Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/70/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513202910
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8513202910.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, pr. zast. Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516 proti žalovanému H.
K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, občianske SR právne zastúpenej JUDr. Patrikom Podhorským,
advokátom, Zámocká 8, 811 01 Bratislava v konaní o zaplatenie 2.570,65 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/103/2013-105 zo dňa 12.04.2016 v spojení s
opravným uznesením č.k. 5C/103/2013-138 zo dňa 22.03.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. 5C/103/2013-138
zo dňa 22.03.2017 v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Z r u š u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 5C/103/2013-138 zo dňa 22.03.2017
vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu 1.inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 12.04.2016 vyhlásil rozsudok tak,
že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 122,72 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania

od 26.06.2011 do zaplatenia a trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške tak,
ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Patrika
Podhorského, advokáta, AK, Bratislava, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej
inštancie v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

2. V písomnom vyhotovení rozsudku súd prvej inštancie okrem toho, že v záhlaví uviedol, že predmetom
sporu je 22.570,65 Eur s príslušenstvom a neuviedol sídlo advokáta, vo výroku rozsudku uviedol, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalovanému sumu 122,72 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od
26.06.2011 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. V treťom výroku žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania
pozostávajúceztrovprávnehozastúpeniavovýške653,17EurnaúčetprávnehozástupcuJUDr.Patrika
Podhorského,advokáta,AKBratislava,vedenývUniCreditBanka.s.č.účtuR.XXXXXXXXXXXXXXXX
XXXX v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Opravným uznesením č.k. 5C/103/2013-138 zo dňa 22.03.2017 súd prvej inštancie I. opravil záhlavie
v časti presného označenia - sídla právneho zástupcu žalovanej a v časti výšky predmetu konania
rozsudku OS Stará Ľubovňa č. k. 5C/103/2013-105 zo dňa 12.04.2016 tak, že záhlavie rozsudku má
správne znieť: Okresný súd Stará Ľubovňa v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, pr. zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516 proti žalovanému H. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, občianke SR, právne zastúpenej JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom,

so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava v konaní o zaplatenie 2.570,65 Eur s prísl. II. Opravil I. a III.
výrok rozsudku OS Stará Ľubovňa č. k. 5C/103/2013-105 zo dňa 12.04.2016 tak, že III. výrok má byť
spojený s I. výrokom a I. výrok má správne znieť: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 122,72
Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 26.06.2011 do zaplatenia a trovy konania, pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia, vo výške 653,17 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Patrika

Podhorského, advokáta AK, Bratislava, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie potom čo odvolací súd uznesením č.k.
5Co/208/2016-137 zo dňa 29.09.2016 vrátil vec súdu prvého stupňa na postup podľa § 224 C.s.p.
z dôvodu, že v záhlaví napadnutého rozsudku zistil dve chyby, a to: predmetom konania bola suma
2.570,65 Eur s prísl. a nie 22.570,65 Eur s prísl. a nebolo uvedené presné označenie - sídlo právneho

zástupcu žalovanej. Zároveň je rozsudok tak, ako to je uvedené v písomnom vyhotovení výroku,
nevykonateľnýanezodpovedározsudkutak,akobolvyhlásenýnapojednávaní.Nevykonateľnýjevýrok,
ktorým je žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 122,72 Eur s prísl. a výrok, ktorým
je uložená povinnosť žalobcovi zaplatiť žalobcovi trovy konania. Poukázal na to, že zákon vyžaduje, aby
súdnerozhodnutiebolourčité,jasnéaformálnebezchybné.Vprípade,ženespĺňatietonáležitosti,zákon

pripúšťa možnosť jeho opravy za stanovených podmienok tak, aby bola zachovaná zásada viazanosti
súdu vyhláseným rozsudkom.

5. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust.§ 261 ods.3 písm.d/ a § 497 Obchodného
zákonníka, ust. článku 3 ods.1,2,3, článku 5,6,7 Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 3 ods.1, § 37 ods.1,

§ 39, § 40 ods.1 a 3, § 43, § 43a, § 44, § 46, § 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,4,5,6 a 8, § 54 ods.1, §
555 ods.1, § 565, § 580, § 581 ods.2, § 451 ods.1,2, § 456, § 457, § 458 ods.1, § 101, § 107 ods.1,2,
§ 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, ust.§ 3 ods.1, § 10c zákona č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do
31.03.2013, ust.§ 1 ods.1, § 2, § 7 ods.1, § 9 ods.1,2, § 10 ods.1 a 3, § 11 ods.1 zákona č. 129/2010
Z.z., ust.§ 4 ods.1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust.§ 5 ods.1, § 7 ods.1,2 a 4,

§ 8 ods.1,3 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

6.Súdprvejinštanciekonštatoval,žepopreskúmaníokolnostipriuzavretízmluvyorevolvingovomúvere
č. 8300029874 (ďalej RÚ) dospel k záveru, že účastníci neuzavreli zmluvu o RÚ, hoci žalobca tvrdí,
že došlo k uzavretiu zmluvy o RÚ, ale žalovaný podpísal žiadosť o uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Súd vychádzal z toho, že na základe zmluvy o RÚ sa poskytuje určitý úverový rámec, z ktorého
môže (ale aj nemusí) dlžník opakovane čerpať a priebežne spláca vyčerpanú časť úverového rámca,
pričom po jeho splatení ho môže opakovane čerpať bez potreby uzatvárania novej zmluvy. Aj keď
žalovaný v danom prípade podpísal tlačivo označené ako žiadosť o RÚ, je zrejmé, že žalobca mu mal
poskytnúť peňažné prostriedky, ale úverový rámec RÚ žalobca v čase podpísania žiadosti o poskytnutie

RÚ žalovanému ešte neschválil a ani neurčil ďalšie podmienky poskytnutia RÚ. Žalovaný sa však
zaviazal uhradiť v stanovených termínoch 36 splátok s presne určenou výškou splátky. Pri posúdení, či
žalovaný uzavrel zmluvu o RÚ so žalobcom, súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci ide
o formulárovú typovú spotrebiteľskú zmluvu označenú ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/
Zmluva o revolvingovom úvere. Uvedený typ zmluvy je upravený v ObZ a patrí medzi tzv. absolútne

obchody. Na druhej strane je tiež nepochybné, že žalovaný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá úverom
zabezpečovala svoje potreby (použil ho na zariadenie domácnosti), t.j. ako spotrebiteľ, kým žalobca pri
poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, t.j. ako dodávateľ. Po zohľadnení
obsahu uzavretej zmluvy, povahy jej účastníkov, výšky úveru a práv a povinností jednotlivých strán
je zrejmé, že táto spĺňa podmienky spotrebiteľského úveru. V takomto prípade okrem úpravy zmluvy

o úvere v ObZ je potrebné aplikovať ustanovenia § 52-54 OZ o spotrebiteľských zmluvách, zákon č.
129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), ktorý je úpravou „lex specialis“ k úprave OZ
a takáto zmluva musí mať obligatórne náležitosti stanovené v tomto zákone. Zároveň na túto zmluvu je
potrebné aplikovať aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

