Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/281/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212607
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216212607.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:Mgr.RenátaGavalcováasudcov:JUDr.

MartinHoličaJUDr.BibiánaŤažiarová,vprávnejvecižalobcu:BENCONTCOLLECTION,a.s.,sosídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti
žalovanému: O. U., nar. XX.X.XXXX, bytom O. V., J. S.XX/X, o zaplatenie 3.000,- Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11Csp/46/2016-66 zo dňa
20. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietnutí úrokov z úveru (II. výrok), ako

aj v závislom výroku o náhrade trov konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
3.000,- Eur, úroky vo výške 394,66 Eur, úroky z omeškania vo výške 1.198,17 Eur, úrok z omeškania vo
výške 5,25 % ročne zo sumy 3.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 45,86 Eur, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobu o zaplatenie zmluvného úroku zo zostatku
nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 3.000,- Eur, vo výške 19,5 % ročne, od 01.05.2016 do zaplatenia zamietol,

III. výrokom uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 % účelne vynaložených
nákladov.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2,
§ 504 § 506, § 369 ods. 1, 2, Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového

poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca, ako banka (právny predchodca
žalobcu - pozn. odvolacieho súdu), a žalovaný ako klient, uzatvorili dňa 4.12.2013 Zmluvu o úvere
dostupná pôžička, číslo 1377350142, v zmysle ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému
úver - dostupnú pôžičku vo výške 3.000,- Eur. Účastníci si dojednali: výšku schváleného úveru: 3
000,- Eur, počet mesačných splátok 48,úrokovú sadzbu 19,50 % p.a., výšku mesačnej úhrady: 95,29

Eur (vrátane poistného), dátum prvej mesačnej úhrady do 25.1.2014, RPMN Poštovky 21,33 % p.a.,
priemernú RPMN na trhu 21,08 % p.a., celkovú výšku nákladov 1.380,03 Eur, splácanie mesačne,
vždy k 25. dňu v mesiaci, dátum konečnej splatnosti úveru 25.12.2017, poistenie schopnosti splácať
úver - základný súbor poistenia, číslo zmluvy: 200801. Písomným podaním zo dňa 19.9.2014 (č.l.8) označeným ako "Výzva na úhradu dlžnej sumy" oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému
predčasnú splatnosť celého úveru k 19.9.2014 z dôvodu, že žalovaný svojím konaním podstatne porušil
ustanovenia Zmluvy o úvere č. 1377350142 zo dňa 4.12.2013 a zároveň ho vyzval na úhradu celého

dlhu vo výške 3.440,52 Eur v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovaný výzvu prevzal dňa
24.9.2014 (č.l. 9), avšak na ňu nereagoval. Podľa výpisu aktuálneho stavu úveru ku dňu 30.04.2016 (č.l.
7) žalovaný čerpal úver vo výške 3.000,- Eur, z ktorého zaplatil 83,01 Eur.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi priznal sumu 3.000,- Eur ako

zostatok istiny, keď žalovaný riadne a včas nesplácal poskytnutý úver, pričom žalobca vyhlásil dňa
19.9.2014 predčasnú splatnosť úveru v zmysle zmluvy o úvere - dostupná pôžička č. 1377350142 dňa
4.12.2013, ktorou poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 3.000,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal
splácať mesačnými splátkami vo výške 95,29 Eur počnúc od 25.1.2014 a termínom konečnej splatnosti
25.12.2017. Vo zvyšku čo do zaplatenia úroku z úveru po vyhlásenej predčasnej splatnosti úveru vo
výške 19,5 % zo sumy 3.000,- Eur od 01.05.2016 do zaplatenia žalobu zamietol. Žalobca sa v konaní

domáha od žalovaného aj zaplatenia úroku z úveru vo výške 394,66 Eur a taktiež zaplatenia úroku
z úveru vo výške 19,5 % ročne, ktorý bol dohodnutý v Zmluve o úvere zo sumy 3.000,- Eur, teda zo
zostávajúcej nezaplatenej istiny počnúc od 1.5.2016 do zaplatenia. Okresný súd má preukázané, že
žalobcavyhlásilpredčasnúsplatnosťúverudňa19.9.2014ajetohonázoru,žedohodnutézmluvnéúroky
z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia

úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok
dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah
je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku
alebo iným zo spôsobov jeho zániku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový (rozhodnutie Krajského súdu
Prešov sp. zn. 3Co 85/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 4Obo 143/98). Žalobca má právo

na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 19,5 % ročne len do 19.9.2014, kedy
bola vyhlásená pohľadávka za splatnú, preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie vyčísleného úroku
z úveru žalobcovi len do dňa 19.9.2014, čo predstavuje sumu 394,66 Eur. Žalovaného tiež zaviazal na
zaplatenie istiny poskytnutého úveru vo výške 3.000,- Eur a 5,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy
3.000,- Eur od 01.05.2016 do zaplatenia v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s tým, že

do 30.4.2016 bol ročný úrok z omeškania kapitalizovaný sumou 1.198,17 Eur. Poplatky vo výške 45,86
Eur pozostávajú z upomienok zo dňa 12.03.2014, 25.03.2014, 08.04.2014,.03.09.2014 a výzvy zo dňa
19.09.2014, plus poistné, t.j. 3,29 eur, 9,96 Eur, 3,29 Eur, 24,90 Eur, 1,10 Eur, 3,32 Eur.

