Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/196/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316204756
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316204756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.
H. L. XXX, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a. s., skrátený názov VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava,
IČO: 31 320 155, zast. ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Kýčerského
7, Bratislava, IČO: 36 857 513, o vydanie bezdôvodného obohatenia 641,80 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 5C/193/2016-88 zo dňa 08.06.2017
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 641,80 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 07.07.2016 do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 2; 3 ods. 1, 2, 6; 4 ods. 1 až 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 6 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, §§ 1 ods. 2; 2 písm. a),
b); 9 ods. 1, 2; 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, §§ 2; 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, §§ 37 ods. 1; 39; 52 ods.
1 až 4; 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka.

4. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom ako
dlžníkomažalovanouakoveriteľomboladňa02.12.2005uzatvorenázmluva,nazákladektorejžalovaná
poskytla žalobcovi úverový rámec vo výške 18 000 Sk. Čerpané prostriedky mal žalobca platiť mesačnou
splátkou vo výške 600 Sk. Túto zmluvu zo dňa 02.12.2005 nahradila zmluva zo dňa 17.01.2011, ktorá
obsahovala totožnú výšku úverového rámca 597,49 eur, ako aj totožnú štandardnú mesačnú splátku
19,92 eur.

5. Žalobca celkom z poskytnutého úverového rámca vyčerpal sumu 1733,70 eur a celkom splátkami
uhradil žalovanej sumu 2375,50 eur. Uvedené skutočnosti medzi stranami konania sporné neboli.6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zmluva zo dňa 02.12.2005, ako aj zmluva zo dňa 17.01.2011
sú spotrebiteľskými zmluvami. Vzhľadom na povahu účastníkov týchto zmlúv je nesporné, že predmetný
zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaná ako dodávateľ pri uzatváraní zmlúv konala

v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrela predmetné zmluvy so žalobcom, ktorý je
fyzickou osobou - nepodnikateľom. Preto je nutné na tieto zmluvy aplikovať i príslušné ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku. Zároveň ide i o spotrebiteľský úver podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., resp. 129/2010 Z. z.

7. Na tieto zmluvy je tak potrebné prednostne aplikovať špeciálne spotrebiteľské právo, a to hlavne
Zákon o spotrebiteľských úveroch, Zákon o ochrane spotrebiteľa a v neupravených otázkach Občiansky
zákonník a Obchodný zákonník len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úprave spotrebiteľských
vzťahov. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v pochybnostiach použije právna úprava,
ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia. V Obchodnom zákonníku je síce zmluva o úvere upravená ako
absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, avšak keď ide o úver poskytovaný spotrebiteľovi

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je potrebné prednostne aplikovať
občianskoprávne predpisy. Spotrebiteľské právo je aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnym
právom, a má teda prednosť.

8. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa

z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa
očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade
s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a

táto je v nepomere k jeho plneniu, je takáto zmluva neplatná.

9. Čo sa týka Zmluvy zo dňa 02.12.2005, súd prvej inštancie vyhodnotil uvedenú zmluvu za platnú s
poukazom na ustanovenie § 4 ods. 4 písm. a) Zák. č. 258/2001 Z.z., pretože žalobca začal čerpať
poskytnutý úver. Teda aj keď zmluva neobsahovala všetky náležitosti ustanovenia § 4 ods. 2 a 3 tohto

zákona, žalobca úver čerpal, preto daná zmluva je platná.

10.Zároveňvšaksúdprvejinštanciedanúzmluvuvyhodnotilakobezúročnú,vzhľadomktomužezmluva
neobsahovala údaj o výške úroku (§ 4 ods. 5 Zák. č. 258/2001 Z.z.). Podľa názoru súdu prvej inštancie,
samotné započítanie úrokov do mesačnej splátky nepostačuje. Je potrebné presnejšie špecifikovať

úroky, napr. percentuálnou sadzbou, kde tento údaj má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov a
pôžičiek u iných dodávateľov úverov s cieľom vybrať si cenovo najvýhodnejší úver.

11. Rovnako súd prvej inštancie danú zmluvu vyhodnotil ako bez poplatkov, vzhľadom k tomu, že zmluva
neobsahovala žiadne údaje o poplatkoch (§ 4 ods. 5 Zák. č. 258/2001 Z.z.).