7. Z predmetnej zmluvy o RÚ vyplýva, že 1. až 5. časť bola vypísaná pred podpísaním zmluvy žalobcom
a takto vyplnenú časť zmluvy podpísal žalovaný dňa 13.05.2010 v Starej Ľubovni a následne žalobca
vypísal 6. časť zmluvy a podpísal zmluvu až dňa 17.05.2010 v Bratislave. Toto tvrdenie súd opiera aj
o oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o RÚ (čl. 14), ktoré podpísal žalobca dňa17.05.2010. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je podpísané žalovaným. Žalobca v zmluve o
RÚ neuviedol začiatok splácania úveru a termín konečnej splatnosti, keď uviedol len počet splátok 36,
mesačná splátka k 22. dňu v mesiaci, ale zo zmluvy nie je zrejmé, kedy spotrebiteľ začal úver čerpať,

odkedy mal začať platiť splátky úveru a kedy bol termín konečnej splatnosti úveru. Z uvedeného vyplýva,
že takýto postup a konanie žalobcu je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle
§ 7 ods. 2 a 8 ods. 1 písm. g/, ods. 3, 4 ZoOS, keďže v čase podpisu zmluvy žalovaný nevedel, v
akej výške a s akými podmienkami mu žalobca úver, resp. úverový rámec schváli, žalovaný podpísal
len žiadosť o poskytnutie úveru a údaje o schválenej výšky úveru a podmienky poskytnutia úveru mu

žalobca oznámil dodatočne dňa 17.05.2010, keď žalovaný už nemal možnosť ovplyvniť ani výšku úveru,
ani jeho podmienky, nebola mu daná možnosť sa rozhodnúť, či za takýchto podmienok zmluvu o RÚ
podpíše alebo nie. Takéto konanie žalobcu mohlo žalovaného uviesť do omylu vo vzťahu ku cene, ku
výške úveru, ku termínu konečnej splatnosti a k ďalším podmienkam úveru. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie konštatoval, že nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi
žalobcom a žalovaným v zmysle § 40 ods. 1, § 43a ods. 1 a § 44 OZ a § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8300029874 tiež neobsahuje obligatórne
náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 písm. f/, g/, i/, k/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to
neobsahuje: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru (písm. f), celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho
čerpanie (písm. g), podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby, index alebo referenčnú

úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové
obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a
spôsob vykonania tejto zmeny (písm. i), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (písm. k). V zmluve nie je uvedený

termín konečnej splatnosti úveru, ale je len uvedené, že žalovaný má zaplatiť úver 36 splátkami bez
toho, aby bolo uvedené, kedy je termín splatnosti prvej splátky úveru a kedy je konečný termín splatnosti
úveru. Tento údaj uviedol žalobca až v oznámení o schválení úveru, ale neuviedol ho v zmluve V
zmluve je uvedené, že žalovaný má platiť mesačnú splátku úveru vo výške 85,15 Eur, ale nie je uvedené,
koľko z tejto mesačnej splátky je splátka istiny, koľko je splátka úroku a koľko je poplatok a tiež nie je

uvedené, aké má žalovaný platiť poplatky a v akej výške. V zmluve nie sú uvedené poplatky, ktoré
má spotrebiteľ zaplatiť.

8. Súd prvej inštancie dodal, že v zmluve je uvedená neprimeraná ročná úroková sadzba úveru 70 %
a ročná úroková sadzba revolvingu 68,44 %. Ide o neprijateľnú podmienku zmluvy, odporujúcu dobrým

mravom a ust. § 53 ods. 6 OZ, teda o absolútne neplatnú podmienku zmluvy v zmysle § 39 a § 53 ods. 5
OZ. V čase uzavretia zmluvy - v máji 2010 - boli priemerné úrokové miery obchodných bánk uverejnené
na stránke NBS pri obdobných spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške 12,66
% ročne. Úrok uvedený v zmluve o RÚ je takmer šesťkrát vyšší, čo je v rozpore s dobrými mravmi a
judikatúrou súdov- s rozhodnutím NS SR sp. zn. 1 MCdo/1/2009 a KS Prešov sp. zn. 3Co/151/2013,

podľa ktorého dohoda o výške úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom a úroky dohodnuté v zmluve
o úvere nesmú presiahnuť úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy s
poukazom na § 53 ods. 6 OZ, čo v prejednávanom prípade nebolo splnené. Judikatúra súdov nikde
nespochybnila, že neprimerané úroky nie sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok (napr. rozhodnutie NS

SR sp. zn. 1 MCdo 1/09 z 31.07.2009, NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 z 26.04.2012, KS Prešov sp.
zn. 3 Co 67/2012 z 24.10.2012). Neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom
úvere sú všeobecne považované aj za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným
princípom spoločenského poriadku a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 3 ods. 1 OZ je úlohou
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vzhľadom na rozhodujúce okolnosti

starostlivo posúdil, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s
dobrými mravmi. Žalovaný mal podľa úverovej zmluvy č. 2 zaplatiť žalobcovi neprimeranú odmenu za
poskytnutý úvervo výške 1.565,40 Eur a podľa oznámenia oschválení úveru mu mal zaplatiť odmenu vo
výške 1.788,35 Eur, ale ani v zmluve, ani v oznámení o schválení úveru, nie je uvedené, čo je zahrnuté
v tejto odmene, koľko z tejto odmeny je úrok z úveru, koľko sú poplatky a za čo ich mal žalovaný platiť,

Takto stanovená odmena vo výške 253 % ku skutočne vyplatenej výške úveru 617,47 Eur je v rozpore s
dobrými mravmi, je neurčitá a je neprijateľnou, teda absolútne neplatnou podmienkou zmluvy v zmysle §
3 a 39 OZ a § 53 ods. 5 OZ. Z karty klienta ku zmluve č. 8300029874 vyplýva, že žalobca dňa 17.05.2010
skutočne poskytol žalovanému úver vo výške 617,47 Eur, preto aj keď zmluva o spotrebiteľskomúvere č. 8300029874 nebola uzavretá písomne a neobsahuje obligatórne náležitosti uvedené v § 9 ods.
2 písm. f, g, i, k , ale žalobca žalovanému poskytol úver vo výške 617,47 Eur, je potrebné v zmysle §
11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. tento úver považovať za úver bezúročný a bez poplatkov. Na