5. O náhrade trov konania sporových strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý

bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aj keď okresný súd žalobu v
časti príslušenstva, ktoré nebolo vyčíslené zamietol pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci
pomer úspechu aj neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, ak príslušenstvo žalobca nevyčíslil
vo svojej žalobe (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.11.2008 sp. zn. 6Obo/243/2007).

6. Proti tomuto rozsudku výlučne v II. výroku (zamietnutý úrok z úveru) podal odvolanie žalobca,
pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu alternatívne
žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Poukázal
na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé,

z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky (bod 29 napadnutého rozsudku). Má za to, že
ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, je spojené s istinou úveru, od ktorej existencie
závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu). Poukázal na § 503 ods. 3
Obchodného zákonníka, ktorý upravuje obdobie za ktoré veriteľ má nárok na zmluvný úrok (až do

splatenia úveru). Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Nesúhlasí s
tvrdením okresného súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza
k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov súd diametrálne odlišným právnym inštitútom a
sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného (pozn. odvolacieho súdu odôvodnenie
napadnutého rozsudku uvedené neobsahuje). Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku

a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho
súdu 4 Obo 143/1998 nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní.
Okresný súd porušil práva žalobcu vychádzajúce z § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasnéhovyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické pravidlá. Na podporu uvedeného
poukázal na rozhodnutia II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS
323/2012, III. ÚS 199/09, ako aj nález ÚS ČR IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/25/2007,

nález ÚS SR I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, II. ÚS 380/2013. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení zákona o ochrane
spotrebiteľa poukázal na článok II. bod 1 zákona č. 102/2014 Z. z., ktorým došlo k novelizácii ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak že „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva. Zároveň článkom II. bodom 7 zákona č. 102/2014 Z.z. došlo k prijatiu § 879p
Občianskeho zákonníka, ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu pre ust. § 53 ods. 4 písm. s), t), § 53 ods.
7 a § 614a „Ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 13. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.
júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak.
Podľa článku XIV zákona č. 102/2014, tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014, okrem čl. I, čl. II

bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod 2, čl. VI., čl. VIII bod 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1
až 5, 15 a 16, ktoré nadobúdajú účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bod 1, ktorý nadobúda účinnosť 1. apríla
2015. Z uvedené vyplýva, že na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a
teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade
by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Úmysle zákonodarcu je ten, že §

52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Na všetky
úverové zmluvy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ust. Obchodného zákonníka, keďže
zákonodarca až s účinnosťou 1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012).

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho

podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietnutí úrokov z úveru (19,5 %

ročne zo sumy 3.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia) vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 3.000,-
Eur, úrokov 394,66 Eur, úrokov z omeškania 1.198,17 Eur, úrokov 19,5 % ročne zo sumy 3.000,- Eur

od 1.5.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 3.000,- Eur od 1.5.2016 do
zaplatenia, poplatkov 45,86 Eur.

10. Odvolaním nebol napadnutý I. výrok rozsudku (zaplatiť sumu 3.000,- Eur, úroky 394,66 Eur, úroky
z omeškania 1.198,17 Eur, úroky z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 3.000,- Eur od 1.5.2016 do

zaplatenia, poplatky 45,86 Eur), ktorý nadobudol právoplatnosť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak II. výrokom zamietol úroky z úveru
(úrok 19,5 % ročne zo sumy 3.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia) a to s poukazom na odvolacie

argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že zmluvný úrok 19,5 % ročne bol dohodnutý ako
zmluvné plnenie akcesorickej povahy, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Rozhodnutie
je nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmý právny predpis, z ktorého vyplýva záver, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru, žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Na všetky úverovévzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keď §
52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právny vzťahy založené po 1.4.2015.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný strany dňa 4.12.2013 uzavreli
zmluvu o úvere dostupnápôžička, ktorou sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanému poskytnúť
sumu 3.000,- Eur ako úver, pričom si dohodli okrem iného výšku úrokovej sadzby 19,5 % ročne.
Žalovaný zaplatil na úver celkom sumu 83,01 Eur. Výzvou zo dňa 19.9.2014 právny predchodca žalobcu
zosplatnil úver z dôvodu porušenia povinností v zmysle úverovej zmluvy a vyzval žalovaného v lehote