12. Taktiež čo sa týka Zmluvy zo dňa 17.01.2011, prvoinštančný súd vyhodnotil aj túto zmluvu za platnú
s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z.z., no keďže ani táto zmluva neobsahovala
náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z., zákon stanovil, že takýto úver je
bezúročný a bez poplatkov. Ani ustanovenie § 9 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z.z. nestanovuje sankciu

neplatnosti zmluvy v prípade nedostatku jej písomnej formy.

13. Zmluva zo dňa 17.01.2011 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. spotrebiteľských úveroch, pričom nie je vylúčená z pôsobnosti uvedeného zákona (§ 1 ods. 2
zákona). V zmluve zo dňa 17.01.2011 absentujú podľa uvedeného zákona obligatórne náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, t.j. okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Žalobca svoje právo v danej veci odvíja od zmluvy, ktorá patrí k spotrebiteľským zmluvám.
Tieto zmluvy sú uzatvárané vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Navyše podmienky často ani nie sú individuálne dojednané v
zmluve o spotrebiteľských úveroch, ale v osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré sú predtlačené
a ktorých obsah spotrebiteľ ovplyvniť vôbec nemohol. Nejde teda o individuálne dojednané zmluvné

ustanovenie (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,
aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v tomto konkrétnom prípade žalobca
ako spotrebiteľ nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, resp.
obsah všeobecných podmienok. Žalobca ako spotrebiteľ si poplatky a sankcie osobitne nevyjednal

vzhľadom na ich splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je,
že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Zmluvné dojednania týkajúce sa sankcií a poplatkov, ak sa

toto nachádza vo Všeobecných podmienkach, resp. Cenníku, resp. Sadzobníku poplatkov, považoval
súd prvej inštancie za neprijateľné zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa prvoinštančného súdu, v prípade, že
ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o také zmluvné dojednanie, ktoré obstojí v rámci povinnej súdnej
kontrolyneprijateľnýchpodmienoksozreteľomnapovahu,obsahavšetkyosobitostiprávnehoúkonu,so

zreteľom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a v neposlednom rade i so
zreteľom na sankcionovanie nesplnenia povinností na strane oboch účastníkov zmluvy. Preto by nemal
byť v spotrebiteľskej veci už pri samotnom uzatváraní zmluvy prísnejšie alebo výlučne sankcionovaný
len jeden účastník zmluvy a to spotrebiteľ, čo by bolo výrazne v neprospech jedného účastníka zmluvy.
Preto v danej veci veriteľovi nepatria ani sankcie a ani poplatky.

15. Obrana žalovanej spočívala v tom, že zmluvu o úvere tvoria viaceré listiny - žiadosť, obchodné
podmienky, cenník a že žalobcom namietajúce absentujúce náležitosti zmluvy sa nachádzajú v týchto
listinách.

16. Podľa ustanovenia § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, časť obsahu zmluvy možno určiť aj
odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami
alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k
návrhu priložené.

17. Avšak súd prvej inštancie zistil aj po použití technických prostriedkov na zväčšenie čítaného textu
v Žiadosti zo dňa 2. 12. 2005, že inkorporačná doložka o záväznosti Cenníka (obsahujúceho výšku
úrokovej miery úveru a výšku poplatkov) nie je uvedená v Zmluve, v ktorej je uvedená iba inkorporačná
doložka týkajúca sa Obchodných podmienok, avšak v Obchodných podmienkach v bode 36. je drobným
písmom uvedené, že Cenník je súčasťou zmluvy a banka je oprávnená jednostanne cenník meniť. Súd

má za to, že takéto „odkazovanie“ pokiaľ ide o základné náležitosti zmluvy (v danom prípade výška
úrokovej sadzby a poplatky), sú neprípustné a odporujúce zásade dôvery a transparentnosti.

18. Čo sa týka zmluvy zo dňa 17.01.2011, tu obrana žalovanej spočívala v tom, že zmluva obsahuje
zákonom požadovanú náležitosť a síce údaj o RPMN. Predložila o tom súdu prvej inštancie dôkaz a síce

túto zmluvu, resp. Žiadosť, kde zvýraznila časť textu, obsahujúceho údaj o indikatívnom výpočte RPMN.
Žalobca však k podanej žalobe pripojil uvedenú listinu, kde indikatívny výpočet RPMN bol drobným
nevýrazným písmom, ktorý splynul s ostatným textom.