základe uvedeného žalobca má preto právo len na vrátenie sumy, ktorú žalovanému skutočne vyplatil,
t.j. na vrátenie sumy 617,47 Eur. Žalovaný mu z tejto sumy zaplatil sumu 494,75 Eur, teda žalobca má
právo na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutou a zaplatenou sumou, t.j. má právo na zaplatenie sumy
122,72 Eur (617,47-494,75), preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 122,72 Eur s 9,25 %
ročným úrokom z omeškania od 26.06.2011 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania s platením

splátok úveru, žalobca mu dňa 08.05.2011 oznámil zosplatnenie celého úveru, v ktorom ho vyzval na
zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 dní odo doručenia, inak sa stane splatným celý dlh. Žalovaný prevzal
toto oznámenie o zosplatnení celého úveru dňa 11.05.2011 (doručenka na čl. 9), lehota na zaplatenie
mu uplynula dňa 26.05.2011 a nasledujúcim dňom, t.j. dňa 27.05.2011 sa dostal do omeškania so
zaplatením celej dlžnej sumy vo výške 122.752,- Eur. Žalobca uplatnil úrok z omeškania v zákonnej
výške 9,25 % ročne až od 26.06.2011, preto mu súd priznal požadovaný úrok z omeškania vo výške

9,25 % ročne až od 26.06.2011 do zaplatenia. V čase omeškania bola základná úroková sadzba ECB
vo výške 1,25 % a zvýšená o 8 percentuálnych bodov je ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 %
ročne, keďže záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013. K námietke premlčania vznesenej žalovaným
súd dodáva, že v časti zaplatenia sumy 122,75 Eur s príslušenstvom nedošlo ku premlčaniu nároku.
Ako je uvedené vyššie žalobca skutočne poskytol žalovanému úver vo výške 617,47 Eur a žalovaný

mu z tejto sumy uhradil len sumu vo 494,75 eur. Žalovaný sa dostal do meškania s platením splátok
úveru, preto žalobca mu oznámil zosplatnenie celého úveru. Nepravdivé bolo tvrdenie žalovaného,
že toto oznámenie o zosplatnení celého úveru neprevzal, keďže žalobca preukázal, že ho prevzal dňa
11.05.2011 (doručenkou na čl. 9). Žalobcovi začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie
práva - na zaplatenie dlžnej sumy nasledujúcim dňom po uplynutí lehoty na zaplatenie dlžnej sumy, t.j.

od 27.05.2011 a uplynula dňa 27.2014. Žalobca uplatnil svoj nárok na súde dňa 14.06.2013, teda pred
uplynutím trojročnej premlčacej lehoty a preto nárok v tejto časti nie je premlčaný. V prevyšujúcej časti
súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú aj v časti zaplatenia istiny, aj úroku z omeškania. Z
vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nevyplatil žalovanému výšku schváleného úveru 1.500,-
Eur, ale mu vyplatil len sumu 617,47 Eur a ešte predtým, než vyplatil úver žalovanému, mu odpočítal

sumu 222,95 Eur ako odplatu za poskytnutie služby uvedenej v čl. 8.1 písm. a) zmluvy, pričom žalovaný
v tom čase, t.j. dňa 17.05.2010 nebol v omeškaní s platením žiadnych splátok úveru. Žalovaný teda
uhradil za túto službu žalobcovi ešte predtým, než ju vôbec využil a žalobca tým získal prospech skôr,
ako spotrebiteľovi - žalovanému službu poskytol, teda získal bezdôvodné obohatenie. Táto skutočnosť
vyplýva z oznámenia o schválení úveru zo dňa 17.05.2010 a tiež z karty klienta Takáto dohoda o

poskytnutí služby za odklad splátok uvedená v čl. 8 ods. 8.1 písm. a/ zmluvy o RÚ č. 2 spôsobuje hrubú
nerovnováhu práv a povinností účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa a preto je neprijateľnou
a teda absolútne neplatnou podmienkou zmluvy podľa § 3, § 39 a § 53 ods. 5 OZ. Keďže v tejto
časti je dohoda neplatná a túto sumu 222,95 Eur žalobca nevyplatil žalovanému, súd v tejto časti
žalobu zamietol, aj v časti istiny, aj úroku z omeškania. Z oznámenia o schválení úveru - zmluvy o

RÚ č. 8300029874 vyplýva, že z výšky schváleného úveru žalovanému 1 500,- Eur dňa 17.05.2010
na základe žiadosti žalovaného o započítanie pohľadávky žalobcu - veriteľa v podobe nesplatených
splátok pôžičky/úveru zo zmluvy o RÚ č. 8300025506 s pohľadávkou žalovaného v podobe nároku na
poskytnutie schválenej výšky úveru žalobca započítal svoju pohľadávku z tejto zmluvy vo výške 659,58
Eur s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi na poskytnutie úveru vo výške 1 500,- Eur. Po vykonanom

započítaní výška pohľadávky žalovaného z tejto zmluvy o RÚ je 840,42 Eur (vyplatená sumy 617,47 Eur
+ zrazená odmena za odklad splátok úveru 222,95 Eur).

9. K započítaniu pohľadávky žalobcu z predchádzajúcej úverovej zmluvy uzavretej dňa 30.10.2009
(ďalej len úverová zmluva č. 1) súd prvej inštancie uviedol, že okrem iného do formulárového tlačiva

žiadosti o poskytnutie RÚ č. 8300029874 (ďalej len zmluva č. 2) žalobca v 5. časti predtlačil text v
nasledovnom znení: „Žiadam (rozumej žalovaný) o započítanie pohľadávky v podobe nesplatených
splátok pôžičky (úveru) príp. ďalších záväzkov zo Zmluvy o revolvingovej pôžičke (úvere) č.............
s pohľadávkou v podobe môjho nároku na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa tejto Zmluvy o
RÚ, a to ku dňu poskytnutia úveru.“ Do tohto textu bolo dopísané číslo úverovej zmluvy 830002556,

t. j. predchádzajúcej úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.10.2009 (čl. 50,
51 spisu) (ďalej len úverovej zmluvy č. 1). V 5. časti zmluvy č. 2 však nie je uvedené, v akej výške
žiada žalovaný započítať pohľadávku žalobcu v podobe nesplatených splátok z úverovej zmluvy č.
1 uzavretej dňa 30.10.2009 a k započítaniu týchto nesplatených splátok malo dôjsť s „ pohľadávkoužalovaného v podobe nároku žalovaného“ na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa zmluvy č.
8300029874 - zmluvy č. 2 - a to ku dňu poskytnutia úveru. Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj žalovaný
žiadal o takéto započítanie pohľadávky, ide o žiadosť a započítanie pohľadávky presne neurčenej, nie je