10 dní od doručenia výzvy k zaplateniu sumy 3.440,52 Eur. Uzavretú zmluvu zo dňa 4.12.2013 odvolací
súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú (tak ako to zrejme mal na mysli aj súd prvej inštancie
s ohľadom na použité zákonné ustanovenia, avšak bez výslovného uvedenia tohto záveru), keďže
jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Súd prvej inštancie správne však aplikoval na vec zákon o
spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

13. Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania finančné prostriedky žalovanému
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo
podnikania. Právny vzťah medzi stranami zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ

zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc

zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať
podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

14. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie nasledovných
otázok nastolených odvolateľom:

15. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či sa zmluva o úvere ako zmluvný typ bude spravovať príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah i v prípade,

ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval
právny vzťah založený úverovou zmluvou uzatvorenou medzi právnym predchodcom a žalovaným ako
spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty,
a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.3.2015).

16. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo

vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti
a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok
finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči

predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo
vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom
bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva

zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.17. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení
prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu
na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupoval právny

predchodca žalobcu zameraný na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodával i
fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická
osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54
Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných
typov.

19. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré

osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola
dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (v čase uzavretia
zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa.
Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku

nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na
Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.
Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych

noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo
najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Bolo
preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa,
obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa

domáhal svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

20. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia zmluvy medzi stranami, zmluva o
úvere pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka spadala, hoci je uzavretá
podľa Obchodného zákonníka ale jej charakteristickým znakom je, že je uzatvorená medzi dodávateľom

a spotrebiteľom.

21. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou zo dňa 4.12.2013 je nevyhnutné
posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákonov o ochrane spotrebiteľa (v čase
uzavretia zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je

tzv.absolútnyobchod(§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka).Spoukazomnadoposiaľuvedené,
vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je zákon
č. 250/2007 Z. z, ako i § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka, prípadne príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

22. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy, ktorá by bola na prospech spotrebiteľa na

rozdiel od právnej úpravy obchodnoprávnej. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

23. Pokiaľ ide o Novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., táto definitívne
normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy,

v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva,
že Občianskeho zákonníka bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy
ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiťprávna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl
2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť
aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské

záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012
odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na
premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre
spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

24. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn.
3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu,

ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4
MCdo/17/2014.

25. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá
právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho

následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon
zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne
následky.

26. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá

retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

27.Pokiaľideootázkunárokuveriteľanaúrokzposkytnutéhoúveruzačaspojehozosplatnení,odvolací
súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie

správnosti uvedeného záveru v tomto odseku odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR
obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), na ktoré správne poukázal aj súd prvej
inštancie v odseku 29 napadnutého rozsudku, boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu
Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd
SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu,

že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru

a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

28. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani
so znením ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažnýchprostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku
žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru).

Znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na
zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení.

29. Je možné ešte dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i
lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu

(do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného
pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového
vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený,

zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z
omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).

30. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

32. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

33. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/

a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

34. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

35. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.36. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

37. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí námietka žalobcu, že postupom okresného súdu

bolo porušené jeho základné právo ako strany sporu na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný, keďže tento neobsahuje zákonné ustanovenie na základe, ktorého prvoinštančný
súd uzavrel, že mu nepriznal úrok z úveru po zosplatnené. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo
k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so
zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia úroku z úveru
po splatnosti uvedeného v odseku 29 napadnutého rozsudku. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda

nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia
v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky
v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil, keď konkrétne zákonné ustanovenia aj súd
prvej inštancie riadne citoval v odsekoch 11 až 18 napadnutého rozsudku. Pričom na podporu svojho
právneho záveru súd prvej inštancie správne uviedol rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98.

38. Žalobca vo svojom odvolaní tak neuplatnil opodstatnene dôvod na odvolanie podľa ustanovenia §
365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku.

39. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku). V súvislosti s uvedenou
námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade
táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Pokiaľ žalobca zotrváva na právnych názoroch, ktoré

sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej
inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama
o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenie o nelogickosti rozsudku súdu prvej inštancie.

40. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (§ 365 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového

poriadku) a niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý proces, zákon normuje ako
samostatné odvolacie dôvody. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu, však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práva strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Avšak ani k naplneniu tohto
odvolacieho dôvodu podľa záveru odvolacieho súdu v odseku 38 nedošlo.

41. Žalobca vo svojom odvolací ďalej poukázal za odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e),
f), g) Civilného sporového poriadku, avšak tieto iba odcitoval v ich zákonnom znení bez toho, aby ich
podporil konkrétnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu znemožnil posúdiť rozhodnutie
v napadnutom rozsahu aj s ohľadom na tieto odvolacie dôvody. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne).42. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietnutej časti (úroku
19,5 % ročne) žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods.
1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej časti, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania

(odvolaním nenapadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov), potvrdil.

43. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,

keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

45. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

46. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal

pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

47. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).