19. Súd prvej inštancie tak mal za to, že v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom

postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje a preto
okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovnosti prostriedkov, pritom možno od dodávateľa tiež
očakávať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať v obecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje
týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konaniaa takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje mimo iné tým, že text spotrebiteľskej zmluvy obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú,
má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad

zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výraznejšie menšej
veľkosti, než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok. Aj
v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia
má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Obchodné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, naopak
nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite formulovanej a malým písmenom písanej
forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých predpokladá, že
pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom
vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Otázku základných náležitostí

spotrebiteľskej zmluvy, otázku sankcií za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa ako aj otázku možného
rozhodcovského konania treba považovať za tak dôležité, že musia byť uvedené v samotných zmluvách
a nie vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorým spotrebiteľ vo všeobecnosti prikladá menší
dôraz ako zmluve samotnej. Priemerný spotrebiteľ základné náležitosti právneho vzťahu oprávnene
očakáva v dokumente, ktorý mu je dodávateľom predložený na podpis, teda zmluve v užšom slova

zmysle. Existuje totiž rozdiel vo faktickej moci účastníkov spotrebiteľského záväzkového vzťah, v tom,
že dodávateľ cestou „privátneho zákonodárstva“ podstatu tohto vzťahu presúva do rôznych dokumentov
typu VOP, cenník a pod. Zmluvná sloboda sa tak stáva fiktívnou kulisou pre výkon neoficiálnej nadvlády
nad inými prostredníctvom súkromného práva a dokonca sa konštatuje, že ide o tzv. racionalizáciu
záväzkových vzťahov. Táto racionalizácia však prospieva iba dodávateľovi, ktorý obsah zmluvných

dokumentov pripravuje s tímom právne a ekonomicky zdatných ľudí a teda vie, čo je ich obsahom.
Naopak, pohodlnosť dodávateľa nepreniesť základné náležitosti zmluvy z Cenníka do zmluvy pre
konkrétny záväzkový vzťah (čo v dnešnej počítačovej dobe nemôže byť žiadnym problémom) má pre
spotrebiteľa účinok značného sťaženia správneho pochopenia hospodárskych dôsledkov uzatváranej
zmluvy, čo len zvyšuje informačnú asymetriu záväzkového vzťahu.

20. Keďže Zmluva zo dňa 02.12.2005 neupravuje žiadne úroky a ani poplatky, je bez úrokov a bez
poplatkov (§4 ods. 5 Zák. č. 258/2001 Z.z.).

21. Zmluva zo dňa 17.01.2011 síce obsahuje indikatívny výpočet RPMN, avšak tento je uvedený

drobným (1mm písmo), nevýrazným a nečitateľným písmom a splýva s ostatnými ustanoveniami zmluvy.
Tieto miniatúrne písmená nie sú čitateľné. Rovnakým drobným písmom je indikatívny výpočet RPMN
aj v žalobcom predložených Obchodných podmienkach a Štandardných európskych informáciách o
spotrebiteľskom úvere. Takýto typ písma je ťažko čitateľný bez pomôcok či zabezpečenia dostatočného
osvetlenia, resp. dostatočnej časovej rezervy. Nemožnosť prečítať text bez vynaloženia zvláštneho

úsilia a bez využitia zvláštnych pomôcok, samo o sebe je dostatočným dôvodom pre konštatovanie
neplatnosti tohto textu pre jeho nezrozumiteľnosť. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak po jazykovej
stránke nedosiahol v dôsledku vadného slovného či iného sprostredkovania (v danej veci vizuálneho
spracovania) jasného vyjadrenia vôle (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31. 3. 2010, sp.
zn. 23 Cdo 2942/2009, resp. Vrchného súdu v Prahe zo dňa 7. 9. 2011, sp. zn. 103 VSPH 84/2011,

