Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/312/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817205045
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817205045.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., K. č. XXX/
X, zastúpeného Z.. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Hlohovec, Železničná č. 4/A, proti
žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 792 752,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, o zaplatenie 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 18. júla 2017, č. k. 12Csp/49/2017- 62, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení
uviedol, že žalobca žalobou podanou na súde dňa 20.03.2017 si voči žalovanému uplatnil nárok na
zaplatenie sumy 150 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 01.08.2016 do zaplatenia a
náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa
27.08.2010 podal žalobca žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru v sume 1.500,- eur za podmienok

splácania úveru v 42 mesačných splátkach vo výške splátky 80,37 eur pri počte splatnosti splátky
k 1. dňu v mesiaci. Celková čiastka, ktorá mala byť uhradená, bola vo výške 3.375,54 eur. Žiadosť
bola prijatá dňa 30.8. 2010 veriteľom s tým, že výška ročnej úrokovej sadzby je 70,01% a RPMN
64,93%. Oznámením zo dňa 20.11.2012 žalovaný oznámil žalobcovi, že všetky záväzky zo zmluvy č.
8100032114 sú uhradené, že žalobcovi vznikol preplatok vo výške 277,84 eur, ktorý bude žalobcovi
vrátený. Predsporovou výzvou zo dňa 01.07.2016 vyzýval žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že poskytnutý úver je bezúročný a bez

poplatkov. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu (§ 452 Občianskeho
zákonníka), ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto
okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína
plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Vychádzajúc
zo skutkových zistení v predmetnej veci, dospel súd prvej inštancie k záveru, že námietka premlčania
vznesená žalovaným je dôvodná, a preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobcu na

vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalobca tvrdil, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá
dňa 30.08.2010 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný mal titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdil, že k platnému uzavretiu
zmluvy ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je však nesporné, žežalobca zaplatil celú sumu 3.375,54 eur najneskôr dňa 20.11.2012, keď žalovaný ako veriteľ oznamuje
žalobcovivysporiadanievšetkýchzáväzkovvdôsledkuzaplatenia.Objektívnapremlčaciadobavzmysle
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr od 21.11.2012 a táto uplynula 21.11.2015.

Subjektívna premlčacia doba mohla síce podľa žalobcu plynúť dňa 24.06.2016, kedy sa dozvedel
o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, avšak táto nemohla „predĺžiť“ plynutie objektívnej
premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 21.11.2015 a tým skončilo plynutie aj subjektívnej premlčacej
doby. V tomto smere sa súd stotožňuje s právnou argumentáciou na strane žalovaného. Žaloba bola
podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol. Pre

premlčanie práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia už nemá právny význam, či zmluva
bola uzatvorená platne a či by išlo o bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, alebo by išlo o plnenie
bez právneho dôvodu v prípade úveru bezúročného a bezpoplatkového. Právne významné je to, že
žalovaný plnil najneskôr v mesiaci november 2012, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba na
uplatnenie žalobcovho práva na súde. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že
v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka išlo v danej veci o desaťročnú premlčaciu dobu, pretože

išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Takýto úmysel na strane žalovaného
však nebol preukázaný. Účastníci uzavreli a podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes žalovaný vyhlasuje,
že je platne uzavretá a takéto zmluvy uzatváral vo viacerých prípadoch, pretože išlo o formulárové
zmluvy a súdu je známe z úradnej činnosti, že takéto zmluvy uzatváral vo veľkom počte so spotrebiteľmi.
Nemožno uvažovať ani o priamom alebo nepriamom úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Úmysel

by musel existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Doplnil, že právny záver, že by malo
ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie nemá jednoznačnú oporu ani v
rozhodovacej praxi súdov. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celom
rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol
v konaní v uplatnenom nároku v celom rozsahu úspešný a preto mu patrí plná náhrada trov konania.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Cdo/109/2007, podľa
ktorého úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch
prípadoch psychickým stavom, čo znamená, že samé o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania,

keďže predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých
sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti z ktorých
možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný
úmysel ako taký, pričom tento záver vyvodil zo skutočnosti, že žalobca o tomto úmysle nepredložil
žiadny dôkaz. Predloženie dôkazu o existencii úmyslu však nie je možné, keďže samotný úmysel je len

psychickým stavom a teda je otázne aký priamy dôkaz o jeho existencii by bolo možné v akomkoľvek
prípade vôbec predložiť (okrem prípadu, ak by sa samotný žalovaný k existencii úmyslu priznal). Žalobca
ďalej pripomenul, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nie je viazané na
zavineniezostranyobohacovanéhosubjektu.Dôležitýjestav,žebezdôvodnéobohatenievzniklo.Daldo
pozornostirozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.33Odo/2006z24.júna2008auznesenie

