoznačne rozoznáva úroky a úroky
z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá
prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach.

13. Úroky vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí. Ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných
strán.

14.Úrokyzomeškaniasúmajetkovousankciouzaoneskorenésplateniepeňažnejpohľadávky.Zákonná

definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre
obchodné záväzkové vzťahy, vrátane zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.

15. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej

republiky v rozsudku so sp. zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej právnej
úpravy nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku peňažný záväzkový právny vzťah môže byť
buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový
právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí. Vedľajším
peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy,

ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného záväzku
(alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť
uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania
s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka
príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov ) potom veriteľ nemá preto,

že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný
ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením príslušenstva
pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.3Občianskeho zákonníka
viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou

samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva.
Citované rozhodnutie v súlade so závermi uvedenými aj rozsudku Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
29 Odo 689/2006, pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov CR konštantne vychádza
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 32 Odo 21/2002 zo dňa 14.04.2004, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33 Odo 1170/2003 zo dňa 31.08.2004, uznesenie Najvyššieho

súdu ČR so sp. zn. 20 Cdo 1258/2005 zo dňa 21.09.2005, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so
sp. zn. 29 Odo 919/2006 zo dňa 30.08.2006, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo
1797/2007 zo dňa 23.05.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 32 Cdo 1946/2007 zo
dňa 25.06.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 21 Cdo 3161/2006 zo dňa 30.10.2007,
uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 286/2008 zo dňa 22.04.2008, rozsudok Najvyššieho

súdu ČR so sp. zn. 29 Odo 1032/2006 zo dňa 18.06.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
32 Cdo 2865/2007 zo dňa 24.09.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 23 Cdo 1788/2007
zo dňa 26.02.2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 1610/2007 zo dňa 21.05.2010,
rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33 Cdo 903/2008 zo dňa 30.06.2010, rozsudok Najvyššiehosúdu ČR so sp. zn. 33 Cdo 2041/2008 zo dňa 22.07.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33
Cdo 3780/2008 zo dňa 29.09.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 601/2008 zo dňa
08.06.2011, rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu ČR so sp. zn. 31 Cdo 2036/2009 zo dňa 17.08.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
28 Cdo 685/2011 zo dňa 28.03. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 28 Cdo 3807/2011 zo
dňa 28.03.2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 23 Cdo 747/2011 zo dňa 27.07.2012).

16. Tvrdenie, že by výklad smerujúci k zákazu anatocizmu podľa platného práva bol neústavný vyvrátil

Ústavný súd ČR v uznesení so sp. zn. I. ÚS 1893/08 zo dňa 13.11.2008)
17. V kontexte uvedeného, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že úroky z omeškania
nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo (úroky z omeškania) z
príslušenstva (úrokov), čo je, ako odvolací súd uviedol už vyššie, v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a v právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus. V zmysle uvedeného
ustanovenia Občianskeho zákonníka úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Teda zákon

rozlišuje medzi pohľadávkou a úrokmi, resp. úrokmi z omeškania, ktoré sú zahrnuté v rámci jej
príslušenstva.Uplatneniesipríslušenstvapohľadávky(úrokovzomeškania)zpríslušenstvapohľadávky,
ktorými riadne úroky sú, zákon nepredpokladá.

18. Ako nedôvodné potom v konečnom dôsledku vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalobcu týkajúce

sa rozsahu jeho nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil pomer úspechu
a neúspechu žalobcu v konaní a správne uzavrel, že žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 49 %.

19. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní boli úspešní, no v priebehu
odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.

22. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).