resp. rozhodnutie Finančného arbitra ČR registračné číslo 76/SU/2012). Ak by žalovaná obdŕžala
zo súdu rozsudok písaný vo formáte ako je indikatívny výpočet RPMN, tento by ho bez ďalšieho
taktiež považovala za nezrozumiteľný. V prejednávanej veci preto údaj o RPMN v zmluve je uvedený
nezrozumiteľne, a teda neplatne uvedený. Preto sa úver zo Zmluvy zo dňa 17.01.2011 v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zák. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. Zo zmluvy zo dňa 02.12.2005, ako aj zmluvy zo dňa 17.01.2011 žalovanej ako veriteľovi nepatria ani
úroky, ani poplatky a ani ďalšie sankcie. Žalobca z uvedených zmlúv čerpal od žalovanej celkovú sumu
1733,70 eur a jednotlivými splátkami jej uhradil sumu 2375,50 eur, čo nebolo sporné medzi stranami
sporu. Teda žalovanej bolo uhradené viac, ako čo by jej patrilo z uvedených zmlúv, t.j. získala plnenie

bez právneho dôvodu a na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatila vo výške sumy 641,80 eur. Preto
súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a zaviazal žalovanú na vrátenie uvedeného bezdôvodného
obohatenia.23.Žalovanávznieslanámietkupremlčaniavovzťahukplneniamžalobcu,uskutočnenýmpreddátumom
18.05.2013, keďže žaloba bola podaná na súd dňa 18.05.2016, pričom mala za to, že úmyselné
bezdôvodné obohatenie zo strany žalovanej v danej veci nebolo preukázané a teda nie je možné tu

aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu.

24. Súd prvej inštancie sa však priklonil k názoru Krajského súdu v Prešove, ktorý vyjadril v rozsudku
zo dňa 19.03. 2015 pod sp. zn. 21Co/72/2014, že vzhľadom na typ sporu a osobu žalovanej, ktorá
podniká na finančnom trhu a má teda značnú odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje

svoje služby a preto možno od žalovanej spravodlivo očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľovi sa
bude správať poctivo. Žalovaná má v predmete činnosti okrem iného aj poskytovanie úverov a teda
je jej povinnosťou poznať a dodržiava právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa je potrebné vyžadovať dodržiavanie zásady
„neznalosť zákona neospravedlňuje“ v najvyššej možnej miere (porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu
SR pod sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Tým je splnený minimálne nepriamy úmysel, pretože žalovaná vedela,

resp. mala vedieť, že neuvedením zákonom požadovaných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere
(minimálne úrokov a poplatkov), nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ nebude môcť
od dlžníka žiadať tieto úroky z úveru a poplatky. Preto súd v danej veci aplikoval 10 ročnú objektívnu
premlčaciu dobu v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka majúc za to, že nebolo
možné prihliadnuť na námietku premlčania, vznesenú žalovanou, pretože žaloba bola na súd podaná v

rámci tejto 10 ročnej objektívnej premlčacej doby.

25. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel v mesiaci
január 2016 a už v mesiaci máj 2016 podal na súd žalobu. Teda aj v zmysle ustanovenia § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca podal na súd žalobu v rámci plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby.

26. Je nepochybné, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 641,80 eur titulom
bezdôvodnéhoobohateniaatoododňanasledujúcehopodoručenížaloby.Pretožalobcamánárokajna
úrok z omeškania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi podľa ustanovenia § 517 ods. 1,2 Občianskeho

zákonníka úrok z omeškania, ktorého výška je v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/95 Z.z.

27. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ustanovenia § 255 C.s.p. Žalobe žalobcu
vyhovel v plnom rozsahu a teda žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Preto mu patrí náhrada

trov konania. Prvoinštančný súd rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov konania podľa ustanovenia
§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom o výške tejto náhrady trov konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia.

28. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. V odvolaní uviedla,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rozsudku absentuje zrozumiteľná,
najmä právne podložená argumentácia súdu vo vzťahu k viacerým, pre rozhodnutie v merite veci
zásadným skutkovým a právnym otázkam a zisteniam, ktorých riadne posúdenie je však pre záver
formulovaný v jeho napádanej časti zásadné. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s osobitnou právnou

úpravou upravujúcou daný zmluvný vzťah. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou obsahu zmlúv
o úvere, napriek tomu, že táto téma bola jasne identifikovaná v podaniach. Žalovanou prezentovaná
skladba zmluvy o úvere určite neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a v zmluvách určite
neabsentujú žiadne zákonom vyžadované údaje. Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo odmietol
argumenty žalovanej o tom, že prílohy zmluvy sú plnohodnotnou súčasťou zmluvy. Prvoinštančný súd

neuviedol, prečo odmietol argument žalovanej o možnosti určiť časť obsahu zmluvného vzťahu medzi
bankou a klientom aj prostredníctvom odkazu na obchodné podmienky banky, hoci táto skutočnosť
vyplýva z kogentných právnych predpisov a tiež nevysvetlil, aký spôsob skladby zmluvnej dokumentácie
a uvádzania žalobcom vyčítaných náležitostí zmluvy o úvere považuje za súladný so zák. č. 258/2001
Z. z., resp. 129/2010 z. Z. Pokiaľ ide o premlčaciu dobu, samotná skutočnosť, že žalovaná dlhodobo

pôsobí na finančnom trhu, nijakým spôsobom nepreukazuje úmysel, ktorý jej prvoinštančný súd kladie
za vinu. Žalobca svoje tvrdenie o úmysle žalovanej nijako dôkazne nepodložil a neuniesol dôkazné
bremeno. Prvoinštančný súd sa tiež nijako nezaoberal správaním žalobcu v čase uzatvárania úverovej
zmluvy. Žalobca ani raz nekontaktoval banku ako svojho zmluvného partnera ohľadom toho, že mu jeniečo neznáme alebo nebol dostatočne informovaný. Takéto správanie nevykazuje známky správania
priemerne bdelého a obozretného spotrebiteľa. Dokonca následné podanie žaloby sa celkom jasne
považovať za šikanózne zneužitie práva. Žalobca svojim konaním zneužíva postavenie spotrebiteľa

na dosiahnutie nezákonného prospechu na úkor žalovanej. Práve takéto správanie žalobcu má za
následok, že by mu nemala byť poskytnutá ochrana inštitútmi ochrany spotrebiteľa. Všetky uvedené
nedostatky konania prvoinštančného súdu spôsobujú porušenie práva žalovanej na spravodlivé súdne
konanie. Rozsudok nie je jasný, presvedčivý a prakticky nepreskúmateľný.

29. Na základe uvedeného žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu
zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

30. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žiadosť o aktiváciu E. T-Z., č.
XXXXXXXX, z 02.12.2005 neobsahuje údaj o sume, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, tiež neobsahuje údaj o úroku a poplatkoch, preto žalovaná nemá nárok v zmysle § 4 ods. 5
ZoSÚ, na úroky a poplatky z poskytnutého úveru.

31. Žiadosť o aktiváciu E. T-Z., č. XXXXXXXX, z 02.12.2005 bola dňa nahradená Zmluvou o vydaní
S. karty T., č. XXXXXXXXXX. Predmetná zmluva o vydaní S. karty T., č. XXXXXXXXXX neobsahuje

náležitosti požadované § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného
v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len ZoSÚ).

32. Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať:

dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2
písm. f/ ZoSÚ),
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods.
2 písm. j/ ZoSÚ),

výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm k. ZoSÚ).

33. Zmluva o vydaní S. karty T., č. XXXXXXXXXX, zo 17.01.2011 neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. f/, j/ a k) ZoSÚ, preto je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov.

34. Žalobca sa nestotožnil s argumentom žalovanej, že prílohy úverových zmlúv sú plnohodnotnou
časťou zmluvnej dokumentácie, a že v tejto zmluvnej dokumentácii sú na všetky zákonom požadované
náležitosti. Zmluvné dojednania žalovanej nepodpísal, ani sa s nimi neoboznámil, preto nemôžu tvoriť
platnú neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy.