uvedené, či ide o splatnú pohľadávku ( len je uvedené že ide nesplatené splátky úveru), nie je uvedená
výška splatnej pohľadávky žalobcu, nie je uvedené, koľko mesačných splátok podľa úverovej zmluvy
č. 1 žalovaný nesplatil žalobcovi ku 13.05.2010. Žalovaný v čase podpísania žiadosti o započítanie
pohľadávky, t.j. dňa 13.05.2010 nemal voči žalobcovi žiadnu pohľadávku, čo vyplýva aj z textu, keďže k
započítaniu pohľadávky žalobcu malo dôjsť s pohľadávkou v podobe nároku žalovaného na poskytnutie

schválenej výšky úveru podľa tejto Zmluvy o RÚ, teda žalovaný nemal voči žalobcovi v tom čase žiadnu
pohľadávku, ale mal len nárok na poskytnutie schválenej výške úveru, pričom dňa 13.05.2010, kedy
podpísal žiadosť o započítanie pohľadávky a žiadosť o poskytnutie úveru, žalovaný nevedel, v akej
výške mu žalobca úver schváli. Ako je uvedené vyššie, žalobca až dňa 17.05.2010 schválil žalovanému
výšku úveru - 1.500,- Eur. Takéto započítanie pohľadávky je v rozpore s ust. § 580 a 581 OZ, podľa
ktorého pohľadávky zaniknú započítaním vtedy, ak ide o vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka, ktoré

sa vzájomne kryjú a ktorých plnenie je rovnakého druhu a ak niektorých z účastníkov urobí voči druhému
prejav smerujúci k započítaniu. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie
je splatná. V prejednávanom prípade nedošlo k započítaniu pohľadávky žalovaného z prechádzajúcej
úverovej zmluvy č. 1 v zmysle § 580 a 581 OZ, preto nezanikla pohľadávka žalobcu voči žalovanému
z predchádzajúcej úverovej zmluvy č.1 (č. 830002506). Nebolo možné započítať pohľadávky, keďže

nešlo o vzájomné pohľadávky žalobcu a žalovaného, ktorých plnenie bola rovnakého druhu, nešlo o
pohľadávky, ktoré sa vzájomne kryli a nešlo o splatnú pohľadávku žalobcu a žalovaného tak, ako to
upravuje ust. § 580 a 581 OZ. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o poskytnutie ďalšieho úveru v
poradí druhého žalobcom žalovanému, ktorým sa čiastočne mal refinancovať predchádzajúci úver č. 1
za podmienok horších ako bol poskytnutý úver č. 1, keďže napríklad pri úverovej zmluve č. 1 je uvedená

ročná úroková sadzba 68,95 %, pri úverovej zmluve č. 2 je uvedená ešte vyššia ročná úroková sadzba
70 %. Žalovaný mal zaplatiť podľa úverovej zmluvy č. 1 žalobcovi nielen poskytnutý úver, dohodnuté
úroky z toho úveru, odmenu za poskytnutie úveru, hoci predmetný úver, ako je uvedené nižšie bol
bezúročný a bez poplatkov, ale zo zostatku ním vyčísleného neuhradeného úveru vo výške 840,42
Eur, mal na základe ďalšej úverovej zmluvy č. 2 zase zaplatiť žalobcovi úver vo výške 840,42 Eur

( t.j. aj z odmeny za odklad splátok 222,95 Eur), ale aj úrok z úveru vo výške 70 % ročne, odmenu za
poskytnutie úveru a ďalšie poplatky. Také konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, ide o nekalú
obchodnú praktiku žalobcu, ktorej nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. Z karty klienta ku zmluve
č. 1 (č. 8300025506) vyplýva, že dňa 17.05.2010, t.j. v deň uzavretia úverovej zmluvy č. 2, bolo na
tomto účte žalovaného zúčtovaných celkom 25 splátok po 26,39 Eur, a to od splátky č. 6 do splátky č.

30., čo je suma 659,75 Eur. Z predložených dôkazov je možné predpokladať, že žalobca si sám vyplatil
predchádzajúci úver žalovaného vo výške 659,75 Eur ďalším úverom, ktorý mu schválil, teda nedošlo ku
žiadnemu započítanie vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, ale v skutočnosti išlo o ďalší úver,
t.j. ďalšiu pohľadávku žalobcu voči žalovanému. Z platobnej histórie ku zmluve č. 1 vyplýva, že žalobca
dňa 30.10.2009 vyplatil žalovanému úver vo výške 388,80 Eur a žalovaný mu uhradil 5 splátok, t.j.

celkom mu uhradil sumu 131,95 Eur. Žalovaný by mal nárok len zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým
úverom a uhradenou sumou, t.j. by mal nárok na zaplatenie sumy 256, 85 Eur a nie sumu 659,75
Eur, ktorú uviedol žalobca v oznámení o schválení úverovej zmluvy č. 2 dňa 17.05.2010. Na doplnenie
súd prvej inštancie ešte dodal, že predmetom konania nebolo zaplatenie úveru podľa úverovej zmluvy
č. 1 uzavretej dňa 30.10.2009. Avšak žalobca zo schválenej výšky úveru 1.500,- Eur podľa úverovej

zmluvy č. 2 preúčtoval žalovanému dňa 17.05.2010 zostatok ním vyčísleného nezaplateného úveru
podľa úverovej zmluvy č. 1, potom u žalovaného by išlo o bezdôvodné obohatenie len vo výške 256,85
Eur a nie vo výške 659,75 Eur. Nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 256,85 Eur
žalobca by mohol uplatňovať na súde v trojročnej premlčacej dobe stanovenej v § 107 ods. 2 OZ. Táto
mu začala plynúť nasledujúcim dňom po preúčtovaní sumy 659,75 Eur na účet ku úverovej zmluve č.

1, t.j. od 18.05.2010 a uplynula by dňa 18.05.2013. Žalobca však podal na súd žalobu dňa 14.06.2013,
t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v časti zaplatenia
256,85 Eur s prísl. a tiež z dôvodov uvedených vyššie (neplatného započítania pohľadávky) zamietol
žalobu ako nedôvodnú v časti 406,90 Eur (659,75 -256,85 Eur) s prísl.

10. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca ako veriteľ pri uzatváraní úverovej zmluvy č. 1
aj úverovej zmluvy č. 2 nekonal s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá § 7 ods. 1 ZoSÚ,
keď pred uzavretím ani jednej úverovej zmluvy nezisťoval schopnosť žalovaného splácať úver, a to
ani pred uzavretím úverovej zmluvy č. 1 dňa 30.10.2009 a ani pred uzavretím úverovej zmluvy č. 2dňa 17.05.2010. Z obidvoch predložených úverových zmlúv vyplýva, že v čase i uzatvárania týchto
spotrebiteľských zmlúv, žalovaný bol dôchodca a ani v jednej úverovej zmluve žalobca nezisťovať výšku
dôchodku žalovaného a teda nezistil schopnosť žalovaného splácať poskytnuté úvery.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 142 ods.2 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.06.2016. Vychádzal z toho, že predmetom konania bolo zaplatenie 2.570,65
Eur s 9,255 % ročným úrokom z omeškania od 26.06.2011 do zaplatenia. Súd priznal žalobcovi
zaplatenie sumy 122,75 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od požadovaného dňa, teda od

26.06.2011 do zaplatenia. Žalobca mal vo vzťahu ku uplatňovanej istine s prísl. úspech v rozsahu 5 %
(4,7 %) a žalovaný mal úspech v rozsahu 95 % (95,3 %). Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu
žalovaného, úspech žalovaného prevyšuje úspech žalobcu o 50 % (95- 5) a žalovaný ma právo na
náhradu trov konania v rozsahu 90 %. Žalovaný si uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia v celkovej výške 729,11 Eur a hotové výdavky za účasť na pojednávaní dňa 22.03.2016 vo
výške 90,17 Eur, 12.04.2016 vo výške 90,17 Eur. Súd prvej inštancie vypočítal účelné trovy v celkovej

výške653,17Euratoodmenazaúkonyprávnejslužby430,31Eur,paušálnevýdavky42,52Eurahotové
výdavky 180,34 Eur. Zo sumy 453,17 Eur patrí žalovanému 90 %, t.j. 578,- Eur, ktoré zaviazal žalobcu
uhradiť žalovanému ako trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet právneho
zástupcu JUDr. Patrika Podhorského v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Napadol rozsudok z dôvodu
nepreskúmateľnosti, nedostatočného odôvodnenia a tiež z dôvodu nesprávnych skutkových a právnych
záverov. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na fakt, že išlo o započítanie dohodou. V zmysle
§ 571 ods.3 Občianskeho zákonníka je možné započítanie aj pohľadávok nesplatných. V tomto
prípade sa však zmluvné strany dohodli na započítaní splatných pohľadávok, pretože v okamihu,

keď sa pohľadávky stretli, boli obe splatné. Splatnou bola pohľadávka na vyplatenie istiny úveru,
splatnou boli aj záväzky z úverovej č. 8300025506. Žalobca napadol závery súdu o tom, že nešlo
o vzájomné pohľadávky. Pohľadávky sa nekryli a ich predmetom nebolo rovnaké plnenie. V tomto
smere je rozsudok zmätočný, pretože na inom mieste súd hovorí a posudzuje zmluvný vzťah, z ktorého
vznikla aj započítaná druhá pohľadávka. Išlo pritom o pohľadávky žalobcu a žalovaného, ktoré sa v

určitom rozsahu kryli a súčasne ich predmetom bolo peňažné plnenie. Na základe toho žalobca tvrdí,
že závery súdu prvej inštancie zneplatňujúce započítanie sú zavádzajúce, v rozpore so zákonom a
odporujú vôli strán sporu. Z napádaného rozsudku nevyplýva ani označenie žiadnej právnej normy,
podľa ktorej by započítané pohľadávky museli pri započítacom prejave byť identifikované sumou. Z
hľadiska dodržania pohľadávky na určitosť právneho úkonu postačuje taká identifikácia, ktorá nesporne

identifikuje pohľadávky. V dôsledku rozhodnutia súdu je žalobca ukrátený na nároku na vrátenie tej časti
istiny úveru, ktorá bola použitá na započítanie so záväzkom žalovaného z iného zmluvného vzťahu,
teda v sume 659,75 Eur. Dokonca ak by mal po právnej stránke obstáť záver o tom, že z uvedenej
sumy by mal žalobca nárok len na sumu 256,85 Eur, potom v tomto rozsahu by žaloba zamietnutá byť
nemala, pretože v uvedenom rozsahu nastali účinky započítania bez akýchkoľvek pochybností. Ako

druhý dôvod podania odvolania proti rozsudku žalobca uvádza, že súd vo veci konal a rozhodol na
základe nepríslušnej právnej normy. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300029874 bola uzavretá dňa
17.05.2010. V čase uzavretia zmluvy zákon č. 129/2010 Z.z. nebol účinný, a preto nie je zrejmé prečo
súd neposudzuje vec podľa nepríslušnej právnej normy. Posúdenie veci podľa inej než príslušnej normy
je dôvodom zrušenia rozhodnutia, nakoľko takéto rozhodnutie je nezákonné. Žalobca napáda aj výrok

o náhrade trov právneho zastúpenia, nakoľko medzi výrokom a odôvodnením je zásadný rozpor. Podľa
výroku by mal žalobca nahradiť žalovanému trovy v sume 653,17 Eur, podľa odôvodnenia 588,- Eur. Na
základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby čo
do sumy 659,73 Eur v časti výroku o trovách konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň si žalobca uplatnil trovy prvoinštančného, i odvolacieho konania.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že právne posúdenie súdom prvej inštancie je plne
v súlade s právnym poriadkom a v tomto vyjadrení poukázal okrem iného aj na to, že zmluva neobsahuje
obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj na to, že dohoda o výške úrokov alebo
odmeny za poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka

neplatná.Žalovanýpoukázalnato,ževčasepodaniažalobyvovecisamejžalobcaposkytolžalovanému
úver vo výške 388,80 Eur podľa zmluvy č. 8300025506 a 617,47 Eur podľa zmluvy č. 8300029874,
teda spolu 1.006,227 Eur, pričom žalovaný zaplatil žalobcovi spolu 1.286,45 Eur, teda viac ako žalobca
poskytol, no žalobca žalobou požaduje zaplatiť ďalších 2.570,65 Eur. Preto žalovaný nerozumie tomuako žalobca môže zastávať názor, že toto konanie je v súlade so zákonom, respektíve legalizovať
toto konanie. Žalobca v konaní uplatňuje neprimerane vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru.
Takéto dojednania sú v rozpore s dobrými mravmi, a preto sú neplatné. Žalobca sa takýchto nárokov

nemôže domáhať, keďže svojou povahou ide o úžeru. V danom prípade ročný úrok dohodnutý medzi
stranami sporu predstavoval niečo okolo 60 až 70 %, čo je viac ako 6-násobok v porovnaní s priemernou
úrokovou sadzbou úverov poskytovaných bankami v tomto období. Aj keď v prípade tzv. nebankových
subjektov možno pripustiť isté navýšenie úrokovej miery úveru oproti bankám a to najmä z dôvodu, že
úvery poskytujú aj menej bonitným klientom a musia počítať s vyššou mierou nesplácaných úverov,

tak viac ako 6-násobé navýšenie úrokov je absolútne mimo akejkoľvek rozumnej miery a súd takémuto
dojednaniu nemôže poskytnúť ochranu. Podľa názoru žalovaného sú teda zmluvné úroky za poskytnutý
úver dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere neprimerané a ich dojednanie je pre rozpor s dobrým
mravmi neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú vymenované v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovi
by podľa názoru žalovaného vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov

poskytnutých žalovanému. Táto suma sa rovná rozdielu istiny úveru a uhradených splátok žalovanému.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil neplatnosť dohody o úrokoch a odmene za poskytnutie úveru a z
toho dôvodu správne žalobu aj v tejto časti zamietol. Preto žalovaný navrhol rozsudok potvrdiť a uplatnil
si trovy odvolacieho konania vo výške 109,83 Eur.