NajvyššiehosúduSRz23.11.2010,sp.zn.5MCdo/17/2009.Sprihliadnutímnarozhodovaciupraxsúdov
Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa v mnohých prípadoch vyslovili závery o neplatnosti úverovej
zmluvy, či bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru vyplývajúcej zo zmluvy a napriek kontinuálnej praxi
žalovaného, ktorý naďalej poskytoval úvery z formulárových zmlúv, len ťažko možno uvažovať o tom,
že žalovaný nemal úmysel sa obohacovať na úkor spotrebiteľov. Žalobca je toho názoru, že úmysel

žalovaného existoval nie len v čase získania plnenia zo strany žalobcu, ale tento musel existovať už
pri samotnom kontraktačnom procese, pretože žalovaný musel vedieť, aké náležitosti zmluva obsahuje.
Keďže právnická osoba nemôže mať úmysel ako psychický stav, poukázal na výkladové pravidlo podľa
zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb, a to na tzv. identifikačnú teóriu,
podľa ktorej z dôvodu, že právnická osoba nemá prirodzenú vnútornú schopnosť konať, konajú za ňu

priamo alebo nepriamo určité fyzické osoby. Právnická osoba sa stotožňuje s konaním a myslením
týchto osôb, ktoré sa nazývajú orgány právnickej osoby. Žalovaný ako podnikateľský subjekt koná na
vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornou starostlivosťou. Žalobca je toho
názoru, že u žalovaného je možné predpokladať, že tento má dostatočný personálny aparát na to,aby bol schopný absolútne bez problémov posúdiť právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch
a pripraviť zmluvu tak, aby táto mala náležitosti podľa zákona. Ďalej zopakoval skutočnosti na ktoré
poukazoval počas celého konania, a to na obchádzanie zákona žalobcom, kde ako príklad uvádza

Doplnkovú zmluvu. Žalobca je toho názoru, že v danej veci išlo o priamy úmysel žalobcu, pričom
nepriamy úmysel žalobcu možno považovať za jednoznačný. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov,
a to napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/84/2011, a rozhodnutie v konaní vedenom
pod sp. zn. 3Co/138/2016, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13.11.2012, sp. zn.
12C/70/2012, rozhodnutie Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou zo dňa 15.04.2014, sp. zn.

5C/78/2013, rozhodnutie Okresného súdu v Trnave zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/5/2012. Žalobca
ďalej nesúhlasí s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že sa pokúsil vec riešiť so
žalovaným mimosúdnou dohodou. Poukázal na svoje postavenie spotrebiteľa v spore ako slabšej strany.
Uviedol, že za určitých okolností je možné prihliadnuť aj na iné okolnosti, ako len na pomer úspechu
vo veci, a to najmä v prípade, ak jedna zo strán svojím konaním spôsobí, že druhá strana podá návrh
na začatie konania. Taktiež uviedol znenie ustanovenia § 256 ods. CSP a § 257 CSP. Navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na nové konanie, alebo
rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov
konania (prvoinštančného a aj odvolacieho), ktoré si žalobca uplatňuje.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca nielenže vo svojich

podaniach v konaní pred súdom prvej inštancie, ale aj vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver, že konanie žalovaného spojené s dojednaním a uzavretím
zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100032114 zo dňa 30.08.2010 má povahu úmyselného konania
s cieľom bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu a že zo strany žalovaného malo pritom dôjsť
k vedomému porušeniu povinnosti upravených právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa. Uviedol,

že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že úmysel žalovaného sa bezdôvodne
obohatiť preukázaný nebol, a to ako úmysel prejavený navonok v konaní žalovaného. Podľa názoru
žalovaného, žalobcom podané odvolanie okrem paušálnych tvrdení neobsahuje žiaden relevantný
argument o konkrétnych nezákonných dôvodoch, ktoré by na strane žalovaného zakladali vznik
stavu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný popiera uvedené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného

získať bezdôvodné obohatenie, nakoľko nemá reálny skutkový a ani vecný dôvod. Je toho názoru,
že na preukázanie vôľovej alebo vedomostnej zložky úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť,
nepostačuje iba všeobecné a paušálne konštatovanie o zaužívanej podnikateľskej praxi a znalosti
relevantnej právnej úpravy s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov. V danom prípade je potrebné
preukázať, že žalovaný, ako veriteľ chcel, resp. vedel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že sa na

úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalobca je povinný uniesť dôkazné bremeno. Poukázal v tejto
súvislosti na rozhodovaciu prax krajských súdov. Žalovaný má za to, že žalobca v danom prípade
žiadnymspôsobomnepreukázalexistenciuúmyslužalovanéhosabezdôvodneobohatiť,čobyzakladalo
prípustnosť aplikácie desaťročnej premlčacej doby. Žalovaný ďalej tvrdí, že zodpovednosť za vznik
trov konania prináleží žalobcovi, nakoľko konanie bolo začaté na základe nedôvodnej žaloby, ktorou

si žalobca uplatnil premlčaný nárok, a to vzhľadom na to, že objektívna premlčacia lehota uplynula
dňa 21.11.2015 a žaloba bola podaná na súde dňa 20.03.2017. Žalovaný odmieta možnosť aplikácie
§ 257 CSP. Vzhľadom na uvedené považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a žiada, aby odvolací
súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v
spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom závere, že nárok žalobcu na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je premlčaný v objektívnej premlčacej dobe, ktorá začala
plynúť najneskôr dňa 20.11.2012, keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých

záväzkov v dôsledku zaplatenia, nakoľko bolo nesporné, že žalobca žalovanému zaplatil celú dlžnú
sumu vo výške 3.375,54 eur. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
uplynula dňa 21.11.2015. Žaloba bola podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej
doby.6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

8. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

9. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa

ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania žalovaným, bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej
premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak

márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie
v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s §
107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.
Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka

rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia.

10. Odvolací súd sa podrobnejšie zaoberal odvolacou námietkou žalobcu, ktorý zotrváva na názore,
že žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie úmyselne. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané

úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu
a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, kedy povinný získal
bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky
na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď
povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné

obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že vymedzuje vo svojich
ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto
sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom
práve. Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a
vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel

pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať
chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného
obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane,
bol s týmto následkom uzrozumený.

11. Odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie
však nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv,
respektíve jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku
súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté
spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu
žalovaného bezdôvodne sa obohacovať by bolo nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade
s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami
preukázať, že žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto
zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor

dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť
ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia zmluvy dňa
30.08.2010, ani v čase prijatia platieb od žalobcu, nemohol vedieť ani predpokladať, že o niekoľko
rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien prijatých za účelom úpravy práv a povinnostív spotrebiteľských zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, súdy budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako uzavrel žalobca so
žalovaným ako zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti

podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to aj s prihliadnutím na to, že v danom
prípade súd prvej inštancie absenciu týchto náležitostí nekonštatoval. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na početné zmeny a novely zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy tak v
Občianskom zákonníku, ak aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (zák. č.
129/2010 Z.z., zák. č. 250/2007 Z.z.) v jednotlivých obdobiach účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých

je taktiež značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného, ako veriteľa,
už v čase uzatvárania zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatvárať tieto zmluvy s úmyslom bezdôvodne
sa obohacovať.

12. V predmetnom prípade žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by už v čase uzavretia úverovej
zmluvy existoval úmysel žalovaného, a že by tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Je

zrejmé z obsahu zmluvy a z podnikateľskej činnosti žalovaného, že žalovaný uzatvára spotrebiteľské
zmluvy s cieľom dosahovania zisku formou úrokov a poplatkov za uzatvorenie zmluvy ako odplaty
za stratu finančných prostriedkov, ktoré poskytne klientovi - spotrebiteľovi. Ak nebolo v konaní zo
strany žalobcu bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní
bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na

desať rokov v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie postupoval
správne, ak zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu plynúcu odo dňa 20.11.2012,
keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia,
nakoľko bolo nesporné, že žalobca zaplatil celú sumu vo výške 3.375,54 eur.

13. Keďže má odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby bol správny, je ďalej
aj toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP, a teda
podľa pomeru úspechu vo veci, keďže bol žalovaný úspešný v plnom rozsahu. Nakoľko v konaní neboli
preukázané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, neboli splnené
podmienky na to, aby súd prvej inštancie výnimočne náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).