35. K aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej doby uviedol, že súdy opakovane posúdili konanie
dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie, vedúce k ich bezdôvodnému
obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za následok desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Z
predmetu podnikateľskej činnosti žalovanej, jej konania a organizácie jej činnosti, bezpochyby vyplýva
len jeden záver, že sa na úkor spotrebiteľov obohacovať chce a aj vie o tom, že sa na úkor spotrebiteľov

bezdôvodneobohacuje.Jetosúčasťjejobchodnejstratégie,čopotvrdzujemnožstvorozhodnutí,ktorými
už bola na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazaná. Ak profesionálny poskytovateľ nebankových
úverov dlhodobo, systematicky, masovo a na území celej SR porušuje spotrebiteľské právo, teda právo,
ktoré je základným nástrojom jeho profesionálnej činnosti, tak bezpochyby musí toto právo ovládať a
ak ho porušuje, nie je možné takto konať inak, ako vedome a cielene, teda úmyselne. Len žalovaná

pripravuje formulárovú zmluvu, len ona manažuje obsah a formu právneho úkonu a tým aj právneho
vzťahu a robí tak vedome a tak ako chce ona.

36. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

37. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(§355CSP),preskúmalrozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúcev zmyslezásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s
tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu
v Prešove dňa 08.03.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné.

38. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

40. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovanej bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

41. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

42. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom
uplatnenej pohľadávky voči žalovanej, ktorá vznikla v súvislosti so zmluvným vzťahom medzi stranami
sporu, založeným dňa 02.12.2005 Zmluvou o aktivácii E. T-Z. č. XXXXXXXX, ktorá bola dňa 17.01.2011

nahradená Zmluvou o vydaní pôžičkovej karty T. s číslom XXXXXXXX, predmetom ktorých zmlúv bolo
poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 18.000 Sk u každej z nich. Prvoinštančný súd po zistení, že v
súvislosti s uvedenými zmluvami došlo u žalovanej k vzniku bezdôvodného obohatenia, uložil žalovanej
zaplatiť žalobcovi sumu 641,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy
od 07.07.2016 do zaplatenia.

43. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď nároky žalobcu uvedené
vyššiemupriznal.Vtomtosmerejerozhodnutiesúduprvejinštanciezákonnéavecnesprávne.Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prevej inštancie, konštatuje správnosť
rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ako aj k odvolacím

dôvodom uvádza následovné :

44. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na zistení, že v danom prípade spotrebiteľské úvery
je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie ich obligatórnych náležitostí
v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z., resp. 129/2010 Z. z. T. o aktivácii E. T-Z. neobsahuje počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva zo 17.01.2011 neobsahuje údaj o RPMN, resp.
indikatívny výpočet RPMN je uvedený takým miniatúrnym písmom, že je nutné na túto časť zmluvy
hľadieť ako na neplatnú. Správny je záver súdu prvej inštancie, že pri absencii údaja o počte a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a RPMN sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

45. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
právny vzťah medzi stranami sporu, založený Zmluvou o úvere, je vzťahom spotrebiteľským v zmysle
príslušných zákonných ustanovení (§ 1 ods. 2), pretože nepochybne v zmysle ZoSÚ ide o spotrebiteľský
úver, keďže ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru.

46. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia Zmluv, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetkypredpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Ustanovenie § 2 písm.
i) ZoSÚ definuje ročnú percentuálnou mierou nákladov (ďalej len ,,RPMN“) ako celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky

spotrebiteľského úveru podľa § 19. Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úveromsúpodľaustanovenia§2písm.g)ZoSÚvšetkynákladyvrátaneúrokov,provízií,daníapoplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí

navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok.

47. Neuvedenie náležitosti podľa § 4 ods. 2, 3 zák. č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy
aj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. Z., obidva zákony o spotrebiteľských úveroch
postihujú tým, že predmetné spotrebiteľské úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Žalobcovi

tak vzniká povinnosť vrátiť žalovanej len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom.
Iné nároky zo zmluvy žalovaná voči žalobcovi nemá, preto prípadné plnenie žalobcu nad rámec
sumy zodpovedajúcej výške úveru predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane žalovanej, ktorá takéto
plnenie prijala.

48. K odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie sa neoboznámil s obsahom zmlúv, odvolací
súd konštatuje, že je logické, že len pri dôslednom skúmaní obsahu zmlúv bolo možné zistiť, že v oboch
zmluvách absentovali obligatórne náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z. z., resp. zákona č. 129/2010 Z. z.

49. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 v spojení
s § 11 ods. 1 ZoSÚ bol správny.