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky
vo veci III.ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014 v tzv. kauze bankových poplatkov a zároveň, že námietka
žalovanéhojevzjavnomrozporesust.§43aanasl.Občianskehozákonníka,pretožepostupuzatvárania
akejkoľvek zmluvy primárne vyplýva z právneho úpravy mechanizmu uzatvárania zmluvy. Návrh zmluvy
predkladá jedná strana, druhá ho buď akceptuje alebo nie. Žalovaný sa už rozhodol zmluvu uzavrieť, čo

znamená, že musel mať vedomosť o jej obsahovom charaktere. Pokiaľ žalovaný namieta, že uzatváraná
zmluva bola formulárovou zmluvou, je v prvom rade potrebné poukázať na skutočnosť, že návrh na
uzavretie zmluvy s podmienkami za ktorých bol úver schválený podal vo forme žiadosti o úver samotný
žalovaný. Žalovaný teda v návrhu na uzavretie zmluvy sám požadoval úver za daných podmienok.
Po schválení úveru a prijatí peňazí mal žalovaný možnosť od zmluvy odstúpiť a to v lehote 7 dní

od jej uzavretia. Napriek tomu tak neurobil. Spochybňovanie vlastného konania a dovolávanie sa
prospechu z toho je postup v rozpore so zákonom a tiež v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca akceptoval
žiadosť o uzavretie zmluvy za tých podmienok, ktoré žalovaný sám podpísal. Z pohľadu žalobcu bolo
podstatným, že ohľadne všetkých podmienok úverového vzťahu dlžník deklaroval, že ich akceptuje ako
východisko pre vznik zmluvného vzťahu. Otázka odplaty za spotrebiteľské úvery a jej obmedzenie bola

z hľadiska vývoja právnej úpravy predmetom výslovnej regulácie až od 01.07.2008. Odplata ako cena
plnenia v zmysle § 53 ods.1,2 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzavretia zmluvy nemôže byť v
zmysle uvedeného zákonného ustanovenia nikdy považovaná za neprijateľnú podmienku. Žalovaný vo
vyjadrení žiadnym spôsobom nevysvetlil relevantnosť ním uvádzaného listinného dôkazu o štatistických
údajoch o úrokových sadzbách bánk z obdobia uzavretia zmluvy. Žalobca poukázal na ust.§ 502 ods.1

Obchodného zákonníka, ktorý výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške,
inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Na základe zmluvy
o revolvingovom úvere bol poskytnutý spotrebiteľský úver a teda na základe toho sa potom v zmysle
§ 53 ods.6 Občianskeho zákonníka má aplikovať vo veci posúdenia odplaty za požičanie peňažných
prostriedkov ust.§ 3 ods.10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. Uvedené ustanovenie má lex specialis

aplikačnú prednosť pred právne neurčitými pojmami a normami, ktoré ich obsahujú (§ 39 Občianskeho
zákonníka, dobré mravy a podobne). Zákonodarca výslovne reguloval výšku odplaty exaktným údajom
atútoúpravuniejemožnéobchádzať,čipopieraťspôsobomstriktnéhoporovnávaniaúrokovýchsadzieb
bankových a nebankových subjektov. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver ako bol
poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere bola v zmysle uvedeného 73,44 % pre zmluvu o

revolvingovom úvere č. 8300025506 a 76 % pre zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300029874. Výška
odplaty za úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je v súlade s platnou právnou
úpravou. V prejednávanej veci je podstatné, že celkové náklady nie sú tvorené len úrokom. Zákon
o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere nevyžadoval, aby
boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriacu jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto

požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky
uhrádzali v iných termínoch splatnosti, rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy
uzavretej medzi stranami sporu. Význam osobitného rozpisovania jednotlivých položiek súvisí s otázkou
plnenia záväzku. Ak sa jednou splátkou uhrádza istina aj úrok, potom záväzok je splnený pripísanímsumy, úhrady na účet veriteľa. Zmluva obsahuje zákonom vyžadovanú výšku splátky 85,15 %, termín
splatnosti splátky, ku ktorému sa platí a to 22.deň v mesiaci a počet splátok 36, teda aj namietanú
náležitosť. Nad rámec toho zmluva obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky v oznámení veriteľa

o schválení úveru dlžníkovi, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Nakoľko ustanovenia zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy sú výsledkom
implementácie SmerniceRadyč.2008/48,jedôležitéapodstatnévychádzaťprivýkladejehoustanovení
aj z jej znenia. Osobitne to určuje aj povinnosť aj článok 22 ods.1 Smernice. Zároveň žalobca poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k 13Co/111/2014-166, z ktorého citoval. Uplatnil si trovy

konania vo výške 89,50 Eur, vrátane DPH.

15. Odvolací súd najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne
rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a
doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa
nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej

len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1
C.s.p., s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§
470 ods. 2 C.s.p.).

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 a § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 28.02.2018 a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu v napadnutej časti nie je nedôvodné čo do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
vo výroku o trovách konania dôvodné je.

17. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, aj keď súd prvej inštancie nesprávne citoval

ustanovenie § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý síce bol účinný od 02.04.2010, avšak čo do ust.§
9 a § 11 nadobudol účinnosť od 11.06.2010, teda po uzavretí zmluvy (17.05.2010). Ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uvádza.

18. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) Výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

19. Podľa ust. § 37 ods. 1 OZ Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný.

20. Podľa ust. § 39 OZ Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa ust. § 53 ods.5 OZ Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

22. Poľa ust.§ 451 ods.1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

23. Podľa ust. 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

24. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve je uvedená neprimeraná ročná
úroková sadzba úveru 70 %, keď súd prvej inštancie argumentuje, že v čase uzavretia zmluvy, teda
v máji 2010 boli priemerne úrokové miery obchodných bánk uverejnené na stránke Národnej bankySlovenska pri obdobných spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od jedného do piatich rokov vo
výške 12,66 % ročne. Úver, ktorý je uvedený v zmluve je takmer 6 x vyšší a teda odporuje dobrým
mravom. I odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 1MCdo/1/2009, ale i na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/151/2013, podľa
ktorého dohoda o výške úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom a úroky dohodnuté v zmluve o
úvere nesmú v podstatnej miere presiahnuť úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia zmluvy, čo v prejednávanom prípade skutočne nebolo splnené. I odvolací súd zhodne s
názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že judikatúra nikde nespochybnila, že neprimerané úroky

nie sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok. V tejto súvislosti i odvolací súd odkazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1MCdo/1/2009 z 31.07.2009 a 5Cdo/26/2011 zo dňa
26.03.2012. Neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú skutočne
všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom
spoločenského poriadku. Preto odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje úverovú zmluvu

v časti o úrokoch za neprijateľnú (§ 53 ods.1 OZ), odporujúcu dobrým mravom, a preto podľa ust.§ 39
Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú.

25. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že podľa úverovej zmluvy č. 2 mal žalovaný
zaplatiť žalobcovi odmenu za poskytnutý úver vo výške 1.565,40 Eur a podľa oznámenia o schválení

úveru mal zaplatiť odmenu vo výške 1.788,35 Eur, ale ani v zmluve ani v oznámení o schválení úveru
nie je uvedené čo je zahrnuté v tejto odmene, koľko z tejto odmeny je úrok z úveru, koľko sú poplatky
a za čo ich mal žalovaný zaplatiť. Takto stanovená odmena vo výške 253 % ku skutočne vyplatenej
výške úveru 617,47 Eur je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi, je neurčitá a
neprijateľná, teda absolútne neplatná podmienka zmluvy v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka

a § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka. V tejto časti, teda čo do úroku aj odmeny súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a správne vec aj právne posúdil. V tejto časti neaplikoval zákon č. 129/2010
Z.z., ako namieta žalobca vo svojom odvolaní.

26. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nevyplatil

žalovanému výške schváleného úveru 1.500,- Eur, ale mu odpočítal sumu 222,95 Eur ako odplatu za
poskytnutie služby uvedenej v článku 1 písm.a/ Zmluvy, pričom žalovaný v čase, t.j. dňa 17.05.2010
nebol v omeškaní s platením žiadnych splátok úveru. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že žalovaný uhradil za túto službu žalobcovi sumu 222,93 Eur ešte predtým než ju vôbec
využil a žalobca tým získal prospech skôr ako spotrebiteľovi, teda žalovanému bola poskytnutá služba.

Táto skutočnosť vyplýva z oznámenia o schválení úveru zo dňa 17.05.2010 a tiež z karty klienta.
Možno teda jednoznačne konštatovať súhlasne so záverom súdu prvej inštancie, že takáto dohoda o
poskytnutí služby za odklad splátok uvedená v článku 8 ods.1 písm.a/ Zmluvy o revolvingovom úvere
č. 2 spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a povinností účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa, a
preto je neprijateľnou, a teda absolútne neplatnou podmienkou zmluvy podľa § 3, § 39 a § 53 ods.5

Občianskehozákonníka.Odvolacísúdsúhlasísozáveromsúduprvejinštancie,ževtejtočastijedohoda
neplatná, preto bolo namieste čo do sumy 222,95 Eur žalobu zamietnuť a to aj v časti istiny, úroku aj
úroku z omeškania. I odvolací súd považuje ustanovenie o určení splatnosti odplaty ku dňu uzavretia
dohody alebo poskytnutia revolvingu za rozpor s dobrými mravmi, keďže žalovaný sa vopred vzdal
svojho práva vo finančnom vyobrazení, pritom ani len ešte nepožiadal o odklad splatnosti. Odvolací

súd má za to, že je nezlučiteľné s dobrými mravmi, aby dlžník platil poplatok za to, že ak v budúcnosti
možno požiada o odklad splátok, bude mu to veriteľom umožnené. Žalovaný sa vzdal finančných
prostriedkov v prospech žalobcu bez toho, aby dostal vzájomné protiplnenie. Takéto konanie žalobcu
odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože zmluvné dojednanie nie je formulované v
takom duchu, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si ich aktivovať za poplatok, ale je

formulované tak, že aj keď spotrebiteľ službu nepotrebuje alebo ju nechce, zaplatí za ňu vopred 222,95
Eur. Žalovaný dostal od žalobcu vyplatenú sumu 617,47 Eur, z tejto sumy ako súd prvej inštancie zistil
zaplatil žalovaný sumu 494,75 Eur, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
122,72Eurspríslušenstvom,čotvorírozdielmedzisumou617,47Eur-494,75Eur.Zvyšoktvorípoplatok
za odklad splátok vo výške 222,95 Eur. Spolu ide o sumu 840,42 Eur, teda vyplatená suma 617,47 Eur

a zrazená odmena za odklad splátok vo výške 222,95 Eur. Zvyšok do sumy 1.500,-, Eur predstavuje
suma 659,58 Eur, o ktorej žalobca tvrdí, že si ju započítal s pohľadávkou žalovaného na poskytnutie
úveru vo výške 1.500,- Eur.27. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v piatej časti údaje o požadovanom revolvingovom
úvere v Eur (vyplňte) predtlačil text v znení, že „žiadam o započítanie pohľadávky veriteľa v podobe
nesplatených splátok pôžičky (úveru), príp. ďalších záväzkov Zmluvy o revolvingovej pôžičke/úvere č.

8300025506..... s pohľadávkou v podobe môjho nároku na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa
tejto Zmluvy o RÚ, a to ku dňu poskytnutia úveru“. Účel čerpania úveru je zaznačený krížikom ako
zariadenia domácnosti. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v časti 5 zmluvy
č. 8300029874, teda zmluvy č. 2 ako ju označil súd prvej inštancie nie je uvedené v akej výške
žiada žalovaný započítať pohľadávku žalobcu v podobe nesplatených splátok z úverovej zmluvy č.

8300025506, u ktorej súd prvej inštancie zistil, že bola uzavretá dňa 30.10.2009. Možno súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že ide o žiadosť o započítanie pohľadávky presne neurčenej. Nie je
uvedené, či ide o splatnú pohľadávku, nie je uvedená výška splatenej pohľadávky, nie je uvedené
koľko mesačných splátok podľa úverovej zmluvy č. 8300025506 žalovaný nesplatil žalobcovi ku dňu
13.05.2010. V súlade s pravidlami formálnej logiky vyznieva záver súdu prvej inštancie, že žalovaný
v čase podpísania žiadosti o započítanie pohľadávky, t.j. dňa 13.05.2010 nemal voči žalobcovi žiadnu

pohľadávku, čo vyplýva aj z textu, keďže k započítaniu pohľadávky žalobcu malo dôjsť s pohľadávkou
v podobe nároku žalovaného na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa Zmluvy o RÚ, teda žalovaný
nemal voči žalobcovi v tom čase žiadnu pohľadávku, ale mal len nárok na poskytnutie schválenej výšky
úveru, pričom dňa 13.05.2010, kedy podpísal žiadosť o započítanie pohľadávky a žiadosť o poskytnutie
úveru žalovaný nevedel v akej výške mu žalobca úver schváli.

28. Podľa ust. § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého
druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému
prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na
započítanie.