50. Pokiaľ odvolateľka namietala, že jej nie je jasné, z akého dôvodu súd prvej inštancie odmietol jej
argument o možnosti určiť časť obsahu zmluvného vzťahu medzi bankou a klientom aj prostredníctvom
odkazu na obchodné podmienky, hoci táto skutočnosť vyplýva z kogentných právnych predpisov,
odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., resp. ustanovenie § 9
ods. 2, 3 zákona č. 1229/2010 Z. z. V predmetných ustanoveniach zákonodarca explicitne vymedzuje,

čo patrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda, čo všetko musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne obsahovať. Navyše, tak závažný údaj, akým je výška úrokovej
sadzby, RPMN a údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa musí
uviesť v zmluve. Všeobecné obchodné podmienky, pokiaľ sú platne inkorporované, sú určené podľa ich
povahy na to, aby upravovali vysvetľujúce a možno technické podmienky k zmluve. Takouto zmluvnou

podmienkou však nie sú vyššie uvedené náležitosti, ktoré predstavujú jedny z najdôležitejších údajov
úverového vzťahu.

51. Je nutné zdôrazniť, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti,
a to vo forme tzv. princípu dôvery spotrebiteľa pri uzatváraní spotrebiteľských vzťahov.

52. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že „uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu
kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text

spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný“.

53. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne neodôvodnil
je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu

spravodlivého procesu. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, a to aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie odôvodnil riadne. V rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi, preto ho
odvolací súd považuje za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.

54. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovanou, na ktoré premlčanie opätovne poukázala
vo svojom odvolaní, odvolací súd konštatuje následovné:

55. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,

pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

56. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

57. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

58. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie

NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).

59. Na žalobcovi v predmetnej veci spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k
preukázaniu skutočnosti, že žaloba bola podaná pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobca v žalobe uviedol a k žalobe aj pripojil dôkazy, z ktorých

uvedená skutočnosť vyplývala. O skutočnosti, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila,
sa žalobca dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to v mesiaci január
2016. Uvedenú skutočnosť potvrdilo aj samotné Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v
Prehlásení zo dňa 26.02.2016 (nachádzajúce sa na č. l. 18 spisu). Žalobca podal žalobu na súd dňa
18.05.2016, a tak preukázal, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedela v rámci doby dvoch

rokov pred podaním žaloby. V kontexte uvedeného odvolací súd uzatvára, že žaloba bola podaná
súčasne v rámci objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

60. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania odvolací súd ďalej poznamenáva, že žalovaný ako
osoba podnikajúca na finančnom trhu (deň zápisu 01.04.1992) má odbornú prevahu nad spotrebiteľom,

ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať
poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, správu pohľadávok klienta na jeho
účet vrátane súvisiaceho poradenstva, finančný lízing, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať
právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

61. Odvolací súd o včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného
obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.

62. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non
excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

63. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne vychádzal z 10-ročnej premlčacej
doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Žalovaná obchodná spoločnosť

je poskytovateľom úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto
spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné
podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok.
Žalovaná ako odborná organizácia a banka, pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahoudosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní
úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS žalobca zistil, že plnenie voči žalovanej nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podal

žalobu na súd. Preto sa odvolací súd plne stotožnil s argumentáciami žalobcu v tom, že žalovaná
ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu mala vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v
rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupovala v množstvách ďalších zmlúv a jej konanie preto
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom

bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa,
keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

64. Zároveň tak, ako konštatoval súd prvej inštancie vo vzťahu k subjektívnej premlčacej doby, žalobca
sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel v mesiaci január 2016 a už v mesiaci máj 2016 podal na súd
žalobu. Teda aj v zmysle ustanovenia §107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca podal na súd žalobu

v rámci plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby.

65. Súd prvej inštancie tiež postupoval správne, pokiaľ priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku
z omeškania, do ktorého sa žalovaná dostala odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, t. j. od
07.07.2016.

66. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie o náhrade trov
prvoinštančného konania, v ktorom bol žalobca v celom rozsahu úspešný.

67. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255

ods. 1 C.s.p. a 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trovy odvolacieho konania
nevznikol. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

68. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).