29. Podľa ust. § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.

30. Podľa ust. § 581 ods. 2 OZ, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte
nie je splatná.

31. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné započítať pohľadávky tak, ako to mienil urobiť
žalobca v zmluve č. 9300029874. Takéto započítanie by bolo skutočne v rozpore s ust. § 580 a

581 Občianskeho zákonníka. I podľa názoru odvolacieho súdu išlo o poskytnutie ďalšieho úveru, v
poradí druhého, žalobcom žalovanému, ktorým sa čiastočne mal refinancovať predchádzajúci úver č.
1 za podmienok horších, ako bol poskytnutý tento úver, keďže pri úverovej zmluvy č. 1 je uvedená
ročná úroková sadzba 68,95 % a pri úverovej zmluve č. 2 je uvedená ešte vyššia úroková sadzba
70 %. Z výsledkom vykonaného dokazovania a to z platobnej histórie ku zmluve č. 1 vyplýva, že

žalobca dňa 30.10.2009 vyplatil žalovanému úver vo výške 388,80 Eur a žalovaný mu uhradil 5
splátok, celkom v sume 131,59 Eur. Teda žalovaný by mal nárok len na zaplatenie rozdielu medzi
poskytnutým úverom a uhradenou sumou teda 256,85 Eur a nie sumu 659,75 Eur. Žalobca však zo
schválenej výšky úveru 1.500,- eur podľa úverovej zmluvy č. 2 preúčtoval žalovanému dňa 17.05.2010
zostatok žalobcom vyčísleného nezaplateného úveru podľa úverovej zmluvy č. 1 vo výške 659,75

Eur. Súd prvej inštancie hodnotil takéto konanie žalobcu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi i
nekalú obchodnú praktiku, ktorej nemôže byť poskytnutá ochrana. K tomuto odvolací súd uvádza, že
neprijateľnouzmluvnoupodmienkoujepodmienka,ktorávyvolávavneprospechspotrebiteľaakoslabšej
zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Za neprijateľnú preto považuje odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa v spojení s jeho

žiadosťou o započítanie pohľadávky v podobe nesplatených splátok pôžičky úveru a ďalších záväzkov
zo zmluvy o revolvingovom úvere / revolvingovej pôžičke / č. 8300025506. Jedná sa o tzv. teóriu
skutočnéhoplnenia,ktorásaspomínanajčastejšievsúvislostispoplatkamivspotrebiteľskýchúverových
vzťahoch. Neprijateľné podmienky však nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať
so zreteľom na skutkové a právne okolnosti prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré

zmluvné podmienky sú nekalé (porovnaj C 237/02, Freiburger Kommunal Bauten „vnútroštátnemu súdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá
požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle č. 3 ods. 1 Smernice 93/13 ako nekalú“).
Odvolací súd nepochybuje o nekalej povahe a s tým súvisiacej zmluvnej podmienke, ktorá spočíva vžiadosti o započítanie pohľadávky zo zmluvy, ktorú označil súd prvej inštancie ako zmluvu 1. Pravidlám
formálnej logiky zodpovedá i záver súdu prvej inštancie, že z karty klienta k zmluve č. 18300025506
dňa 17.5.2010 deň uzavretia úverovej zmluvy bolo na účte žalovaného zúčtovaných celkom 25 splátok

po 26, 39,- Eur a to od splátky 6 do splátky 30, čo je práve suma 659,75 Eur. Teda logicky je možné
predpokladať, že žalobca si sám vyplatil predchádzajúci úver žalovaného vo výške 659,75 Eur ďalším
úverom, ktorý mu schválil. Teda nedošlo k žiadnemu započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a
žalovaného, ale v skutočnosti išlo o ďalší úver, t.j. ďalšiu pohľadávku žalobcu voči žalovanému. Mýli
sa žalovaný, pokiaľ v odvolaní namieta, že došlo k riadnemu započítaniu minimálne sumy 256,85 Eur.

žalobca skutočne za žalovaného uhradil sumu 659,75 Eur, z ktorej podľa názoru súdu prvej inštancie je
oprávnená iba suma 256,85 Eur. v danom prípade je však táto úvaha čo do výšky nároku nerozhodná.
Keď žalobca plnil sebe, nie žalovanému, ako sa zaviazal v zmluve č. 28300029874 za žalovaného tento
sa v presne nezistenej sume skutočne vo vzťahu k žalobcovi bezdôvodne obohatil dňa 17.05.2010,
pretože zaňho plnil niekto, keď on mal plniť sám. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, potom bolo
namieste žalobu v tejto časti zamietnuť. Jedná sa o celú sumu 659,75 Eur tak, ako to odvolací súd

vysvetlil vyššie. Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 18.05.2010 po preúčtovaní sumy na
úverový účet žalobcu, ktorý vedel o tom, že finančné prostriedky si poslal z úveru žalovaného sám a
uplynula ešte skôr, ako uviedol súd prvej inštancie, teda 18.05.2012 a žaloba bola podaná na súd až
dňa 14.06.2013.

32. Súd prvej inštancie teda rozhodol vecne správne, keď žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. I
napriek tomu, že nesprávne citoval aj ust. zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v čase uzavretia zmluvy o
revolvingovom úvere ešte v ustanoveniach, ktoré citoval, nebol účinný. Napriek tomu rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne okrem výroku o trovách konania.

33. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k.
5C/103/2013-138 zo dňa 22.03.2017 v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

34. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v spojení s opravným uznesením č.k. 5C/103/2013-138 zo dňa

22.03.2017 vo výroku o trovách konania je nepreskúmateľné tak, ako to správne konštatuje žalobca
v svojom odvolaní. V rozsudku bola uložená povinnosť žalobcovi zaplatiť žalobcovi sumu 653,17 Eur,
pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa má jednať o sumu 588,- Eur. Ešte horšie je to s opravným
uznesením, kde súd spojil výroky 1 a 3 a uviedol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 122,72
Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 26.06.2011 do zaplatenia. Tento výrok je právoplatný v

spojení s opravným uznesením, ale ďalší a trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
vo výške 653,17 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Patrika Podhorského, advokáta,
AK Bratislava, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku čo do trov konania je tak, ako bolo
uvedené vyššie, znova nepreskúmateľným. Porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa
§ 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru dochádza aj vtedy, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t.j. nepreskúmateľné, prípadne je
zmätočné. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v časti týkajúcej sa náhrady
trov konania nepostupoval podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody rozhodnutia v spojení s opravným uznesením nekorešpondujú s výrokom
rozsudku tak, ako bol vyhlásený a potom písomne vyhotovený a ani s opravným uznesením.

35. Preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušiť a podľa ust. § 391 C.s.p. v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať trovami konania, znova o nich rozhodnúť a
svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v tejto časti a náležite odôvodniť.
Zároveň súd prvej inštancie rozhodne i o trovách odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.